znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 70/09-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   2.   júna   2009   v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Mgr. V. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. J., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo Mgr. V. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008 a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. V. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   K.   J.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. marca 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. J., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   návrhom   z   22.   januára   2008   inicioval na najvyššom   súde   konanie   proti   nečinnosti   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“) podľa ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku. Úrad   mal   podľa   sťažovateľa   konať   vo   veci   jeho   odvolania   proti   platobnému   výmeru o zaplatení   dlžného   zdravotného   poistenia   s príslušenstvom.   Najvyšší   súd   uznesením z 5. augusta   2008   sp.   zn.   3 Sžnč   1/2008   sťažovateľov   návrh   zamietol   s odôvodnením, že úrad nebol pasívne legitimovaný na konanie vo veci jeho odvolania. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa založené na takom výklade ustanovenia § 84 zákona č.   581/2004   Z.   z.   o zdravotných   poisťovniach,   dohľade   nad   zdravotnou   starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 581/2004 Z. z.“), „ktorý je v príkrom rozpore s jeho znením a bezdôvodne ignoruje jednu z dvoch právnych noriem v ňom obsiahnutých. Hypotézou prvej právnej normy je získanie nového povolenia na činnosť zdravotnej poisťovne doterajšou verejnoprávnou poisťovňou a dispozíciou je prechod neprávoplatne skončených správnych konaní na ÚDZS. Druhou úplne samostatnou hypotézou je nezaloženie akciovej spoločnosti doterajšou zdravotnou poisťovňou,   t.   j.   nevykonanie   transformácie,   do   31.   03   2005   a dispozíciou   je   prechod správnych konaní neskončených do 30. 10. 2005 na ÚDZS dňom 01. 10. 2005. NS SR však znenie ust. § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. zredukoval iba na druhú hypotézu.“.

Najvyšší   súd   aplikoval   podľa   sťažovateľa   príslušné   normy   tak,   že   úplne   poprel ich účel a význam. Dôsledkom tohto rozhodnutia je podľa neho porušenie práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   správny   orgán   viazaný rozhodnutím najvyššieho súdu zostane ďalej nečinný.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález:„1. Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   dňa   05. 08. 2008,   č.   k.   3 Sžnč   1/2008   porušil základné práva V. Š. zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 08. 2008, č. k. 3 Sžnč 1/2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   podania zo 4. novembra   2008   doplnil   sťažovateľ   svoje   podanie   o plnú   moc   na   zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom. Jeho právna zástupkyňa JUDr. K. J. v podaní doručenom   ústavnému   súdu   27.   marca   2009   žiadala   zároveň   priznať   sťažovateľovi „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 234,84 , pozostávajúcu z odmeny advokáta za jeden úkon á 105,65 (prevzatie veci) a jeden úkon á 115,9 (vyjadrenie z 25. 03. 2009) a paušálnej náhrady nákladov 1 x 6,34 € a 1 x 6,95 €“.

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním č. k. Snj. 5/09-1 doručeným ústavnému súdu 16. februára 2009, v ktorom predseda senátu JUDr. I. R. uviedol: «Zo sťažnosti vyplýva, že existuje spor medzi sťažovateľom a Najvyšším súdom o výklad ust. 84 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení zákonov v znení účinnom k 31. 8. 2008. Podľa § 84 zák.   č. 581/2004 Z. z. začaté správne konania doterajšej zdravotnej poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného povolenia na základe tohto zákona dokončí úrad.   Ak doterajšia zdravotná poisťovňa na základe schváleného transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť do 31. marca 2005, začaté správne konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005 prechádzajú na úrad 1. októbrom 2005. V zmysle ustanovenia § 84, druhá veta zák. č. 581/2004 Z. z. Všeobecná zdravotná poisťovňa   sa   transformovala   na   akciovú   spoločnosť   „Všeobecná   zdravotná   poisťovňa, a. s.“,   ktorá   podľa   zápisu   v Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Bratislava   I   (oddiel: Sa, vložka číslo: 3602/B) bola založená dňa 22. marca 2005 a zapísaná do obchodného registra bola dňa 01. 07. 2005.

