znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 70/01

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   na   verejnom   zasadnutí   senátu konanom 27. júna 2003 prerokoval sťažnosť J. Š., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr.   P.   Z.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané porušenie   základných   práv podľa   čl.   16   ods.   2,   čl.   19   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky prokuratúrou   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   na Krajskom   úrade   justičnej polície Policajného zboru v Žiline pod sp. zn. KÚV 28/10-99 a takto

r o z h o d o l :

Prokuratúra Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry v Prievidzi v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. Pn 2245/98, Krajskej prokuratúry v Trenčíne v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Kn   2001/99   a Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 2792/99, ktorý spočíval v nezabezpečení účinného úradného vyšetrenia zlého zaobchádzania s J. Š. zo strany Policajného zboru v dňoch 15. a 16. decembra 1998,   p o r u š i l a   základné práva   J.   Š.   podľa   čl.   16   ods.   2   v spojení   s čl.   19   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 70/01-25 zo 4. júla 2001 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Z., P., v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   prokuratúrou   Slovenskej   republiky, zastúpenou generálnym prokurátorom, v konaní vedenom na Krajskom úrade justičnej polície Policajného zboru v Žiline (predtým Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Žiline - ďalej len „KÚV PZ Žilina“) pod sp. zn. KÚV 28/10-99.

Ústavný   súd   označeným   uznesením   odmietol   časť   sťažnosti   namietajúcu porušenie práv garantovaných čl. 47 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ uviedol, že 16. decembra 1998 mu bolo uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Trenčíne (predtým Krajského úradu vyšetrovania Policajného   zboru   v Trenčíne   -   ďalej   len   „KÚV   PZ   Trenčín“),   detašovaného pracoviska   Považská   Bystrica,   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin   lúpeže   spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona a iné.

V súvislosti s týmto obvinením bol 15. a 16. decembra 1998 vypočúvaný na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Prievidza (ďalej len „OR PZ Prievidza“) príslušníkmi odboru policajných akcií a výcviku Krajského riaditeľstva Policajného zboru   v   Trenčíne   (ďalej   len   „OPAaV KR   PZ   Trenčín“)   a pracovníkmi   OR   PZ Prievidza, a to tak, že bolo voči jeho osobe používané hrubé fyzické násilie, ktorým mu   boli   spôsobené   zranenia,   ktorých   bližšia   špecifikácia   je   uvedená   v správe prof. MUDr. F. N. zo 7. januára 1999, ako aj v lekárskej správe kpt. MUDr. M. K. z 23. decembra 1998.

Z oboch týchto správ je zrejmé, že pri výsluchoch 15. a 16. decembra 1998 bolo voči jeho osobe použité vonkajšie mechanické násilie, ktoré smerovalo na viaceré partie tela, v dôsledku čoho mu boli spôsobené zranenia, pre ktoré bol prijatý aj do Nemocnice   pre   obvinených   a odsúdených   v Trenčíne,   pretože   u neho   dochádzalo v dôsledku zranení k akútnemu zlyhaniu obličiek.

V dôsledku   použitia   násilia   pri   jeho   vypočúvaní   podal   proti   uzneseniu o vznesení   obvinenia   8.   januára   1999   sťažnosť,   v ktorej   napadnutému   uzneseniu vytýkal   porušenie   svojich   ústavných   a zákonných   práv   uvedených   v čl.   16   ústavy a v ustanoveniach § 52 a § 91 Trestného poriadku.

Dňa 26. januára 1999 Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „KP Trenčín“) jeho sťažnosť zamietla ako nedôvodnú, pričom v odôvodnení bolo konštatované, že použitie donucovacích prostriedkov je predmetom skúmania Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Inšpekcia MV SR“).

V súvislosti s týmto rozhodnutím KP Trenčín podala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Generálna   prokuratúra   rozhodla   18.   októbra   1999   o jeho   podnete   tak,   že uviedla,   že   „pochybenie   procesných   ustanovení   neovplyvnilo“   podľa   názoru generálnej prokuratúry správnosť rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní.

Dňa 28. decembra 1998 podala manželka sťažovateľa E. Š. trestné oznámenie na príslušníkov polície, ktorí ho 15. a 16. decembra 1998 vypočúvali, pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví. Trestné oznámenie bolo adresované Okresnej prokuratúre v Prievidzi (ďalej len „OP Prievidza“), ako aj Inšpekcii MV SR, ktorá   po   preskúmaní   veci   túto   postúpila   KÚV   PZ   Trenčín   s návrhom   na   začatie trestného stíhania. KÚV PZ Trenčín bol pre zaujatosť vyšetrovateľov vylúčený a vec bola prikázaná KÚV PZ Žilina.

Pri vyšetrovaní prípadu bol vo veci pribratý znalec prof. MUDr. F. N., ktorého správu predložil sťažovateľ ako dôkaz.

Dňa   28.   mája   1999   vyšetrovateľ   KÚV   PZ   Žilina   vo   veci   podozrenia   zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví skonštatoval, že k trestnému činu došlo, avšak nepodarilo sa zistiť, ktorí pracovníci OPAaV KR PZ Trenčín a OR PZ Prievidza takýto trestný čin spáchali.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   28.   júna   1999 OP Prievidza zamietla, avšak v ten istý deň konštatovala, že ním napadnuté uznesenie o uložení veci   je nezákonné, a toto   zrušila. O veci   opätovne rozhodol   vyšetrovateľ KÚV   PZ   Žilina   a ten   opätovne   rovnakým   spôsobom   vec   uložil   uznesením z 19. augusta 1999.

Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru toto nové uznesenie o uložení veci bolo vydané bez toho, aby sa vo veci vykonali dôkazy, ktorými mohla byť objasnená okolnosť, ktorá osoba trestný čin spáchala.

Dňa   25.   augusta   1999   podal   proti   uzneseniu   o uložení   veci   sťažnosť, ktorú preskúmala OP Prievidza s konštatovaním, že postup vyšetrovateľa z hľadiska uloženia   veci   bol   správny.   Toho   istého   názoru   bola   aj   KP   Trenčín,   ktorá   mu 26.   novembra   1999   tiež   oznámila,   že   postup   vyšetrovateľa   KÚV   PZ   Žilina   bol správny.

Ako dôkaz pripojil uznesenia OP Prievidza z 28. júna 1999, 6. októbra 1999, oznámenia OP Prievidza z 28. júna 1999 a 5. októbra 1999, oznámenia KP Trenčín z 26. novembra 1999 a 18. mája 1999, ako aj uznesenia KÚV PZ Žilina z 28. mája 1999 a 18. septembra 1999.

V závere navrhol, aby ústavný súd „vyniesol toto uznesenie:

1.   Použitím hrubého fyzického násilia pri vykonávaní výsluchu mojej osoby dňa 15. a 16. 12. 1998 pracovníkmi OPAaV KR PZ v Trenčíne bolo porušením môjho základného   práva,   ktoré   je   uvedené   v čl.   16   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Zároveň bolo porušené moje základné ľudské právo uvedené v čl. 19 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

2.   Nedôsledným vyšetrením veci vedenej na KÚV PZ v Žiline pod sp. zn. ČVS:   KÚV-28/10-99   vo   veci   podozrenia   z trestného   činu   zneužívania   právomoci verejného   činiteľa   a trestného   činu   ublíženia   na   zdraví,   trestné   činy,   ktoré   boli spáchané na mojej osobe, bolo porušené moje základné právo uvedené v čl. 46 Ústavy SR, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne   SR.   Zároveň   bolo   porušené   moje   základné   právo   uvedené   v čl.   47   ods.   2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“

Na základe výzvy ústavného súdu bol podnet podaním doručeným ústavnému súdu 8. novembra 2000 doplnený.

Ako účastník konania bolo označené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), zastúpené ministrom P., so sídlom B.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa tento subjekt označil z toho dôvodu, že pri použití fyzického násilia pri vykonávaní výsluchu jeho osoby 15. a 16. decembra 1998 bolo toto násilie vykonané jeho zamestnancami.

Sťažovateľ upresnil, že v náleze pod bodom 1 má na mysli porušenie svojho základného   práva,   ktoré   je   uvedené   v čl.   16   ods.   2   ústavy   v tej   časti,   kde   je konštatované,   že   nikoho   nemožno   mučiť   ani   podrobiť   krutému,   neľudskému či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   ku   ktorému,   ako   uviedol   v prvom   podnete,   došlo 15.   a 16.   decembra   1998   pracovníkmi   OPAaV KR   PZ   Trenčín,   ktorí   sú zamestnancami ministerstva vnútra, subjektu, ktorý označuje ako účastníka konania, proti   ktorému   smeruje   navrhovaný   nález   označovaný   bodom   1   pôvodného   petitu z 22. septembra 2000.

Zdôraznil,   že   najpodstatnejšími   dôkazmi,   z ktorých   je   nesporne   zrejmé porušenie jeho ústavného práva uvedeného v čl. 16 ods. 2 ústavy, sú lekárske správy MUDr.   K.   a prof.   MUDr.   N.,   t.   j.   správy,   ktoré   predložil   ako   písomný   dôkaz k podnetu.

Upresnil, že v náleze pod bodom 1 má na mysli porušenie tej časti čl. 19 ods. 1 ústavy, kde sa uvádza, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ktorá bola konaním pracovníkov ministerstva vnútra ponížená, a to tak, že mu pri výsluchu 15. a 16. decembra 1998 boli spôsobené závažné zranenia, následkom ktorých došlo u neho k zlyhaniu obličiek.

Ako dôkaz slúžia vyššie uvedené lekárske správy, resp. navrhuje, aby ústavný súd   vykonal   dôkaz   dožiadaním   na   lekára   pôsobiaceho   v Ústave   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Banská Bystrica,   kam bol umiestnený do   väzby nasledujúci deň, t. j. 16. decembra 1998.

Čo   sa   týka   ním   namietaného porušenia   ústavného   práva,   ktoré   je   upravené v čl. 47 ods. 2 ústavy, zdôrazňuje, že právna pomoc mu bola odmietnutá KP Trenčín, ktorú aj uvádza ako účastníka konania, proti ktorému smeruje jeho petit označený pod bodom   2   navrhovaného   nálezu,   pretože   tento   orgán   ako   odvolacia   inštitúcia   proti rozhodnutiu   OP   Prievidza   nevyšetril   vec   v súvislosti   s podnetom   jeho   manželky z 28. decembra 1998 tak, aby mohol konštatovať, ktoré konkrétne osoby (pracovníci ministerstva vnútra) sú zodpovedné za spáchanie trestného činu, ku ktorému došlo 15.   a 16.   decembra   1998   pri   jeho   vypočúvaní   na   kriminálnom   oddelení   OR   PZ Prievidza, pričom už z uznesenia KÚV PZ Žilina bolo zrejmé, že k trestnému činu došlo.

Záverom uviedol, že ako účastníkov konania, proti ktorým smerujú jeho dva petity, označuje ministerstvo vnútra a KP Trenčín.

Na   základe   ďalšieho   vyžiadania   doplnenia   podnetu   v podaní   doručenom ústavnému súdu 18. januára 2001 sťažovateľ uviedol, že mu predkladá písomnosti z   18.   októbra   1999,   15.   novembra   1999   a 3.   januára   2000,   v ktorých   sa   v zmysle ustanovenia   §   30   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   314/1996   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) obrátil na   generálnu   prokuratúru   so   žiadosťou   o preskúmanie   postupu,   resp.   rozhodnutí KÚV PZ Žilina, OP Prievidza a KP Trenčín. Ide o:

- písomnosť z 18. októbra 1999 adresovanú priamo generálnemu prokurátorovi Slovenskej   republiky,   nazvanú   ako   „podnet   k sťažnosti   pre   porušenie   zákona v súvislosti s rozhodnutím OP Prievidza“, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa KÚV PZ Žilina z 18. augusta 1999 sp. zn. KÚV 28/10-99, ktorým bola vec, v ktorej vystupoval ako poškodený, odložená;

-   písomnosť   z   15.   novembra   1999,   ktorú   navrhovateľ   adresoval   generálnej prokuratúre a nazval „podnet pre porušenie zákona“ a reagoval v nej na rozhodnutie generálnej   prokuratúry,   v ktorom   bol   jeho   predchádzajúci   podnet   označený   ako nedôvodný;

-   písomnosť   z   3.   januára   2000,   ktorú   navrhovateľ   adresoval   na   meno generálneho prokurátora Slovenskej republiky, nazvanú ako „žiadosť“, v ktorej tohto ústavného   činiteľa   žiada   o nové   prešetrenie   trestnej   veci,   v ktorej   vystupoval   ako poškodený a ktorá sa viedla na KÚV PZ Žilina. V tejto písomnosti zároveň uviedol, že jeho predchádzajúce dva podnety z 18. októbra 1999 a 15. novembra 1999 boli generálnou   prokuratúrou   postúpené   KP   Trenčín,   ktorá   mu   26.   novembra   1999 oznámila, že sa jeho podnety bez ďalšieho opatrenia odkladajú. V tejto písomnosti zároveň   žiadal   generálneho   prokurátora   o dohľad   nad   dodržiavaním   zákonnosti v súvislosti s použitím fyzického násilia, ku ktorému došlo pri vykonávaní výsluchu jeho osoby v dňoch 15. a 16. decembra 1998 v rozsahu, ako to vyššie špecifikoval v podnete na začatie konania pred ústavným súdom z 22. septembra 2000, ako aj v doplnení podnetu zo 6. novembra 2000.

