znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/2012-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods.   4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   7   Cb   786/2000 z 22. októbra 2010,   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obo   169/2010 z 3. mája 2011 a sp. zn. 1 Obdo V 36/2011 z 24. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkami   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“) sp. zn. 7 Cb 786/2000 z 22. októbra 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok odvolacieho súdu“) sp. zn. 1 Obo 169/2010 z 3. mája 2011 a ako dovolacieho súdu (ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“) sp. zn. 1 Obdo V 36/2011 z 24. novembra 2011.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   „Spoločnosť   F.   s.   r.   o.   si v konkurznom konaní K. s.r.o. v konkurze (Krajský súd Košice, č. k. 2 K 249/98) prihlásila svoje pohľadávky voči úpadkyni. Správkyňa KP tieto pohľadávky poprela, veriteľka podala žalobu o určenie ich pravosti (Krajský súd Košice, č. k. 7 Cb 786/2000). V tomto konaní som žalobkyňu od podania žaloby zastupoval na základe plnej moci, na podklade príkaznej zmluvy.

V   príkaznej   zmluve   bola   dohodnutá   moja   odmena   za   zastupovanie   žalobkyne v súdnom konaní, vo výške 25 % žalovaného nároku, podmienená úspechom žalobkyne v spore... vo finančnom vyjadrení 72 201,21 €.

V   r.   2009   bol   na   žalobkyňu   (F.   s.r.o.)   vyhlásený   konkurz   a   do   jej   práv   vstúpil ustanovený správca KP, Ing. J. M. Správca dal súdu súhlas na pokračovanie v konaní. Zároveň súhlasil s tým, aby som ho v konaní podporil ako vedľajší účastník.

Podaním   zo   dňa   2.2.2010   som   Krajskému   súdu...   navrhol,   aby   pripustil   moje pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu...

Uznesením zo dňa 22.10.2010, č. k. 7 Cb 786/2000, súd môj návrh na pristúpenie do konania zamietol...

Podaním zo dňa 15.11.2010 som proti doručenému uzneseniu podal odvolanie... Najvyšší   súd...,   uznesením   zo   dňa   3.5.2011,   č.   k.   1   Obo   169/2010,   napadnuté rozhodnutie potvrdil...

Keďže odvolací súd sa s niektorými mojimi odvolacími námietkami nezaoberal vôbec a niektoré z nich vyriešil spôsobom, ktorým nielen že namietané porušenia základných práv neodstránil,   ale   sám   niektoré   z   nich   porušil,   podaním   zo   dňa   12.6.2011   som   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie a zároveň som súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu ex-offo v dovolacom konaní...

Uznesením zo dňa 24.11.2011,   č. k.   1 Obdo V 36/2011,   Najvyšší súd...   ako súd dovolací, podané dovolanie odmietol pre jeho neprípustnosť...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že v konaní pred všeobecnými súdmi nemal možnosť brániť svoje majetkové práva (pohľadávku), pretože nebolo vyhovené jeho návrhu, aby do konania pristúpil ako vedľajší účastník, čím došlo k porušeniu jeho „práva na rovnosť účastníkov v konaní spolu s právom na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia za analogickej situácie, a tiež práva na prístup k súdu a na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti,   práva   vyjadriť   sa   v   konaní   k   vykonávaným   dôkazom;   práva   na   riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale i k porušeniu zákazu diskriminácie, dispozičnej a prejednacej zásady a práva na účinný a efektívny prostriedok nápravy“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v konaní všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili a vykonali ústavne nekonformný výklad ustanovenia   § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého môže do konania vstúpiť každý, kto má právny záujem na jeho výsledku... Aj napriek tomu, že existenciu svojho právneho záujmu odvíjal zo   skutočnosti,   že   je   veriteľom,   konateľom   a   spoločníkom   žalobcu   (čo   vyplývalo z konkurzného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 31 K 13/2009 a obchodného registra), navrhnutý   dôkaz   na   preukázanie   jeho   postavenia   ako   veriteľa   žalobcu   nevykonal a   zamietnutie   jeho   návrhu   odôvodnil   krajský   súd   iba   argumentáciou   všeobecného charakteru.

