znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť C., Írsko, podnikajúcej v Slovenskej republike pod názvom C.,   B.,   zastúpenej   S.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   Mgr.   P.   V.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   C. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2009 doručená sťažnosť C. plc (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo   14.   júla   2009   sp.   zn.   9   R/1/2009   zverejneným   v   Obchodnom   vestníku,   čiastka 137B/2009, povolil reštrukturalizáciu dlžníka spoločnosti H., s. r. o., K. (ďalej len „dlžník“).

Sťažovateľ si ako „veriteľ dlžníka v zákonom stanovenej lehote riadne prihlásil svoje pohľadávky evidované voči dlžníkovi do reštrukturalizácie“ v súlade s ustanovením § 120 a nasl.   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZoKR“   alebo   „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   9   R/1/2009   z   31.   júla.2009   vo   veci   povolenej reštrukturalizácie   dlžníka „o   návrhu   žalobcu:   JUDr.   J.   P.,   reštrukturalizačný   správca dlžníka, so sídlom kancelárie K.“ proti sťažovateľovi ako žalovanému nariadil predbežné opatrenie,   ktorým   mu   nariadil „zdržať   sa   akéhokoľvek   konania,   ktoré   by   smerovalo   k výkonu akýchkoľvek zúčtovacích operácií bez predchádzajúceho písomného pokynu dlžníka, a to na všetkých účtoch, ktoré sú žalovaným vedené v prospech dlžníka, znamenajúceho jednostranné započítanie si akejkoľvek peňažnej pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi, a to až do ukončenia reštrukturalizačného konania.

zdržať   sa   akéhokoľvek   konania,   ktoré   by   smerovalo   k   výkonu   záložného   práva vyplývajúceho mu z postavenia záložného veriteľa voči dlžníkovi   a to až do ukončenia reštrukturalizačného konania.

zdržať   sa   akéhokoľvek   konania,   ktoré   by   smerovalo   k   výkonu   záložného   práva vyplývajúceho mu z postavenia záložného veriteľa, voči dlžníkovi z titulu záložnej zmluvy o zriadení záložného práva č. 210722/PAR21062007 zo dňa 21. 06. 2007, a to najmä zdržať sa blokovania s nakladaním peňažných prostriedkov na účte dlžníka, o to aj spôsobom ustanoveným v čl. 6.3. Zmluvy o zriadení záložného práva č. 210722/PAR21062007 zo dňa 21. 06. 2007, a to až do ukončenia reštrukturalizačného konania“.

Okrem toho okresný súd uložil sťažovateľovi „povinnosť vydať peňažné prostriedky vo   výške   210.695,48   eura   k   rukám   správcu   na   účet   dlžníka,   a   to   ich   bezhotovostným prevodom   v   prospech   účtu   dlžníka...   a   umožniť   dlžníkovi   bez   akýchkoľvek   obmedzení nakladať s týmito peňažnými prostriedkami“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podal sťažovateľ 2. septembra 2009 odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28.   októbra   2009   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   v   časti,   ktorým   bola   sťažovateľovi uložená povinnosť vydať peňažné prostriedky tak, že návrh žalobcu zamietol a v ostatnej časti potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 R/1/2009 z 31. júla 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu je nezákonné a týmto rozhodnutím mu bol   odňatý   riadny   prístup   k   súdu   a boli   porušené   jeho   označené   práva   podľa   ústavy, dohovoru   a dodatkového protokolu, ale i   to,   že   žalobca nebol   aktívne   legitimovaný na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vydané predbežné opatrenie nemalo zákonné   náležitosti.   Výrok   uznesenia   potvrdený   v   príslušnej   časti   odvolacím   súdom   je neurčitý a okresný súd prvého stupňa rozhodnutím vydaným v predbežnom konaní zaviazal sťažovateľa plniť povinnosti   bez toho, „aby uložil   žalobcovi iniciovať   konanie vo veci samej, čím sťažovateľovi odňal právo na spravodlivé súdne konanie“.