Najvyšší   súd   preto   dospel   k záveru,   že   v zmysle   ust.   §   84,   druhá   veta   zák. č. 581/2004 Z. z. neprešla právomoc konať v začatých konaniach Všeobecnou zdravotnou poisťovňou,   právoplatne   neskončených   do   30. 09. 2005   na   sťažovateľom   označeného odporcu - Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Najvyšší súd poukazuje na to, že je nesporné, že predmetná vec bola Krajským súdom v Bratislave vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Spis o začatom konaní   sa   preto   nachádza   na   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   ktorá   ak   by   popierala právomoc   konať   v tejto   veci   mala   by   vec   postúpiť   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou  .   Najvyšší   súd   nerozhoduje   spory   o právomoc   medzi   orgánmi   verejnej správy navzájom.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   mal   sťažnosť   smerovať   v prvom   rade na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, ktorej bola vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa nášho telefonického zistenia VšZP postúpila vec Úradu pre dohľad až po rozhodnutí Najvyššieho súdu   SR.   T.   č.   je   konanie   vo   fáze   rozhodovania   o rozklade   proti   prvostupňovému rozhodnutiu Úradu.»

Na vyjadrenie   najvyššieho   súdu   č.   k.   Snj   5/09-1   reagoval   sťažovateľ   v podaní z 27. marca   2009,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „NS   SR   však   uviedol   nové   skutkové okolnosti, ktoré údajne zisti iba telefonicky, čo zrejme zapríčinilo, že okolnosti uvádzané NS SR   nie   sú   v súlade   s realitou.   Je   pravdou,   že   ÚDZS   začal   konať   vo   veci   údajného nedoplatku   na   poistnom   (č.   PV   101/03726/2008)   a poplatku   z omeškania (č. PV 101/03714/2008),   začal   však   nové   správne   konania,   a to   dokonca   dve,   namiesto pôvodného   jedného.   V oznámeniach   o začatí   správnych   konaní   ÚDZS   výslovne   uviedol, že začína správne konanie na návrh VšZP, ktorá teda nepostúpila ÚDZS už začaté konanie, ale podala úplne nové návrhy na začatie správneho konania. VšZP nielenže nepredložila ÚDZS spis doterajšieho správneho konania, ale sa dokonca o tomto konaní ani nezmienila. Že nejde o pokračovanie správneho konania, vo veci ktorého rozhodoval NS SR, je zrejmé aj z toho, že doterajšie konanie je v štádiu odvolacieho konania, keďže KS BA zrušil   iba   druhostupňové   rozhodnutie   a prikázal   vo   veci   znovu   konať.   V konaní,   ktoré spomína vo svojom vyjadrení NS SR, však naopak ÚDZS vydal prvostupňové rozhodnutie – platobný výmer, a nie rozhodnutie druhostupňové. Pred ÚDZS tak v súčasnosti prebieha duplicitné konanie, naďalej je však nečinný v konaní, ktoré bolo predmetom rozhodovania NS SR.“

Dňa 20. apríla 2009 predseda   senátu najvyššieho súdu listom č. k. Snj 5/2009-1 opätovne doplnil svoje vyjadrenie, keď uviedol:

«Je nesporné, že uznesenie sp. zn. 3 Sžnč 1/2008, ktorým podľa, sťažovateľa mali byť porušené základné práva, bolo vydané v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.,   ktoré   je   ovládané   zásadou   subsidiarity,   ktorá vyžaduje vyčerpanie prostriedkov nápravy v rámci orgánu verejnej správy, ktorý je nečinný. Vec bola Krajským súdom v Bratislave zrušená a vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni (nie UDZS) a navrhovateľ o tejto skutočnosti vedel a nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby Všeobecná zdravotná poisťovňa podala v právnej veci sťažovateľa návrh a odovzdala vec UDZS.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“), ktorý bol žalovaný v konaní proti nečinnosti sp. zn. 3 Sžnč 1/2008, začal konať na základe návrhu a vydal na základe návrhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa 10. 09. 2008 (doručený úradu dňa 24. 09. 2008) platobný výmer č. PV101/03726/2008zo dňa 14. 11. 2008 a platobný výmer č. PV101/03714/2008 zo dňa 14. 11. 2008 a v súčasnosti rozhoduje o podanom rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu.

