znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 7/03-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí senátu 1.   októbra   2003   prerokoval   sťažnosť   V.   Š.,   bytom   R.,   zastúpenej   ustanoveným advokátom JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L. M., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 488/99, a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   488/99 p o r u š i l   základné právo V. Š.,   aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. V. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia V. Š. v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún) advokátovi JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L. M

4. Okresný súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia   v sume   13   194   Sk   (slovom   trinásťtisícstodeväťdesiatštyri   slovenských korún)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti návrhu V. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2002 (doplnená podaním z 30. mája 2003) doručená sťažnosť V. Š., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   ustanoveným advokátom JUDr.   P.   V.,   Advokátska kancelária, L. M., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 7 C 488/99.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   7/03-23   z 18.   júna   2003   prijal   podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   v sťažnosťou napadnutom konaní bolo porušené ňou označené základné právo, aby ústavný súd prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie a náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadril k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr 3504/03 z 25. augusta 2003, v ktorom konštatoval, že „ide   o prípad   kedy   aj   procesné   úkony   a nedostatočná   aktivita   účastníka   umožňujú prieťahy   v konaní  ...   Uznávam   však,   že   aj   v týchto   prípadoch   treba   jednoznačne a procesne   postupovať   v línii   -   doplnenie   podania   a prípadné   zastavenie   konania“. K tomuto   svojmu   vyjadreniu   pripojil   vyjadrenie   sudkyne   JUDr.   G.   D.,   ktorého obsahom je chronologický popis priebehu konania.

K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky podaním z 22. septembra 2003, v ktorom uviedol, že „Okresný súd v Žiline uznal, že v mojom prípade v konaní... došlo k prieťahom... Z hore uvedených dôvodov som toho názoru, že v mojom prípade došlo k prieťahom v konaní tak, ako to konštatovala podpredsedníčka súdu“.

K sťažnosti   sťažovateľka   pripojila   odpoveď   okresného   súdu   (podpísanú podpredsedníčkou JUDr. J. U.) sp. zn. Spr. 2158/03 z 31. júla 2003 na jej sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej jej okresný súd oznamuje: „Po prešetrení Vašej sťažnosti a oboznámení sa s obsahom spisu vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 7 C 488/99 som zistila, že v danom prípade došlo k prieťahom v konaní... Boli tiež   spôsobené   veľkým   množstvom   sporov,   ktoré   má   pridelené   na   prejednávanie a rozhodovanie zákonná sudkyňa. Za takéhoto dlhodobo pretrvávajúceho stavu nie je možné, aby konala vo všetkých veciach bez prieťahov. Poukazujem však aj na to, že spis bol v období od 17. 9. 2001 do 10. 4. 2003 na Krajskom súde v Žiline pripojený ku spisu Okresného súdu v Žiline sp. zn. Nc 590/00, ktorý bol odvolaciemu súdu predložený   na   rozhodnutie.   Z dôvodu   zistených   prieťahov   v tomto   súdnom   konaní však vyzvem JUDr. D., aby už v spise začala vykonávať procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej.“

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľka   podala   19.   apríla   1999   okresnému   súdu   žalobu   proti   štyrom žalovaným (ďalej len „žalovaný č. 1, č. 2, č. 3 a č. 4“) o vypratanie bytov č. 1 až 4 po skončení nájmu uplynutím doby v ňou označenom obytnom dome v Žiline.

Na výzvu okresného súdu z 21. apríla 1999 uhradila súdny poplatok 28. apríla 1999.Okresný súd 29. apríla 1999 previedol vec z registra „Nc“ do registra „C“.Okresný   súd   19.   mája   1999   vyzval   žalovaných   na   vyjadrenie   sa   k žalobe v lehote 15 dní.

Žalovaný č. 3 sa 9. júna 1999 vyjadril k žalobe.Sťažovateľka   22.   júla   1999   doplnila   petit   žaloby   (okrem   vypratania   bytov žiadala dať do poriadku aj nebytové priestory, uhradiť dlžobu na nájomnom a niesť zodpovednosť za zmarenú zmluvu o dielo - úpravu bytov a opravu obytného domu).Sťažovateľka   26.   júla 1999   doplnila petit   žaloby   o náhradu   za   neoprávnené užívanie bytov.