Krajský súd vo väčšej časti potvrdil výrok rozhodnutia okresného súdu a stotožnil sa s jeho dôvodmi bez toho, aby sa akokoľvek vysporiadal so skutočnosťami namietanými sťažovateľom   v   odvolaní.   Ten   sa   tiež   domnieva,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   aj arbitrárne.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «povinnosť uložená súdom prvého stupňa... je v rozpore so zákonom,   nakoľko   bráni   sťažovateľovi   realizovať   oprávnenia,   ktoré   sú   inak   zákonom dovolené.   V   súlade   s   ustanovením   §   120   ods.   2   ZoKR   pohľadávky,   ktoré   vznikli   voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou, pričom ide prednostné pohľadávky, na ktoré nepôsobia   účinky   začatia   reštrukturalizačného   konania.   Prednostné   pohľadávky   možno započítať.   Výrok   súdu   prvého   stupňa   je   obmedzujúci   nad   rámec   zákonom   stanoveného rozsahu a to tak, že sťažovateľ nemôže realizovať ani zákonom aprobované jednostranné započítanie akejkoľvek prednostnej pohľadávky, ktoré je umožnené každému veriteľovi v súlade s ustanovením § 120 ZoKR.

Z rovnakého dôvodu postráda zákonný základ a opodstatnenie uznesenie v druhej časti výroku...

Druhá a tretia časť výroku uznesenia navyše nemá oporu v zákone aj z dôvodu, že ZoKR v ust. § 114 ods. 1 písm. c) nezakazuje veriteľovi vykonávať „akékoľvek konanie smerujúce   k   výkonu   záložného   práva“   ale   iba   začať   a   pokračovať   vo   výkone zabezpečovacieho práva a aj to nie globálne pre všetky pohľadávky ale len vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou.

Povinnosti uložené súdom prvého stupňa sťažovateľovi sú v rozpore s odôvodnením súdu prvého stupňa, podľa ktorého uvedeným rozhodnutím súdu by sa malo zabezpečiť bez vytvorenia nenávratného stavu, rovnaké postavenie všetkým veriteľom majúcim rovnaké práva bez zvýhodnenia jedného veriteľa, v danom prípade žalovaného. (str. 8 uznesenia). Uložením   danej   povinnosti   súd   prvého   stupňa   paradoxne   naopak   nastolil   zjavne nerovné   postavenie   medzi   veriteľmi,   keďže   sťažovateľovi   odňal   možnosť   vykonávať   tie práva, ktoré sú ostatným veriteľom zaručené podľa ustanovenia § 120 ZoKR».

Sťažovateľ je tiež toho názoru «že pri zachovaní práva na spravodlivý proces nie je možné nastoliť stav, že súd v konaní, ktoré je svojou povahou predbežné, prijme výlučne predbežné rozhodnutie bez toho, aby právne vynútiteľným spôsobom zabezpečil následné konanie vo veci samej, v riadnom, právo nachádzajúcom konaní, v ktorom sa uplatňujú všetky zásady civilného procesu. Predbežné opatrenie je tak neoddeliteľne späté s konaním vo veci samej. Týmto dochádza k vyváženiu predbežnosti rozhodovania a rozhodnutia, v ktorom sa nemôže uplatňovať celý rad účastníkom vo veci samej garantovaných procesných práv. Niet pochýb o tom, že predbežné opatrenie vydané podľa § 203 ZoKR je späté s výlučne s reštrukturalizačným konaním a tento druh predbežného opatrenia nemôže byť vydaný v spojitosti so žiadnym iným konaním vo veci samej.

Súd   prvého   stupňa   prekvapujúco   ustálil,   že   „žalobca   sa   v   reštrukturalizačnom konaní pri predbežnom opatrení nemusí zaoberať otázkou, čoho sa mieni domáhať návrhom vo veci samej a jeho podanie mu súd ani nemusí uložiť“. Súd prvého stupňa teda vyslovil názor, že nie je potrebné ani skúmať, ani ukladať povinnosť iniciovať konanie vo vecí, čo fakticky znamená, že konanie vo veci samej ani neprebehne (nie je potrebné aby prebehlo). Tento záver je prekvapujúci s ohľadom na dosiaľ publikované názory.

