znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C/98/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. januára 2011   doručená   sťažnosť   M.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C/98/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa od 18. júna 2000 viedlo konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom, ktorého je sťažovateľ účastníkom.

Po   opísaní   podrobnej   chronológie   úkonov   okresného   súdu   a účastníkov   konania od júna 2001 sťažovateľ v závere uvádza, že mu bol 15. decembra 2010 doručený rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol jeho žalobu. Dlhodobá nečinnosť a neefektívne úkony okresného   súdu   podľa   sťažovateľa   viedli „k   zmareniu   uspokojenia   mojej   pohľadávky a k zmareniu spravodlivého rozhodnutia o nej a jej následného vymoženia o žalovaného B., s.r.o.“.

Sťažovateľ tvrdí, že   „neexistuje právny prostriedok,   na základe ktorého by som mohol   dosiahnuť   zmenu   alebo   zrušenie   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   III. vo vzťahu k žalovanému B., s.r.o. z dôvodu jeho vymazania z obchodného registra a teda z dôvodu že nastal taký nedostatok konania vo vzťahu k žalovanému B., s.r.o., ktorý nemožno odstrániť (§ 104 ods. 1 OSP)“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd konštatoval, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovane veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 639,01 € a trovy konania v sume 306,34 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovený   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06)..

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   12/01)   sa   ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzalo k namietanému   porušovaniu   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto,   ak je zrejmé,   že   v čase,   keď   bola sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k zbytočným   prieťahom   v konaní   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom okresného súdu   v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. januára 2011.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že   okresný   súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. 34 C/98/2000-253 z 3. decembra 2010.

Na pojednávaní bol prítomný aj sťažovateľ. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ   neodvolal   a rozhodnutie   nadobudlo   podľa   zistenia   ústavného   súdu právoplatnosť 21. januára 2011.

V čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľ   teda   vedel,   že   jeho   právna neistota v konaní už bola odstránená a v čase doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie označených práv postupom okresného súdu netrvalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia čl. 48 ods.   2 ústavy   základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   podať   proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, teda riadny opravný prostriedok v lehote 15 dní od jeho doručenia, čo však nevyužil.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného   súdu   na konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 215/07 a III. ÚS 27/2011).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Nemôže   preto   nahrádzať   postupy a rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a   tak   preberať   na   seba   ústavnú   zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti.

Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Vo   veci   sťažovateľa   okresný   súd   právoplatne   rozhodol   tak,   že   žalobu   zamietol ešte 3. decembra 2010 za účasti sťažovateľa. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie okresného súdu doručené 15. decembra 2010. Po rozhodnutí okresného súdu sa však nebránil riadnymi opravnými prostriedkami, ktoré mu umožňoval procesný kódex, ale priamo sa obrátil na ústavný súd so sťažnosťou na ochranu svojho označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta.

Právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť v tomto   smere   ochranu   sťažovateľovmu právu na základe opravných prostriedkov, ktorá vyplýva priamo z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [§ 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku], vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnosti smerujúcej   priamo   proti   procesnému   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu prvého stupňa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011