znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. S., bytom K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd „nečinnosťou   Úradu   pre   finančný   trh   pri   výkone dohľadu nad investičnými fondmi a investičnými spoločnosťami pri poskytovaní ochrany vlastníctva   sťažovateľa   a   zamietnutím   návrhu   Najvyšším   súdom   SR   na   preskúmanie nečinnosti Úradu pre finančný trh SR“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   V.   S.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. januára 2006 (doplnené na základe výzvy ústavného súdu 24. februára 2006) doručené podanie JUDr.   V.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) „nečinnosťou Úradu pre finančný trh pri výkone dohľadu nad investičnými   fondmi   a investičnými   spoločnosťami   pri poskytovaní   ochrany   vlastníctva sťažovateľa a zamietnutím návrhu Najvyšším súdom SR na preskúmanie nečinnosti Úradu pre finančný trh SR“.

Sťažovateľ vo svojom podaní z 9. januára 2006 uviedol, že je akcionárom bývalých investičných fondov, ktoré sa transformovali na akciové spoločnosti. Sťažovateľ uviedol, že 6.   januára   2005   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č.   152/1998   Z.   z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) podal Úradu pre finančný trh Slovenskej republiky   (ďalej   len   „úrad“)   sťažnosť   na   jeho   nečinnosť   v súvislosti   s dohľadom   nad investičnými   fondmi.   V podanej   sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval   príslušnými ustanoveniami zákona č. 594/2003 Z. z. o kolektívnom investovaní a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o kolektívnom investovaní“). Podľa vyjadrenia sťažovateľa úrad listom z 8. februára 2005 reagoval na jeho sťažnosť, pričom uviedol, že „nie je v súčasnom období oprávnený urobiť žiadne kroky smerujúce   k zmene   terajšieho   stavu,   ktorý   vznikol   transformáciou   investičných   fondov a akokoľvek postup pri transformácii zneplatniť“. Sťažovateľ však poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V Obdo 44/2002 z 25. februára 2004, z ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že investičné fondy v súvislosti   s transformáciou   na   akciové   spoločnosti   porušili   zákon,   a teda   že   táto transformácia je neplatná, čo vedie k záveru, že uvedené akciové spoločnosti sú aj naďalej investičnými fondmi, nad ktorými úrad vykonáva dohľad. Sťažovateľ argumentoval ďalej tým, že z predmetného rozsudku jednoznačne vyplýva, „že pri zlúčení investičného fondu so spoločnosťou, ktorá nemá charakter investičného fondu môže vzniknúť len investičný fond podľa tohto zákona“.

Na základe uvedených zistení podal sťažovateľ 16. februára 2005 najvyššiemu súdu návrh týkajúci sa preskúmania nečinnosti úradu ako správneho orgánu, v ktorom žiadal, aby najvyšší súd uložil úradu povinnosť vykonať dohľad nad investičnými fondmi do 5 dní od   právoplatnosti   rozhodnutia.   Uznesením   sp.   zn.   1   Sžnč   2/2005   z 25.   októbra   2005 najvyšší súd návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd v namietanom uznesení   konštatoval,   že „z ustanovenia   §   250t   ods.   1   OSP   a   §   244   vyplýva,   že   tieto ustanovenia   umožňujú   súdu   uložiť   žalovanému   konať   len   v prípadoch,   ak   tento   nekoná vo veci   navrhovateľa   vydať   rozhodnutie,   na   ktoré   má   nárok.   (...)   Navrhovateľ   nie   je účastníkom tohto vzťahu a finálnym aktom výkonu dohľadu nemôže byť rozhodnutie, ktorým sa navrhovateľovi   ako   účastníkovi   priznáva   určité   konkrétne   právo,   či   povinnosť.“ Sťažovateľ   zároveň   uviedol: „Jediným   aktívne   legitimovaným   orgánom   na   odstránenie protiprávneho   stavu   vzniknutým   pri   transformácii   fondov   bol   do   31.   12.   2005   Úrad pre finančný trh SR a od 1. 1. 2006 je to Národná banka SR.“ Sťažovateľ sa domnieva, že tým, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Sžnč 2/2005 z 25. októbra 2005 jeho návrh zamietol,   a teda   odmietol   preskúmať   zákonnosť   postupu   správneho   orgánu,   odmietol zároveň aj spravodlivosť.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   §   20   ods.   1   a 2   v spojení   s   §   50   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   predovšetkým   z dôvodu, že k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   ďalej   neobsahovala   kvalifikovaný návrh rozhodnutia (petit), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (napr. III. ÚS 234/04, III. ÚS 120/05). Z podania bolo evidentné, že sťažnosť   sťažovateľa   smerovala   proti   úradu   z dôvodu   jeho   nečinnosti,   ako   aj   proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa na uloženie povinnosti úradu vykonať dohľad nad investičnými fondmi zamietnutý. Sťažovateľ však v tejto súvislosti neidentifikoval   namietané   konanie   spisovou   značkou,   respektíve   nekonkretizoval rozhodnutie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť mala smerovať.

