znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 7/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. L., K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom Okresného   súdu   Košice   II   č.   k.   33   Cb   23/2009-37   zo   16.   februára   2010   a postupom a oznámením   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č.   k.   Kc   224/10-10   z 21.   októbra   2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   spol.   s r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. L., K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní   podľa   čl.   47   ods. 3   ústavy   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33 Cb 23/2009-37 zo 16. februára 2010 a postupom a oznámením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 224/10-10 z 21. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o zaplatenie sumy 27 934,94   €   s príslušenstvom   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   33   Cb   23/2009 vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej. Rozsudkom okresného súdu č. k. 33 Cb 23/2009-37 zo 16. februára 2010 bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť dlžnú sumu, ako aj náhradu trov konania, a to do troch dní od jeho právoplatnosti. Sťažovateľka namietala, že „konajúci súd nedôsledne preštudoval spisový materiál, pretože ak by ho bol študoval, tak by nemohol uviesť v rozsudku, že pri doručovaní predvolania žalovanému boli splnené   podmienky   podľa   §   48   ods.   2   O.   s.   p.   a preto   súd   pojednával   v neprítomnosti žalovaného   podľa   §   101   ods.   2   OSP...   Nemôžeme   tak   isto   súhlasiť   s vyjadrením   súdu a samotným   konaním   o tom,   že   boli   splnené   podmienky   podľa   §   101   ods.   2   OSP a pojednávanie   sa   konalo   v neprítomnosti   žalovaného,   hoc   tomuto   nebolo   predvolanie doručené a v danom prípade môžeme povedať, že žalovaný značne zavádzal konajúci súd a ten mu dal za pravdu aj keď mal v konaní vypočuť aj žalovaného a neuspokojiť sa len s obsahom   spisu   a dôkazmi,   pretože   tieto   dôkazy   nepreukazujú   opodstatnenosť   žaloby... Celé vyššie uvedené skutočnosti ako aj konanie súdu považujeme vzhľadom na závažné skutočnosti, ktoré súdu žalobca neuviedol, aj keď o nich mal vedomosť, ako za porušenie procesných práv ako aj rovnosti účastníkov konania, pretože postupom súdu sa odňala možnosť   účastníkovi   konať   pred   súdom,   súd   nedoručil   a ani   sa   nepokúsil   o opätovné doručenie predvolania žalovanému, došlo tu aj ku pochybeniu pošty pri doručovaní, pretože žalovaný má platne zriadený P. O. Box C 23 na doručovanie písomností.“.

Z uvedených dôvodov 1. júla 2010 sťažovateľka podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podania mimoriadneho dovolania   podľa   §   243e   Občianskeho súdneho poriadku,   ktorý   bol oznámením krajskej prokuratúry   č. k.   Kc   224/10-10   z 21.   októbra   2010   odložený,   pretože   neboli   splnené zákonné predpoklady na jeho podanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 33 Cb 23/2009-37 zo 16. februára 2010 a postupom a oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc 224/10-10 z 21. októbra boli porušené jej základné práva zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, aby tieto rozhodnutia zrušil a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 887,50 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka v časti sťažnosti namietala porušenie označených   práv postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 33 Cb 23/2009-37 zo 16. februára 2010.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 33 Cb 23/2009 zo 16. februára 2010, proti ktorému mohla podať odvolanie.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka tak nepostupovala napriek tomu, že je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Prečo tak nepostupovala, ústavný súd nie je príslušný zisťovať.

Ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa čl. 127 ods.   1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2010.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu   bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 72/09).

2.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv oznámením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   224/10-10   z 21.   októbra   2010   o   odložení   jej podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozhodnutiu   okresného súdu.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   To   znamená,   že   nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré   by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods.   1 a nasl. ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   II.   ÚS   14/04,   I.   ÚS   7/04,   II.   ÚS   407/06, III. ÚS 146/2010).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému rozhodnutiu okresného súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže   v   danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému rozhodnutiu okresného súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011