znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 7/08-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť RNDr. V. Š., CSc., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. L., S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 94/07 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. V. Š., CSc., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z 12.   júna   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cdo   94/07 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   94/2007 z 12. júna 2007 z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3.   RNDr.   V.   Š.,   CSc., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť RNDr. V. Š., CSc., trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. S. L., S.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 7/08-22   z 9.   januára   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. V. Š., CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   z 12.   júna   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   94/07   a predchádzajúcimi postupmi Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 881/94 (pôvodne vedenom na Mestskom súde v Košiciach pod sp. zn. 18 C 221/92) a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 474/06 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právo   na   spravodlivý   súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 1. februára 2008 okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   vytýka   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky, že svojím uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   94/2007   z   12.   júna   2007   zasiahol   do   jeho   práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd.   Navrhol,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2007 sp. zn.   5   Co   474/2006,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Košice II z 3. augusta 2006 č. k. 18 C 881/94-76.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v   danej   veci   a dospel k záveru, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľom namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.). Dospel k záveru, že dovolateľ namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Svoj záver dovolací súd náležité   v odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   právne   vyargumentoval. Osobitne   sa zaoberal   aj   otázkou,   či   bol   vyčerpaný   celý   predmet   konania.   Výslovne uviedol, že obsah spisu v ničom neopodstatňuje záver, že by procesný postup oboch súdov nižších stupňov, ktorý predchádzal vydaniu zamietajúceho rozhodnutia vo veci návrhu na vydanie doplňujúceho rozsudku podľa § 166 ods. 2 O. s. p. vykazoval znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.“

Ústavnému   súdu   bolo   18.   februára   2008   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu, z ktorého okrem iného vyplýva:

„K   vyjadreniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   oznamujem,   že   stále   mám názor,   ktorý   som   uviedol   v   sťažnosti,   že   nebol   dôvod   na   odmietnutie   môjho   dovolania a mám za to, že boli splnené podmienky na to, aby súd moje dovolanie riadne prejednal a rozhodol o ňom.

Stále   som   presvedčený,   že   súdy   doposiaľ   nerozhodli   v   celom   rozsahu   o   mojom návrhu. Svoje práva som si v konaní riadne uplatnil, nikdy som nepredpokladal, že súdny spor môže trvať tak dlho. Nikdy som nevzal riadne uplatnený nárok na náhradu mzdy za obdobie po 31. 10. 1993 ani nárok na zaplatenie úroku z omeškania späť a nikdy som v tejto časti nenavrhol súdu zastavenie konania, preto som presvedčený o svojom práve.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd, ktoré fyzickým osobám a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Konaním a rozhodovaním všeobecných súdov je ústavný súd oprávnený zaoberať sa len vtedy, ak sa nimi namieta porušenie takých základných práv alebo slobôd, ktorým nebola poskytnutá účinná ochrana. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 36/96).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť   každému   reálny   prístup   k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl.   46   ods.   1   ústavy   inak ako   v rozsahu   a spôsobom   predpísaným zákonom,   porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Citovaný   čl. 46   ods. 1   ústavy   (podobne   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   primárnou ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj   „bránou“   do   ústavnej úpravy   jednotlivých   aspektov   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Ústavný   súd   podľa   konštantnej   judikatúry   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04)   tiež vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.

III.

Z obsahu   sťažnosti, z príloh,   ktoré   sú   k nej   pripojené,   a zo   súdnych   spisov všeobecných súdov ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ ako navrhovateľ na pojednávaní 14. septembra 1993 (č. l. 70 zápisnice) žiadal pripustiť zmenu návrhu na začatie konania s tým, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi   náhradu   mzdy   až   do   doby   umožnenia   výkonu   prác   odporcom,   ako   aj zaviazať odporcu na zaplatenie všetkých trov konania s tým, že oproti návrhu zo dňa 5. 11. 1992 rozširuje návrh na náhradu mzdy aj za čas po 30. 10. 1992 až do doby umožnenia výkonu prác (...)“. Tento návrh sťažovateľ doplnil podaním z 21. októbra 1993 označeným ako „Spresnenie petitu návrhu na začatie konania“ na pojednávaní konanom toho istého dňa. V tomto podaní si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu mzdy spolu v sume 133 530 Sk s príslušenstvom pohľadávky - „3 % úrok odo dňa podania návrhu až do zaplatenia (...)“. Odporca   žiadal   návrh   zamietnuť.   O tomto   návrhu   sťažovateľa   okresný   súd   dosiaľ nerozhodol.

