znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 7/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát,   s.   r.   o.,   Sad   A. Kmeťa   24,   Piešťany,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát JUDr. Roman Kvasnica, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s., Tomášikova   48,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   návrhom   doručeným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 18. mája 2010 sa navrhovateľka domáhala proti   sťažovateľke   ako odporkyni   zaplatenia   sumy   214,93   €   s príslušenstvom z titulu neplatnosti výpovede zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu   SLSP,   a.   s.“,   ktorou   sa   sťažovateľka   zaviazala   vyplácať   navrhovateľke   (ako   jej bývalej   zamestnankyni)   po   jej   odchode   do dôchodku   doživotnú   rentu   v sume   214,93   € mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   17   C   108/2010-108   z 21.   júna   2011   zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke sumu 214,93 € spolu s úrokom z omeškania v sume 9 %   ročne   od   16.   apríla   2010   do   zaplatenia,   a to   do   troch   dní   od   právoplatnosti tohto rozsudku.   Po   podaní   odvolania   sťažovateľkou   krajský   súd   rozsudkom č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   krajský   súd „potvrdil   rozhodnutie   súdu prvého stupňa vydané v konaní postihnutom vadou konania tým, že súd prvého stupňa nevykonal   dokazovanie   listinami,   nevyhlásil   dokazovanie   za   skončené   na   pojednávaní, na ktorom odročil súd pojednávanie už len na vyhlásenie rozsudku, a na pojednávaní, kde malo dôjsť už len ku vyhláseniu rozsudku súd údajne vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak dôkazy listinami nevykonal, teda Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok, ktorý mal   zákonným   postupom   zrušiť   a   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie a vykonanie dokazovania“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 10. 2013, č. k. 14 Co/357/2011-179, porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 01. 10. 2013, č. k. 14 Co/357/2011-179, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. Romana Kvasnicu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013.

Hoci   sťažovateľka   v sťažnosti   deklarovala,   že   vzhľadom   na   vyčerpanie   všetkých riadnych   i mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   bola   v tomto   konaní oprávnená uplatniť, je v danej   veci   daná právomoc ústavného súdu, ústavný súd zistil,   že ochrany svojich   práv   sa   okrem   jemu   zaslanej   sťažnosti   domáhala   aj   podaním   dovolania   proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu 4. decembra 2013, čo však vo svojej sťažnosti zamlčala. O tomto dovolaní dosiaľ nebolo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnení podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014