V   odvolaní   proti   rozhodnutiu   sťažovateľ   namietal   arbitrárnosť   tohto   rozhodnutia v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu aj v tom, že všeobecné popreli účel § 93 ods. 1 OSP a jeho ústavne nekonformným výkladom porušili jeho označené práva.

V odvolaní okrem iného namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], ale dovolací súd sa s jeho uplatnenými námietkami nevysporiadal, najmä nezaujal vôbec žiadne stanovisko k námietke konfliktu výkladu znenia § 93 ods. 1 OSP s jeho základnými právami. Odôvodnenie dovolacieho súdu je podľa sťažovateľa nejednoznačné, formálne a nepresvedčivé.

V   ďalšej   časti   svojej   podrobnej   sťažnosti   na   strane   54   sťažovateľ   okrem   iného poukazuje aj na to, že v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu uviedol dôkazy, ktoré za analogickej situácie jeho návrhu na pristúpenie do konaní toho istého žalobcu po vyhlásení konkurzu vyhoveli iné všeobecné súdy (konkrétne Okresný súd Košice II). K tejto námietke sa odvolací súd vôbec, ani len okrajovo nevenoval, čím porušil „princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí“. Odvolací   súd a ani dovolací súd tiež nevenovali žiadnu pozornosť ani ďalším jeho námietkam uvedeným v odvolaní   a dovolaní.   Svoju argumentáciu podporil i judikatúrou najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovateľ ďalej rozoberá namietané rozhodnutia, cituje z rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 Cbi 37/2009 z 11. novembra 2010,   ktorý priložil k sťažnosti   a v ktorom tento súd určil, že jeho „podmienená pohľadávka voči úpadcovi“ v sume 72 201, 21 € do konkurzného konania je, pokiaľ ide o dôvod, pravosť, výšku a poradie, nesporná.

Poukazuje tiež na jednotlivé ustanovenia „Zákona o konkurze a reštrukturalizácii“ a jeho veriteľské práva, ktoré v prípade jeho neúspechu v konaní nebudú   uspokojené, a je toho názoru, že svoj právny záujem na výsledku sporu v konaní sp. zn. 7 Cb 786/2000 založený   na   existujúcom   hmotnom   práve   riadne   preukázal,   ale   všeobecné   súdy   to nerešpektovali a nevykonali dôkaz zásadného významu (rozsudok sp. zn. 31 Cbi 37/2009), čím je rozhodnutie dovolacieho súdu nepreskúmateľné.

Obdobne nesúhlasí s konštatovaním konfliktu   záujmu ako spoločníka   a konateľa žalobkyne a žalovanej, ktorú všeobecné súdy konkrétne neodôvodnili, a k tejto otázke sa ani nemohol bližšie vyjadriť.

Poukazuje   v   tejto   súvislosti   na   judikatúru   najvyššieho   súdu   v   konaní sp. zn. 5 Co 109/03, ktorá potvrdzuje, že «Z konštrukcie Obchodného zákonníka aj Zákona o konkurze   a   reštrukturalizácií   vyplýva,   že   aj   keď   spoločník   úpadcu   nie   je   účastníkom konkurzného konania, vyhlásením konkurzu jeho účasť v spoločnosti nezaniká a de facto sa automaticky   stáva   úpadcovým   veriteľom   v   „poslednom   rade“,   a   to   vzhľadom   na   jeho zákonné právo na vyplatenie likvidačného zostatku spoločnosti (§ 61 ods. 4 Obch. zák., § 102 ods. 5 ZKR).

Z   toho   vyplýva,   že   aj   spoločník   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   a   to   aj po vyhlásení konkurzu na spoločnosť, je jej veriteľom, so zákonným nárokom na vyplatenie svojej   pohľadávky,   ktorej   výška   je   závislá   na   speňaženej   hodnote   konkurznej   podstaty a sume pohľadávok konkurzných veriteľov. Preto výsledok sporu do ktorého sa snažím ako spoločník   žalujúcej   úpadkyne   pristúpiť,   bezprostredne   ovplyvní   výšku   jej   likvidačného zostatku,   teda   aj   mieru   uspokojenia   môjho   nároku   spoločníka   na   tento   likvidačný zostatok.».

Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   je «jeho   právny   záujem   spoločníka,   založený   na existujúcom hmotnom práve, daný.