Považujeme potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, čo by bolo „vecou samou“, alebo   konaním   vo   veci   samej,   akú   povahu   by   malo   toto   konanie   a   kto   by   bol   aktívne legitimovaný na uskutočnenie takéhoto podania. Súd prvého stupňa sa však týmito otázkami nezaoberal, nakoľko konanie vo veci samej nepovažoval za dôležité. Práve tieto otázky- sú však,   podľa   názoru   sťažovateľa,   podstatné   pre   posúdenie   zákonnej   možnosti   vydania predbežného opatrenia podľa ust. § 203 ZoKR»

Sťažovateľ v odvolaní namietal aj nedostatok „aktívnej vecnej legitimácie správcu ako žalobcu... na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko sa ním domáhal   zabezpečenia   majetku   sťažovateľa,   čo   je   v   rozpore   s   jeho   oprávneniami priznanými   na   základe   §   129   ods.   1   ZoKR,   s   jeho   postavením,   funkciou   a   účelom   v reštrukturalizačnom konaní.

Podľa   ustanovenia   §   129   ods.   1   ZoKR,   pri   výkone   dohľadu   ZoKR   správcovi vyslovene   a   explicitne   priznáva   obdobné   oprávnenia   ako   správcovi   počas   konkurzu   v rozsahu   oprávnení   podľa   §   74   a   75   ZoKR,   avšak   výlučne   iba   pri   zisťovaní   (nie zabezpečovaní) majetku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní. Žalobca sa napriek tomu návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhal zabezpečenia (vydania) majetku, hoci za dlžníka v tomto rozsahu nemôže nakladať s jeho majetkom. Žalobca nemôže ani tvrdiť, že tak robil v rámci jeho oprávnení požadovať súčinnosť, nakoľko vydanie majetku do   dnešného   dňa   od   žalovaného   nežiadal,   teda   neuskutočnil   voči   žalovaného   žiadnu písomnú (ani ústnu) žiadosť na poskytnutie akejkoľvek súčinnosti, napriek tomu, že je to hmotnoprávnou podmienkou vzniku súčinnostnej povinnosti sťažovateľa voči správcovi. Súd prvého stupňa napriek tomu návrhu žalobcu vyhovel, čím v rozpore so zákonom priznal žalobcovi oprávnenia nad rámec stanovený ZoKR...

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno mať za to, že súd prvého stupňa vôbec neskúmal, či je daná aktívna legitimácia žalobcu. Danosť aktívnej vecnej legitimácie správcu iba skonštatoval (str. 8 Uznesenia). Neskúmal preto ani, či môže v danom prípade žalobca oprávnený podať návrh na zabezpečenie majetku, či majetok patrí, alebo nepatrí dlžníkovi...

Súd   prvého   stupňa   sa   taktiež   vôbec   nezaoberal,   či   sa   svojou   povahou   jedná   o reštrukturalizačné konanie, alebo o spor vyvolaný reštrukturalizáciou. Spor je konaním vyvolaným,   resp.   súvisiacim   s   reštrukturalizáciou.   Aktívne   vecne   legitimovaným   preto nemôže byť žalobca, ale dlžník, ktorý mal postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP   upravujúcimi   inštitút   predbežného   opatrenia.   Obdobný   záver   vyplýva   z   už spomínaného uznesenia krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 09. 2008, spis. zn. 41 CoKR/3/2008...

Súd prvého stupňa svojvoľne ustálil, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia nemusí obsahovať, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej, hoci sa jedná o obligatórnu osobitnú náležitosť návrhu v súlade s ustanovením § 75 ods. 2 OSP. A to len preto, že predbežné opatrenie v zmysle § 203 ZoKR možno nariadiť aj bez návrhu. Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu ústavného práva žalovaného na spravodlivý proces...

