znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 7/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. P. K., B. Š., a M. K., D., zastúpených advokátkou JUDr. E. M., B. B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 31/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. P. K. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 31/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. P. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   M. K. p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   15   000   Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. M., B. B., vo výške 13 920   Sk (slovom trinásťtisícdeväťstodvadsať slovenských korún) na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. P. K. a M. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2003 doručená sťažnosť Ing. P. K., B. Š. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a M. K., D. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), zastúpených advokátkou JUDr. E. M., B. B., ktorou namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 31/97.

Porušenie svojho práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidia sťažovatelia v nasledovnom, nimi opísanom skutkovom stave.

Sťažovatelia   podali   17.   septembra   1997   krajskému   súdu   proti   piatim   odporcom (Priemyselná   banka,   a.   s.,   Košice,   E.   R.,   B.   Š.,   M.   Š.,   B.   Š.,   HERS,   s.   r.   o.,   Banská Štiavnica, Križovatka 5, HELL, s. r. o., Banská Štiavnica, Pletiarska 1) návrh na začatie konania, ktorým   sa   domáhali určenia, že štyri kúpne zmluvy uzatvorené   medzi HELL, s. r. o., Banská Štiavnica, zastúpenou Priemyselnou bankou, a. s., Košice ako predávajúcim a HERS,   s.   r.   o.,   Banská   Štiavnica   z 31.   mája 1995   týkajúce   sa   rôznych   nehnuteľností a hnuteľných vecí, ako aj kúpna zmluva o predaji časti podniku uzatvorená medzi HELL, s. r.   o.,   Banská   Štiavnica   ako   predávajúcim   a HERS,   s.   r.   o.,   Banská   Štiavnica   ako kupujúcim z 1. júna 1995, sú neplatné.

Sťažovatelia boli spoluvlastníkmi a Ing. P. K. aj jedným z konateľov HELL, s. r. o., Banská   Štiavnica.   Uvedeným   návrhom   na   začatie   konania   pred   krajským   súdom   sa domáhali zrušenia zmlúv, ktorými podľa ich mienky druhý konateľ HELL, s. r. o., Banská Štiavnica, Ing. E. R. a jej ďalší spolumajiteľ M. Š. prostredníctvom HERS, s. r. o., Banská Štiavnica   „vytunelovali“   HELL,   s.   r.   o.,   Banská   Štiavnica,   a tak   protiprávne   zbavili sťažovateľov   ich   majetku.   Konanie v predmetnej   veci   je na krajskom   súde   vedené   pod sp. zn. 40 Cb 31/97.

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd je v konaní sp. zn. 40 Cb 31/97 dlhodobo nečinný a uvádzajú i konkrétnu dobu jeho nečinnosti.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd deklaroval porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a aby každému z nich priznal primerané finančné zadosťučinenie 8 miliónov Sk.

Ústavný   súd   14.   januára   2004   prijal   sťažnosť   sťažovateľov   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 7/04-11. Hoci sťažovatelia nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov),   tak   ako   to   vyžaduje   §   53   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), v okolnostiach prípadu však ústavný súd vzhľadom na celkovú dĺžku konania sp. zn. 40 Cb 31/97 na podaní sťažnosti na prieťahy v konaní netrval (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   7.   apríla   2004.   Po   stručnej   genéze   postupu   súdu v predmetnej veci uviedol, že sťažnosť sťažovateľov nepovažuje za opodstatnenú, pretože nečinnosť súdu bola spôsobená najmä správaním účastníkov konania, ktoré aj v stanovisku špecifikoval.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, vyjadrenia predsedu krajského súdu a hlavne spisu krajského súdu sp. zn. 40 Cb 31/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľov proti Priemyselnej banke, a. s., Košice, B. Nemcovej 30, Košice, ako odporcovi v 1. rade, E. R., B. Š., ako odporcovi v 2. rade, M. Š.,   B.   Š.,   ako   odporcovi   v 3.   rade,   spoločnosti   HERS,   s.   r.   o.,   Banská   Štiavnica, Križovatka   5,   ako   odporcovi   v 4.   rade   a spoločnosti   HELL,   s.   r.   o.,   Banská   Štiavnica, Pletiarska 1, ako odporcovi v 5. rade, v ktorej sa domáhajú   vyslovenia neplatnosti zmlúv o prevode nehnuteľností a hnuteľného majetku a neplatnosti kúpnej zmluvy o predaji časti podniku. Žaloba bola krajskému súdu doručená 17. septembra 1997 a bola zapísaná pod sp. zn. 40 Cb 31/97.