Táto   majetková   hodnota   predstavovaná   pohľadávkou   voči   likvidačnému   zostatku spoločnosti   je   hodnotou/pohľadávkou,   na   ktorej   splnení   mám   prinajmenšom   legitímne očakávanie   a   je   preto   integrálnou   súčasťou   ochrany   majetkových   práv  .   Znemožnenie ochrany takýchto práv spadá pod porušenie čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru (ÚS ČR, PL. ÚS 14/10).

Za veľmi vážny argument považuje sťažovateľ aj námietku, že v spore predsa nie sú dve „eseročky",   v ktorých je spoločníkom,   ale v spore sú dvaja správcovia konkurznej podstaty,   z   ktorých   každý   koná   autonómne,   na   podklade   oprávnení   a   povinností heteronómnej povahy. Táto skutočnosť podľa môjho názoru úplne vylučuje, aby moja účasť na   spore   dvoch   správcov   dvoch   konkurzných   podstát   mohla   zakladať   konflikt   záujmov spoločníka dvoch spoločností, ktoré nie sú účastníkmi sporu.

Z rozhodnutia súdu o „konflikte záujmov“ nevyplýva, že by mal existovať akýkoľvek tretí subjekt takýmto konfliktom ohrozený, či poškodený. Súd uvádza, že ja sám by som mal mať záujem na úspechu oboch strán sporu...»

Napokon   sťažovateľ   namieta,   že „dovolací   súd   vec   posúdil   podľa   nesprávnej zákonnej normy (konkurz na F. s. r. o. nebol vyhlásený podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ale podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii), a založením   odôvodnenia   na   aplikácii   ustanovení   nesprávnej   zákonnej   normy   súd   svoje rozhodnutie zaťažil neodstrániteľnou vadou zmätočnosti“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

„... ústavne nekonformným výkladom ust. § 93 ods. 1 OSP, s následkom arbitrárnosti súdneho   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   3.5.2011,   sp.   zn.   1   Obo   169/2010, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Košice zo dňa 22.10.2010, sp. zn. 7 Cb 786/2000 porušil súd moje základné práva a ľudské práva a základné slobody vo dvoch rovinách, v nasledovnom rozsahu: v konaní o pripustenie môjho pristúpenia do konania Krajského súdu Košice, č. k. 7 Cb 786/2000 ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu : základné právo na prístup k súdu a súdnu ochranu v rozsahu práva na účinnosť a efektivitu konania pred   súdom   a   základné   právo   na   spravodlivé   prejednanie   mojej   veci   spadajúce   pod ochranu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru;

v konaní Krajského súdu Košice, č. k. 7 Cb 786/2000, mi bolo upreté základné právo na súdnu ochranu a prístup k súdu v konaní, v ktorom súd rozhoduje o mojich právach a povinnostiach, v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods.1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru; apriórnym upretím práva profitovať z ust. § 93 ods. 1 OSP z titulu môjho postavenia veriteľa, konateľa a spoločníka žalobcu ktorý je v konkurze, bolo porušené moje základné právo nebyť v konaní diskriminovaný v rozpore s čl. 12 ods. 2 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1 Listiny v spojení s porušením čl. 2 ods. 2,3 Listiny, čl. 14 Dohovoru a čl. 1 ods. 1,2 Protokolu č. 12 k Dohovoru, v spojení s porušením čl. 1 Dohovoru.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.5.2011, sp. zn. 1 Obo 169/2010 bolo porušené moje základné právo na účinný a efektívny prostriedok nápravy, zaručený čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 Dohovoru, v spojení s porušením čl. 1 Dohovoru.

... zrušil rozhodnutie Najvyššieho súd... ako súdu dovolacieho, zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 10 bdo V 36/2011... zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, zo   dňa   3.5.2011,   sp.   zn..   1   Obo   169/2010   a   aby   Najvyššiemu   súdu   SR   prikázal   moje odvolanie zo dňa 15.11.2010 voči rozhodnutiu Krajského súdu Košice zo dňa 22.10.2010, č. k. 7 Cb 786/2000 opätovne prejednať“.

Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a okrem toho súčasťou sťažnosti je aj jeho návrh na odloženie vykonateľnosti „rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho, zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 10 bdo V 36/2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, zo dňa 3.5.2011, sp. zn.   1 Obo 169/2010“, v ktorom žiada ústavný súd, aby krajský súd „sa v konaní 7 Cb 786/2000 dočasne zdržal vykonávania   označených   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   a   aby   sa   zdržal   oprávnení založených označenými právoplatnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a to do doby rozhodnutia Ústavného súdu o sťažnosti Ing. V. K. zo dňa 11.01.2012...“.

Prílohy   k   sťažnosti   sťažovateľa   tvorí   aj   jeho   žiadosť   o   ustanovenie   právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom   a jeho podanie označené ako „Argumentácia k otázke práva na právnu pomoc v konaní“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených   ústavou,   listinou   a   práv   zaručených   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v odvolacom a dovolacom konaní (pozri časť I odôvodnenia).

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ predmetnou   sťažnosťou   najprv napadol rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Cb   786/2000   z   22.   októbra   2010.   Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 1 Obo 169/2010 z 3. mája 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne II. ÚS 371/11).

2.   Iné   je   to   v   prípade   (opierajúc   sa   o   právny   názor   ústavného   súdu   v   uznesení sp. zn. II.   ÚS   371/11   z   24.   augusta   2011),   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 169/2010   z 3. mája 2011 ako odvolacieho súdu a tiež najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 36/2011 z 24. novembra 2011.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním. Základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   možno   domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994,   séria   A,   č.   288).   Znamená to,   že odôvodnenie rozhodnutia   nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o návrhu na pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.   V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu   a   uplatňovania   zákonov   (vedľajšieho   účastníctva) za podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity,   alebo   zjednocovať   judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   danej   veci   v   medziach   svojej právomoci,   keď   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   (§   93   ods.   1)   v   spojení   s   niektorými   ustanoveniami   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), a tieto zákony pritom vyložil spôsobom, ktorý sa neodchyľuje, navyše už vôbec nie extrémne, od výkladu všeobecných súdov   v   obdobných   porovnateľných   prípadoch   (pozri   napr.   uznesenie   najvyššieho   súdu sp.   zn.   6   Obo   34/2009   z   12.   marca   2008,   ktorý   vyslovil,   že „Vzhľadom   na   to,   že v konkurznom konaní je veľký počet účastníkov, zákon o konkurze a vyrovnaní ani nepočíta s   účasťou   konkurzných   veriteľov   ako   vedľajších   účastníkov   v   konaniach   konkurzom vyvolaných“.).

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a následne aj ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľovi poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal   a   rozhodol   o   nej.   Hoci   jeho   odvolaniu odvolací súd nevyhovel a potvrdil prvostupňové rozhodnutie a tiež dovolací súd odmietol aj jeho   dovolanie   pre   neprípustnosť,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   samotné   procesné rozhodnutia   ho   nedostávajú   v   konaní   o   určenie   pravosti   pohľadávky   úpadcu   F.   s. r. o., prihlásenej v konkurznom konaní úpadcu K., s. r. o., do podstatne nevýhodnejšej pozície ako iných veriteľov.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením zo 16. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok žalobkyne (F., s. r. o.), ktorá sa domáhala od októbra 2000 určenia pravosti svojej pohľadávky voči úpadcovi K., s. r. o., vo výške 108 736 346,05 Sk. Okresný súd za správcu konkurznej podstaty ustanovil Ing. J. M., ktorý súhlasil s pokračovaním konania o určenie pravosti pohľadávky.

Sťažovateľ 2. februára 2010 podal na krajskom súde návrh na pristúpenie do tohto konania na strane žalobkyne vedľajšieho účastníka, ktorý krajský súd následne uznesením sp. zn. 7 Cb 786/2000 z 22. októbra 2010 zamietol.

V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ okrem iného v podstatnom namietal, že krajský súd   neskúmal existenciu právneho záujmu sťažovateľa na výsledku konania a nevykonal ústavne nesúladný výklad ustanovenia § 93 ods. 1 OSP, pričom poukázal na dve rozhodnutia Okresného súdu Košice II z 25. mája 2010, kde bol   pripustený jeho vstup ako vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne ako úpadkyne. Rozhodnutie krajského súdu považoval za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože krajský súd rozhodol diskriminačne, neberúc   do   úvahy   tieto   rozhodnutia.   Okrem   toho   nevykonal   navrhnutý   dôkaz,   že   je veriteľom spoločnosti   F., s. r. o.,   a tiež nesúhlasil s jeho názorom, že jeho práva sú v súčasnosti dostatočne chránené prostredníctvom ustanoveného správcu konkurznej podstaty.