Bývalý   Obvodný   súd   Košice   2   v   právnej   veci   sťažovateľa   „o   určenie   vzniku a trvania pracovného pomeru“ a „o náhradu mzdy“ rozsudkom sp. zn. 18 C 221/92 z 30. novembra 1993 určil, že pracovný pomer na dobu neurčitú vznikol medzi sťažovateľom a odporcom   1. januára 1992, a súčasne jeho nárok o náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. V tomto rozsudku sa na strane č. l. 95 uvádza, že „Súd zmenu návrhu pripustil dňa 21. 10. 1993“.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odporca odvolanie 2. marca 1994 v časti, ktorým určil, že medzi sťažovateľom ako navrhovateľom a odporcom vznikol pracovný pomer, pričom odvolací súd jeho odvolanie 29. apríla 1994 zamietol.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   18   C   881/94   z 1.   júna   2006   zaviazal   žalovanú zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy v sume 133 530 Sk za obdobie od 1. februára 1992 do 31. októbra 1993.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   18   C   881/94   z 3. augusta   2006   zamietol   návrh sťažovateľa na doplnenie rozsudku. V dôsledku podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 474/2006 z 30. januára 2007 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn. 3 Cdo 94/2007 z 12. júna 2007.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je skutočnosť,   že najvyšší   súd ako dovolací   súd nepreskúmal   dostatočne   jeho   dovolanie   (v   spise   sa   nachádza   na   č.   l.   104-109)   proti rozhodnutiam a postupom okresného súdu, resp. krajského súdu. Vo svojom rozhodnutí sa podľa sťažovateľa „nezaoberal skutočnosťou, ktorá vyplýva zo súdneho spisu a najmä zo zápisníc z pojednávaní najmä na pojednávaní dňa 14. 09. 1993 keď som spresnil čas, za ktorý uplatňujem nárok na náhradu mzdy a to od času 30. 01. 1992 až do doby umožnenia výkonu prác. O tomto mojom návrhu na zmenu návrhu však súd doposiaľ súd nerozhodol. V priebehu   súdneho   konania   na   pojednávaní   dňa   21.   10.   1993   predniesol   môj   právny zástupca senátu spresnenie petitu návrhu na začatie konania podľa ktorého uplatnil podľa § 130 Zákonníka práce náhradu vo výške 133.530,-- Sk, za čas od 01. 01. 1992 do 31. 10. 1993. Zároveň som si uplatnil príslušenstvo pohľadávky úrok a to v tom čase platný 3 % úrok   od   podania   návrhu   až   do   zaplatenia.   Po tom,   čo   sme   predložili   písomný   návrh na pojednávaní   dňa   21.   10.   1993   žalobca   na výslovnú   výzvu   súdu   špecifikoval   výšku uvedeného nároku   od   01.   01.   1992   do   31.   10.   1993,   t.   j.   ku koncu mesiaca v ktorom sa uskutočnilo toto pojednávanie so súčasným uplatnením zákonného úroku z omeškania. Poznamenávam, že nikdy som nevzal späť návrh za čas po 30. 10. 1993, čo by som v zmysle O. s. p. musel vyslovene uviesť. Samozrejme že po celý čas som uplatňoval svoj nárok až do opätovného zamestnania. Rozsudkom z 01. 06. 2006 však súd podľa mňa nerozhodol o celom predmete konania, keď nerozhodol o nároku od 01. 11. 1993 a nerozhodol ani o zákonnom úroku z omeškania.“

V dôsledku tohto neprávneho procesného postupu sa sťažovateľ domnieval, že je daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pretože mu postupmi všeobecných súdov došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Ústavný   súd   preskúmal   tieto   námietky   sťažovateľa   a zisťoval,   či   sa   vo   svojom rozhodnutí   najvyšší   súd   zaoberal   aj   týmito   argumentmi   sťažovateľa,   ktoré   uplatnil   aj vo svojom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 474/2006 z 30. januára 2007, a zistil, že to tak nebolo.

Keďže základom súdnej ochrany je jej poskytnutie tomu právu, o ochranu ktorého účastník   súdneho   konania   súd   požiadal,   je   jeho   prirodzenou   súčasťou   aj   oprávnenie účastníka súdneho konania o jeho návrhu rozhodnúť.

Sťažovateľ podal 21. októbra 1993 návrh na zmenu petitu, v dôsledku čoho okresný súd mal vydať rozhodnutie o pripustení, resp. nepripustení zmeny návrhu.

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen oprávnenie „každého“ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   ale   aj   rozhodnúť   (rozhodovať)   o návrhu sťažovateľa ako účastníka súdneho konania (obdobne III. ÚS 202/07).

Okresný súd síce v rozsudku sp. zn. 18 C 221/92 z 30. novembra 1993 výslovne (č. l. 95)   uviedol,   že „Súd   zmenu návrhu   pripustil   dňa 21.   10.   1993“, táto   skutočnosť   však zo súdneho spisu nevyplýva.

Sťažovateľ   sa   dovolával   ústavnej   ochrany   tvrdiac,   že   procesným   postupom všeobecných súdov, ale i zákonným využitím procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   mu   ako   účastníkovi   konania   nebolo   zaručené   základné   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   zo   spisu   sp.   zn.   18   C   881/1994   a   z obsahu   sťažnosti   zistil, že o celom návrhu sťažovateľa z 21. októbra 1993 zákonným spôsobom rozhodnuté nebolo a najvyšší súd napriek tomu jeho dovolanie odmietol, konštatuje, že najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   pri   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa   pri   odôvodnení   svojho rozhodnutia mal rešpektovať základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z ústavy a právo, ktoré mu je zaručené dohovorom. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní proti   napadnutým   rozhodnutiam   a postupom   všeobecných   súdov.   Odôvodnenie   jeho rozhodnutia   takéto   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu   neobsahuje,   je   nepresvedčivé a neúplné, pretože sa argumentmi sťažovateľa nezaoberalo, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S   poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu z 12. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 94/07 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Sťažovateľ žiadal aj zrušenie uznesenia najvyššieho súdu z 12. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 94/07 a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 12. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 94/07 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou najvyššieho súdu v ďalšom konaní bude v rámci pôsobnosti, ktorú mu umožňuje Občiansky   súdny   poriadok,   zabezpečiť,   aby boli   zisťované   a   vyhodnocované všetky skutočnosti uvedené v dovolaní sťažovateľa tak, aby jeho rozhodnutie bolo zákonné a súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodnil vo svojej sťažnosti. V danom prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.

V nadväznosti na uvedené okolnosti prípadu považoval ústavný súd za dostatočné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 50 000 Sk. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, každý v sume 2 970 Sk a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008