Krajský súd listami z 8. októbra 1997 zaslal odporcom žalobný návrh aj s prílohami. Odporca v 1. rade sa k návrhu vyjadril 28. novembra 1997. Vo vyjadrení žiadal žalobu voči nemu zamietnuť v celom rozsahu, čo odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie obidvoch sťažovateľov. Odporca v 3. rade sa k žalobe vyjadril 20. novembra 1997, pričom namietal   svoju   pasívnu   legitimáciu   v predmetnom   konaní   a žiadal   žalobu   voči   nemu zamietnuť.   Odporca   v 4.   rade   vo   vyjadrení   z 3.   decembra   1997   oznámil   súdu   zmenu obchodného mena z HERS, s. r. o., na Eduard Rada, s. r. o., namietol miestnu príslušnosť krajského   súdu   na   prerokovanie   veci   a taktiež   spochybnil   aktívnu   legitimáciu   obidvoch sťažovateľov.

Dňa 27. marca 1998 krajský súd vytýčil pojednávanie na 22. apríl. Listom z 3. apríla 1998 odporca v 4. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Listom z 9. apríla 1998 odporca v 1. rade vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti krajského súdu na prerokovanie veci,   pričom   navrhol,   aby   bola   vec   postúpená   miestne   príslušnému   Krajskému   súdu v Košiciach.

Z dôvodu   ospravedlnenia   odporcu   v 4.   rade   krajský   súd   odročil   pojednávanie nariadené   na   22.   apríl   1998.   Dňa   5.   júna   1998   vytýčil   pojednávanie   na   26.   jún   1998 a súčasne vyzval sťažovateľov na doplatenie súdneho poplatku, čo sťažovatelia vykonali 15. júna 1998.

Pojednávanie   26.   júna   1998   sa   uskutočnilo   za   prítomnosti   všetkých   účastníkov konania, ktorých krajský súd vypočul. Za účelom ďalšieho dokazovania krajský súd uložil odporcovi v 1. a v 5. rade predložiť ďalšie listinné dôkazy. Svoju povinnosť si odporca v 5. rade splnil 15. júla 1998 a odporca v 1. rade 27. júla 1998.

Z dôvodu   zmeny   rozvrhu   práce   a zmeny   konajúceho   senátu   krajský   súd   nariadil pojednávanie až 15. decembra 1999, a to na 18. január 2000. Na žiadosť právneho zástupcu odporcu v 4. rade toto pojednávanie bolo odročené a na žiadosť sťažovateľov bolo odročené aj ďalšie pojednávanie nariadené na 8. február 2000. Odporca v 1. rade toho istého dňa oznámil,   že   na   základe   zmluvy   o predaji   podniku   sa   jeho   právnym   nástupcom   stala Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   Bratislava,   odporcovia   v 2.   a v 4.   rade   oznámili,   že   došlo k výmazu spoločnosti HELL, s. r. o., z obchodného registra, na základe čoho došlo k zániku odporcu v 5. rade.

Z uvedených dôvodov krajský súd listom z 10. februára 2000 zaslal sťažovateľom kópiu zápisnice z odročeného pojednávania a požiadal ich o oznámenie, či trvajú na návrhu a či pominuli zdravotné dôvody ich právneho zástupcu.

Listom zo 16. marca 2000 podali sťažovatelia krajskému súdu návrh na prerušenie konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 40 Cb 31/97. Prerušenie konania odôvodnili tým, že uznesením sp. zn. 27 Cb-24 K 268/96 z 5. októbra 1999 krajský súd zrušil konkurz na spoločnosť HELL., s. r. o. Následne uznesením sp. zn. Sro 132/S z 1. februára 2000 Okresný súd Banská Bystrica túto spoločnosť vymazal z obchodného registra. V dôsledku tohto výmazu došlo k zániku právnej subjektivity jedného z účastníkov konania - odporcu v 5. rade. Preto sťažovatelia podali podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   na podanie mimoriadneho dovolania voči   uvedeným uzneseniam   obidvoch   súdov   a sťažovateľ   v 1.   rade   okrem   toho   podal   Okresnému   súdu Banská   Bystrica   odvolanie   proti   uzneseniu   sp.   zn.   Sro   132/S   z 1.   februára   2000. Sťažovatelia   požiadali   o prerušenie   konania   z vyššie   uvedených   dôvodov   až   do právoplatného skončenia konania o podanom odvolaní a podnete na podanie mimoriadneho dovolania, resp. do skončenia dovolacieho konania.

V   nadväznosti   na   uvedené   krajský   súd   vydal   uznesenie   sp.   zn.   40   Cb   31/97 z 20. marca   2000,   ktorým   konanie   o neplatnosť   kúpnych   zmlúv   vedené   pod   sp.   zn. 40 Cb 31/97 prerušil.

Voči tomuto uzneseniu podal 3. apríla 2000 odporca v 4. rade odvolanie. Krajský súd listom   z 20.   apríla   2000   zaslal   predmetné   odvolanie   ostatným   účastníkom   konania   na vyjadrenie.