Najvyšší súd ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP, najprv citoval ustanovenia § 93 ods. 1 a 3 OSP a § 74 ods. 2, 4 a 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, opísal podstatné námietky sťažovateľa, ktoré spočívali najmä v tom, že má právny záujem na výsledku konania, keďže je konateľom, spoločníkom a veriteľom   úpadcu F., s. r. o.,   a v prípade úspechu v spore by sa zvýšila miera jeho pomerného uspokojenia.

K jeho námietkam ďalej odvolací súd uviedol, že sťažovateľ ako veriteľ úpadcu F., s. r. o., by mohol mať právny záujem na výsledku sporu, avšak hneď konštatoval, že „po vyhlásení   konkurzu   na   úpadcu   všetky   práva   a   povinnosti   prechádzajú   z   úpadcu   na ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý koná v súlade s osobitným zákonom a s odbornou starostlivosťou v snahe najvýhodnejšie speňažiť konkurznú podstatu a najlepšie uspokojiť veriteľov. Správca konkurznej podstaty uskutočňuje úkony v prospech veriteľov a chráni ich záujmy, nakoľko by účastníctvo jednotlivých veriteľov v konaniach vedených správcom   konkurznej   podstaty,   resp.   proti   správcovi   konkurznej   podstaty   a samostatné uplatňovanie   práv   upravených   Ústavou   SR   a   Dohovorom   jednotlivými   veriteľmi spôsobovalo zbytočné predlžovanie konaní a neúmerné zvyšovanie nákladov konaní...“.

Ďalej konštatoval, že sťažovateľ je konateľom a spoločníkom úpadcu F., s. r. o., ako i úpadcu K., spol. s r. o., Košice, preto by mal mať rovnaký záujem aj na úspechu žalovanej, nielen   jednostranne   podporovať   žalobkyňu.   Svojou   osobnou   účasťou   v   oboch spoločnostiach sa sťažovateľ dostal do konfliktu záujmov, preto sa odvolací súd nezaoberal predloženou   otázkou   týkajúcou   sa   právneho   záujmu   spoločníka   úpadcu   na   výsledku majetkového sporu vedeného správcom konkurznej podstaty a ako štatutárny orgán úpadcu bol „povinný   v   zmysle   ust.   §   74   ods.   2   ZKR   poskytnúť   správcovi   konkurznej   podstaty súčinnosť a zároveň v zmysle ust. § 75 ods. 4 a 5 ZKR oznámiť správcovi konkurznej podstaty dokumenty týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu, i listiny, ktoré môžu byť dôkazným prostriedkom pri zistení alebo zabezpečení majetku podliehajúceho konkurzu. Odvolateľovo   tvrdenie ohľadne nevyhnutnosti jeho účasti v konaní za účelom zvýšenia úspechu   žalobcu   v   spore   je   vzhľadom   na   odvolateľove   povinnosti   vyplývajúce   zo   ZKR irelevantné.“.