Absenciou   povinnosti   podať   návrh   vo   veci   samej   súd   prvého   stupňa   založil definitívnosť predbežného opatrenia, hoci sám uviedol, že predbežné opatrenie má dočasnú povahu. Nariadením predbežného opatrenia tak suploval rozhodnutie vo veci samej, čoho dôkazom je aj fakt, že ním uložil, okrem iného, aj povinnosť vydať peňažné prostriedky dlžníkovi. Týmto súd prvého stupňa neprimerane zasiahol do majetkových práv sťažovateľ a porušil tak aj jeho ústavné právo garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Súd odoprel sťažovateľovi konanie vo veci samej a teda právo riadne sa v ňom procesné brániť, čím si prisvojil pôsobnosť riešiť konečné otázky na základe rozhodnutia predbežnej povahy... Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa sťažovateľovi odoprel konanie vo veci samej, navodil namiesto dočasného nenávratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi účastníkmi, čím konal v rozpore so zákonom“.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   sa   s   uvedenými „závažnými   skutočnosťami a odvolacími   dôvodmi   vôbec   nevysporiadal“ a   riadne   ich   neodôvodnil,   a   preto   jeho uznesenie považuje za nepreskúmateľné.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009 porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   aby   zrušil   uznesenie krajského   súdu   a   prikázal   mu   vo   veci   znovu   konať   a   rozhodnúť.   Zároveň   sa   domáha náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením krajského súdu sp. zn. 3   CoKR/6/2009   z 28.   októbra   2009,   ktorým   bolo v   časti   potvrdené a v   časti   zmenené uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 R/1/2009 z 31. júla.2009, pričom sťažovateľ tvrdí, že i keď nepochybne mohli všeobecné súdy rozhodnúť o vydaní predbežného opatrenia podľa § 203 ZoKR, neskúmali dostatočne aktívnu legitimáciu žalobcu (reštrukturalizačný správca dlžníka) na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pretože sa ním domáhal zabezpečenia   majetku   sťažovateľa   (ako   veriteľa   dlžníka), „čo   je   v   rozpore   s   jeho oprávneniami priznanými na základe § 129 ods. 1 ZoKR, s jeho postavením, funkciou a účelom v reštrukturalizačnom konaní“.

Týmito   rozhodnutiami   (vydané   predbežné   opatrenie   podľa   neho   nemalo zákonné náležitosti) bol sťažovateľovi odňatý riadny prístup k súdu a boli porušené jeho označené práva   podľa   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   a   podľa   neho   všeobecné   súdy pochybili aj v tom, že mu uložili ako veriteľovi dlžníka plniť povinnosti bez toho, „aby uložil žalobcovi iniciovať konanie vo veci samej“. Ich výroky obmedzujú sťažovateľa ako veriteľa   dlžníka   tak,   že „nemôže   realizovať   ani   zákonom   aprobované   jednostranné započítanie akejkoľvek prednostnej pohľadávky, ktoré je umožnené každému veriteľovi v súlade s ustanovením § 120 ZoKR“.

Sťažovateľ vyslovuje tiež právny názor, že na podanie takejto žaloby nebol aktívne legitimovaný žalobca, ale ním mal byť dlžník, „ktorý mal postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP upravujúcimi inštitút predbežného opatrenia“.

Krajský súd (aj okresný súd) rozhodli zjavne neodôvodnene a arbitrárne, čím porušili jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02). Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosti, v ktorých sa namieta porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane ich rozhodnutí o predbežných opatreniach (napr. II. ÚS 159/09).

Hoci rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 102/05).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   a   rozhodnutie   o   návrhu na predbežné   opatrenie   možno   predovšetkým   považovať   za   súčasť   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00).

Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania, ale aj iného konania, ktoré   bolo   uskutočnené   podľa   §   203   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii)   musí   byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným opatrením.

Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu ani v danom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Sťažovateľ bez toho, aby všeobecný súd uložil žalobcovi iniciovať   konanie   vo   veci   samej,   je   ďalej   oprávnený   navrhnúť   predovšetkým   zrušenie predbežného opatrenia, ak sa podľa neho pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03, I. ÚS 102/05)].

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   nepreukázal   a   ani   netvrdil,   že   nemal   možnosť požadovať zrušenie predbežného opatrenia postupom podľa § 77 ods. 2 OSP.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným právnym prostriedkom   bol   v   danom   prípade   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   ktorý sťažovateľ nevyužil (obdobne II. ÚS 159/09).

Pretože podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP možno považovať za právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva na   spravodlivé   súdne   konanie,   sťažovateľ   ho   mal   využiť,   aj   keď   všeobecné   súdy rozhodovali o predbežnom opatrení v zmysle § 203 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Sám   sťažovateľ   totiž   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   všeobecný   súd   mal   na   jeho   prípad primerane   aplikovať   aj   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   predbežných opatreniach,   čo   je   predpokladom   na   spomínaný   iný   postup   v   jeho   veci   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Nad rámec ústavný súd k tomu uvádza, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením poskytujú zásadne všeobecné súdy (napr. II. ÚS 41/02), a keď sa   sťažovateľ   domnieva, že rozhodnutím   o   predbežnom   opatrení   bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, mohol   podať   tiež   žalobu   na   príslušnom   všeobecnom   súde,   a   nie   domáhať   sa   ochrany vlastníckeho práva v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy preto sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. II. ÚS 268/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010