Vyššie uvedené písomnosti z 18. októbra 1999, 15. novembra 1999 a 3. januára 2000 predložil ako prílohy doplnenia podnetu.

II.

Generálna prokuratúra vo svojom vyjadrení č. k. IV Gn 2792/99-60 doručenom ústavnému súdu 28. mája 2001 uviedla, že «Dňa 28. decembra 1998 podala E. Š. na Okresnú prokuratúru v Prievidzi trestné oznámenie na príslušníkov Policajného zboru pre   podozrenie   z trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   222   ods.   1   Tr.   zák. a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorých sa mali dopustiť na J. Š., jej manželovi.

Vo   veci   vykonávali   preverovanie   najprv   inšpekčné   orgány   PZ   Ministerstva vnútra SR a následne Krajský úrad vyšetrovania PZ Žilina. Vyšetrovatelia príslušného Krajského   úradu   vyšetrovania   v Banskej   Bystrici   boli   vylúčení   z vykonávania a úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Tr. por.

Na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky sa J. Š. v tejto veci obrátil po prvýkrát   13.   apríla   1999   s požiadaním   o zistenie   stavu   konania,   pričom   namietal rýchlosť preverovania. Prokurátor generálnej prokuratúry postúpil podanie z dôvodu príslušnosti Krajskej prokuratúre v Trenčíne. Prokurátorka tejto prokuratúry 18. mája 1999 vyrozumela J. Š. o spôsobe vybavenia. Kópiu vyrozumenia pripájam.

J.   Š.   podal   potom   na   generálnu   prokuratúru   ešte   dve   podania,   týkajúce   sa preverovania,   ktoré   boli   z dôvodu   príslušnosti   postúpené   Krajskej   prokuratúre v Trenčíne. Tieto podania boli vzhľadom na ich obsah postúpené Okresnej prokuratúre v Prievidzi   ako   sťažnosť   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   z 28.   5.   1999.   Týmto uznesením   vyšetrovateľ   vec   prvýkrát   uložil.   Prokurátorka   okresnej   prokuratúry sťažnosť J. Š. zamietla ako podanú neoprávnenou osobou, ale súčasne zrušila podľa § 174 ods. 2 písm. a) Tr. por. rozhodnutie o uložení veci a vrátila ju na doplnenie preverovania vyšetrovateľovi. O tomto svojom rozhodnutí poškodeného upovedomila.

Po   doplnení   preverovania   vyšetrovateľ   Krajského   úradu   vyšetrovania   PZ v Žiline   uznesením   z 19.   augusta   1999 sp.   zn.   KÚV 28/10-99 vo veci   podozrenia z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 125 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., ktoré mali byť spáchané na poškodenom J. Š. rozhodol tak, že podľa § 159 ods. 4 Tr. por. vec uložil. Rozhodnutie založil na skutkovom základe, že nezistení príslušníci OPAaV KR PZ a OR PZ Prievidza dňa 15. decembra 1998 po zadržaní J. Š. ho predviedli na Obvodné oddelenie PZ Handlová, odtiaľ na Okresné riaditeľstvo PZ Odbor kriminálnej polície Prievidza,   kde   bol   vypočúvaný,   pričom   počas   predvádzania   a vyťažovania   došlo k vzniku   viacerých   zranení   rôznych   anatomických   lokalít   jeho   tela,   masívneho pohmoždenia mäkkých tkanív podkožia, drobné porušenia celistvosti kožného krytu, krvné podliatiny pod nechtom palca ľavej nohy, zlomeninu nosnej časti, ľavostranný nepríliš výrazný fluidopneumotorax   bez preukázateľnej   zlomeniny rebier,   kontúziu obličiek, vyžadujúc s dobou liečenia 4 týždne.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal J. Š. sťažnosť.

Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   v Prievidzi   podľa   § 148   ods.   1   písm. b) Tr.   por.   (účinného   v tom   čase)   sťažnosť   poškodeného   zamietla   ako   podanú neoprávnenou osobou. Súčasne však podanie považovala za podnet na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia vyšetrovateľa. Tento podnet ako neopodstatnený odložila, o čom podateľa podnetu písomne vyrozumela 5. októbra 1999 pod sp. zn. Pn 944/99 (kópia vyrozumenia v prílohe).

J.   Š.   sa   podaním   z 18.   októbra   1999   obrátil   na   Generálnu   prokuratúru   SR s požiadaním o preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho prvého podnetu prokurátorkou okresnej prokuratúry. Tento opakovaný podnet, ktorého kópiu J. Š. predložil Vášmu súdu, prokurátor generálnej prokuratúry postúpil z dôvodov príslušnosti na vybavenie Krajskej   prokuratúre   v Trenčíne.   O tomto   postúpení   písomne   vyrozumel   podateľa opakovaného podnetu. Kópiu vyrozumenia Vám v prílohe predkladám.

Prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne na základe preskúmania spisu Krajského úradu vyšetrovania PZ v Žiline sp. zn. KÚV: K 28/10-99 a spisu Okresnej prokuratúry v Prievidzi sp. zn. Pn 944/99 (pôvodne vedené pod sp. zn. Pn 2245/98) dospela   k zhodnému   záveru   ako   bol   vyslovený   vo   vybavení   prvého   podnetu. Opakovaný podnet preto tiež odložila písomným vyrozumením z 26. novembra 1999 sp.   zn.   1   KPr   23/99.   Vec   bola   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn.   1   Kn   2001/99.   Po rozhodnutí   o jej   uložení   bola   obdobne   ako   na   okresnej   prokuratúre   prevedená z registra Kn do registra KPr. Kópiu vyrozumenia tiež predkladám.

J. Š. opäť zaslal na generálnu prokuratúru podanie z 3. januára 2000, ktoré Vám v kópii predložil. Toto podanie, ktoré prokurátor generálnej prokuratúry obdržal 13. januára 2000 tiež postúpil z dôvodu príslušnosti Krajskej prokuratúre v Trenčíne ako ďalší, v poradí tretí podnet v tej istej veci. O tomto postúpení tiež podateľa podnetu písomne vyrozumel s tým, že krajská prokuratúra zváži ďalší postup. Nadviazal tak na poučenie podľa § 30 ods. 3 zák. č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,   ktoré   obsahovalo   písomné   vyrozumenie   podateľa   o vybavení   jeho opakovaného, v poradí druhého podnetu.»

Na generálnej prokuratúre bola sťažnosť sťažovateľa vybavovaná aj pod sp. zn. IV Pz 568/99, ktorá súvisí s trestnou vecou lúpeže v Bani Handlová, pre ktorú bol sťažovateľ   trestne   stíhaný   a   ktorá   bola   u vyšetrovateľa   vedená   pod   sp.   zn. KÚV 76/10-98 a na KP Trenčín pod sp. zn. Kv 48/98.

«Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   dospel   k záveru,   že   ďalší opakovaný, v poradí tretí podnet J. Š. v tej istej veci neobsahuje nové skutočnosti a oznámil   jeho   podateľovi,   že   tento   podnet   už   vybavovať   nebude.   Kópiu   tohto písomného vyrozumenia Vám tiež v prílohe predkladám.

J. Š. sa obrátil na generálneho prokurátora ďalším podaním z 24. januára 2000, v ktorom namietal v podstate opäť rozhodnutie vyšetrovateľa o odložení veci a postup pri vybavovaní jeho podnetov. V ďalšom podaní z 28. januára 2000 sa obrátil priamo na prokurátora generálnej prokuratúry, ktorý ho vyrozumieval o postúpení podnetov. Domáhal sa v ňom, aby jeho podania, adresované generálnemu prokurátorovi, boli jemu odstúpené „na priame vybavenie“.

Na tieto podania reagoval prokurátor generálnej prokuratúry 2. februára 2000. Informoval pisateľa, že všetky jeho podania, adresované generálnemu prokurátorovi, boli skutočne doručené do jeho rúk a generálny prokurátor po oboznámení sa s nimi poveril jeho vybavením týchto podaní. Súčasne J. Š. oznámil, že preskúma postup pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu Krajskou prokuratúrou v Trenčíne.

O výsledku preskúmania bol J. Š. vyrozumený 21. februára 2000 so záverom, že   postup   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   zodpovedal   príslušným   ustanoveniam zákona č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Poukázal pritom na bezvýznamné formálne pochybenie - nepresné uvedenie ustanovenia zákona vo vyrozumení   a vybavení   opakovaného   podnetu.   Spomínané   podania   J.   Š. a vyrozumenia generálnej prokuratúry Vám tiež v kópiách predkladám.

Podanie J. Š. z 15. novembra 1999 bolo aj podľa jeho označenia podateľom, aj podľa jeho obsahu, posúdené ako ďalší, v poradí tretí opakovaný podnet v inej veci, vedenej na Generálnej prokuratúre SR pod sp. zn. IV Pz 568/99. Vzhľadom na to, že tento ďalší opakovaný podnet v tej istej veci neobsahoval nové skutočnosti, vzhľadom na ustanovenie § 30 ods. 3 zák. č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, nebol už vybavovaný. Poukázanie podateľa podnetu na uloženú vec, ktorej sa týka toto vyjadrenie, bolo obsiahnuté aj v prvom a opakovanom podnete vo veci vedenej pod sp. zn. IV Pz 568/99 (predtým IV Pz 505/99). V písomnom vyrozumení o odložení opakovaného podnetu, ktoré má Váš súd k dispozícii, bolo na túto námietku už reagované.

Vo   veci   vedenej   na   Krajskom   úrade   vyšetrovania   PZ   v Žiline   pod   sp.   zn. KÚV 28/10-99, na Okresnej prokuratúre v Prievidzi pod sp. zn. Pr 944/99 (pôvodne Pn 2245/98) a na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. 1 KPr 23/99 (pôvodne 1 Kn 2001/99) poškodený J. Š. teda využil v celom rozsahu opravné prostriedky podľa Trestného poriadku i podľa zák. č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Prokuratúra na ne reagovala v súlade s príslušnými ustanoveniami týchto zákonov.

Na   vybavenie   prvého   podnetu   J.   Š.   bol   príslušný   prokurátor   okresnej prokuratúry.   Na   vybavenie   opakovaného   a ďalšieho,   v poradí   tretieho   podnetu   bol príslušný   prokurátor   krajskej   prokuratúry.   Po   ich   vybavení   prokurátor   generálnej prokuratúry   preskúmal   len   dodržanie   postupu   podľa   Zákona   o prokuratúre   pri vybavovaní   podnetov.   V merite   vec   nepreskúmaval,   lebo   vybavenie   opakovaných podnetov   patrilo   do   kompetencie   krajskej   prokuratúry.   J.   Š.   sa   po   poslednom vyrozumení z 21. februára 2000 už na generálnu prokuratúru neobrátil.»

Generálna prokuratúra doplnila svoje vyjadrenie listami z 31. augusta 2001, 11. decembra 2001 a 9. januára 2002.

Vo   veci   bol   zabezpečený   spis   KÚV   PZ   Žilina   sp.   zn.   KÚV   28/10-99 a 11. októbra 2001 bolo vykonané verejné zasadnutie senátu, ktoré však bolo odročené pre námietku zaujatosti člena senátu.

Uznesením I. senátu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 70/01 z 31. októbra 2001 bolo vyhlásenie sťažovateľa o zaujatosti sudcu spravodajcu odmietnuté.

Dňa   17.   januára   2002   na   verejnom   zasadnutí   senátu   zástupca   sťažovateľa doplnil svoju argumentáciu k účastníctvu prokuratúry v konaní s tým, že prokuratúra podľa   jeho   názoru   porušila   svojimi   opatreniami   ako   dozorujúci   orgán   nad zákonnosťou trestného konania svoje povinnosti.

Zástupca generálnej prokuratúry uviedol, že práva podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať   len   v medziach   vykonávacích   zákonov,   pretože   podlieha   režimu   čl.   51 ústavy, a že je potrebné vykladať ho aj v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Podľa jeho názoru   z návrhu   nevyplýva   dôkaz   konkrétneho   nezákonného   postupu   či   už   podľa Trestného   poriadku   alebo   zákona   o prokuratúre.   Samotné   odloženie   podnetu nepovažuje zástupca prokuratúry za porušenie zákona.

Právny zástupca sťažovateľa uviedol, že prokuratúra ako dozorujúci orgán je povinná všetky úkony orgánov činných v trestnom konaní preskúmať a zistiť, či tieto sú v súlade s predpismi trestného práva. Podľa jeho názoru všetky úkony vykonané neboli a prokurátor napriek tomu nevyužil oprávnenie zrušiť nezákonné uznesenie ani dať pokyny na ďalšie konanie.

Zástupca   prokuratúry   upozornil   na   stav   trestného   zákonodarstva   v čase rozhodovania   v citovanej   veci,   ktorý   podľa   ustanovenia   §   159   ods.   4   Trestného poriadku umožňoval, že ak sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie voči   konkrétnej osobe, aby vyšetrovateľ alebo policajný orgán   vec uložil. Uviedol, že vyšetrovateľ KÚV PZ Žilina nezadovážil ani dôkazy, kto bol veliteľom akcie v dňoch 15. a 16. decembra 1998, čo by umožnilo individualizovanie možných páchateľov trestnej činnosti.