Sťažovateľka 5. októbra 1999 žiadala okresný súd o začatie konania vo veci.Sťažovateľka   22.   októbra   1999   oboznámila   okresný   súd   s jej   listom adresovaným nájomníkom (žalovaným).

Sťažovateľka   22.   decembra   1999   informovala   okresný   súd   o údajnom protiprávnom konaní žalovaných, ktorí mali od nej žiadať zaplatenie „odstupného za vysťahovanie“.

Sťažovateľka   6.   apríla   2000   predložila   okresnému   súdu   vyhlásenie   jednej z predchádzajúcich   spoluvlastníčok   (v   4/6)   predmetného   obytného   domu,   že   so žalovanými č. 1 až 4 nikdy neuzatvorila nájomnú zmluvu.

Sťažovateľka 10. apríla 2000 predložila okresnému súdu vyhlásenie (totožného obsahu, ako je vyššie uvedené) ďalších dvoch spoluvlastníčok (po 1/6) predmetnej nehnuteľnosti   a oboznámila   obsah   listov   žalovaným   (vyjadruje   spokojnosť,   že   títo uvoľnili a opustili byty dňom 1. apríla 2000).

Okresný   súd   13.   apríla   2000   uznesením   č.   k.   7   C   488/99-65   vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podania v lehote 10 dní.

Sťažovateľka   26.   apríla   2000   upravila   petit   žaloby   -   žalovaní   sú   povinní vypratať byty a uhradiť nájomné za obdobie od 21. januára 1999 do 21. apríla 2000.Na výzvu okresného súdu (uznesenie z 13. apríla 2000) reagovala sťažovateľka 3. mája 2000 úpravou odôvodnenia žaloby, vyčíslením nákladov na prevádzku domu za   obdobie   nájmu   a úpravou   petitu   žaloby   (udeliť   súhlas súdu   na   umožnenie   dať výpoveď z nájmu žalovaným, uložiť im povinnosť vypratať byty, uhradiť jej všetky škody a vysloviť, že sťažovateľka nie je povinná poskytnúť žalovaným náhradný byt alebo ubytovanie).

Dňa 4. mája 2000 súčasná správkyňa obytného domu   predložila okresnému súdu doklady o zaplatení dane z príjmov obyvateľstva.

Žalovaní č. 1 až 4 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne (splnomocnenie z 13. januára 2000) predložili okresnému súdu 12. mája 2000 vyjadrenie k podaniam sťažovateľky   (tvrdili,   že   nájomný   vzťah   naďalej   trvá,   nesúhlasia   s výškou   jej požiadaviek, sťažovateľka ich obmedzuje pri výkone práv z nájomného vzťahu, jej tvrdenia majú byť nepravdivé, žiadajú žalobu zamietnuť).

Sťažovateľka 22. marca 2001 predložila okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia (uložiť žalovanému č. 3 namontovať na byte elektromer).

Sťažovateľka   28.   marca   2001   doplnila   proti   žalovanej   č.   1   petit   žaloby o povinnosť vypratať byt a proti všetkým žalovaným o povinnosť vypratať byt, lebo porušujú „dobré mravy v dome“ a neplatia nájomné a za služby.

Sťažovateľka 23. apríla 2001 doplnila petit žaloby (o ako je už vyššie uvedené) lebo žalovaní „svojimi špekulatívnymi zámermi sa chcú zmocniť cudzej veci, ktorá má veľkú hodnotu“.

Okresný   súd   10.   mája   2001   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   návrh   na   predbežné   opatrenie   a predvolal   ju   na   pohovor   za   účelom právneho poučenia (v lehote 15 dní).

Podľa úradného záznamu z 23. mája 2001 sťažovateľka sa za účelom právneho poučenia na okresný súd nedostavila.

Podľa   úradného   záznamu   z 10.   apríla   2003   súdny   spis   sp.   zn.   7   C   488/99 „došiel   do   kancelárie“   v uvedený   deň,   „nakoľko   bol   odo   dňa   17.   septembra   2001 pripojený pri spise Nc 590/00 a bol súčasťou spisu na krajskom súde“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 488/99 z 30. júla 2003 konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zastavil   z dôvodu   nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľkou.