K odvolaniu odporcu v 4. rade sa 11. mája 2000 vyjadril odporca v 2. rade, 17. mája 2000 sa vyjadril odporca v 1. rade. Sťažovatelia   podali   svoje   stanovisko   k vyjadreniu odporcov v 1. a v 2. rade a k odvolaniu odporcu v 4. rade 18. mája 2000.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 3 Obo   153/2000   z 12.   septembra   2000   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   o prerušení konania. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že sťažovateľmi podaný návrh na mimoriadne dovolanie vo veci zrušenia odporcu v 5. rade je takou skutočnosťou, ktorá by   mohla   mať   význam   pre   rozhodnutie   súdu   v danej   veci.   Predmetné   uznesenie   bolo krajskému súdu doručené 12. októbra 2000.

Listom z 28. februára 2003 krajský súd vyzval sťažovateľov, aby mu oznámili, či už bolo rozhodnuté vo veci podnetu na mimoriadne dovolanie proti uznesenie krajského súdu sp. zn. 27 Cb-24 K 268/96 a či trvajú na podanej žalobe.

Podaním zo 17. marca 2003 sťažovatelia vzali späť návrh žaloby voči odporcovi v 1., 4. a v 5. rade a vzápätí, o deň neskôr 18. marca 2003 sťažovatelia podali krajskému súdu zmenu   návrhu   v konaní   sp.   zn.   40   Cb   31/97,   ktorou   žiadali   aby   súd   namiesto   určenia neplatnosti kúpnych zmlúv a neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku podľa pôvodného návrhu uložil odporcovi v 1. rade, za ktorého označili Eduarda Radu a odporcovi v 2. rade M.   Š.   povinnosť   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   každému   osobitne   po   16   395   520   Sk s príslušenstvom.

Krajský súd uznesením č. k. 40 Cb 31/97-256 z 19. februára 2004 nepripustil zmenu návrhu podanú sťažovateľmi, pretože podľa § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v doterajšom dokazovaní súdu nie sú podklady pre konanie o zmenenom návrhu.

Listom   z 3.   marca   2004   vyzval   krajský   súd   odporcu   v 1.   rade,   aby   sa   vyjadril k návrhu sťažovateľov o späťvzatí návrhu voči odporcom v 1., 4. a v 5. rade.

Dňa 18. marca 2004 krajský súd nariadil pojednávanie na 14. apríl 2004.

Pred   začatím   pojednávania 14.   apríla 2004 sťažovatelia   vzali späť návrh   aj voči odporcovi   v 2.   a v   3.   rade.   Odporca   v 2.   rade   prítomný   na   pojednávaní   súhlasil   so späťvzatím   návrhu,   odporca   v 3.   rade   nebol   prítomný   na   pojednávaní,   jeho   súhlas   so späťvzatím návrhu súd musel vyžiadať. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa   15.   apríla   2004   krajskému   súdu   odporca   v   1.   rade   oznámil,   že   súhlasí   so zmeneným návrhom sťažovateľov, a súhlas so späťvzatím návrhu oznámil súdu aj odporca v 3. rade.

V nadväznosti na to krajský súd vydal 28. apríla 2004 uznesenie, ktorým konanie o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a o určenie neplatnosti zmluvy o predaji podniku voči odporcom v 1., 2., 3., 4. a v 5. rade zastavil.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samého súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter ) veci.

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet konania o neplatnosť právnych úkonov – kúpnych   zmlúv   a zmluvy   o predaji   časti   podniku,   môže   sa   táto   ukázať najmä   ako   vec skutkovo zložitá. Podľa názoru ústavného súdu si povaha veci, aj vzhľadom na početnosť účastníkov konania (dvaja navrhovatelia, piati odporcovia), zmenu v ich právnom postavení (u odporcu v 1. rade došlo k právnemu nástupníctvu z titulu zmluvy o predaji podniku, u odporcu v 4. rade došlo k zmene obchodného mena, u odporcu v 5. rade došlo k zániku právnej   subjektivity   výmazom   z obchodného   registra),   vyžadovala   dokazovanie vyjadreniami a výpoveďami účastníkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov, a teda časovo náročnejší procesný postup v konaní majúci vplyv na dĺžku konania.

Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2.   ústavy.   Z hľadiska hodnotenia uvedeného kritéria sťažovatelia, ktorí v konaní pred krajským súdom vystupujú ako žalobcovia, ovplyvnili dĺžku konania v rozsahu 3 rokov svojím návrhom na prerušenie konania, ktorému krajský súd dôvodne vyhovel. Po tom, čo mu sťažovatelia neoznámili, či dôvody prerušenia konania z ich strany pretrvávajú, krajský súd ich za tým účelom zo svojej iniciatívy 28. februára 2003 vyzval na vyjadrenie. Až následne sťažovatelia súdu navrhli zmenu žaloby jednak na strane pasívne legitimovaných (už len dvaja odporcovia) aj čo sa týka požadovaného nároku (už o zaplatenie peňažnej pohľadávky).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je správanie (postup) samotného súdu.