Bol   vypočutý   svedok   Š.   Ž.,   ktorý   uviedol,   že   so   sťažovateľom   sa   stretol 15. decembra 1998 na polícii po predvedení. Trikrát videl sťažovateľa na polícii, aj proti nemu bolo použité násilie, čo neskôr oznámil prostredníctvom svojho právnika na Inšpekcii MV SR. Počul, ako sťažovateľ kričal, keď ho bili, ale k tejto skutočnosti nebol vo veci oznámenia sťažovateľa vypočúvaný.

Právny zástupca   sťažovateľa   v záverečnej   reči   uviedol,   že navrhuje,   aby po vykonaní   dokazovania   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   prokuratúra   Slovenskej republiky v konaní vedenom na KÚV PZ Žilina pod sp. zn. KÚV 28/10-99 porušila ústavné práva sťažovateľa, ktoré sú uvedené v čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   a to   tým,   že   uvedená   vec,   v ktorej   sťažovateľ   vystupoval   ako   poškodený, nebola   dostatočne   vyšetrená,   pričom   generálna   prokuratúra   po   tom,   ako   jej   bol doručený   podnet   sťažovateľa,   nevyužila   právo   v zmysle   zákona   o prokuratúre opatrením zrušiť predchádzajúce nezákonné rozhodnutie prokuratúry nižšieho stupňa, ktorá   nevyužila všetky   dostupné   zákonné možnosti,   ktoré   mohli   viesť   k odhaleniu a k individualizácii   páchateľa   trestnej   činnosti,   trestného   činu   zneužitia   právomoci verejného činiteľa a trestného činu ťažkého ublíženia na zdraví.

Zástupca prokuratúry v záverečnej reči uviedol, že pokynom z 23. novembra 2001 bolo uložené začať trestné stíhanie v prejednávanej veci.

Vo vzťahu k prokuratúre by mohlo dôjsť len k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo išlo len o preverovanie, ktoré má iný zákonný postup. Aj napriek tomu zo strany prokuratúry nedošlo k porušeniu čl. 46 ústavy v spojení s ďalším citovaným článkom, tak   ako   bolo   uvedené,   pretože   prokuratúra   vykonávala   chronologický   dozor, dozorovala preverovanie, vyhovovala všetkým podaniam, avšak preverovaním neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali viesť konanie proti určitej osobe.

Generálny prokurátor v súvislosti s vybavovaním podnetu sťažovateľa v tejto časti preverovania nemal povinnosť konať podľa platného zákona o prokuratúre.

Na verejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2003 za účasti zástupkyne generálnej prokuratúry   (právny   zástupca   sťažovateľa   sa   písomne   ospravedlnil   a sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že sa nebude osobne zúčastňovať na pojednávaniach) bol oboznámený doterajší priebeh konania, ako aj obsah vyšetrovacieho spisu KÚV PZ Žilina sp. zn. KÚV 28/10-99.

Zástupkyňa generálnej prokuratúry zopakovala svoje predchádzajúce písomné a ústne   vyjadrenie   a uviedla,   že   došlo   k zmene   právnej   úpravy,   ktorá   zrušila preverovanie, ktoré aj v danom prípade znamenalo neúmerné predlžovanie konania. Podľa   jej   názoru   ani   dnešný   stav   neumožňuje   vzniesť   obvinenie   konkrétnemu páchateľovi pre rozpory vo výpovediach. Vyšetrovanie sťažuje množstvo ľudí, ktorí boli prítomní pri výsluchoch sťažovateľa. Dokazovanie je preto náročné a neumožňuje v súčasnosti vzniesť obvinenie konkrétnej osobe. Zodpovednosť za to, že doposiaľ nie je zistený páchateľ, nesú sami vypočúvaní, ktorí nepopisujú pravdivo skutkový stav v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Na otázku člena senátu, kto má povinnosť chrániť práva občana v trestnom konaní, zástupkyňa generálnej prokuratúry uviedla, že týmto orgánom je prokuratúra, ale len za tých skutočností, že to umožňuje ústava a zákony. Žiadny prokurátor nemôže vzniesť obvinenie, ak mu to Trestný poriadok neumožňuje.

Podľa zástupkyne generálnej prokuratúry je otázkou, či prokuratúra vykonala všetko v rámci zákonom zverených právomocí, čo podľa zákona a podľa oprávnení má vykonať na ochranu práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Podľa jej názoru nemožno prokuratúre vytknúť, že by vo veci nevykonávala aktívny dozor,   aj keď nedošlo k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe. Nie je v kompetencii prokuratúry dosiahnuť ochranu práva sťažovateľa za cenu porušovania § 163 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o skutočnosť, že došlo k začatiu trestného konania vo veci, došlo k nemu až po nadobudnutí účinnosti novely Trestného poriadku 1. novembra 2001. Prokuratúra využila   všetky   svoje   oprávnenia,   ktoré   jej   zákon   dával   od   momentu   podania oznámenia, ktoré   smerovali k zisteniu   páchateľa   a k vyvodeniu   zodpovednosti   voči páchateľovi.   Zároveň   navrhla   sťažnosť   ako   nedôvodnú   zamietnuť   vo   vzťahu k prokuratúre Slovenskej republiky.

III.

Zo spisu KÚV PZ Žilina sp. zn. KÚV 28/10-99 vedeného proti neznámemu páchateľovi   vo   veci   poškodenia   na   zdraví   sťažovateľa   pre   trestný   čin   zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa   § 158 ods.   1a Trestného zákona a trestný   čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti.

Trestné   oznámenie   podala   navrhovateľka   E.   Š.   prostredníctvom   svojho advokáta JUDr. P. B. 28. decembra 1998.

Uznesením   Úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v   Bratislave   sp.   zn. VKE 342/VP-10-1999 z 29. marca 1999 bola vec prikázaná vyšetrovateľovi KÚV PZ Žilina   po   predchádzajúcej   námietke   zaujatosti   KÚV   PZ   Trenčín.   Poškodený sťažovateľ v tejto veci bol viackrát vypočutý, a to 21. decembra 1998 a 23. decembra 1998 (č. l. 7 - 12 spisu), kde uviedol okolnosti dotýkajúce sa použitia násilia proti jeho osobe.

V spise sa nachádzajú záznamy o predvedení obvineného sťažovateľa do väzby zo   16.   decembra   1998   (č.   l.   13   -   14),   lekárska   správa   z 21.   decembra   1998 a 23. decembra 1998 (č. l. 15 - 16), záznam o tom, že 22. decembra 1998 bol vypočutý ošetrujúci lekár, ktorý vykonal zdravotnú prehliadku sťažovateľa v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica (č. l. 17 - 18), lekárske správy a znalecké posudky č. 9/1999 z odboru súdneho lekárstva znalca prof. MUDr. N. zo 7. januára 1999 (č. l. 25 - 50) a fotodokumentácia zranení pri prijatí do výkonu väzby (č. l. 51 - 54). Z posudku vyplýva, že sťažovateľ utrpel viaceré zranenia rôznych lokalít jeho tela. Išlo o masívne pomliaždenie   mäkkých   tkanív   podkožia   navonok   sa   prejavujúce   opuchom   a rôzne poranenia s rozsiahlym či intenzívnym podkožným krvácaním.

Zranenia utrpel v dňoch 15. a 16. decembra 1998. Ďalej znalec zistil drobné porušenia   celistvosti   kožného   krytu   charakteru   zväčša   povrchových   odrenín,   bez väčších kožných defektov, charakteru vyslovene otvorenej rany najmä v oblasti tváre, za   pravou   ušnicou,   priečne   uložený povrchový   škrabanec kože   bol   na   chrbte   pod ľavým   rebrovým   oblúkom.   Porušenie   celistvosti   kožného   krytu   typu   povrchových odrenín bolo v oblasti oboch lopatiek, vpravo v podobe prerušovaných pruhovitých odrenín paralelného usporiadania. Menšia dvojkontúrová odrenina kože bola na ľavom kolene, ďalej v oblasti predkolenia vľavo, tu charakter lineárneho esovitého škrabanca. Celkom   drobné   odreniny   kože   boli   lokalizované aj na   chrbtovej   ploche   viacerých prstov oboch rúk. Znalec zistil krvné podliatiny nad nechtom a v nechtovom lôžku palca ľavej nohy, podliatinu v lôžku nechta 3. prsta pravej ruky, zlomeninu nosnej kosti   strieškového   typu   röntgenologicky   preukázanú,   ľavostranný   nepríliš   výrazný fluidopneumotorax bez preukázateľnej zlomeniny rebier, klinicky aj röntgenologicky preukázaný.   Znalec   konštatoval   kontúziu   (pomliaždenie)   obličiek,   klinicky manifestované a laboratórne potvrdené pod obrazom prechodného akútneho zlyhania obličkových   funkcií.   Znalec   ako   rozhodujúce   zranenia   uviedol   zranenia   vnútorné, v danom prípade ľavostranný fluidopneumotorax a kontúziu obličiek s obrazom ich prechodného   zlyhávania.   Tieto   zranenia   si   vynútili   urgentnú   hospitalizáciu s nasadením komplexných terapeutických režimov.

Dobu prácenoschopnosti znalec ustálil na 4 až 6 týždňov, pričom pomliaždenie mäkkých   tkanív   by   sa   dostalo   do   normálneho   stavu   už   do   14   dní.   Posudzované zranenia,   ktoré   v dňoch   15.   a 16.   decembra   1998   sťažovateľ   utrpel,   boli z medicínskeho   hľadiska   bez   akýchkoľvek   pochybností   extrémne   bolestivé, nepochybne   spôsobujúce   problémy   pri   najbežnejších   životných   úkonoch.   Sumárne znalec   konštatuje,   že   život   sťažovateľa   v čase   po   utrpení   opísaných   zranení   bol narušený závažným spôsobom. Na otázku, akým mechanizmom boli zistené zranenia spôsobené, znalec uviedol, že išlo o viacsmerné vonkajšie tupé mechanické násilie smerované   na   rôzne   časti   tela,   pričom   znalec   opísal   aj   možné   nástroje,   použitím ktorých   mohli   byť   poranenia   spôsobené,   s možnou   intenzitou   ich   použitia.   Pri posúdení   objektívnych   zistení,   či   tieto   korešpondujú   so   zraneniami   uvedenými sťažovateľom,   znalec   uviedol,   že   zo   zistených   a preukázaných   lekárskych   nálezov a faktov možno vcelku dobre potvrdiť výpovede sťažovateľa, že ho hodili na zem, kopali   a bili   obuškom.   Niektoré   údery,   najmä   použitím   zbrane,   znalec   vylúčil z dôvodu, že by zanechali iné povrchové stopy.

Z hľadiska   závažnosti   zranení,   ktoré   sťažovateľ   utrpel,   za   najvýznamnejšie znalec považoval pneumotorax a klinicky preukázanú kontúziu, pomliaždenie obličiek. Obe tieto poranenia sú poraneniami závažnými, pretože došlo k poškodeniu životne dôležitých orgánov, hoci aj poškodeniu prechodnému, upravenému po náležitej liečbe a hospitalizácii.   Rovnako   závažným   je   podľa   znalca   aj   masívne   pomliaždenie mäkkých tkanív na viacerých miestach tela sťažovateľa pre možnosť vzniku tukovej embólie z násilne porušeného podkožného tukového tkaniva. Ostatné zranenia znalec kvalifikoval   ako   ľahké   až   nevýznamné.   Znalec   uviedol,   že   popísané   zranenia nezanechajú   trvalé   následky   a zdravotný   stav   sťažovateľa   sa   plne   vráti   do medicínskeho normálu. Znalec ohodnotil zranenia na 135 bodov. V spise je pripojená fotodokumentácia zranení sťažovateľa (č. l. 51 - 54).

V spise sa nachádzajú materiály k zásahu pracovníkov OPAaV KR PZ Trenčín z 15. decembra 1998, 16. decembra 1998 a 22. decembra 1998 (č. l. 56 - 65), z ktorých vyplýva,   že   pri   predvádzaní   sťažovateľa   zo   strany   predvádzajúcich   pracovníkov boli   použité   donucovacie   prostriedky   (č.   l.   61   -   63).   Na   č.   l.   66   -   71   sa   v spise nachádza zápisnica o podanom vysvetlení sťažovateľa spísaná v noci 16. decembra 1998   o 01.00   h,   v ktorej   sťažovateľ   priznáva   účasť   na   lúpeži   v objektoch   Bane Handlová. Na č. l. 72 - 73 sa nachádza kópia zápisnice o výsluchu na Okresnom súde v Prievidzi zo 16. decembra 1998, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo a odmietol vypovedať. Uviedol: „som unavený, bol som zbitý a z toho dôvodu k mojej trestnej   činnosti,   pre   ktorú   bol   vydaný   príkaz   na zatknutie,   nebudem   vypovedať.“ Výsluch bol vykonaný za účasti obhajcu JUDr. P. Z. Na č. l. 74 - 77 sa nachádza príkaz na prijatie do väzby a uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby sp. zn. Tp 22/98 zo 16. decembra 1998.