V   konaní   proti   nečinnosti   súd   rozhodnutím   neurčuje   existenciu   stavu,   že   orgán verejnej   správy   bol   nečinný,   ale materiálne   poskytuje   ochranu fyzickej   osobe   alebo právnickej osobe, ak sa vyčerpali všetky prostriedky na nápravu a orgán verejnej správy bol naďalej nečinný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej poukazuje na skutočnosť, že sa zmenili nielen hmotnoprávne, ale aj procesné predpisy v oblasti zdravotného poistenia a dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, podľa ktorých mala postupovať Všeobecná zdravotná poisťovňa po tom, čo jej bola vec vrátená na ďalšie konanie rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/351/04-24 zo dňa 17. 02. 2005. V zmysle § 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 581/2004   Z.   z.   v   znení   účinnom   do   31.   05.   2005   (v   čase   vrátenia   veci   Všeobecnej zdravotnej poisťovni na ďalšie konanie) úrad vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva rozhodnutia o pohľadávkach na poistnom uplatnených zdravotnou poisťovňou, poistencom alebo platiteľom poistného platobným výmerom.

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   úrad   mohol   vydať   platobný   výmer len na základe návrhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ale aj na základe návrhu poistenca, alebo   platiteľa   poistného)   na   vydanie   platobného   výmeru,   ktorá   má právo   na   podanie takéhoto   návrhu   a   nie   povinnosť. Zároveň   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   opätovne poukazuje, že Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bol tento návrh zdravotnej poisťovne doručený až dňa 24. 09. 2008 vo veci uplatnenia nároku na poistné na zdravotné poistenie   a   vo   veci   uplatnenia   nároku   na   poplatok   z   omeškania,   teda   po   rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 zo dňa 05. 08. 2008. Navyše, ústavná sťažnosť sťažovateľa bola doručená Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 15. 10. 2008 , a teda po tom ako začal vo veci konať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý dňa 14.   11.   2008 vo   veci   rozhodol   a   v   súčasnosti   rozhoduje   o   podanom   rozklade   proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že ust. § 77a ods. 9 zák. č. 581/2004 Z. z. podľa   ktorého konania   začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona   sa   dokončia podľa doterajších predpisov, nadobudlo účinnosť až 01. 01. 2009. Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. mohla preto postupovať do 31. 12. 2008 iba podľa procesných predpisov účinných v čase jej konania, a preto podľa názoru najvyššieho súdu postupovala správne ak podala   dňa   24.   09.   2008   návrh   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou v právnej veci sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhoduje v konaní proti nečinnosti „vo veci samej“, rozhodnutie súdu v tomto osobitnom druhu konania nenahrádza samotné konanie a rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale súd rozhoduje na základe predložených listinných dôkazov o uložení povinnosti orgánu verejnej správy konať, ak je orgán nečinný . Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval v konaní proti nečinnosti sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 v súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p., a rozhodol vecne správne ak zistil, že je v konaní nedostatok   pasívnej   legitimácie   odporcu.   Ak   teda   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   vysloveného   v   odôvodnení   predmetného   uznesenia   mal   sťažovateľ žalobu proti nečinnosti smerovať proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, nič mu nebránilo v tom, aby v prvom rade podal sťažnosť Všeobecnej zdravotnej poisťovni, (ktorej vec bola vrátená na ďalšie konanie a ktorá disponovala so spisom po začatom konaní) a v prípade pretrvávajúcej nečinnosti podal proti nej žalobu proti nečinnosti.»

