znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 70/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2005v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci   sťažnosti   Jozefa   Korbu,   bytom   H.   n.   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 2877/95 takto r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 2877/95   p o r u š i l základné   právo   Jozefa   Korbu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Cb   2877/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Jozefovi   Korbovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Jozefa Korbu v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Jozefa Korbu vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2005 doručená sťažnosť Jozefa Korbu, bytom H. n. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 2877/95.

Sťažovateľ   uviedol,   že   28.   marca   1995   podal   na   krajskom   súde   žalobu   proti Slovenskej   poisťovni,   a.   s.,   o   zaplatenie   188 339 Sk   z titulu   poistného   plnenia   podľa poistnej zmluvy z 30. mája 1991. Zo strany krajského súdu napriek písomným výzvam dochádza k nepochopiteľnej nečinnosti, a teda k prieťahom v konaní. Po skoro 10 rokoch od podania   žaloby   krajský   súd   nebol   schopný   o veci   rozhodnúť.   Sťažovateľ   uviedol niektoré úkony vykonané krajským súdom, ako aj niektoré obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom, napríklad od 15. augusta 1995 do 10. októbra 1999, keď bolo uskutočnené prvé pojednávanie po viac ako 4 a pol roku od podania žaloby, predloženie spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 23. januára 1996 po   skoro   3   mesiacoch   od   podania   odvolania,   doručenie   uznesenia   krajského   súdu až 18. marca 1996 po 39 dňoch od rozhodnutia, vykonanie pojednávania až 19. decembra 2001   po   skoro   26   mesiacoch   od predchádzajúceho   pojednávania,   výzvy   žalovanému z 23. júna   2003   a 31.   júla   2003   až po   1   a pol   roku   po   uložení   pokynov   žalovanému, pojednávanie 5. novembra 2003 po 22 mesiacoch od predchádzajúceho.

Sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Už   takmer   9   rokov je vystavený stresom spôsobeným stavom právnej neistoty vzhľadom na to, že stále nevie, či jeho nárok je opodstatnený, z čoho vyplýva stav nedôvery v spravodlivosť konania, ale aj stav neistoty a strach z výšky trov konania, ktoré predlžovaním sporu rastú. Táto neistota zle pôsobí na jeho psychický stav, ktorý má vplyv aj na jeho fyzické zdravie. Vzhľadom na uvedený stav žiada v súlade s ustanovením § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:„Krajský súd Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 2877/95 porušil právo sťažovateľa Jozefa Korbu... zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Prikazuje odporcovi konať vo veci 12 Cb 2877/95 bez zbytočných prieťahov. Jozefovi   Korbovi   priznáva   primerané   zadosťučinenie   v sume   50.000,-   Sk...,   ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť Jozefovi Korbovi trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu vo výške 7.954,- Sk (za dva úkony a 2 x režijný paušál podľa vyhl. 655/2004 Z. z.).“

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 70/05-7 z 2. marca 2005 bola vec prijatá na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. Spr. 581/05 z 15. apríla 2005 predseda krajského súdu, ktorý uviedol, aké úkony boli vo veci vykonané. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že v období rokov 1996 až 2004 (do 31. decembra 2004) sudkyňa bola zaradená v rozvrhu práce na rozhodovanie sporov v dvoch hlavných agendách (prvostupňová – Cb, Cbi a odvolacia – Cob) a vykonávala aj vedľajšie agendy (Zm   a pod.)   V tomto   období   v prvostupňovej   agende   mala   pridelené   od   2   083   do   891 prvostupňových sporov a podieľala sa na rozhodnutí senátu v odvolacej agende okolo 1 700 sporov.   Zároveň   podľa   zásad   organizácie   práce   zastupovala   podľa   potreby   aj   v iných prvostupňových   alebo   odvolacích   senátoch.   Obdobný   stav   bol   aj   u ďalších   sudcov obchodného   úseku   krajského   súdu   v uvedenom   období,   takže   v čase   dlhodobej práceneschopnosti nebolo možné reálne a účinne rozdelením pridelených spisov zabezpečiť včasnosť úkonov (obdobie od 27. decembra do 29. februára 2002 a od 10. decembra 2003 do   2.   februára   2004).   Podotýka,   že   okrem   tohto   obdobia   sudkyňa   nebola   prítomná   na pracovisku aj pre čerpanie dovolenky. Vzhľadom na uvedené nie je možné konštatovať subjektívne zavinenie na zistených prieťahoch v konaní. Neposudzuje však opodstatnenosť zodpovednosti   štátu   za   nevytvorenie   personálnych,   ekonomických   a legislatívnych podmienok na zabezpečenie včasnosti súdneho konania. Predseda krajského súdu súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 21. apríla 2005 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci. II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa   28.   augusta   1995   prijal   krajský   súd   žalobu   sťažovateľa   proti   Slovenskej poisťovni, a. s. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie 188 339 Sk s príslušenstvom z poistnej zmluvy.   K návrhu   bol   pripojený   znalecký   posudok   a ďalšie   prílohy   (poistná   zmluva, oznámenie   o krádeži).   Vec   bola   vedená   pod   sp.   zn.   18 Roh 342/95,   neskôr   pod sp. zn. 12 Cb 2877/95.