Dňa 15. decembra 1998 o 20.30 h sa sťažovateľ podrobil odberu biologického materiálu, boli mu odobraté stopy z rúk a vzorky vlasov (č. l. 78 spisu). Zo zápisnice o vydaní veci z 15. decembra 1998 vyplýva, že sťažovateľovi boli odňaté rôzne veci, okrem iného aj kľúčik od pút, cestovný pas na meno P. S., výťahový spínač a iné (č. l. 79 - 80 spisu). Podľa zápisnice (č. l. 81 - 82) sťažovateľ vydal policajným orgánom zbrane a veci pochádzajúce z lúpeže v Bani Handlová 15. decembra 1998 o 23.30 h. Vyšetrovateľ   uznesením   (č.   l.   83)   zo   16.   decembra   1998   vrátil   zástupcom   Bane Handlová dva kožené kufre a 6 213 100 Sk.

Zo záznamu o podanom vysvetlení svedka npor. Ľ. V. z 3. marca 1999 (č. l. 84

-   86)   vyplýva,   že   sa   zúčastnil   pátracej   akcie   spolu   s ďalším   kolegom,   pričom vykonávali kontrolu motorových vozidiel z Handlovej smerom na Žiar nad Hronom. Pri kontrole autobusu SAD Prievidza zadržali sťažovateľa 15. decembra 1998 o 10.43 h.   Po   vyvedení   z autobusu   mu   nasadili   putá   a vykonali   u neho   bezpečnostnú prehliadku.   Následne   privolali   pracovníkov   OR   PZ   Prievidza,   ktorí   sťažovateľa odviezli, pričom mu nasadili vlastné putá. Sťažovateľ počas týchto úkonov rešpektoval všetky výzvy, správal sa slušne a okrem služobných pút neboli proti nemu použité donucovacie prostriedky. Neskôr sa bránil nastupovaniu do vozidla, kde ho príslušníci kriminálnej   polície   natlačili   do   auta.   Sťažovateľ   nemal   v čase   zadržania   na   tele viditeľné zranenia.

O okolnostiach zadržania sťažovateľa zhodne vypovedal 3. marca 1999 ďalší člen hliadky R. T. (č. l. 87 - 88), ktorý uviedol, že sťažovateľ sa okrem bránenia nastupovaniu do služobného motorového vozidla choval slušne. Okrem pút proti nemu neboli použité žiadne donucovacie prostriedky. Počas kontaktu so sťažovateľom na jeho viditeľných častiach tela nevidel žiadne zranenia.

M.   G.   3.   marca   1999   (č.   l.   89   -   93)   uviedol,   že   keď   15.   decembra   1998 predvádzal   sťažovateľa   po   jeho   zadržaní,   tento   sa   bránil   „uhybnými   manévrami“ nastúpeniu   do   vozidla,   čím   vlastne   kládol   aktívny   odpor,   preto   použil   donucovací prostriedok, a to dvakrát udrel päsťou sťažovateľa pod brucho do oblasti slabín a raz ho kopol do zadnej časti stehna, nevedel uviesť, ktorou nohou sťažovateľa kopol. Jeho kolega   Š.   mal   sťažovateľa   kopnúť   raz   do   zadnej   časti   stehna   niektorej   nohy.   Na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Handlovej (ďalej len „OO PZ Handlová“) začal byť sťažovateľ agresívny, rozčuľoval sa, kam ho vezú a čo s ním chcú. Počas jazdy   začal   kopať   do   jeho   sedadla,   keďže   bola   veľká   premávka,   plne sa   venoval riadeniu   motorového   vozidla   a nevedel   uviesť,   čo   sa   dialo   na   zadnom   sedadle,   či kolega Š. proti sťažovateľovi použil donucovacie prostriedky. Po tom, ako vystúpili z vozidla na dvore OO PZ Handlová, sťažovateľ urobil dva - tri zrýchlené kroky od vozidla, čo u nich vzbudilo dojem, že chce ujsť, preto mu odzadu podkopol ľavú nohu, v dôsledku   čoho   sťažovateľ   spadol   tvárou   na zem. Na   dvore   sa   sťažovateľ zaprel nohou do tyčky plota a prudkým pohybom sa od tyčky odrazil dozadu a vtedy ho pustili,   v dôsledku   čoho   padol   dozadu.   O týchto   zákrokoch   16.   decembra   1998 spracoval   hlásenie,   ktoré   predložil   svojmu   nadriadenému   a ktoré   bolo   neskôr   po predvedení sťažovateľa k lekárovi doplnené.

I.   Š.   5.   marca   1999   (č.   l.   94   -   96)   uviedol,   že   15.   decembra   1998   spolu s kolegom G. vykonával činnosť súvisiacu s lúpežným prepadnutím v Bani Handlová. Uviedol, že sťažovateľa, ktorý sa bránil nastupovaniu do motorového vozidla, vtlačili nasilu. Poprel, že by použili kopy, z donucovacích prostriedkov použil G. jeden až dva údery do chrbta. V aute bol sťažovateľ kľudný a nič sa nestalo. Na dvore OO PZ Handlová sa sťažovateľ rozbehol, preto ho zložili na zem spolu s G. tak, že G. mu podkopol nohy a sťažovateľ spadol. Na dvore sa pri predvádzaní zaprel nohou do stĺpika, a tak opäť použili hmaty a chvaty. Predvádzanie ukončil G. sám, pretože on išiel na ohliadku odcudzeného auta. Sťažovateľa previezli toho istého dňa okolo 17.00 h   do   Prievidze,   kde   s ním   potom   už   v kontakte   nebol.   Pri   použití   donucovacích prostriedkov z jeho strany a G. na tele sťažovateľa žiadne zranenia nevidel.

J.   H.   5.   marca   1999 (č.   l.   97 -   100)   uviedol,   že   keďže sťažovateľa   poznal z minulosti a vedel, že má sklony k úteku, tak svojim kolegom na OO PZ Handlová povedal, aby v prípade potreby proti nemu použili donucovacie prostriedky, aby bolo zabezpečené riadne predvedenie. Pri eskorte z Handlovej za prítomnosti príslušníkov OPAaV KR PZ Trenčín došlo na schodisku minimálne k jednému pádu sťažovateľa aj jedného príslušníka tohto útvaru. Dôvod pádu nevedel uviesť, ale asi sa pošmykli. Na schodisku došlo aj k narazeniu sťažovateľa na stenu, ale dôvod tiež nevedel uviesť. Pri výsluchu na OR PZ Prievidza sťažovateľ viackrát vstal, že tu nemá čo robiť, a pokúsil sa odísť, pričom boli proti nemu použité donucovacie prostriedky, a to hmaty, chvaty, údery   a kopy   sebaobrany,   o ktorých   spracoval   hlásenie.   Použité   donucovacie prostriedky charakterizoval ako údery päsťou do ramien, na kolená a tiež nejaké kopy do   oblasti slabín.   Použitie uvádzaných   donucovacích   prostriedkov   určite   spôsobilo sťažovateľovi nejaké zranenia, najmä na zadnej časti tela a tiež aj na stehnách. Pri „naťahovaní“ so sťažovateľom pomohli aj príslušníci OPAaV KR PZ Trenčín, a to použitím chvatov a hmatov. Po tomto sa už výsluchu nezúčastňoval, lebo videl, že sťažovateľ bol na neho alergický. V hlásení uviedol, že donucovacie prostriedky boli použité o 15.20 h, čo nezodpovedá dobe predvedenia sťažovateľa do Prievidze. Išlo asi o čas 16.20 h. Nebolo mu známe ďalšie použitie donucovacích prostriedkov.

M. H. 3. marca 1999 (č. l. 101 - 102) vypovedal, že na OO PZ Handlová nezaznamenal   žiadne   použitie   donucovacích   prostriedkov,   pretože   sťažovateľ   sa správal kľudne.

Z podaných vysvetlení M. M. z 5. marca 1999 a J. V. z 3. marca 1999 (č. l. 103

-   106),   ktorí   sa   ako   vodič   a cestujúci   autobusu   zúčastnili   zadržania   sťažovateľa, vyplýva, že sa nebránil predvádzaniu a správanie predvádzaného, ako aj policajtov bolo slušné.

P. Š. a J. Č. 20. apríla 1999 (č. l. 107 - 110) vypovedali, že sa zúčastnili len pri odovzdávaní vecí z lúpeže. Ako vyšetrovatelia do priameho kontaktu so sťažovateľom neprišli.

I. Š. 23. apríla 1999 (č. l. 111 - 112) vypovedal, že sa zúčastnil na úkonoch ako vyšetrovateľ,   pričom   za   jeho   účasti   nedošlo   k použitiu   násilia   voči   sťažovateľovi, ktorého pozná ako osobu, ktorá využije nepozornosť a vždy sa snaží utiecť. V roku 1998 ušiel počas domovej prehliadky.

J. Š. 23. apríla 1999 (č. l. 113 - 114) uviedol, že vypočúval sťažovateľa spolu s P. Ch. bez použitia násilia. Sťažovateľ má bohaté skúsenosti s políciou a často utekal z rôznych úkonov.

J.   Č.   23.   apríla   1999   (č.   l.   115   -   116)   vypovedal,   že   sa   zúčastnil   ako vyšetrovateľ   pri   vydávaní   vecí.   V jeho   prítomnosti   nebol   na   sťažovateľa   vyvíjaný žiaden fyzický ani psychický nátlak. Úkon sa vykonával okolo 23.20 h, sťažovateľ vyzeral unavený, ale žiadne zranenia na ňom vidno nebolo.

I. V. 23. apríla 1999 (č. l. 117 - 118) uviedol, že sťažovateľ sa 16. decembra 1998 dožadoval predvedenia k lekárovi, kam ho spolu s J. K. odviedli. Z ich strany na neho nátlak nebol vykonaný, a to ani počas eskorty do ústavu na výkon väzby. Na sťažovateľovi nebolo vidieť použitie násilia, skôr vyzeral unavený a nevyspatý.

Podobne vypovedal aj J. G. 23. apríla 1999 (č. l. 119 - 120), P. Ch. 23. apríla 1999 (č. l. 121 - 122), L. K. 23. apríla 1999 (č. l. 123 - 124), J. K. 23. apríla 1999 (č. l. 125 - 126), M. S. 27. apríla 1999 (č. l. 127), J. R. 27. apríla 1999 (č. l. 128), M. S. 27. apríla 1999 (č. l. 129 - 130), J. U. 27. apríla 1999 (131 - 132), M. L. 27. apríla 1999 (č. l. 133 - 134), P. K. 27. apríla 1999 (č. l. 135), I. Z. 27. apríla 1999 (č. l. 136), R. P. 27. apríla 1999 (č. l. 137), P. F. 27. apríla 1999 (č. l. 138), O. K. 27. apríla 1999 (č. l. 139 - 140), E. P. 27. apríla 1999 (č. l. 141) a J. G. 27. apríla 1999 (č. l. 142).

Sťažovateľ v podanom vysvetlení z 3. mája 1999 (č. l. 143 - 144) uviedol, že pri nastupovaní   do   auta   voči   nemu   neboli   použité   donucovacie   prostriedky.   Pri predvádzaní na OO PZ Handlová nespadol ani nemal šancu utiecť, lebo mal na rukách putá. Vie o tom, že narazil do steny, ale tak, že mu „kukláči“ udierali hlavu o každý roh,   keď ho viedli do auta. Pokiaľ ho bili, boli to „kukláči“ a dvaja z kriminálky, pričom   si   zapamätal meno T.,   ktoré   použil   vyšetrovateľ.   Mal prelepenú   pásku   na očiach. Nevie, či ho na zemi nebili aj ďalší z „operatívcov“. Nevedel uviesť, kto ho bil a koľkokrát. Poprel, že by spadol na schodoch. Nevie presne povedať, kto a koľkokrát ho udrel. Išlo o nespočetné množstvo kopancov a úderov aj inými predmetmi, ktorými ho policajti bili. Úder do nosa podľa jeho názoru bol pažbou pušky. Podľa sťažovateľa ho bil „kukláč“, ktorý sedel vo vozidle vpredu vedľa vodiča. Liali mu do úst alkohol, asi   slivovicu.   Cítil,   že   mu   z oboch   strán   rozťahovali   nohy   a zasadili   mu   úder   na genitálie. Išlo asi o 3 až 5 úderov dosť silnej intenzity. Stratil pojem o čase, vie, že mu dali podpisovať nejaké doklady, nevie však, či išlo o čisté papiere alebo popísané. Na č. l. 146 spisu sa nachádza úradný záznam zo 4. mája 1999, že 3. mája 1999 vyšetrovateľ sťažovateľa informoval o priebehu preverovania.

Na č. l. 147 - 149 sa nachádza uznesenie z 28. mája 1999 o uložení veci podľa § 159 ods. 4 Trestného poriadku, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie.

Podľa uznesenia z 28. júna 1999 (č. l. 150) prokurátorka OP Prievidza podľa §   174   ods.   2   písm.   e)   Trestného   poriadku   zrušila   uznesenie   o uložení   veci   ako nezákonné.

Na č. l. 151 sa nachádza sťažnosť z 2. júna 1999, na základe ktorej prokurátorka rozhodla.

Podľa uznesenia z 28. júna 1999 (č. l. 152) prokurátorka zamietla podľa § 148 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažnosť poškodeného sťažovateľa ako podanú neoprávnenou osobou.