Proti   uzneseniu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého   prípustnosť   odôvodnil s   poukazom   na   ustanovenie   §   237   písm.   f)   OSP.   Namietal,   že   súdy   nevykonali   ním navrhnuté dôkazy a za hrubý zásah do jeho označených práv považuje nerešpektovanie ustanovenia § 93 ods. 1   OSP, ktoré priznáva právo každému stať sa vedľajším účastníkom konania, ak má právny záujem na jeho výsledku. Odvolací súd   existenciu jeho záujmu na výsledku sporu bližšie neskúmal a v tomto vidí sťažovateľ porušenie svojho procesného práva a porušenie svojho základného práva na prístup k nezávislému súdu, na spravodlivé prejednanie svojej veci a práva na opravný prostriedok. Podľa jeho názoru „žalovaná koná proti záujmom oprávnených veriteľov, v prospech domnelého dominantného veriteľa, ktorý svoj nárok doteraz v určovacom konaní neobhájil. Nepovažuje za konflikt záujmov, ak za tejto   situácie   podporí   oprávnené   záujmy   kohokoľvek   a   ak   nemá   záujem   na   podpore konkurzného konania, ktoré subjektívne vníma negatívne. Ďalej uviedol, že aj v prípade dvoch   právnych   záujmov,   nachádzajúcich   sa   v   konflikte,   je   jeho   osobným   a   výsostným právom rozhodnúť sa sám, ktorý právny záujem u neho prevažuje a ktorú stranu sporu podporí. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v tom, že súd mal predovšetkým posudzovať, či on má právo na základe žiadosti do konania pristúpiť a nie to, či žalobca potrebuje, aby do konania pristúpil.“.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   skúmal,   či   v   prerokovávanej   veci   je   dovolanie prípustné   v   zmysle   príslušných   ustanovení   procesného   kódexu   (Občianskeho   súdneho poriadku) a napokon dospel k záveru, „že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd skúmali podmienky   vstupu   Ing.   V.   K.   do   konania   ako vedľajšieho   účastníka na   strane žalobcu, riadne   ich   vyhodnotili   a   svoje   rozhodnutie   presvedčivo   odôvodnili.   Za   vadu   konania nemožno   považovať   skutočnosť,   že   súdy   neposudzovali   konanie   žalovanej   tak,   ako   ho posudzuje on. Súdy oboch stupňov vychádzali zo skutočnosti, že konkurzný súd ustanovil JUDr.   I.   S.   za   správkyňu   konkurznej   podstaty   úpadcu   K.,   s.   r.   o.,   K.,   lebo   spĺňala predpoklady odbornej spôsobilosti a tieto predpoklady splna naďalej, pretože, ak by pri výkone svojej funkcie nepostupovala s odbornou starostlivosťou, bol by to dôvod na to, aby ju súd zbavil funkcie.

Za   vadu   konania   nemožno   považovať   ani   to,   že   ďalšie   skutočnosti,   ktoré na prejednanie tohto návrhu podľa dovolateľa boli podstatné, súd neprejednal, lebo súd bez ďalšieho nie je povinný akceptovať všetky návrhy účastníka, ale len tie, ktoré majú pre rozhodnutie právny význam. Po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu F., s. r. o., K. podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení noviel, na správcu konkurznej podstaty prešlo predovšetkým právo nakladať s majetkom, ktorý patrí do   konkurznej   podstaty   a   v   súdnych   konaniach,   v   ktorých   bol   úpadca   navrhovateľom, pokračuje   správca   konkurznej   podstaty.   Účelom   tejto   právnej   úpravy   je   zabrániť majetkovým dispozíciám úpadcovi na úkor veriteľov,   preto štatutárny orgán je povinný správcovi   vydať   účtovnú   evidenciu   a   doklady   s   tým   súvisiace.   Jeho   účasť   v konaní konkurzný   zákon   z   vyššie   uvedených   dôvodov   nevyžaduje!   Navyše   je   nesporné,   že   je štatutárnym orgánom aj v spoločnosti K., s. r. o., K., a z titulu tejto funkcie by mal mať záujem na výsledku sporu aj v prospech žalovaného, tak ako správne poznamenal odvolací súd.   Z   uvedených   dôvodov   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   spojení   s rozhodnutím súdu prvého stupňa nebolo vydané v konaní postihnutom procesnou vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., a ani inými vadami uvedenými v ustanovení § 237 písm. a), b), c), d) e), g) O. s. p.

Dovolací súd preto dovolanie Ing. V. K. v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.“.

Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí ústavný súd   opätovne konštatuje, že dôvody uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   169/2010   z   3.   mája   2011   a sp. zn. 1 Obdo V 36/2011   z   24.   novembra   2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Rozhodnutia nevykazujú znaky svojvôle, hoci sú pomerne stručné, ale ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať ich právne názory, ku ktorým najvyšší súd dospel v konaní o návrhu na   pristúpenie   sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka   pri   aplikácii   §   93   ods.   1   OSP. Interpretácia   zákona,   ktorú   najvyšší   súd   v   danom   prípade   zvolil,   nepopiera   zásadným spôsobom   znenie   a   účel   právnych   noriem   aplikovateľných   v   danej   veci,   keď   bol   toho názoru, že nie je vhodné, aby vstúpil do konania ako vedľajší účastník, pretože žalobkyňu a žalovanú (ako úpadcov) v súčasnosti zastupujú správcovia konkurznej podstaty, ktorých postavenie je špecifické, a ich úlohou je rovnako chrániť záujmy konkurzných veriteľov, ako aj úpadcov, a to bez osobného záujmu na výsledku sporu. V tejto činnosti a v tomto rozsahu sa vyžaduje, aby túto činnosť vykonávali samy a niesli za ňu aj zodpovednosť.

