znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. J., N. Z., vo veci namietaného porušenia jej základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 201/06 z 27. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2007 doručená   sťažnosť   V.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Cdo 201/06 z 27. septembra 2006. Súčasťou sťažnosti bola žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   povinnou   osobou v exekučnej veci   vedenej   Okresným   súdom   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 9 Er 162/2005 oprávneného: C. z. p. A. (...), o vymoženie 11 444 Sk s prísl., v ktorej podala 7. apríla 2006 dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Coe 82/2005-48 z 31. januára 2006. V označenom exekučnom konaní okresný súd uznesením č. k. 9 Er 162/05-36 z 20. septembra 2005 oslobodil sťažovateľku od súdnych poplatkov.

Dňa 21. júna 2006 bolo zástupcovi sťažovateľky (v časti konania pred exekučným súdom)   Mgr.   Ing.   M.   P.,   CSc.,   N.   Z.   (ďalej   len „zástupca   sťažovateľky“),   doručené uznesenie   okresného   súdu   z 15.   júna   2006,   ktorým   vyzval   sťažovateľku   na   doplnenie dovolania   o skutočnosť,   či   jej   zástupca   má   právnické   vzdelanie   a   či   je   zamestnancom povinnej. Sťažovateľka uviedla, že v uznesení nebola poučená o tom, že v súlade s § 30 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   má možnosť   požiadať   o   ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Dňa   30.   júna   2006   sťažovateľka   doplnila   dovolanie   tak,   že   okresnému   súdu predložila fotokópiu diplomu jej zástupcu a dohodu o vykonaní práce z 1. februára 2006 s jej   zástupcom,   ktorá   podľa   nej   v   súlade   s   §   1   ods.   3   Zákonníka   práce   zakladá pracovnoprávny vzťah.

Dňa   12. decembra 2006   bolo   sťažovateľke   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn.   4   Cdo   201/06   z   27. septembra 2006,   ktorý   o   dovolaní   povinnej   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Coe 82/05 z 31. januára 2006 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil, pretože prvostupňový súd „poučil sťažovateľku o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ak sú u nej predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (ust. § 30 O. s. p.)“, a preto, že „Dovolateľka nepreukázala, že v osobe Mgr. Ing. M. P., CSc. ide o zamestnanca oprávneného ju zastupovať a konať v dovolacom konaní, i keď má právnické vzdelanie v zmysle § 241 ods. 1 O. s. p. Z dohody o vykonaní práce nie je možné   takýto   záver   vyvodiť,   lebo   dohoda   bola   uzatvorená   na   práce   jednorazového charakteru určeného výsledkom práce, a to na vypracovanie daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb na rok 2006, preto zo strany zamestnanca nejde trvajúce plnenie, trvajúci pokračujúci výkon práce zakladajúci pracovný pomer“.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka vidí v tom,   že   najvyšší   súd   zastavil   dovolacie   konanie,   pričom   okresný   súd   ju   nepoučil vo svojom uznesení sp. zn. 9 Er 162/05 z 15. júna 2006 o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ak sú u nej predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a podľa nej bol poučenie povinný urobiť najvyšší súd. Ustanovenie § 30 OSP sa podľa sťažovateľky vzťahuje na každý súd (sudcu) bez ohľadu na jeho funkčnú príslušnosť.

Sťažovateľka ďalej namieta, že: «Z § 1 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce nepriamo vyplýva, že dohoda o vykonaní práce zakladá pracovnoprávny vzťah. Z § 11 ods. 1 Zákonníka práce zase vyplýva, že fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo za odmenu, sa považuje za zamestnanca. Z predloženej dohody o vykonaní práce zo dňa 1. 2. 2006 vyplýva, že sú splnené všetky pojmové znaky ustanovení § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1 Zákonníka práce k tomu, aby poverený zamestnanec sťažovateľky, a to Mgr. Ing. M. P., CSc., bol považovaný za zamestnanca pre účely § 241 ods. 1 O. s. p. Tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že k tomu, aby sa fyzická osoba považovala za zamestnanca, je potrebný „trvajúci pokračujúci výkon práce zakladajúci pracovný pomer“, nemá oporu v zákone.   Zákon   spája   postavenie   zamestnanca   v   pracovnoprávnych   vzťahoch   iba s alternatívnou   podmienkou   uzatvorenia   pracovnej   zmluvy   alebo   dohody   o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, čo je splnené. Obsah týchto právnych úkonov nie je rozhodujúci   k   tomu,   aby   nastali   zákonom   predpokladané   dôsledky,   to   zn.   toho,   že Mgr. Ing. M. P. sa považuje za zamestnanca sťažovateľky, ktorý je v súlade s § 241 O. s. p. oprávnený konať za ňu v dovolacom konaní.