Na   č.   l.   153   a č.   l.   155   sa   nachádza   pokyn   prokurátorky   z 28.   júna   1999 a zo 16. júla 1999 na ďalšie preverovanie veci.

Sťažovateľ bol opätovne vypočutý 27. júla 1999 (č. l. 158 - 159) a bol mu predložený   fotoalbum   na rekogníciu   osôb,   ktoré   mali   proti   nemu   použiť   fyzické násilie. Sťažovateľ poznal niektorých mužov na fotografiách ako príslušníkov polície, ale uviedol, že tieto osoby nepoužili proti nemu fyzické násilie ani mučenie. Opätovne tvrdil, že násilie proti nemu použili osoby označené ako „kukláči“. Po niekoľkých hodinách bitia si ho dal predviesť taktiež pplk. M. Bitie riadil npor. H., ale v dvoch prípadoch mal toto tlmiť. Npor. H. ani kpt. Š. a pplk. M. sami osobne proti nemu násilie nepoužili, iba dávali podnety na ďalšie bitie a mučenie. Uviedol, že znalecký posudok z odboru zdravotníctva je nepresný v tom, že neuvádza trvalé následky vo forme   zlomeniny   nosa.   Žiadal,   aby   mu   boli   predložené   farebné   fotografie prievidzských kriminalistov a zvlášť fotografia J. T.

Na č. l. 160 - 164 sa nachádza fotoalbum príslušníkov kriminálneho odboru z Prievidze.

Npor. J. H. 27. júla 1999 (č. l. 165 - 166) uviedol, že nebol organizátorom bitia poškodeného.

Npor. I. Š. 13. augusta 1999 (č. l. 167 - 168) uviedol, že dvakrát eskortoval sťažovateľa. Počas eskorty boli použité donucovacie prostriedky, o čom bol spísaný záznam.

M. M. 13. augusta 1999 (č. l. 169 - 170) uviedol, že neorganizoval žiadne bitie sťažovateľa. Osobne ho pozná ako osobu, ktorá sústavne pácha trestnú činnosť.

J. T. 13. augusta 1999 (č. l. 171 - 172) uviedol, že v čase zadržania sťažovateľa bol v Handlovej a Novákoch, kde vykonával iné úkony. So sťažovateľom neprišiel do kontaktu, preto proti nemu nepoužil žiadne donucovacie prostriedky.

I. Š. 27. júla 1999 (č. l. 173 - 174) uviedol, že nedával žiadny pokyn na to, aby „kukláči“ umiestnili sťažovateľa v zadnej časti oddelenia. Neobjasnil, kto mal veliť zákroku, z dôvodu, že je z inej organizačnej zložky polície.

Uznesením vyšetrovateľa z 19. augusta 1999 (č. l. 175 -178) bolo podľa § 159 ods.   4   Trestného   poriadku   trestné   stíhanie uložené. Toto   uznesenie bolo   doručené OP Prievidza 24. augusta 1999. Medzi doručenkami sa nachádza doručenka o tom, že uznesenie bolo doručené aj oznamovateľke.

Dňa   21.   januára   2002   prokurátorka   OP Prievidza   vydala   pokyn   na   začatie trestného stíhania za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Pokyn bol KÚV PZ Žilina doručený 1. februára 2002. Uznesením z 24. januára 2002 bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie pre skutok, ktorého sa mali dopustiť nezistení príslušníci OPAaV KR PZ Trenčín a OR PZ Prievidza tak, že po zadržaní poškodeného sťažovateľa a po jeho predvedení na OO PZ Handlová a následne na OR PZ Prievidza, odbor kriminálnej polície, kde bol vypočúvaný, fyzicky ho napádali tak, že mu najskôr prelepili ústa a oči   lepiacou   páskou, cez hlavu mu   prehodili   bundu,   ktorú   mal na sebe,   a počas prevozu   v služobnom   motorovom   vozidle   ho   udierali   päsťami   po   hlave,   v bitke pokračovali i na OR PZ Prievidza, hlavu mu tlačili do nádoby s vodou, hodili ho na podlahu, kde do neho kopali po celom tele, pažbou od pištole ho bili po kolenách a holenných kostiach a udierali ho služobným obuškom, čím mu spôsobili zranenia - masívne   pomliaždenie   mäkkých   tkanív   podkožia,   drobné   porušenia   celistvosti kožného krytu, krvné podliatiny pod nechtom palca ľavej nohy, zlomeninu nosnej časti, ľavostranný nepríliš výrazný pneumofluidothorax bez preukázateľnej zlomeniny rebier, kontúziu obličiek, ktorá si vyžiadala liečenie v trvaní 4 týždňov. Uznesenie bolo doručené 30. januára 2002 OP Prievidza (doručenka). Oznamovateľke doručené nebolo.

Dňa 7. marca 2002 bol vypočutý poškodený sťažovateľ, ktorý uviedol popis celého   zákroku   ako   v predchádzajúcich   výpovediach.   Uviedol,   že   vyšetrovateľ   Š., riaditeľ M. a príslušník kriminálnej služby H. sa pri jeho výsluchu a týraní striedali, vždy   niektorého   z nich   videl   alebo   počul.   Nespomína   si,   že   bol   predvedený   pred sudcu.   Uviedol,   že   pri   bití   sa   zúčastnili   aj   pracovníci   kriminálnej   služby   T.   a T., pričom T. ho bil služobným obuškom po hlave a krku, po rukách a hánkach, udieral ho asi 10-krát. Pracovník kriminálnej polície T. ho bil obuškom po celom tele minimálne 10-krát. T. ho bil i po tom, ako ho sudca vzal do väzby, na polícii na záchode alebo umyvárni   pristúpil   k nemu   T.   a bil   ho   päsťami   do   tváre.   Na   otázku   vyšetrovateľa uviedol, že nevie, prečo ho bili, nevie uviesť ani časové údaje, kto, koľko, ako dlho ho bil, kam ich údery smerovali, pretože na bitke sa podieľali viacerí. Teda nevie uviesť, kto ho konkrétne koľkokrát udrel. Zlomeninu nosa mu spôsobil „kukláč“ sediaci na prednom sedadle. Pokyny na útoky na jeho osobu dali M., H. i vyšetrovateľ Š. Na otázku vyšetrovateľa popísal zranenia, ktoré utrpel, a pripojil sa ku trestnému konaniu ako poškodená osoba.

Dňa 21. marca 2002 bol vypočutý M. G., ktorý uviedol, že 15. decembra 1998 prevzal od hliadky polície v zložení V. a T. zadržaného sťažovateľa, ktorý mal ruky spútané za chrbtom služobnými putami. Čas prevzatia určil na dopoludnie a popísal odev zadržaného. Policajt V. im oznámil, že sa zadržaný snažil ukryť za sedadlami autobusu a tváril sa prekvapene, keď bol zadržaný. Uviedol, že si nepamätá, za akých okolností nastupoval zadržaný do služobného auta, ktorým ho odviezli na OO PZ Handlová. Pri vystupovaní z neho sa zadržaný začal správať arogantne, aké výrazy používal,   pre   odstup   času   uviesť   nevie.   Na   dvore   bol   ľad   a zadržaný   padol   buď úmyselne, alebo sa šmykol. On sám mal problém udržať sa na nohách. Na dvore ho nebili   a nepoužili   voči   nemu   žiadne   miernejšie   prostriedky,   iba   ho   viedli   za   ruky a tlačili do budovy. Vtedy prišli aj policajti z OO PZ Handlová a zadržaný šiel po schodoch dobrovoľne. Po predvedení na oddelenie vykonali bezpečnostnú prehliadku a zadržaný   vybral   všetky   predmety   na   stôl,   pričom   si   pamätá,   že   medzi   bežnými vecami   mal   u seba   predmet,   ktorý   výťahári   používajú   na   otváranie   dverí   výťahu. Následne   začali   s výsluchom   zadržaného.   Na   otázku,   na   čo   mu   slúži   predmet   na otváranie výťahu, uviedol, že ho má len tak. Pri výsluchu bol prítomný aj I. Š. Či z výsluchu vykonali záznam, uviesť nevie. Počas výsluchu bol zadržaný stále spútaný, do miestnosti viackrát nazrel policajt H., v ktorého kancelárii sa výsluch odohrával. On sám voči zadržanému nepoužil bitku ani iné násilie. Nepamätá si, na čí pokyn zadržaného eskortovali do Prievidze za účasti policajtov z OPAaV. On sám nevidel, že by niektorí z policajtov OPAaV pri preberaní sťažovateľa použili násilie, keďže bol na chodbe, počul tam len hrmot stoličky, celé predvedenie do auta bolo veľmi rýchle, trvalo pár sekúnd a zúčastnilo sa ho množstvo ľudí. Nepamätá si, či eskortovaný mal pri prevoze niečo na hlave. Po príchode do Prievidze dostal pokyn od H., aby sa spolu so   Š.   vrátili   do   Handlovej   za   účelom   ďalšieho   šetrenia   vo   veci.   Na   otázku vyšetrovateľa uviedol, že ak sa v spise nachádza záznam o použití chvatov a hmatov, tak tieto boli ním a jeho kolegom Š. použité pri predvádzaní na OO PZ Handlová, predvádzanému však nespôsobili zranenia. Pri preberaní zadržaného mu mohli hroziť použitím zbrane, keďže na mieste bolo dosť osôb, je možné, že túto hrozbu verbálne použili.   Pokiaľ   je   v zázname   o použití   prostriedkov   uvedené,   že   zadržaný   bol predvedený na lekárske ošetrenie, boli nadriadenými inštruovaní, aby v kolonke, či bola osoba lekársky ošetrená, uviedli, že bola na ošetrení. Pri tomto ošetrení nebol prítomný   a   ani   jeho   kolega   Š..   Pokyn   mu   dal   H.,   on   sa   lekárskej   prehliadky nezúčastnil. Je si   vedomý, že   je povinný   o predvedení zadržaného spísať záznam, materiály odovzdávali nadriadeným, ktorí kompletizovali spis. Ak sa takýto materiál v spise   nenachádza,   nie   je to   jeho   vinou.   Na   otázku   vyšetrovateľa,   že   v pôvodnej výpovedi   uvádzal   aj   použitie   chvatov   a kopov,   uviedol,   že   už   si   na   vec   bližšie nespomína,   ale   ak   tak   konal,   išlo   o spacifikovanie   predvádzaného.   Presný   počet úderov ani kopov uviesť nevedel, išlo o tzv. navádzacie a smerovali do mäkkých častí tela bez následkov na zdraví predvádzaného.

Svedok J. T. 25. apríla 2002 uviedol, že 15. decembra 1998 sa zúčastnil ako pracovník   kriminálnej   polície   na   vyťažovaní   osôb   z ozbrojenej   lúpeže   v Bani Handlová. Išlo o osoby menom K. M. a Z. H. Tieto úkony vykonával do 20.00 až 21.00   h.   Následne   mu   bol   daný   rozkaz,   aby   sa   zúčastnil   vyťažovania   občanov v Handlovej a aby sa vrátil okolo 24.00 h. Keď sa vrátil z týchto úkonov, bolo mu povedané, že Š. sa priznal k lúpeži a označil, kde sa nachádzajú veci z tejto činnosti. Keď vošiel do kancelárie, na zemi ležal muž, ktorý mal roztiahnuté nohy, ruky nad hlavou, tvárou dole k zemi. On sa ho pýtal, ktorý to je činžiak a vchod. Muž mu povedal, že druhý činžiak a druhý vchod. Mužovi do tváre nevidel, ten bol oblečený, odev mal suchý. Poprel, že by použil voči zadržanému násilie.

Svedok M. M. 25. apríla 2002 vypovedal, že ako krajský riaditeľ na požiadanie OR PZ Prievidza vydal pokyn na nasadenie pracovníkov OPAaV, osobne sa na akcii nezúčastnil. Na tvrdenie poškodeného, že ho 16. decembra 1998 dali predviesť do kancelárie, kde s ním poškodený odmietol komunikovať, uviedol, že on sa osobne akcie nezúčastnil. Túto riadili príslušní funkcionári OR PZ Prievidza.

Svedok Š. T. 25. apríla 2002 uviedol, že do konca novembra 1999 pracoval ako vedúci   majetkovej   trestnej   činnosti   na   OR PZ   Prievidza,   potom   odišiel   do   civilu. Nespomína si, že by osobne poznal sťažovateľa. Koordinoval iné odborné činnosti, uvedená vec patrila pod násilnú trestnú činnosť a úkony v tejto veci riadil J. H. Na pracovisku videl aj iných policajtov, nevedel, z ktorých oddelení boli. On osobne sa na žiadnych   výsluchoch   nezúčastnil   ani   nikoho   fyzicky   nenapádal.   Na   tvrdenie poškodeného, že on osobne mal biť poškodeného obuškom, uviedol, že takýto obušok ani nemal pridelený, lebo ako funkcionár ho k svojej práci nepotreboval. Nevie ani o tom, že by poškodeného bili iní policajti.