Súdny spis sp. zn. 7 C 488/99 bol 27. augusta 2003 doručený ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prerokovaní jej sťažnosti vyniesol toto rozhodnutie:

„Základné právo V. Š.... garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní pred Okresným súdom v Žiline pod spis. značkou 7 C 488/99 bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby vo veci spis. značka 7 C 488/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,- Sk..., ktoré je povinný Okresný súd v Žiline vyplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia ustanovenému právnemu zástupcovi vo výške 13.194,- Sk...“

Okresný súd vo svojich vyššie uvedených vyjadreniach konštatoval prieťahy v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 488/99.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o uložení povinnosti vypratať   byty   a úhrade   nájomného   a iných   platieb.   Právnu   úpravu   predmetnej občianskoprávnej problematiky a existujúci skutkový a právny stav veci (v súčasnom štádiu   konania a najmä v jeho doterajších   výsledkoch)   ústavný   súd nepovažuje za natoľko   komplikované   a náročné,   aby   mohli   negatívne   ovplyvniť   dĺžku   a   priebeh doteraz vykonaného konania.

2.   V konaní   (správaní)   sťažovateľky   ako   ďalšieho   kritéria   na   posudzovanie možných dôvodov zbytočných prieťahov v konaní nezistil ústavný súd žiadne také skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Vyššie uvedené aktivity sťažovateľky (časté doplňovanie odôvodnenia a petitu žaloby)   nepovažuje   ústavný   súd   za   také   správanie   sťažovateľky,   ktoré   by   malo vzhľadom na postup okresného súdu negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku, no najmä existujúci priebeh konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že konanie o žalobe sťažovateľky od jej podania trvá bez rozhodnutia vo veci už vyše 4 a pol roka (53 mesiacov), počas ktorých   vo   veci   nebolo   vytýčené   ani   jedno   pojednávanie   a nebolo   ani   dosiahnuté odstránenie súdom zistených nedostatkov žaloby.

Zdĺhavý   postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   spôsobujúci predlžovanie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   dokumentujú   nižšie   uvedené, okresným   súdom   vykonané   procesné   úkony   vo   vyznačených   obdobiach (resp. v priebehu celého konania vo veci).

Sťažovateľka doručila žalobu okresnému súdu 19. apríla 1999. Okresný súd od 19. apríla 1999 do 19. mája 1999 vykonal úkony súvisiace s doručením návrhu, vyžiadaním   vyjadrení   strán   a   zložením   súdneho   poplatku.   Na   vyššie   uvedené doplňujúce   návrhy   sťažovateľky   (22.   a 26.   júl   1999,   5.   a 22.   október   1999, 22. december, 6. a 10. apríl 2000) reagoval okresný súd až 13. apríla 2000, keď ju urgoval   na   odstránenie   nedostatkov   jej   podania   (žaloby)   pod   hrozbou   zastavenia konania. Na túto výzvu odpovedala sťažovateľka doplňujúcim podaním 3. mája 2000.

Spoločné   vyjadrenie   žalovaných   k žalobe   bolo   doručené   okresnému   súdu 12. mája 2000 (predtým len vyjadrenie žalovaného č. 3 dňa 9. júna 1999), teda po uplynutí skoro jedného roka od doručenia im výzvy (24. mája až 3. júna 1999), pričom sa   v súdnom   spise   nenachádza   žiadny   úkon   okresného   súdu   požadujúci   (urgujúci) splnenie tejto výzvy.

Okrem   vyššie   uvedeného   sťažovateľka   doplňovala   žalobu   ďalšími   svojimi podaniami 26. apríla 2000 (už vyššie uvedené podanie z 3. mája 2000), 28. marca 2001,   23.   apríla   2001,   na   ktoré   reagoval   okresný   súd   až   10.   mája   2001,   keď sťažovateľku predvolal na pohovor „za účelom právneho poučenia“.