Ústavný súd v liste z 8. februára 2006 (doručenom podľa doručenky 14. februára 2006) poučil a upozornil sťažovateľa na to, aké predpoklady musí spĺňať kvalifikovaný návrh na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jeho sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Vyzval ho, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy nedostatky svojej sťažnosti odstránil (s poučením, ako je potrebné doplnenie náležitostí urobiť),   pretože   v opačnom   prípade   môže   ústavný   súd   návrh   odmietnuť   a uznesenie sa nemusí odôvodňovať (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na výzvu reagoval sťažovateľ listom z 22. februára 2006 doručeným ústavnému súdu 24. februára 2006. V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Všetky skutočnosti,   ktoré   súd   vo   svojej   výzve   požaduje   doplniť,   vyplývajú   zo   sťažnosti   alebo zo spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžnč 2/2005.“ Inak sťažovateľ petit sťažnosti nijako nedoplnil,   ale   zotrval   na   predchádzajúcom   návrhu.   K svojej   sťažnosti   nepredložil splnomocnenie   pre   advokáta   na   svoje   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom, ale „Osvedčenie o vykonaní záverečnej skúšky“ právneho čakateľa prokuratúry.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zároveň žiadal ústavný súd o nezverejnenie jeho mena a priezviska.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   výslovne   poučil   sťažovateľa   o tom,   že   jeho zastupovanie advokátom je v konaní pred ústavným súdom povinné, čo predpokladá aj § 20 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   takéto   splnomocnenie   sťažovateľ   ústavnému   súdu nepredložil. Namiesto toho v liste z 22. februára 2006 vyjadril názor, že ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde „explicitne nezakotvuje povinnosť byť zastúpený advokátom pre všetkých sťažovateľov. (...) Je teda zrejmé, že sťažovateľ musí byť zastúpený advokátom len vtedy, ak nemá sám právnické vzdelanie. Vo veci poznamenávam, že mám rovnaké vzdelanie ako advokát a absolvoval som aj rovnaké skúšky ako advokát“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   nielen   náležitosť kvalifikovaného návrhu uvedenú v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde (splnomocnenie pre advokáta), ale ani jeho ďalšie náležitosti uvedené v § 20 ods. 1 a v § 50 zákona o ústavnom súde   (petit,   z ktorého   by   bolo   zrejmé   označenie   namietaného   konania,   respektíve namietaného   rozhodnutia).   Ústavný   súd   listom   z   8.   februára   2006   podrobne   poučil sťažovateľa   o   náležitostiach   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným súdom.   Sťažovateľ   listom   z 22.   februára   2006   svoje   podanie   doplnil,   ale   nie   v súlade s požiadavkami obsiahnutými vo výzve ústavného súdu. Doplnenie jeho podania hodnotí ústavný súd ako podanie nespôsobilé niesť charakter kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   s cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí sťažovateľa o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (napr. III. ÚS 120/05).

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006