Svedok I. Š. 25. apríla 2002 uviedol, že od roku 1991 do roku 1999 pracoval ako   vyšetrovateľ,   mal   pridelenú   vec   lúpeže   v Bani   Handlová,   a to   vo   forme konzultanta   pracovníkov   kriminálnej   polície,   aby   vykonané   úkony   boli   platné a procesné. Na zadržaného sťažovateľa bol vydaný príkaz na zatknutie v inej veci, a to sp. zn. OUV 89/98. V tejto veci videl v uvedený deň sťažovateľa dvakrát a pripravil podklady na rozhodnutie vo veci zatýkacieho rozkazu. Okolo 17.00 h spísal záznam o zadržaní   a prevzatí   sťažovateľa.   Bol   aj   na   mieste,   kde   tento   ukázal   uložené odcudzené veci. K otázke zadržania uviedol, že dal súhlas pracovníkom kriminálnej polície na vyťažovanie zadržaného 15. decembra 1998 od 11.00 do 17.00 h. Nevidel však použitie násilia ani žiadne zranenia poškodeného sťažovateľa.

Svedok Ľ. V. 22. mája 2002 uviedol, za akých okolností došlo k zadržaniu sťažovateľa.   Pri   nastupovaní   do   motorového   vozidla   videl,   ako   sa   tento   bránil nastupovaniu.   Š.   a G.   ho   cez   dvere   vtlačili   do   auta.   O zraneniach   poškodeného nepočul.

Svedok R. T. 22. mája 2002 o zadržaní sťažovateľa 15. decembra 1998 uviedol zhodne ako Ľ. V., že okrem pút nepoužili voči poškodenému žiadne donucovacie prostriedky a o zraneniach poškodeného tiež nič nepočul.

Svedok   J.   H.   22.   mája   2002   uviedol,   že   ako   vedúci   oddelenia   kriminálnej polície   v čase   vyšetrovania   lúpeže   v Bani   Handlová   bol   poverený   aj   riadením kriminálnej   polície   pri   okresnom   riaditeľstve.   Z tejto   funkcie   mu   vyplynula   úloha riadiť   bezpečnostnú   akciu,   pričom   požiadal   o vyhlásenie   mimoriadnych   opatrení a k tomu   príslušnú   techniku   a nasadenie   pracovníkov   OPAaV   KR   PZ Trenčín a uzavretie   celého   mesta. Pri   tejto akcii   bol   zadržaný sťažovateľ,   na ktorého   bolo vyhlásené celoštátne pátranie v inej trestnej veci. Svoj postup hodnotí ako súladný so zákonom a zranenia, ktoré boli zistené u sťažovateľa, si spôsobil tento sám a neboli spôsobené   príslušníkmi   polície.   Na   otázku   vyšetrovateľa   uviedol,   že   ak   niektorí policajti použili miernejšie donucovacie prostriedky, bolo to dokumentované úradnou formou.   Na   otázku,   z akých   dôvodov   vyplnil   hlásenie   na   č.   l.   65   o použití donucovacích prostriedkov, uviedol, že ich použil za naplnenia zákonných podmienok. Toto platí aj o použití donucovacích prostriedkov inými policajtmi. On ako riadiaci orgán nedal pokyn na nezákonný postup. Nevedel ani vysvetliť, prečo po rozhodnutí sudcu o 8.30 h bol sťažovateľ dodaný do väzby až o 18.00 h a medzitým sa zdržoval na oddelení kriminálnej polície. V čase výsluchov sa v Prievidzi zdržovali aj riadiaci pracovníci krajskej správy z Trenčína.

Svedok   M.   H.   22.   mája   2002   uviedol,   že   nevidel   použitie   donucovacích prostriedkov voči sťažovateľovi.

Svedok I. V. 22. mája 2002 uviedol, že pri zadržaní sťažovateľa voči nemu vykonával dva úkony, pri ktorých nebolo použité násilie, a v jeho prítomnosti ani nikto násilie nepoužil.

Svedok   J.   Č.   24.   mája   2002   uviedol,   že   v Handlovej   bol   ako   realizačný vyšetrovateľ prípadu, kde realizoval úkony na mieste samom, pričom so sťažovateľom bol   v kontakte   asi   25   až   30   minút,   počas   tejto   doby   nevidel,   že   by   niekto   na sťažovateľa fyzicky útočil.

Zhodne vypovedal i riaditeľ II. odboru KÚV PZ Trenčín P. Š. 24. mája 2002, ktorý   tiež   nevidel   použitie   fyzického   násilia   ani   zranenia   poškodeného sťažovateľa.

Svedok J. R. 17. júna 2002, veliteľ jednotky zvláštnych činností, uviedol, v akej zostave išli na akciu a kto jej velil. On sám nepoužil donucovacie prostriedky ani jeho podriadení takéto použitie nehlásili. Akcie sa zúčastnilo asi 15 až 20 príslušníkov OPAaV,   pričom   počty   a menovitý   zoznam je archivovaný. Nikto nehlásil   použitie donucovacích prostriedkov.

Použitie násilia nevideli ani J. J. vypočutý 7. augusta 2002, P. K. vypočutý 7. augusta 2002, J. G. vypočutý 7. augusta 2002, R. P. vypočutý 7. augusta 2002 a M. S. vypočutý 7. augusta 2002.

Svedok   J. U. 19. septembra 2002 uviedol, že vykonávali činnosť po lúpeži v Bani Handlová, a to eskorty, stráženie miesta nálezu lupu a iné bez toho, aby voči sťažovateľovi použili donucovacie prostriedky.

Svedok   M.   L.   19.   septembra   2002   uviedol,   že   spolu   s K.   asi   20   minút v kancelárii   strážili   sťažovateľa   bez   toho,   aby   s ním   komunikovali,   a pri   akcii nezvyknú komunikovať ani medzi sebou. Zadržaný sa správal slušne, nevidel na ňom zranenia,   výsluch   viedli   príslušníci   kriminálnej   polície.   Použitie   násilia   zo   svojej strany vylúčil a ani iných policajtov nevidel násilie používať.

Použitie násilia vylúčil aj R. J. 23. októbra 2002. Svedkyňa Dr. A. Z. 5. novembra 2002 uviedla, že 16. decembra 1998 dostala žiadosť   vyšetrovateľa   o povolenie   výkonu   úkonu   so   sťažovateľom.   V kópii   rukou napísala, že súhlasí len vtedy, ak to dovolí jeho zdravotný stav, pretože pri výsluchu nadobudla dojem, že nie je schopný ďalších výsluchov v tento deň. V čase výsluchu videla opuch ľavej ruky a v oblasti ľavého ramena mal opuchlinu a tiež mal niečo s nohou, nevie však s ktorou, preto požiadala pracovníkov kriminálnej služby o jeho lekárske   vyšetrenie.   Žiadosť   o povolenie   výkonu   úkonu   požadoval   vyšetrovateľ Policajného   zboru   Ž.   Obvinený   využil   svoje   právo   a odmietol   vypovedať.   Mená a priezviská   pracovníkov   kriminálnej   služby   uviesť   nevie.   Podľa   jej   názoru   odev sťažovateľa bol v poriadku.

Svedok   Mgr.   P. Ch. 5. novembra 2002 uviedol,   že vykonával službu spolu s J. Š. a proti sťažovateľovi nepoužili žiadne násilie ani použitie násilia nevideli.

Svedok J. Š. 5. novembra 2002 uviedol, že 15. decembra mal voľno, ale bol vyrozumený, aby sa dostavil do práce. Okolo 12.00 až 13.00 h sa dostavil do práce a v kancelárii sa venoval typovaniu možných páchateľov a bol aj preskúmať možnú trasu páchateľov. Neskôr sa dopočul o zadržaní sťažovateľa. Niekedy okolo polnoci dostal   pokyn   od   H.   na vyťažovanie   sťažovateľa   spolu   s P.   Ch.   k otázkam   lúpeže a spolupáchateľov.   Svedok   uviedol,   že   nadviazal   s vyťažovaným   dobrý   kontakt, pričom   mu   hovoril,   že   sa   necíti   dobre   a že   k ďalším   veciam   by   mu   mohol   niečo povedať o dva až tri týždne. Vyťažovanie sťažovateľa trvalo do 5.00 až 5.30 h a on z vyťažovania vyhotovil zápis, ktorý sťažovateľ podpísal. Zúčastnil sa aj úkonu na mieste   nálezu   odcudzených   vecí.   Svedok   ani   jeho   kolega   Ch.   voči   sťažovateľovi nepoužili žiadne násilie, počul však, že niekto donucovacie prostriedky použil, nevie však, v ktorom období to bolo.

Svedok L. K. 5. novembra 2002 uviedol, že vykonával eskortu sťažovateľa 16. decembra 1998, ktorého pri chôdzi na súd sácalo, sťažoval sa na bolesti hrudníka a on   mu   pomáhal   nasadnúť   do   služobného   motorového   vozidla,   ktorým   eskortu vykonávali.   Pri   ceste   na   súd   im   vulgárne   hovoril,   že   bol   bitý   a že   všetko   povie sudkyni.   Po   výsluchu   im   sudkyňa   nariadila, aby išli   so   sťažovateľom   na lekárske ošetrenie.   Sťažovateľ   bol   vyšetrený   svojou   obvodnou   lekárkou   MUDr.   G.   a boli vykonané príslušné vyšetrenia na poliklinike v Bojniciach na internom oddelení, kde sa   podrobil   vyšetreniu   RTG   hlavy   a hrudníka.   Následne   sťažovateľa   previezli   do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici. Pri odovzdávaní vo väznici sťažovateľ povedal, že bol zbitý políciou. Počas eskorty im sústavne nadával. Svedok nevedel presne určiť čas medzi rozhodnutím sudkyne a príchodom do väznice, uviedol, že dlho trvali vyšetrenia na poliklinike i v nemocnici v Bojniciach a samotná cesta trvá hodinu a pol. V jeho prítomnosti proti sťažovateľovi nikto nepoužil násilie. S lekárom svedok osobne nehovoril, len prevzal príslušné správy. Pri jednom vyšetrení sa sťažovateľ vyzliekol do pol pása, pričom svedok videl na jeho chrbte krvné podliatiny, sťažoval sa na bolesti hrudníka a hlavy, preto bol poslaný na vyšetrenie na RTG.

Svedok MUDr. M. M. 5. novembra 2002 uviedol, že policajti 16. decembra 1998 priviezli na chirurgické oddelenie muža s tým, že obvodná lekárka MUDr. G. žiada   o odborné   vyšetrenie.   Pri   vyšetrení   zistil   rozsiahle   podliatiny   na   chrbte sťažovateľa, zlomený nos, modré chrbty rúk. Predvedený sa sťažoval, že bol zbitý. Nariadil   odber   krvi   a z krvného   obrazu   nezistil   žiadne   poškodenie   vnútorných orgánov, RTG snímka lebky bola bez porušenia kostí. Dal vykonať aj ďalšie snímky na určenie úrazových zmien. Následne vydal súhlas na eskortu do väznice. Sťažovateľ uvádzal, že bol zbitý. Snímky z vyšetrovania má u seba z dôvodu svojej obhajoby, pretože   sťažovateľ   nebol   spokojný   s jeho   postupom.   Svedok   vylúčil   zanedbanie povinností zo svojej strany. V spise sa nachádza výmenný list, lekárska správa, opisy z RTG snímky zo 16. decembra 1998 a sťažnosť na lekára z 30. septembra 1999.

Svedok   MUDr.   P.   G.   7.   januára   2003   vypovedal   o priebehu   ošetrenia 17.   decembra   1998   v Ústave   na   výkon   väzby   v   Banskej   Bystrici   a o zistených zraneniach. MUDr. G. pri vstupnej prehliadke na tele sťažovateľa zistil nasledovné zranenia: deformáciu nosa, viacnásobné krvné podliatiny pod ľavým okom, na čele, na hornej aj dolnej pere, z vnútornej strany oboch líc drobné tržné rany, odreniny krku, viacnásobné   krvné   podliatiny   na   oboch   lopatkách   zliate   do   plochy   30   x   30   cm, odreniny   v oblasti   ľavej   lumbálnej   oblasti,   rozsiahle   krvné   podliatiny   na   oboch gluteách (zadok), krvné podliatiny na oboch stehnách. Na RTG snímke pľúc, ktorá bola vyhotovená 18. decembra 1998, bolo zistené pravostranné čiastočné spľasnutie pľúc,   ktoré   však   na   opakovanej   snímke   z 21.   decembra   1998   už   bolo   v štádiu vstrebávania vzduchu a rozvitia pľúc. V moči boli zistené krvné zrazeniny a rozsiahle krvácanie,   čo   svedčilo   o   narazení   obličiek.   Sťažovateľ   uviedol,   že   zranenia   mu spôsobili príslušníci Policajného zboru pri zadržaní 15. decembra 1998 a pri výsluchu 15. a 16. decembra 1998. Uvádzal, že policajti ho bili obuškom, päsťami do tváre, kopaním do nôh.

Podľa   výpovede   J.   M.   zo   7.   januára   2003   tento   vykonával   prehliadku predvedeného do väzby, podrobnosti si pre odstup času nepamätá.

Svedok I. Z. 7. januára 2003 pri výsluchu uviedol, že na zákroku v Prievidzi a Handlovej sa zúčastnil   ako vodič autobusu. O použití donucovacích prostriedkov nevie nič uviesť.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   č.   16   ods.   2   ústavy   nikoho   nemožno   mučiť   ani   podrobiť   krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a štátu.

Podľa   čl.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (oznámenie   Federálneho   ministerstva   zahraničných   vecí   č.   209/1992   Zb.   v znení oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1992 Z. z. - ďalej len „dohovor“) nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   účelom Trestného poriadku je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní.

Podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy,   o ktorých   sa   dozvedel,   výnimky   sú   prípustné   len   podľa   zákona   alebo podľa vyhlásenej medzinárodnej zmluvy.

Sťažovateľ   sa   v preskúmavanom   konaní   uchádzal   o poskytnutie   ochrany svojich základných práv a slobôd zaručených ústavou, k porušeniu ktorých malo dôjsť pri   jeho   výsluchoch   15.   a 16.   decembra   1998,   keď   bolo   voči   jeho   osobe   použité vonkajšie mechanické násilie, následkom ktorého mu vznikli viaceré aj závažné, život ohrozujúce zranenia.

Vyšetrovateľ KÚV PZ Žilina listom sp. zn. KÚV 28/10-99 z 19. augusta 1999 uložil   vec   ublíženia   na   zdraví   a iné,   ktoré   malo   byť   spôsobené   sťažovateľovi   po predchádzajúcom preverení veci.

OP Prievidza   a KP Trenčín   sťažnosti   poškodeného   sťažovateľa,   ako   aj   jeho manželky   (oznamovateľky)   zamietli   a týmto   postupom   sa   stotožnila   aj   generálna prokuratúra.

Sťažovateľ využil všetky dostupné prostriedky na ochranu svojich práv.

Vo veci podala manželka sťažovateľa sťažnosť, ktorá bola orgánmi prokuratúry prijatá a bolo vykonávané preverovanie KÚV PZ Žilina. Konanie bolo označené ako konanie   neznámeho   páchateľa   vo   veci   poškodeného   sťažovateľa   pre   trestný   čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Následne bola vec podľa § 159 ods. 4 Trestného poriadku 19. augusta 1999 uložená a sťažnosť oznamovateľky, ako   aj   poškodeného   sťažovateľa   bola   následne   OP Prievidza   6.   októbra   1999 zamietnutá   a toto   rozhodnutie   bolo   potvrdené   aj   KP Trenčín   rozhodnutím   sp.   zn. 1 Kpr 23/99 z 26. novembra 1999 a generálnou prokuratúrou vo veci vedenej pod sp. zn. IV Gn 2792/99 2. februára 2000, 21. februára 2000 a 23. novembra 2001.

Dňa   24.   januára   2002   bolo   vyšetrovateľom   KÚV   PZ   Žilina   začaté   trestné stíhanie pre oba trestné činy, ktoré doposiaľ nie je ukončené.

Ako už bolo vyššie citované, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu.   Ide   o absolútne   ľudské právo, ktoré je aplikovateľné na všetkých ľudí, na každom mieste, v každom čase a hlavne nie je ničím limitované.

Článok 16 ods. 2 ústavy chráni ľudí proti trom druhom konaní, a to proti:

- mučeniu,

- krutému neľudskému zaobchádzaniu,

- ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Z týchto konaní najväčšiu intenzitu dosahuje mučenie.

Vzhľadom na totožný obsah čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy a viazanosť štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   týmto   medzinárodným   záväzkom   bolo potrebné zohľadniť aj príslušné právne názory orgánov, ktoré dohovor aplikovali alebo aplikujú. Je potrebné zdôrazniť, že dohovor za všetkých okolností zakazuje mučenie, trestanie   alebo   akékoľvek   zaobchádzanie   znevažujúce   ľudskú   dôstojnosť.   Z tohto absolútneho práva nie je prípustná žiadna výnimka, a to ani v prípade ohrozenia štátnej existencie.

Európska komisia pre ľudské práva vo viacerých prípadoch definovala pojem mučenie ako neľudské zaobchádzanie, ktorého cieľom je získanie informácie alebo priznania (napr. Dánsko, Nórsko, Švédsko a Holandsko c. Grécko - rozhodnutie zo 16. júla 1970, Aznaire 13, s. 123).

Neľudské   zaobchádzanie,   ktoré   úmyselne   spôsobuje   závažné   duševné   alebo fyzické utrpenie, je neospravedlniteľné.

Sťažovateľ bol podľa viacerých svedkov zadržaný 15. decembra 1998 o 10.43 h v linkovom   autobuse   SAD   Prievidza   do   Žiaru   nad Hronom   za mestom   Handlová. Tí istí svedkovia, ktorí vykonali zadržanie, ako i svedkovia z autobusu vypovedali, že sťažovateľ bol zdravý a nezdráhal sa predvedenia.

Podľa lekárskej správy a výpovedí lekára, ako aj príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže bol sťažovateľ do väzby v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici prijatý   s rozsiahlymi   zraneniami,   ktoré   sú   podrobne   popísané   a dokumentované v znaleckom   posudku   znalca   prof.   MUDr.   F.   N.,   z ktorého   vyplýva,   že   išlo o viacnásobné   útoky   na   rôzne   časti   tela   sťažovateľa.   Povaha   a spôsob   takéhoto konania proti sťažovateľovi, ako aj dĺžka zásahu do jeho základných práv majú znaky ponižujúceho   a neľudského   zaobchádzania.   Týmto   zodpovedajú   aj   spôsobené následky, ktoré ústavný súd hodnotí ako veľmi závažné a kruté utrpenie.

S týmto konaním súvisí aj základné právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   ktoré   bolo   popísanými   konaniami   porušené.   Ústavný   súd   zistil   teda aj porušenie základného práva zaručeného čl. 19 ods. 1 ústavy, a to v spojení s čl. 16 ods. 2 ústavy.

Celý   tento   postup   zo   strany   vypočúvajúcich   orgánov   smeroval   k získaniu dôkazov súvisiacich s lúpežou v Bani Handlová vykonanou toho istého dňa.

Ústavný súd komplexne zhodnotil stav konania vo veci a dospel k názoru, že namietané zaobchádzanie v sťažovateľovi mohlo vyvolať pocit poníženia dosahujúci taký   stupeň   krutosti,   ktorý   je   kvalifikovaný   ako   neľudské   či   ponižujúce zaobchádzanie. Tvrdenie o zlom zaobchádzaní je podložené náležitými dôkazmi a je preukázané mimo rozumných pochybností. Ústavný súd kvalifikoval zaobchádzanie ako „neľudské“, pretože okrem iného bolo vopred uvážené, svojím rozsahom trvalo niekoľko hodín a spôsobilo nielen telesné poranenia, ale i značné fyzické a duševné utrpenie.

Je zrejmé, že štát je povinný zabezpečiť oficiálne a účinné vyšetrenie prípadu, ktoré   identifikuje   zodpovedné   osoby   a vyvodí   voči   nim   príslušnú   zodpovednosť, najmä trestnoprávneho charakteru. Ani takýto postup však neumožňuje vykonávanie úkonov za účelom zistenia páchateľov za pomoci neľudského zaobchádzania alebo mučenia.

Trestnoprávna   ochrana   práva   nebyť   mučený   alebo   podrobený   neľudskému alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   sa   vyžaduje   zo   strany   orgánov verejnej moci, v danom prípade prokuratúry.

Porušenie čl. 16 ods.   2 ústavy, ako aj čl. 3 dohovoru   môže nastať aj tým, že štátne orgány chránené práva trestným stíhaním nechránia.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   možno   vyvodiť,   že   štátne orgány   sú   povinné   prijať   opatrenia   na predchádzanie   porušení   práva   alebo na uplatnenie sankcií za už vzniknuté porušenia.

Z povahy   porušenia   vyplýva   i povaha   použitých   opatrení   s tým,   že   určité porušenia základných práv a slobôd musia byť stíhané trestne.

K takýmto základným právam nesporne patrí aj zákaz mučenia.

Trestnoprávnu   ochranu   práva   nebyť   mučený   alebo   podrobený   neľudskému alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   si   vyžaduje   predovšetkým zaobchádzanie   zo   strany   orgánov   verejnej   moci,   medzi   ktoré   patrí   polícia.   To   si implicitne vyžaduje oficiálne a účinné vyšetrenie veci spôsobilé viesť k identifikácii a potrestaniu zodpovedných osôb. Keby tomu tak nebolo, všeobecný zákonný zákaz mučenia by napriek svojmu zásadnému významu bol v praxi neúčinný a vytváral by za určitých   okolností   možnosť,   aby   sa   orgány   štátu   tešili   beztrestnosti   a pošliapávali práva osôb, ktoré majú pod svojou kontrolou (ktorým   obmedzili slobodu). Takáto možnosť nie je prípustná ani v teoretickej rovine.

Poškodený   má   mať   účinnú   možnosť,   aby   sa   vec   (oznámenie)   dostala   pred nezávislý všeobecný súd, ktorý rozhodne o vine páchateľov a tiež o náhrade škody.

Nedostatočné oficiálne a účinné vyšetrenie zakladá porušenie čl. 3 dohovoru, a teda aj čl. 16 ods. 2 ústavy.

Takýto   postup   má   za   dôsledok   nemožnosť   zistenia   materiálneho   porušenia ústavného práva.

Vyšetrovanie   musí   byť   dôkladné,   verejné,   nezávislé   a nestranné.   Musí   byť prístupné   osobe   poškodeného,   aby   mal   prístup   k spisu,   musí   byť   zachovaná požiadavka   informovanosti   o priebehu   konania   a v prípade   prejednania   aj kontradiktórnosti konania.

Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   upravené   a ktorého   sa   zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky.   Poskytnutie   práva   na   súdnu   alebo   inú   právnu   ochranu   nie   je   možné obmedziť iba na základné práva a slobody, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že   osobám   nemožno   brániť   v uplatňovaní   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov   Slovenskej   republiky,   keďže   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.

Takýto   zákon,   ktorý   upravuje   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní (aj prokuratúry), je Trestný poriadok. Trestnoprávnu ochranu možno zabezpečiť len zákonom   ustanoveným   postupom.   Trestné   stíhanie   pred   súdmi   je   možné   len   na základe obžaloby podanej prokurátorom (§ 2 ods. 8 Trestného poriadku).

Z ustanovení § 158 Trestného poriadku vyplýva povinnosť prokurátora prijímať oznámenia o trestných činoch, ako aj nakladať s takými oznámeniami, z ktorých je zrejmé, že došlo k spáchaniu trestného činu.

Nie je teda žiadny iný spôsob v postupe štátnych orgánov, ktorý by umožňoval v trestnom konaní predloženie trestnej veci na rozhodnutie súdu.

Nie je však úlohou ústavného súdu hľadať optimálny postup vyšetrovateľov polície, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, pretože nie je orgánom činným v trestnom   konaní,   nie   je   ani   týmto   orgánom   nadriadený   a nemôže   ich   nahrádzať v činnosti a určovať, aký postup v konaní trestná vec sťažovateľa vyžadovala, ale jeho úlohou je zhodnotiť stav ochrany ľudských práv v konkrétnom prípade a aj posúdiť, či konanie   zabezpečuje   ochranu   základných   práv.   V situácii,   keď   postup   orgánov činných   v trestnom   konaní,   ktorým   boli   porušené   sťažovateľove   práva,   dlhú   dobu neviedol k postaveniu páchateľov závažného trestného činu pred súd, však ústavný súd zisťoval, či prokuratúra postupovala spôsobom, ktorý v okolnostiach prípadu možno považovať za efektívny a rýchly.

Ústavný súd však zisťuje, či postup orgánov prokuratúry bol taký, aby poskytol sťažovateľovi   ochranu   jeho   práv   spočívajúcu   v účinnom   vyšetrení   zaobchádzania, ktorému   bol   vystavený zo   strany   príslušníkov   polície.   Nie vždy   sa   podarí   odhaliť páchateľa   trestného   činu,   ale   orgány   činné   v trestnom   konaní   a predovšetkým prokuratúra   musia   využijúc všetky   základné možnosti   vyvinúť reálne úsilie na ich odhalenie. Pokiaľ tak nepostupujú a vykonávajú formálne úkony, a to i vo veľkom počte,   alebo   nezabezpečia   vykonanie   úkonov,   ktorých   potreba   je   v okolnostiach prípadu zjavná, tak tým porušujú práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa charakteru vyšetrovaného trestného činu i ďalšie práva obete trestného činu.

Keďže   zástupkyňa   generálnej   prokuratúry   uviedla   vo   viacerých   svojich prednesoch, že prokuratúra vykonala všetky úkony smerujúce k zisteniu páchateľa, je   potrebné   uviesť,   že   takýto   postup   nie   je   z činnosti   orgánov OP Prievidza, KP Trenčín a generálnej prokuratúry zrejmý.

OP Prievidza uznesením z 28. júna 1999 podľa § 174 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku   zrušila   uznesenie   vyšetrovateľa   o uložení   veci   z 28.   mája   1999. V odôvodnení   uvádza,   že   vyšetrovateľ   sa   nezaoberal   dôsledne   všetkými skutočnosťami uvádzanými vo výpovedi sťažovateľa. Predovšetkým nevykonal všetky potrebné úkony na zistenie osôb, ktoré sa podieľali na bití poškodeného, respektívne boli pri výsluchu sťažovateľa. Neobjasnil ich úlohu, pracovné zaradenie v čase skutku a následok, ktorý svojím konaním spôsobili.