Ústavný súd nezistil, že by odmietnutie odvolania i dovolania sťažovateľa najvyšším súdom   bolo   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m. IV. ÚS 35/02).

Ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho i dovolacieho   súdu   teda   za   ústavne   akceptovateľné,   ktoré   nie   sú   v   rozpore   s   účelom a zmyslom   dotknutej   právnej   úpravy,   a   spôsob,   akým   v   tejto   veci   rozhodli,   nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základným právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tom nemení ani skutočnosť, že iný všeobecný súd pripustil vstup sťažovateľa do   konania   na   strane   žalobkyne   ako   úpadkyne,   pretože   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať judikatúru všeobecných súdov v týchto otázkach a ústavnému súdu sťažovateľ ani uvedené rozhodnutia v prílohe k sťažnosti k preskúmaniu ani nepredložil.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je tiež záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania alebo osoby, ktorá sa domáha pristúpenia do konania v pozícii vedľajšieho účastníka. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi   namietaným   rozhodnutím   a   postupom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich   porušeniu   reálne   mohlo   dôjsť,   a   preto   ju   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny (právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom) postupom najvyššieho súdu, ústavný súd v súvislosti s tým uvádza, že z jeho rozhodnutí nevyplývajú žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že   všeobecné   súdy   pre   účastníkov predmetného konania vytvorili nerovnaké procesné podmienky a rozhodli bez toho, aby sa mohol k veci vyjadriť. Vychádzajúc z tejto interpretácie čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny a po posúdení okolností odvolacieho i dovolacieho konania ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených základných práv. Preto aj sťažovateľova námietka porušenia týchto práv v konaní pred všeobecnými súdmi je tiež zjavne neopodstatnená.

4.   K namietanému porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   (čl.   11 ods.   1 listiny)   a čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že právomoc ústavného súdu má subsidiárny charakter   a   nastupuje   vtedy,   ak   ochranu   práv   a   slobôd   neposkytujú   fyzickým   osobám a právnickým osobám všeobecné súdy (čl. 127 ods. 1 ústavy).   O prípadnom vlastníctve sťažovateľovej   pohľadávky   voči žalovanej ako úpadkyni ešte koná krajský súd, ktorý vo veci dosiaľ právoplatne nerozhodol, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci, keďže ochrana týchto práv patrí do právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu.

Vzhľadom na to bolo potrebné návrh sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia čl. 20 ods.   1   ústavy   (čl.   11   ods.   1   listiny)   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   krajským   súdom odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru tým, že považoval rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu za ústavne neudržateľné, a   tým,   že   si   v   konaní   nemohol   voči   nim   riadne   uplatniť   opravný   prostriedok.   Keďže ústavný súd nezistil, že by v okolnostiach danej veci došlo k takejto situácii, ústavný súd odmietol aj v tejto časti jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   už   bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v sťažnosti uplatňovanými námietkami, nárokmi a namietaným porušením   čl.   ústavy,   listiny   a   dohovoru,   pretože   tieto   články   môžu   byť spravidla porušené len v súvislosti s vyslovením porušenia uvedených základných práv a slobôd   a   neobsahujú   konkrétnu   garanciu   základného   práva   a   slobody   (obdobne napr. III. ÚS   21/2011   a   tam   citovaná   judikatúra,   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   300/06, III. ÚS 224/08).

7. Obdobne bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa so žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ak navyše   prijatím zákona   č.   327/2005   Z.   z.   o   poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v   materiálnej   núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. vytvorila Slovenská republika od 1. januára 2012

nový inštitucionálny a funkčný systém slúžiaci na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci aj v tomto konaní pred ústavným súdom o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012