Dňa   29.   septembra   1995   krajský   súd   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 23. októbra 1995 sa k veci vyjadril sťažovateľ a v odvolaní z 3. novembra 1995 uviedol, že súdny poplatok uhradil 15. augusta 1995.

Dňa   26.   januára   1996   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 2. februára 1996 najvyšší súd vrátil spis s prípisom a následne 7. februára 1996 krajský súd zrušil uznesenie o zastavení konania.

Dňa 19. marca 1996 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu.Dňa   1.   decembra   1995   sa   k sťažnosti   na   priebeh   konania   vyjadril   podpredseda krajského súdu.

Dňa 11.   apríla   1996   sťažovateľ   podal   sťažnosť na postup   krajského   súdu   a túto sťažnosť zopakoval aj 11. decembra 1996.

Dňa 30. júla 1999 bol vytýčený prvý termín pojednávania vo veci na 6. október 1999.Dňa 6. októbra 1999 sa konalo pojednávanie za účasti zástupcu žalovaného, pričom u sťažovateľa ani jeho zástupcu doručenie nebolo vykázané.

Dňa 26. novembra 2001 krajský súd nariadil pojednávanie na 19. december 2001. V spise je doložená na č. l. 51 plná moc na zastupovanie sťažovateľa z 23. apríla 2001.Dňa   19.   decembra   2001   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   zástupcu   sťažovateľa a zástupcu   žalovaného (boli   vykonané prvé   výsluchy   po   6   rokoch   od   podania   návrhu). Pojednávanie bolo odročené na 23. január 2002 za účelom doplnenia dôkazov. Žalovanej strane bolo uložené predložiť do 10. januára 2002 úplné znenie poistnej zmluvy a dôkazy, ako došlo k výpočtu poistného.

Dňa   28.   decembra   2001   žalovaný   predložil   poistnú   zmluvu   a 10.   januára   2002 doklady na výpočet poistnej sumy.

Dňa   23.   januára   2002   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   zástupcu   žalovaného, zástupca sťažovateľa sa ho nezúčastnil. Pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 23. januára 2002 predložil žalovaný plnú moc na zastupovanie.Dňa 24. júna 2003 krajský súd určil lehotu na predloženie dôkazov do 15. júla 2003.Dňa 23. júna 2003 krajský súd opätovne urgoval žalovaného, aby predložil dôkazy ako boli vykonané výpočty škody, pričom mu stanovil lehotu do 15. júla 2003.

Dňa 5. augusta 2003 predložil žalovaný požadované dôkazy.Dňa   21.   augusta   2003   a 7.   októbra   2003   sťažovateľ   urgoval   vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa 15. októbra 2003 krajský súd určil termín pojednávania na 5. november 2003.Dňa   14.   októbra   2003   žalovaná   strana   bola   dožiadaná   o predloženie   obežníkov poisťovne, ktoré boli predložené 28. októbra 2003.

Dňa 30. októbra 2003 sa k veci vyjadril sťažovateľ a k vyjadreniu pripojil aj prílohy.Dňa   5.   novembra   2003   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie   za   účasti   zástupcu sťažovateľa   a   zástupcu   žalovaného,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   vykonania   ďalších dôkazov, ktoré mal predložiť žalovaný.

Dňa 13. novembra 2003 sa k veci vyjadril žalovaný a 31. decembra 2003 doložil novú plnú moc.