Záväzným   pokynom   z 28.   júna   1999   nariadila   dozorujúca   prokurátorka rekogníciu   osôb,   a to   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   tvrdí   vo   všetkých   svojich výsluchoch, že na hlave mal vrece, aby nevidel, a ruky mal spútané. V bode 4 tohto pokynu   sa   uvádza,   aby   bol   ešte   raz   vypočutý   znalec   k následkom,   ktoré   bitie spôsobilo.

Napriek tomu, že tieto záväzné úkony prokurátorky splnené neboli, doposiaľ nebol   ustálený   ani   počet,   ani   mená   policajtov,   ktorí   vykonávali   jednotlivé   úkony (výsluch,   ohliadku   miesta   činu   a iné),   tiež   nebol   doposiaľ   vypočutý   znalec k následkom,   všetky   stupne   prokuratúry,   ktoré   následne   na   základe   sťažnosti poškodeného   preskúmali   rozhodnutie   o uložení   z 19.   augusta   1999,   sa   s týmto uspokojili. Takýto postup možno hodnotiť ako formálny bez zjavnej snahy objasniť, kto sú páchatelia závažnej trestnej činnosti.

Už   v znaleckom   posudku   znalca   prof.   MUDr.   F.   N.   je   uvedené,   akým mechanizmom   boli   zranenia   spôsobené.   Doposiaľ   nikto   nezisťoval,   ako   boli vyzbrojení a vystrojení príslušní policajti. To sa týka nielen použitých obuškov, ale aj obuvi,   ktorú   znalec   popísal   a ktorou   boli   spôsobené   zranenia   v oblasti   ľadvín. Doposiaľ nikto nevyžiadal plán akcie ani rozkazy týkajúce sa tejto akcie, pri ktorej bol použitý špeciálny útvar polície, ako aj technika.

Je   nesporné   časové   obdobie,   v ktorom   došlo   k použitiu   násilia   voči sťažovateľovi, ale doposiaľ neboli vykonané úkony, ktoré by náležite ustálili, ktoré osoby sa zúčastňovali preverovania lúpeže a ktoré osoby vypočúvali sťažovateľa.

Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje postih páchateľov bez toho, aby bol realizovaný postup predpokladaný čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý predpokladá stíhanie páchateľa trestného činu z dôvodu a spôsobom ustanoveným zákonom.

Takýmto právnym predpisom je Trestný poriadok. Podľa § 174 tohto zákona upravujúceho   právomoci   prokurátora   je   prokurátor   okrem   iného   oprávnený   dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie trestných činov, ako aj zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľov a policajných orgánov.

Podľa § 175 Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený podať obžalobu.

Podľa už citovaného ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Takýmto   orgánom   vo   veci   ochrany   poškodených   pred   všeobecnými   súdmi v trestnom   konaní   je   prokuratúra,   čo   vyplýva   z ustanovenia   §   3   ods.   1   zákona o prokuratúre, podľa ktorého prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Povinnosťou prokuratúry je v rozsahu svojej pôsobnosti vo verejnom záujme vykonávať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.

Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky   tak,   aby   sa   bez   akýchkoľvek   vplyvov   zabezpečila   dôsledná,   účinná a rýchla   ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 87/97 uviedol, že podstatou základného práva na inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu   zodpovedajúca   povinnosť   o veci   konať   tak,   aby   nedošlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy.

Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení   s čl.   51   ústavy   je,   že   tejto   ochrany   sa   možno   domáhať   len   v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú.

Postup orgánov prokuratúry vo svojom súhrne nebol taký, aby reálne smeroval k odhaleniu páchateľov trestného činu a ich postaveniu pred všeobecný súd. Orgány prokuratúry tolerovali zdĺhavé viacročné konanie vyšetrovateľa, o čom svedčí, že sa ani   len   nepokúsili   zabezpečiť   listinné   dôkazy   a informácie   potrebné   na zistenie páchateľa.

Pokyny prokuratúry nesmerovali k náležitému a skutočnému objasneniu veci. Nesmerovali k ustáleniu osôb, ktoré prišli do styku so sťažovateľom, nezabezpečili potrebné informácie o organizácii a cieľoch bezpečnostnej akcie, výzbroji a výstroji velených   policajtov,   t.   j.   všetko   úkonov   potrebných   na   stotožnenie   páchateľa   so spôsobenými   zraneniami.   Následne   umožnili   uloženie   veci   bez   toho,   že   by preskúmavali   s patričnou   dôkladnosťou   uznesenie   vyšetrovateľa   a nezákonné uznesenie   zrušili.   Takto   postupovali   všetky   tri   stupne   prokuratúry,   čo   malo   za následok porušenie ústavných práv sťažovateľa.

Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa k nálezu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka týkajúce sa odôvodnenia nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2003

III. ÚS 70/01

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pripájam k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 70/01 z 27. júna 2003   –   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „prokuratúra“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   v Prievidzi   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   Pn 2245/98,   Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Kn 2001/99 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 2792/99, ktorý   spočíval   v nezabezpečení účinného úradného vyšetrenia zlého zaobchádzania s J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   zo   strany   Policajného   zboru   v dňoch   15.   a 16. decembra 1998, porušila základné práva sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) – toto odlišné stanovisko týkajúce sa iba dôvodov nálezu.

Keďže s výrokom nálezu súhlasím, moje odlišné stanovisko ho tiež podporuje, hoci sčasti iným spôsobom v porovnaní s väčšinou senátu.

2. Predmet konania ústavného súdu vo veci samej vymedzilo uznesenie č. k. III. ÚS 70/01-25 zo 4. júla 2001 o prijatí podnetu sťažovateľa na ďalšie konanie pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Krajskom   úrade vyšetrovania Policajného zboru Žilina pod sp. zn. KÚV-28/10-99.

Z tohto uznesenia už čiastočne vyplývala najmä interpretácia práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).   To   znamená,   že   označené   právo   má   stránku   hmotnoprávnu   (nebyť podrobený zlému zaobchádzaniu) a stránku procesnoprávnu (účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, ktoré by bolo schopné viesť k zisteniu a potrestaniu zodpovedných osôb).

Z uznesenia o prijatí podnetu sťažovateľa na ďalšie konanie tiež vyplývalo, že ohľadne práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nebol podnet prijatý na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa hmotnoprávnej stránky práva, ale iba v časti procesnoprávnej.

Aby však podnet mohol byť prijatý aj v tejto časti, muselo byť už pri jeho predbežnom prerokovaní zrejmé, že ide o tzv. „arguable claim resp. complaint“, to znamená predbežnú preukázanosť, že sťažovateľ mohol byť podrobený v súvislosti so svojím zadržaním v dňoch 15. - 16. decembra 1998 zo strany polície niektorej z foriem zlého zaobchádzania, ktoré sú uvedené v čl. 16 ods. 2 ústavy. V konaní ústavného súdu vo veci samej išlo potom o posúdenie, či je opodstatnené sťažovateľovo tvrdenie, že prokuratúra nezabezpečila dostatočné vyšetrenie zlého zaobchádzania s ním.

3.   Pretože   znenie   čl.   16   ods.   2   ústavy   je   takmer   zhodné   so   znením   čl.   3 dohovoru, Slovenská republika je zmluvnou stranou dohovoru a čl. 1 ods. 2 ústavy ustanovuje aj povinnosť štátu dodržiavať medzinárodné zmluvy, niet dôvodu, aby pri interpretácii čl. 16 ods. 2 ústavy nebola podporne použitá najmä judikatúra ESĽP k čl. 3 dohovoru a aby čl. 16 ods. 2 ústavy nebol interpretovaný obdobne ako čl. 3 dohovoru.

4.   O absolútnej   povahe práva   podľa   čl.   3   dohovoru   svedčí   okrem   iného aj rozsudok ESĽP z 11. júla 2000 vo veci Dikme v. Turecko (No. 20869/92), kde bolo tiež   uvedené:   „Článok   3   nepripúšťa   akékoľvek   odstúpenie   alebo   obmedzenie („derogation“), dokonca ani v prípade mimoriadnej udalosti ohrozujúcej život národa a aplikuje sa na zadržané osoby, bez ohľadu na povahu trestných činov, z ktorých spáchania sú podozrivé.“

Takejto hmotnoprávnej povahe práva má samozrejme zodpovedať aj procesná povinnosť účinného úradného vyšetrenia tvrdeného zlého zaobchádzania. Účinnosť vyšetrenia závisí najmä od jeho dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.

Napr. v rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti („Decision as to admissibility“) zo 7. júna 2001 vo veci H. D. v. Poľsko (No. 33310/96) ESĽP uviedol, že „vo veciach, kde má osoba „arguable claim“ podľa čl. 3 dohovoru, pojem účinného prostriedku nápravy   zahŕňa,   na   strane   štátu,   dôkladné   a účinné   vyšetrenie   spôsobilé   viesť k identifikácii a potrestaniu osôb zodpovedných za zlé zaobchádzanie“. V rozsudku z 10. októbra 2000 vo veci Satik and others v. Turecko (No. 31866/96) zas povedal, že „nedostatočnosť   vyšetrenia   je   sama   osebe   v rozpore   s povinnosťou   príslušných orgánov   podľa   čl.   3   dohovoru   vykonať   vyšetrenie   ohľadne   „arguable   claim“,   že s osobou   bolo   vážne   zle   zaobchádzané   v rukách   osôb   konajúcich   v mene   štátu“. V obdobných   prípadoch   treba   pri   vyšetrení   postupovať   osobitne   starostlivo   (pozri vyššie uvedený rozsudok vo veci Dikme v. Turecko). V rozsudku zo 6. apríla 2000 vo veci Labita v. Taliansko (No. 26772/95) ESĽP zdôraznil, že sťažnosť sťažovateľa vzbudila   dôvodné   podozrenie,   že   mohol   byť   podrobený   zlému   zaobchádzaniu,   čo potom vyžadovalo účinné úradné vyšetrenie. Hoci určité vyšetrenie vykonané bolo, bolo pomalé a nie dostatočne dôkladné a účinné, aby vyhovelo označenej požiadavke.

5.   Napriek   tomu,   že   v priebehu   objasňovania   zlého   zaobchádzania   so sťažovateľom (na základe podnetu jeho manželky z decembra 1998) bolo zistené, že bol voči nemu spáchaný trestný čin (s obmedzeným okruhom možných páchateľov), dodnes nebolo objasnené nielen to, kto ho spáchal, ale ani nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe alebo osobám.

Slovenská   republika   má   pozitívnu   povinnosť   zabezpečiť   účinné   úradné vyšetrenie   zlého   zaobchádzania   so   sťažovateľom,   pričom   podmienkou   takéhoto vyšetrenia sú aj nezávislosť a nestrannosť. Hoci určitým problémom je tu naša platná právna úprava, pretože v predsúdnom štádiu trestného konania toto nevykonávajú ani subjekty   nezávislé   a ani   nestranné   (polícia   a prokuratúra),   v   prípade   náležitého rešpektovania princípu objektivity z ich strany, to znamená náležitého vyšetrenia veci a jej odovzdania nezávislému a nestrannému súdu, mohli byť zrejme rešpektované aj označená   pozitívna   povinnosť   štátu   a aj   procesné   právo   sťažovateľa   vyplývajúce z čl. 16 ods. 2 ústavy.

Objasnenie   zlého   zaobchádzania   so   sťažovateľom   nebolo   účinné.   Napriek tomu,   že   od   jeho   začiatku   uplynulo   už   štyri   a pol   roka   (s   obdobím   v   podstate nečinnosti   v rokoch   2000   a 2001),   dodnes   je   bez   konkrétneho   výsledku   z   dôvodu postupu   polície   a dozoru   prokuratúry,   ktoré   neboli   ani   dôkladné   a ani   rýchle (prameniace zrejme z nedostatku ich nezávislosti a nestrannosti).

Na objasňovaní zlého zaobchádzania so sťažovateľom sa zúčastnili tri stupne prokuratúry,   ktoré   tento   oslovil   (okresná,   krajská   a generálna).   Podľa   prehlásenia zástupkyne generálnej prokuratúry na ústnom pojednávaní ústavného súdu 25. apríla 2003   orgány   prokuratúry   mali   vedomosť,   že   zisteným   zlým   zaobchádzaním   so sťažovateľom mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ktoré je absolútne.

Tým,   že   orgány   prokuratúry   nevyužili   dôsledne   svoje   ústavné   a zákonné postavenie a nezabezpečili účinné vyšetrenie zlého zaobchádzania so sťažovateľom, porušili   svoju   procesnú   povinnosť   vyplývajúcu   z čl.   16   ods.   2   ústavy,   a tým   aj základné právo sťažovateľa podľa tohto ustanovenia – aby tvrdené zlé zaobchádzanie s ním   zo   strany   orgánov   štátu   bolo   účinne   vyšetrené   a aby   mu   v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení bola poskytnutá primeraná náprava.

6. Keďže tvrdené zlé zaobchádzanie so sťažovateľom má význam aj z hľadiska jeho   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy, nezabezpečenie účinného vyšetrenia   znamená aj porušenie   tohto základného práva sťažovateľa.

7. Nezabezpečenie účinného vyšetrenia tvrdeného porušenia absolútneho práva sťažovateľa   (nebyť   podrobený   zlému   zaobchádzaniu)   znamená   napokon   aj neposkytnutie mu inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany orgánov prokuratúry a porušenie základného práva sťažovateľa podľa tohto ustanovenia.

V Košiciach 27. júna 2003