znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 7/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2002predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť P., a. s., Z. K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., P.,   ktorou   namieta   porušenie   čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 20/2000, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť P., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok príslušnosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. januára 2002 doručené podanie P., a. s., Z. K. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., P., ktorým namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 20/2000. Navrhovateľ označil svoje podanie ako „Návrh na preskúmanie zákonnosti rozsudku   Najvyššieho   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   Obdo   20/2000“   a za   odporcu   označil Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava. V texte podania uvádza, že tento   návrh   podáva   podľa   čl.   127   ústavy.   Ústavný   súd   vyhodnotil   podanie   podľa   jeho obsahu ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, čo je v súlade s výslovným prianím navrhovateľa.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   uvedeným   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Neuvádza však, že by ním došlo   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd.   Ak   navrhovateľ   v ústavnej   sťažnosti namieta   iba   porušenie   ustanovení   ústavy,   ktoré   výslovne   nezakotvujú   základné   práva a slobody, tak musí uviesť, aké ústavné práva, k porušeniu ktorých malo dôjsť, z týchto ustanovení   vyvodzuje.   Preto   táto   ústavná   sťažnosť   nemá   náležitosti   predpísané   v   §   50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov.

Aj po 1. januári 2002, keď nadobudlo účinnosť nové znenie čl. 127 ústavy, platí to, čo bolo vyslovené už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 138/93: „Ústavný súd nie je nadriadeným orgánom všeobecných súdov   a nie je v jeho právomoci preskúmavať ani zákonnosť ich konania a rozhodovania.“ Ústavný súd v zásade nepreskúmava, či všeobecný súd správne vyložil   a aplikoval   zákon.   Preto   nie   je   ústavný   súd   príslušný   konať   o tejto   ústavnej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.