Sťažovateľ   sa   vyjadril,   že   súhlasí   s prerokovaním   a rozhodnutím   jeho   ústavnej sťažnosti   bez   ústneho   pojednávania.   Najvyšší   súd   listom   č.   k.   Snj   5/09-1   doručeným ústavnému   súdu   31.   marca   2009   oznámil,   že   nesúhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania, pretože od pojednávania možno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) nariadil vo veci ústne pojednávanie.

II.

Zo sťažnosti, z jej príloh a spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 351/04 ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi začala 8. januára 2004 Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   len   „zdravotná   poisťovňa“), správne konanie   podľa   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok) v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   vo   veci   dlžného   poistného   na zdravotné poistenie s príslušenstvom. Platobným výmerom z 9. januára 2004 č. 2003/6318 mu zdravotná poisťovňa   uložila zaplatiť dlžné poistné s príslušenstvom   a nahradiť trovy konania.

Odvolanie sťažovateľa   zdravotná   poisťovňa   rozhodnutím   č. 2004/3311/567/OP-63 z 18.   augusta   2004   zamietla   a platobný   výmer   potvrdila.   Toto   rozhodnutie   napadol sťažovateľ žalobou na krajskom súde, ktorý uznesením sp. zn. 1 S 351/04 zo 17. februára 2005 rozhodnutie zdravotnej poisťovne o odvolaní zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Keďže zdravotná poisťovňa vo veci nekonala, sťažovateľ požiadal 26. februára 2007 úrad o odstránenie   prieťahov   v konaní.   Pretože   úrad   nekonal   a zostal   ďalej   nečinný, podal sťažovateľ   22.   januára   2008   na   najvyššom   súde   návrh   na začatie   konania   proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší   súd   uznesením   z 5.   augusta   2008   sp.   zn.   3 Sžnč 1/2008   sťažovateľov   návrh zamietol s odôvodnením, že úrad nebol pasívne legitimovaný na konanie proti nečinnosti správneho   orgánu   a že   na   neho   neprešla   povinnosť   konať a rozhodnúť ani podľa   §   84 zákona č. 581/2004 Z. z., na ktorý poukazoval sťažovateľ.

Najvyšší   súd   tento   právny   záver   v odôvodnení   rozhodnutia   o zamietnutí   konania objasnil takto:

„... je návrh navrhovateľa nedôvodný, pretože smeruje proti odporcovi, ktorý nie je pasívne legitimovaný na konanie, pretože povinnosť platiť nezaplatené poistné a poplatok z omeškania   uložila   navrhovateľovi   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   a nie   odporca. Na odporcu neprešla povinnosť konať a rozhodnúť vo veci, ktorá bola zrušená a vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/351/04-24 zo dňa 17. 02. 2005 a to ani podľa § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., na ktorý poukázal navrhovateľ. Predmetné ustanovenie zákona č. 581/2004 Z. z. upravuje právne vzťahy v súvislosti s transformáciou zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti, konkrétne vo vzťahu k začatým správnym konaniam právoplatne neskončeným do 30. 09. 2005. Spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., bola podľa výpisu z obchodného registra založená zakladateľskou listinou zo dňa 22. 03. 2005 spísanou vo forme notárskej zápisnice č. N 76/2005, NZ 12289/2005, NCRIs 12160/2005 v zmysle § 68 a nasl. zák. č. 581/2004   Z.   z.   a   §   154   a nasl.   zák.   č.   513/1991   Zb.   v znení   neskorších   predpisov transformáciou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, teda v lehote stanovenej v § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. Z toho dôvodu odporca nie je povinnou osobou konať a rozhodnúť vo veci navrhovateľa   pretože   na   neho   neprešla   povinnosť   konať   v právoplatne   neskončených správnych konaniach začatých Všeobecnou zdravotnou poisťovňou.