Na návrh sťažovateľky z 22. marca 2001 na nariadenie predbežného opatrenia (po výzve na zaplatenie súdneho poplatku z 10. mája 2001) reagoval okresný súd až uznesením   z 30.   júla   2003   o zastavení   konania   o tomto   návrhu,   čo   bol   posledný procesný úkon vykonaný v sťažnosťou napadnutom konaní vo veci sp. zn. 7 C 488/99.

Okrem poznámky (úradného záznamu), že súdny spis bol od 17. septembra 2001 do 10. apríla 2003 pripojený pri spise sp. zn. Nc 590/00, neobsahoval súdny spis žiadny   dôkaz   o činnosti   okresného   súdu   smerujúcej   k urgovaniu   vrátenia   spisu, prípadne iným právne relevantným opatreniam upravujúcim priebeh konania.

Z vyššie   uvedeného   dokumentovania   priebehu   celého   doterajšieho   konania vyplýva, že okresný súd vykonal od nápadu veci len 5 procesných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, výzva žalovaným na vyjadrenie sa k žalobe, uznesenie - výzva sťažovateľke na odstránenie nedostatkov žaloby, výzva na zaplatenie poplatku za   návrh   na   predbežné   opatrenie   a predvolanie   na   pohovor,   uznesenie   o zastavení konania o návrhu na predbežné opatrenie), ktoré však - čo potvrdzuje aj už vyššie uvedené   vyjadrenie   okresného   súdu   z   31.   júla   2003   -   neboli   procesnými   úkonmi smerujúcimi k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd považuje obdobie od začiatku mája 2000 do 10. mája 2001, t. j. 12   mesiacov,   a z   obdobia   od   konca   mája   2001   do   30.   júla   2003   minimálne 12   mesiacov   za   zbytočné   prieťahy   zapríčinené   nekonaním   okresného   súdu, resp. vykonávaním úkonov nesmerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Spolu zbytočné prieťahy predstavujú dobu presahujúcu 2 roky.

Zdôvodňovanie zdĺhavosti doterajšieho konania tvrdením o „veľkom množstve sporov,   ktoré   má   pridelené   zákonná   sudkyňa“,   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   ak   sa   za   tým   účelom   prijali   včas a adekvátne opatrenia (I. ÚS 39/00). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne   konkrétne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   usudzovať,   že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   v bode   1   (hodnotenie   kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu okresného súdu (organizovania jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup (organizáciu práce) okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorých aplikácia   je   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j.   rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup (a aj nečinnosť) okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného   konania   nevykazoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka sa v návrhu dožadovala aj uloženia príkazu okresnému súdu vo veci konať podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd takýto príkaz neuložil, poznajúc stav konania vo veci, čo však okresný súd nezbavuje v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania postupovať vo veci tak, aby nedochádzalo k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   súčasne   uplatnila   z dôvodu   nečinnosti okresného   súdu   („zákonný   sudca   včas   nekonal   a tak   sa  ...   podieľa   na   stave mojej   právnej   neistoty“)   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 40 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr.   I.   ÚS   15/02).   Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti (vrátane predmetu napadnutého súdneho konania) zakladajúce namietané porušenie označeného základného práva uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky nevyhovel. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov jej právneho zastúpenia.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom v sume 13 194 Sk, a to za tri úkony právnej   pomoci   (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia,   ústavná   sťažnosť a rokovanie   so   sťažovateľkou).   Hodnotu   jednotlivých   úkonov   právnej   pomoci vyvodzoval   právny   zástupca   sťažovateľky   z ustanovenia   §   13   ods.   8 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vychádzajúc z doterajšej ustálenej praxe ústavného súdu výpočet náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom sa vypočítava podľa ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky (porušenie základného práva garantovaného   ústavou   nie   je   oceňované   peniazmi),   t.   j.   že   za   tri   úkony   právnej pomoci   (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia,   ústavná   sťažnosť   a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) prislúcha právnemu zástupcovi sťažovateľky náhrada 13 194 Sk, t. j. 3 x 4 270 Sk (12 810 Sk) plus 3 x 128 Sk (384 Sk).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a   že   požadovaná   náhrada   trov právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľke   právneho zástupcu   na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho zastúpenia.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   štát   má   podľa   výsledkov   konania   proti účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003