Obdobie úplnej nečinnosti krajského súdu v predmetnom konaní ústavný súd zistil od 27. júla 1998 do 15. decembra 1999 v rozsahu 16 mesiacov. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Túto skutočnosť napokon potvrdzuje aj stanovisko predsedu krajského súdu, ktorý odôvodňuje toto obdobie nečinnosti zmenou rozvrhu práce a zmenou konajúceho sudcu, teda organizačnými dôvodmi, ktoré ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 14/00) otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný súd uvedený postup krajského súdu od 27. júla 1998 do 15. decembra 1999 vyhodnotil   ako konanie, ktoré   nesmerovalo k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľov v ich veci, a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 40 Cb 31/97.

Na   druhej   strane   treba   súhlasiť   s predsedom   krajského   súdu,   že   nečinnosť   súdu v priebehu   konania   možno   pripísať   najmä   na   vrub   sťažovateľom.   Tí   navrhli   prerušiť konanie   vo   veci   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o nimi   podaných   opravných prostriedkoch   (odvolanie   a podnet   na   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora) v konaní o zrušení HELL, s. r. o., a o jej výmaze z obchodného registra.

Dôvodnosť rozhodnutia krajského súdu o prerušení konania na návrh sťažovateľov potvrdil   aj   najvyšší   súd,   podľa   ktorého   sťažovateľmi   podaný   návrh   na   mimoriadne dovolanie vo veci zrušenia odporcu v 5. rade je takou skutočnosťou, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v danej veci.

Právne dôsledky dispozičných úkonov sťažovateľov, ktoré bránili krajskému súdu odstrániť   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   osoby   domáhajúce   sa rozhodnutia súdu nachádzali, nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd, ani mu vyčítať, že počas týchto troch rokov bol nečinný, pretože tento jeho postup bol na podnet sťažovateľov a mal zákonný podklad. V prípade rozhodnutia o prerušení konania ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku), počas ktorého sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona (§ 111 ods. 1), ale sa čaká na rozhodnutie vydané v inom konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd uznal, že k prieťahom v konaní celkovo v trvaní 3 rokov došlo výlučne z dôvodov na strane sťažovateľov. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02).

K podobným záverom dospel ústavný súd aj pri hodnotení obdobia od 18. marca 2003, keď sťažovatelia podali krajskému súdu návrh na zmenu žaloby, až do 19. februára 2004, keď krajský súd rozhodol o predmetnom návrhu tak, že zmenu nepripustil v súlade s § 95   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo   v doterajšom   dokazovaní   neboli podklady   pre   konanie   o zmenenom   návrhu   sťažovateľov.   Podstatná   zmena   návrhu sťažovateľov   v okolnostiach   prípadu   po   viac   než   piatich   rokoch   konania   o pôvodnom návrhu vyžadovala od súdu jeho preštudovanie a zvolenie vhodného zákonného postupu, ktorý nemožno kvalifikovať ako konanie, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.

Na základe uvedených zistení a právnych hodnotení ústavný súd rozhodol, že krajský súd v spore vedenom pod sp. zn. 40 Cb 31/97 konal spôsobom, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v rozsahu 16 mesiacov v súdnom konaní trvajúcom viac než 6 a pol roka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v predmetnom konaní tak, ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   každý   vo   výške 8 000 000 Sk, ktoré odôvodnili právnou neistotou súvisiacou s neštandartným, neúmerne zdĺhavým   súdnym   konaním,   pričom   v dôsledku   úplnej   zmeny   vlastníckych   vzťahov účastníkov konania je dnes už znemožnený budúci možný výkon súdneho rozhodnutia.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označeného práva, ústavný súd uznal za odôvodnené priznať každému sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré podľa   zásad   spravodlivosti   považuje   za   primerané   vo   výške   15   000   Sk.   Sťažovateľmi požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje v okolnostiach   prípadu   za   zjavne   neprimeranú.   Účelom   primeraného   finančného zadosťučinenia nie je ani čiastočná náhrada prípadnej majetkovej ujmy sťažovateľov.

V.

Ústavný   súd   napokon   rozhodoval   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré vznikli ich právnej zástupkyni. Právny zástupca sťažovateľov listom doručeným ústavnému súdu 29. júna 2004 vyčíslil trovy konania spolu vo výške 13 920 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci pri zastupovaní dvoch klientov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania krajským súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právna zástupkyňa sťažovateľov   vykonala úkony   právneho   zastúpenia   v prospech sťažovateľov v roku 2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý   polrok   2002   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk a znížená o 20 % predstavuje 6 832 Sk u každého zo sťažovateľov, spolu 13 664 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk, spolu 256 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004