Povinnosť konať a rozhodnúť má Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá však nie je účastníkom konania. S poukazom na uvedené, súd návrh zamietol ako nedôvodný.“

Na tomto svojom právnom názore zotrval najvyšší súd aj vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti.

Na ústnom pojednávaní konanom 2. júna 2009 na otázku člena senátu JUDr. Jána Auxta zástupca najvyššieho súdu uviedol:

„My súhlasíme s tým, my len, že to odôvodnenie rozhodnutia, áno, teda ten právny názor, ktorý prezentuje sťažovateľ, áno, my sme si to následne zanalyzovali, áno, súhlasíme, že je to v inom svetle, my len zdôrazňujeme jednu vec. Napriek nášmu odôvodneniu, tak ako sme my rozhodli vo veci, áno, výrok rozhodnutia je vecne správny, je vecne správny výrok nášho rozhodnutia a nedošlo k žiadnemu materiálnemu zásahu do jeho práv ani ústavných práv.   Napriek   tomu   všetkému   ja   len   chcem   zdôrazniť   tú   jednu   vec,   áno,   nie všetko prechádza, správne súdnictvo je s citom, áno, vady by som tu identifikoval, vady, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutia. My v prvom rade vždy identifikujeme vady, ktoré majú   za   následok   nezákonnosť   rozhodnutia.   Pokiaľ   vychádzame   tuto,   vady,   ktoré   majú za následok vady ústavnosti, my netvrdíme, že ten náš výklad, ktorý tam bol prezentovaný, áno,   bol   jeden   pohľad,   bol   to   prvý   pohľad   na   vec,   áno,   a my   sme   ho   riešili   len ako predbežnú otázku a tento výklad nie je všeobecne právne záväzný, sme nič neprejudikovali. My sme riešili tú otázku nečinnosti, áno. Ja chcem len zdôrazniť, že tento zákon, áno, priniesol toľko, je vnútorne rozporný, áno. I v právnej praxi sa to ukázalo. Pretože moja otázka znie, áno, keď začaté konania prešli na úrad, áno, správny postup zrejme by bol taký, že všeobecná zdravotná poisťovňa by bola odovzdala kompletnú dokumentáciu úradu, áno, a úrad mal vo veci konať. Teda môžeme vychádzať z toho, že kto mal od koho vyžiadať, že či Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, lebo k tomuto smeruje sťažovateľ, ja mu plne rozumiem, on tvrdí, z právneho hľadiska prešlo konanie na úrad, áno, úrad teda je subjektom, ktorý vedie konanie, úrad si mal ex offo vyžiadať spis, áno, a teda zabezpečiť mi   ochranu   alebo   zabezpečiť,   aby   to   moje   konanie   riadne   prebehlo.   Ale   ten   zákon je skutočne   vnútorne   rozporný,   pretože   sa   ukázalo,   že   neboli   doriešené   prechodné ustanovenia   riadnym   spôsobom   a vec   spadla   do   režimu   zrejme   priamej   retroaktivity. Tu už sa v celom rozsahu postupovalo podľa zákona nového a tam sa vyžadoval návrh, tam sa vyžadovalo   podanie návrhu.   A skutočne aj Všeobecná zdravotná poisťovňa namiesto toho,   aby   predložila   spis,   tak   spracovala   návrhy.   Potom   odstraňovali   nejaké   veci ustanovením   §   77a   ods.   1.   Ja   chcem   len   zdôrazniť,   vychádzam   z toho,   že   v konaní pred ústavným   súdom   sa   kladie   dôraz,   aj my   už   na   najvyššom   súde   kladieme   dôraz na materiálne chápanie práva. Nám nie je zrejmé. Môžeme tu rozoberať tie ustanovenia toho   zákona,   ale nám nie   je   zrejmý ten   materiálny zásah,   v čom   spočíva,   keď   sa koná v tej veci jeho.“

Na ďalšiu otázku sudcu JUDr. Jána Auxta: „Čo mal ešte konať sťažovateľ vo veci?“ zástupca najvyššieho súdu uviedol:

„No len tá situácia je, konanie prechádza na úrad, ale ako hovorím, každý nový zákon   prináša,   a najmä   v správnom   súdnictve   je   to   úplne   zrejmé,   že   je   to   len   určitý zákonodarcu,   ako   tento   zákon   bude   pôsobiť   v praxi.   A tu   sme   videli   základný   právny problém,   ale   dobre,   konanie   prešlo   na   úrad,   ale   nebol   vyriešený   vzťah   k prechodným a záverečným ustanoveniam a on spadol do toho priameho režimu toho zákona, vyžadovalo sa návrhové konanie. Sa spýtam takto, mohol úrad i keď naňho prešla kompetencia, konať bez   návrhu   zdravotnej   poisťovne,   keď   mu   ten   návrh   podali?   Túto   otázku   si   oni   riešili v rámci kompetencie a najskôr spracovali návrhy. Neskôr, ale to už boli, keď bolo začaté konanie   pred   ústavným   súdom,   prijali   §   77   myslím   a,   kde   vyriešili,   že   tie   konania   sa doriešia podľa tohto. Ide o princíp legality. Tie správne orgány. Jednoducho zákonodarca vytvoril takúto právnu situáciu a z pohľadu bežného človeka, teda, že či sa nedostal do osídiel, by som povedal týchto právnických neprehľadných situácií, nedostal sa. Pretože, keby on bol ako bežný človek,   áno,   vedel,   že je to na Všeobecnej zdravotnej poisťovni, stačilo nám toľko, veď ten úrad tiež nemal zidentifikované to konanie. Podľa môjho názoru mohol to vyčerpať na úrade, ale by som povedal ešte takto, i keby sme všetko pripustili, áno, že sme teda mali prikázať Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aby konal vo veci   a rozhodol,   ale   my   sme   nevedeli   zidentifikovať   z praktických   dôvodov,   keď   sme nemali to číslo konania, to bolo na Všeobecnej zdravotnej poisťovni, tá vec, keď tá vec fyzicky   neprešla,   nebolo   identifikované   to   konanie,   vychádzame   z toho,   že   pri   tomto zamietavom rozhodnutí bolo vidieť, že sa vo veci začalo materiálne konať, áno. Úrad, mám tu administratívny spis z úradu, úrad vydal, Všeobecná zdravotná poisťovňa spracovala návrhy,   predložila   spis,   úrad   vydal   prvostupňové   rozhodnutia.   Následne   boli   podané rozklady.   V druhostupňovom   rozhodnutí   však   už   úrad   dospel   k záveru,   ale   už   to   bolo v režime novelizovaného ustanovenia § 77a, čo vtedy nebolo, že to treba dokončiť podľa pôvodných predpisov, lebo tu išlo o jeden základný princíp, áno. Základný procesný princíp je taký, že vždy môžem konať len podľa právneho predpisu, ktorý mám v čase rozhodovania. Neviem.“

III.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon nestanoví inak...

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s tým, ako najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenie § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., z ktorého vyvodil nedostatok pasívnej právnej legitimácie odporcu a z toho dôvodu zamietol návrh sťažovateľa na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy začína na základe žaloby, ktorej obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu   spôsobom   ustanoveným   osobitným   právnym   predpisom. Za   nečinnosť   orgánu verejnej správy v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 282/08, I. ÚS 225/08) treba   v podstate   považovať   jeho   pasivitu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli   predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym   zákonným ustanovením, ktoré   obsahuje príkaz pre   správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Ústavný   súd   skúmal   namietané   porušenie   sťažovateľom   označených   práv interpretáciou a aplikáciou príslušných noriem zákona č. 581/2004 Z. z.

Zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych   prípadov.   Realizuje   sa   uplatňovaním   jednotlivých   metód   výkladu   práva. Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného textu, v rámci ktorého sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení, pričom   žiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Východiskom   v procese   interpretácie   a aplikácie   práva   je   síce   gramatický   výklad   textu právneho predpisu, interpret však musí tiež zohľadniť účel zákona, systematickú súvislosť a logické   väzby   medzi   jednotlivými   normami   zákona.   Jednou   zo   základných interpretačných   metód   ústavného   súdu   je   príkaz   ústavne   konformnej   interpretácie jednoduchého   práva,   najmä   v prípade,   ak   ustanovenie   právneho   predpisu   umožňuje rozdielnu interpretáciu. Úlohou súdu v tomto prípade je interpretovať sporné ustanovenie zákona ústavne konformným spôsobom.

Nespokojnosť   sťažovateľa   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sa   týka   rozdielnej interpretácie ustanovenia § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., ktoré znie: „Začaté správne konania doterajšej   zdravotnej   poisťovne   právoplatne   neskončené   do   dňa   vydania   právoplatného povolenia   na   základe   tohto   zákona   dokončí   úrad.   Ak   doterajšia   zdravotná   poisťovňa na základe   schváleného   transformačného   projektu   nezaloží   akciovú   spoločnosť do 31. marca 2005, začaté správne konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005 prechádzajú na úrad 1. októbrom 2005.“

Zákon č. 581/2004 Z. z. upravuje postavenie zdravotných poisťovní a podmienky na vykonávanie   verejného   zdravotného   poistenia,   činnosť   zdravotných   poisťovní, ich organizáciu a riadenie, zriaďuje úrad a upravuje jeho pôsobnosť, organizáciu, riadenie a hospodárenie,   upravuje   tiež   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou   a transformáciu doterajších   zdravotných   poisťovní   na   akciové   spoločnosti.   V   §   78   ods.   1   zákon č. 581/2004 Z. z. ustanovuje   povinnosť pre Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a Spoločnú zdravotnú poisťovňu založiť akciovú spoločnosť v lehote do 31. marca 2005 a požiadať úrad   o vydanie   povolenia   podľa   tohto   zákona.   V prípade,   ak   zdravotná   poisťovňa vykonávajúca zdravotné poistenie na základe povolenia vydaného pred 1. novembrom 2004 nezaloží akciovú spoločnosť a nezíska povolenie podľa tohto zákona do 30. júna 2005, jej povolenie   v   zmysle   §   78   ods.   2   citovaného   zákona   zostáva   v   platnosti   najneskôr do 30. septembra   2005.   Podľa   §   80   ods.   1   zákona   č. 581/2004 Z.   z.   potom   oprávnenie takejto zdravotnej poisťovne vykonávať zdravotné poistenie podľa doterajších predpisov zaniká 30. septembra 2005. Zákon č. 581/2004 Z. z. v § 80 ods. 3 ustanovuje, že dňom zániku oprávnenia   doterajšej   zdravotnej   poisťovne   podľa   §   80 ods.   1 a 2   sa   doterajšia zdravotná poisťovňa zrušuje likvidáciou.

V spornom ustanovení § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. zákonodarca upravuje ďalší priebeh správnych konaní, ktoré boli začaté pred transformáciou zdravotných poisťovní. Zákon používa pre ne termín doterajšia zdravotná poisťovňa. V rámci tohto ustanovenia rozlišuje   ďalší   priebeh   konaní   u zdravotnej   poisťovne,   ktorá   prešla   transformačným procesom   a založila   akciovú   spoločnosť,   a medzi   zdravotnou   poisťovňou,   ktorá   tak neurobila   a v zmysle   ustanovení   tohto   zákona   dňom   zániku   jej   oprávnenia,   ktorým je 30. september   2005,   sa   zrušuje   likvidáciou.   Prvá   veta   §   84   zákona   č. 581/2004 Z.   z. vyjadruje   imperatív,   aby   začaté   a právoplatne   neskončené   správne   konania   doterajšej zdravotnej   poisťovne,   ktorá   v zmysle   tohto   zákona   prešla   transformačným   procesom a do 30.   marca   2005   založila akciovú   spoločnosť a požiadala úrad o vydanie povolenia, dokončil   úrad.   Vo veci   posudzovanej   ústavnej   sťažnosti   ide   o Všeobecnú   zdravotnú poisťovňu,   ktorá   zakladateľskou   listinou   založila   22.   marca   2005   akciovú   spoločnosť a získala   povolenie   úradu.   V prípade   tejto   poisťovne   právoplatne   neskončené   správne konanie dokončí úrad.