Dňa 19. novembra 2003 krajský súd zaslal výzvu žalovanému na oznámenie mena pracovníka, ktorý vybavoval vec sťažovateľa, a to v lehote 10 dní.

Dňa   24.   novembra   2003   žalovaný   predložil   vyjadrenie   k   veci,   ktoré   doplnil 4. decembra 2003.

Dňa 6. apríla 2004 a 21. júna 2004 sťažovateľ urgoval konanie vo veci.Dňa 26. januára 2005 krajský súd požiadal o odborné vyjadrenie Ústav súdneho inžinierstva ohľadom určenia ceny Avie.

Dňa 4. februára 2005 Ústav súdneho inžinierstva odmietol podať vyjadrenie.Dňa 22. februára 2005 krajský súd požiadal o odborné vyjadrenie súdneho znalca, ktorý odborné vyjadrenie predložil 4. apríla 2005.

Dňa   5.   apríla   2005   krajský   súd   uznesením   ustanovil   znalca   na   stanovenie   ceny motorového vozidla.III.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   v primeranej   dobe   je   povinnosťou   súdov   vyplývajúcou   zo   základného   práva účastníkov   súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov, a to v kontexte   medzinárodných   záväzkov   Slovenskej   republiky   garantovať   právo na prerokovanie   veci   v primeranej   dobe   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru (III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04).

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (I. ÚS 26/95, I. ÚS 89/99 a iné).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou (II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že žaloba   o plnenie   z poistnej   zmluvy   je   v právnom   a skutkovom   obsahu   štandardnou agendou všeobecného súdu. Túto skutočnosť nepopiera ani predseda krajského súdu, ktorý však akcentuje personálne a organizačné problémy. Treba podotknúť, že v konaní v danej veci nemôže byť rozhodnuté bez znalca, ale takýto postup je tiež štandardný.

Pokiaľ   ide   o kritérium   správanie   účastníkov,   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ aktívne vo veci vystupoval, navrhoval dôkazy a urgoval opakované vytýčenie pojednávania. Pokiaľ ide o správanie žalovaného, tento sa podieľal na vzniknutých prieťahoch tým, že včas   nepredkladal   dôkazy,   napr.   obežníky,   alebo   spôsob   výpočtu   škody   predložil až po urgencii. Na tieto skutočnosti mohol krajský súd reagovať aj hrozbou, resp. uložením pokuty.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Predseda krajského súdu namietal zlé personálne obsadenie súdu a nadmerný počet vecí v jednotlivých agendách.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97 a iné).

Vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   14/00   ústavný   súd   uviedol,   že   otázky   množstva   vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   postup   krajského   súdu   vyhodnotil   ako   konanie,   v ktorom   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu).

K zbytočným prieťahom došlo najmä v čase od 19. marca 1996, keď bolo podané odvolanie voči uzneseniu zo 7. februára 1996, do 30. júla 1999, keď bol vytýčený termín pojednávania,   t.   j.   v trvaní   39   mesiacov,   od   6.   októbra   1999,   keď   bolo   vytýčené pojednávanie,   do ďalšieho   vytýčenia   pojednávania   26.   novembra   2001,   t.   j.   v   trvaní 24 mesiacov,   a od   4.   decembra   2003,   keď   vzal   krajský   súd   na   vedomie   vyjadrenie žalovaného,   do   26.   januára   2005,   t. j. v trvaní   12 mesiacov.   Spolu   prieťahy   v konaní predstavujú 75 mesiacov.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo nekonaním krajského súdu, preto mu ústavný súd prikázal, aby vo veci konal (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné práva a slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval z dôvodov právnej neistoty primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto   žiadosti   sťažovateľa   o primerané   finančné zadosťučinenie   v plnom   rozsahu   vyhovel   a priznanú   sumu   považoval   za   primeranú aj s ohľadom   na   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom   konaní   (bod   3   výroku nálezu).

Sťažovateľ   požadoval   aj   priznanie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 7 954 Sk za dva úkony právnej pomoci a dva režijné paušály, ktoré požadoval uhradiť na účet svojho právneho zástupcu.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   bol   v konaní   úspešný.   Ústavný   súd   pri   určení   výšky   náhrady   trov právneho   zastúpenia   vychádzal   z ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorej základná tarifa za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk, t. j. spolu za dva úkony právnej pomoci a dva režijné paušály čiastku   5 302 Sk, v ktorej aj trovy   právneho zastúpenia priznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005