Ak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   neuznal   dohodu   o   vykonaní   práce   zo   dňa 1. 2. 2006 predloženú sťažovateľkou, porušil jej právo na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosti   v   ústavnoprávnej   veci   sťažnosti sťažovateľky: V. J., bydlisko: N. Z., na Najvyšší súd Slovenskej republiky za porušenie jej práva   na   súdnu   ochranu   podľa   §   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   zastavením dovolacieho konania uznesením zo dňa 27. 9. 2006, sp. zn. 9 Er 162/05 (4 Cdo 201/2006), takto rozhodol:

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   9.   2006, sp. zn. 9 Er 162/05   (4   Cdo   201/2006),   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 201/06 z 27. septembra 2006 zastavil dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 v spojení s § 243c OSP z dôvodu nedostatku podmienky povinného právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 241 ods. 1 druhej vety OSP.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil jej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy preto, že ju mal sám poučiť o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a tiež preto, že nesprávne v danej veci aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce, keď „neuznal dohodu o vykonaní práce zo dňa 1. 2. 2006 predloženú sťažovateľkou“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Nevyhnutnou   podmienkou   konania   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy je vznesenie   relevantných   námietok   zo   strany   sťažovateľky   spočívajúcich   v   uvedení skutočností   svedčiacich   o   porušení jej   základných   práv   alebo slobôd rozhodnutím   súdu (III. ÚS 211/04).

Ústavný súd už vo svojej konštantnej judikatúre rozhodol, že len otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by výnimočne mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   nejakého   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03).

Podľa   ustanovenia   § 241   ods.   1   druhej   vety   OSP dovolateľ   musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické   vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie dovolania   (pri   zákonom   stanovených   dovolacích   dôvodoch),   ale   aj   z   hľadiska kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.

Z   judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   R   43/1993,   R   56/1996)   vyplýva,   že nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa § 104 ods. 3 OSP.

Takýto postup bol zo strany sťažovateľky predvídateľný a najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Cdo 201/06 z 27. septembra 2006 tento postup aj náležite vysvetlil. Právny názor najvyššieho   súdu   vyslovený   v tomto   rozhodnutí   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Sťažovateľka podľa najvyššieho súdu nepreukázala, že jej zástupca (i keď má právnické vzdelanie) má oprávnenie ju zastupovať a v jej mene konať v dovolacom   konaní,   pretože „Z   dohody   o vykonaní   práce   nie   je   možné   takýto   záver vyvodiť,   alebo   dohoda   bola   uzatvorená   na   práce   jednorazového   charakteru   určeného výsledkom práce a to na vypracovanie daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb na rok 2006, preto zo strany zamestnanca nejde o trvajúce plnenie, trvajúci pokračujúci výkon práce zakladajúci pracovný pomer“.

Jej   nespokojnosť   s   obsahom   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   je   dôkazom   jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Sťažovateľka   nesplnila   zákonnú   podmienku   na   prístup   k   dovolaciemu   konaniu. Najvyšší súd pri posudzovaní jej návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval v zmysle čl. 51 ods.   1 ústavy. Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Občiansky   súdny   poriadok   stanovením   prísnejších   podmienok   na   zastupovanie v dovolacom   konaní   zdôrazňuje   potrebu   kvality   dovolania   ako   ďalšieho   stupňa v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený vo veci   konať.   Nesplnenie   podmienok   na   dovolanie   vrátane   predpísaného   právneho zastúpenia je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých formálnych náležitostí požadovaných zákonom (Občiansky súdny poriadok) môže najvyšší súd vo veci konať a rozhodnúť (obdobne III. ÚS 269/04, IV. ÚS 8/05).

Keďže   najvyšší   súd   pre   formálne   prekážky   nemohol   rozhodovať   v   dovolacom konaní, nemohol ani uznesením 4 Cdo 201/06 z 27. septembra 2006 porušiť základné právo sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   preskúmal   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Z jeho   záverov   nevplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Preto ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 201/06 z 27. septembra 2006 nie je možné kvalifikovať ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom.

Na záver ústavný súd poznamenáva, že najvyšší súd rozhodol o zastavení konania pre   nesplnenie   podmienok   dovolacieho   konania   aj   z   viny   sťažovateľky,   ktorá   bola v uznesení sp. zn. 9 Er 162/2005 z 15. júna 2006 riadne poučená prvostupňovým súdom na možné   následky   nedoplnenia   svojho   podania   najmä   v zmysle   §   241   ods.   1   a   4   a § 30 OSP.   Vzhľadom   aj   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Bolo   už   preto   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.