Podľa názoru ústavného súdu sa druhá veta § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., ktorú najvyšší súd aplikoval pri posúdení pasívnej legitimácie odporcu, vzťahuje na tú zdravotnú poisťovňu,   ktorá   nezaložila   v zákonom   ustanovenej   lehote   akciovú   spoločnosť   a ktorá pôsobila podľa dovtedajších predpisov do 30. septembra 2005, kedy zaniká jej povolenie a zrušuje sa likvidáciou. Zákon č. 581/2004 Z. z. nerieši vzťah takejto doterajšej zdravotnej poisťovne a úradu. V ustanoveniach upravujúcich pôsobnosť úradu, tento pri dohľade nad zdravotnou   starostlivosťou   vykonáva   svoje   povinnosti   a oprávnenia   voči   zdravotným poisťovniam, ktoré zákon č. 581/2004 Z. z. vymedzuje v § 2. (Podľa § 2 citovaného zákona je   zdravotná   poisťovňa   akciová   spoločnosť   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky založená   na   účely   vykonávania   verejného   zdravotného   poistenia   na   základe   povolenia na vykonávanie   verejného   zdravotného   poistenia).   Začaté   správne   konania nepretransformovanej   zdravotnej   poisťovne   po zostávajúci   čas   jej   pôsobenia   až   do   jej zániku prebiehajú u nej. Po jej zániku 30. septembra 2005 právoplatne neskončené správne konania prechádzajú na úrad. Táto skutočnosť vyplýva podľa ústavného súdu nielen z lehôt uvedených   v tomto   ustanovení   a   predovšetkým   lehoty   30.   september   2005,   ktorá sa vzťahuje na doterajšiu zdravotnú poisťovňu, ktorá neprešla transformáciou a k tomuto dátumu zaniká jej oprávnenie, ale aj z účelu tohto zákona a úpravy postavenia a činnosti pretransformovanej zdravotnej poisťovne a úradu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   interpretoval   §   84   zákona č. 581/2004 Z. z. bez toho, aby zohľadnil súvisiace normy obsiahnuté v zákone a logické väzby medzi nimi. Takáto interpretácia právnych noriem je nezlučiteľná s ústavou.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre zdôraznil, že prípadné porušenie základných práv   sťažovateľa   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   dôsledne   vychádza z podstaty   materiálneho   právneho   štátu,   keď   na   zásah   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je, že skutkové a právne závery konajúceho súdu musia byť zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a druhou je požiadavka, aby tieto závery mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Vzhľadom na uvedené napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ústavy (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil   rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia čl.   46   ústavy,   bude   na   dosiahnutie   nápravy   vo   veci   nevyhnutné,   aby   využil   aj   svoju právomoc   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy,   a preto   vyhovel   návrhu   sťažovateľa   a zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho právnym zastúpením advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľa požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 357,69 € pozostávajúcej z odmeny za jeden úkon (prevzatie veci) v sume 105,65 €, dva úkony (podanie vyjadrení) po 115,90 € a paušálnych náhrad nákladov – raz 6,34 € a dvakrát po 6,95 €.

Ústavný súd pri   rozhodovaní o trovách   konania vychádzal z priemernej   mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže úkony právnej zástupkyne boli vykonané v roku 2008.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorých predpisov, a to v sume 3 176 Sk za každý úkon právnej služby a 190 Sk režijný paušál za každý úkon právnej služby, spolu 6 732 Sk, čo predstavuje sumu 223,46 €. Priznanú úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009