znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného   porušenia   základného   vlastníckeho   práva   podľa čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8 C 124/04 zo 7. februára 2007 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 135/07 z 9. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra 2007   doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenia svojho základného vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 124/04 zo 7. februára 2007 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 135/07 z 9. októbra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 30. augusta 2004 „žalobu o   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátnej   správy   a   jeho nesprávnym úradným postupom (...)“.

Sťažovateľ k tomu uvádza, že „Vyšetrovateľ pri vykonaní domovej prehliadky zaistil osobné motorové vozidlo zn...., (...).

Vyšetrovateľ KÚJP PZ T. rozhodnutím zo dňa 18. 09. 2002 obvinil sťažovateľa za trestný čin podľa § 148 ods. 2, 3 Tr. zákona a za trestný čin podľa § 148c ods. 1 Tr. zákona (účinného do 31. 12. 2005).

Proti   tomu   uzneseniu   sťažovateľ   podal   sťažnosť   dňa   20.   09.   2002.   Uznesením Krajskej prokuratúry T. zo dňa 01. 10. 2002 bola sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením   vyšetrovateľa   zo   dňa   25.   08.   2003   bolo   trestné   stíhanie   zastavené z dôvodu, že nie je dokázané, že skutok spáchal obvinený. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 25. 06. 2003 bolo vozidlo vrátené.

Nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa bola sťažovateľovi spôsobená škoda. Osobné vozidlo zn.... bolo zaistené v čase od 18. 09. 2002 do 25. 06. 2003, t. j. 281 dní. V tom čase sťažovateľ nemohol vykonávať svoje vlastnícke práva a pokojne užívať svoje vozidlo.

Som toho právneho názoru,   že sťažovateľ   má nárok na náhradu   škody   odo   dňa nezákonného zaistenia jeho osobného vozidla, a to od 18. 09. 2002 aj s príslušenstvom, t. j. s úrokmi z omeškania. (...)

Škoda bola sťažovateľovi ďalej spôsobená tým, že v čase, keď mal vozidlo zaistené, tak musel platiť leasingové splátky vo výške 10.375,- Sk a vozidlo pri tom nemohol používať. Ak si vynásobíme sumu 2.100,- Sk x 281 dní, tak dostaneme sumu 590.100,- Sk. K tejto sume je potrebné ešte pripočítať mesačné splátky vo výške 10.375,- Sk x 9 mesiacov = 93.375,- Sk. Celková škoda bola spôsobená vo výške 683.475,- Sk“.

Okresný súd žalobu o náhradu škody rozsudkom sp. zn. 8 C 124/04 zo 7. februára 2007   zamietol „s   odôvodnením,   že   sťažovateľ   nepreukázal   vznik   skutočnej   škody   a   že odporca sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Prvostupňový súd na 5-tej strane rozsudku vyslovil právny názor, že vyšetrovateľ krajského úradu justičnej polície uznesením zo dňa 25. 06. 2003 vrátil vozidlo, ktoré bolo zaistené podľa § 21 ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. Ďalej, že týmto konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol (viď odsek 2 zospodu, str. 5 rozsudku)“.

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   135/07 z 9. októbra 2007 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom sa podľa sťažovateľa nezaoberal vznikom škody, ale len vyslovil svoj právny názor «a to na 5-tej strane rozsudku, citujem „Z trestného spisu naopak vyplýva, že pri ohliadke boli zistené konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudili podozrenie o tom, že predmetné motorové vozidlo bolo použité na trestnú činnosť, a preto postup vyšetrovateľa podľa § 78 Tr. poriadku nie je možné   hodnotiť   ako   porušenie   pravidiel   ustanovených   právnymi   normami.   Ak navrhovateľovi za takejto situácie vznikla škoda, nejedná sa o škodu v príčinnej súvislosti s nesprávnym   úradným   postupom,   za ktorú zodpovedá štát   podľa §   18 zák.   č.   58/1969 Zb."»..Sťažovateľ sa domnieva, že „rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, zo dňa 07. februára 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, zo dňa 09. októbra 2007 bolo porušené   právo   sťažovateľa   na   pokojné   užívanie   majetku   garantované   v   článku   1 Dodatkového   protokolu   č.   1   Európskeho   dohovoru   a   tiež   základné   vlastnícke   právo garantované v čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal tento nález:

„1.   Okresný   súd   v   Trenčíne   rozsudkom,   zo   dňa   07.   februára   2007,   sp.   zn. 8 C/124/2004-76, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom,   zo   dňa   09.   októbra   2007,   sp.   zn. 17 Co/135/2007-103, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   v   Trenčíne,   zo   dňa   07.   februára   2007,   sp.   zn. 8 C/124/2004-76, sa zrušuje.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne,   zo   dňa 09.   októbra   2007,   sp.   zn. 17 Co/135/2007-103, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Sťažovateľ   na   ústavnom   súde   namietal,   že   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského   súdu,   ktorými   bola   zamietnutá   jeho   žaloba   o náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom (vyšetrovateľa) pri zaistení veci (motorového vozidla), boli porušené jeho základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc   z uvedeného   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti teda skúmal, či má právomoc konať o sťažnosti sťažovateľa, a dospel k   záveru, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy, nie ústavný súd.

Podľa   čl. 142   ods. 1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05, III.   ÚS 218/07) ústavný   súd   poznamenáva,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48   ústavy   (napr.   II.   ÚS   78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 71/07). Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy všeobecným súdom a nevyhovenie návrhu nemožno chápať ako   poškodenie   označených   základných   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy   a dodatkového protokolu.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a namietaného porušenia práv sťažovateľa ústavný súd preto konštatuje, že nie je oprávnený konať a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy. Navyše z odôvodnenia sťažnosti, ale najmä z jej petitu, ktorým   je ústavný súd podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   viazaný, nevyplýva námietka sťažovateľa, že všeobecný súd súčasne porušil aj niektoré z jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 46 až 50 ústavy.

Preto bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ostatnými   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008