znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 699/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   zastúpeného   advokátkou   E.   K., ktorou namieta porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod   sp.   zn.   36   Er   5934/2008   a jeho   uznesením   č.   k.   36   Er   5934/2008-93 z 10. decembra 2012   a   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   základných   práv a slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 CoE 262/2013 a jeho uznesením č. k. 18 CoE 262/2013-158 z 28. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. októbra 2013 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) a spoločnosti V. (ďalej aj „spoločnosť   V.“)   doplnená   podaním   doručeným   4.   novembra   2013,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5934/2008 (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   jeho   uznesením   č.   k.   36   Er   5934/2008-93 z 10. decembra 2012, ako aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   CoE   262/2013   a   jeho   uznesením č. k. 18 CoE 262/2013-158 z 28. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že v predmetnej veci má postavenie povinného a spoločnosť V., ktorú označuje ako „vedľajší účastník na strane sťažovateľa“, je vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu dotknutou osobou konaním a postupom súdnej   exekútorky   Z.   D.   (ďalej   len   „súdna   exekútorka“),   ktorá   sťažovateľovi 26. septembra 2013 doručila exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z jeho mzdy a zároveň spoločnosti V. prikázala, aby po doručení exekučného príkazu sumy zrazené z dvoch tretín zo mzdy sťažovateľa poukázala ako na účet oprávneného, ako aj účet súdnej exekútorky.

Podľa   názoru   sťažovateľa   konanie   a   postup   označených   porušovateľov   jeho v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru a dodatkového   protokolu   vydaním   nezákonných   rozhodnutí   nadobudlo   od   roku   2008 charakter zjavného odmietnutia spravodlivosti. Ako sťažovateľ uvádza, „tento stav trvá aj v čase podania tejto v poradí už druhej ústavnej sťažnosti) a to aj napriek tomu, že už vo veci   konal   a rozhodoval...   Ústavný   súd   SR   (nález   č.   k.   I.   ÚS   493/2012-32   zo   dňa 28. februára 2013 - rozhodol o porušení základných práv sťažovateľa) ako aj... Najvyšší súd SR   (uznesenie   dovolacieho   súdu   č.   k.   2Co   41-42/2013   zo   dňa   28.   februára   2013)... Porušovatelia už viac ako 5 rokov traumatizujú a obťažujú a šikanujú svojimi výzvami, nezákonnými   rozhodnutiami   sťažovateľovi,   pričom   porušovateľ   v   1.   rade   bol   povinný exekučné konanie zastaviť ex offo (aj bez návrhu) bezodkladne potom čo oprávnený podal po lehote odvolanie proti uzneseniu č. k. 36Er/5934/2008-29 zo dňa 16.09.2011...“.

Ako jediný účinný prostriedok zjednania nápravy a odstránenia právnej a osobnej neistoty   považuje sťažovateľ podanie tejto ústavnej   sťažnosti,   a to všetko   z dôvodu,   že v súčasnosti existujú popri sebe dve právoplatné uznesenia vydané okresným súdom, a to uznesenie č. k. 36 Er 5934/2008-29 zo 16. septembra 2011, ktorým okresný súd námietkam sťažovateľa   proti   exekúcii   vyhovel,   a   uznesenie   č.   k.   36   Er   5934/2008-93 z 10. decembra 2012,   ktorým   okresný   súd   tie   isté   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii (vychádzajúc pritom zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 18 CoE 612/2011-45 z 30. mája 2012) zamietol. Tento stav podľa sťažovateľa „zneužila následne exekútorka k vydaniu   nezákonných   exekučných   príkazov   na   podklade   ktorých   sťažovateľovi od 26.9.2013 hrozí majetková škoda značného rozsahu...“.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   ako   súd   dovolací   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   41,42/2013   z   28.   februára   2013 „skonštatoval   porušenie   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   postupom porušovateľa v 1. rade (praktikami tzv. tajnej justície) ako aj vinou porušovateľa v 2. rade, čo malo za následok odňatie sťažovateľovi možnosť konať pred súdom... a preto uznesením č. k. 2 Co 41-42/2013 zo dňa 28. februára 2013 zrušujúce uznesenie vydané Krajským súdom v Bratislave z 30.mája 2012 pod č. k. 18CoE 612/2011 zrušil podľa § 237 písm. f) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1 O. s. p.).“.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľa „flagrantne   zneužil   procesné   právo   na   škodu sťažovateľa a to tým, že z obsahu spisu č. k. 36Er/5934/2008 mal vedomosť o tom, že oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 36Er/5934/2008-29 zo dňa 16.09.2011 až po 15-dňovej lehote na podanie odvolania, teda proti uzneseniu č. k. 36Er/5934/2008-29 zo dňa 16.09.2011..., ktorým exekučný súd námietkam sťažovateľa vyhovel.

Porušovateľ   v   1.   rade   predložil   spis   odvolaciemu   Krajskému   súdu   v   Bratislave, ktorého však neupozornil na skutočnosť, že oprávnený podal odvolanie proti námietkam sťažovateľa   až   po   15-dňovej   lehote   na   odvolanie,   čím   konanie   zaťažil   vadou   majúcou za následok krajnú nespravodlivosť exekučného konania voči sťažovateľovi (povinnému) a teda aj ďalšie prieťahy v tomto konaní zapríčinené porušovateľom v 1. rade...“.

Krajský   súd   si   podľa   názoru   sťažovateľa   nesplnil   svoje   povinnosti   uložené   mu Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“) a nekonal v súlade s § 103 OSP a aj napriek vedomosti o tom, že oprávnený podal odvolanie po 15-dňovej lehote na odvolanie, tak   svojvoľne   a „krajne   nespravodlivo“ vydal   uznesenie   sp.   zn.   18   CoE   612/2011 z 30. mája 2012,   ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   36   Er   5934/2008-29 zo 16. septembra 2011, ktorým exekučný súd námietkam sťažovateľa vyhovel.

Krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   toto   rozhodnutie „arbitrárne   a   svojvoľne odôvodnil, čím konanie zaťažil vadou, majúcou za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a porušenie práva sťažovateľa na prejednanie exekučnej veci v primeranej lehote ( rozhodnutie ESĽP vo veci Delcourt, 1970).

Konanie a nezákonné rozhodovanie Krajského súdu v Bratislave malo za následok prieťahy vo veci samej zapríčinené porušovateľom v 2. rade...“.

Na   podklade   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   18   CoE   612/2011 z 30. mája 2012 a jeho právneho názoru okresný súd uznesením č. k. 36 Er 5934/2008-93 z 10. decembra 2012 námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol a v zmysle § 202 ods. 2 OSP nepripustil proti nemu odvolanie.

Napriek tomu, že okresný súd nepripustil odvolanie, sťažovateľ „s pocitom jemnej opatrnosti a majúc zato, že postup porušovateľov je zmätočný, nezákonný a nespravodlivý... podal proti uzneseniu č. k. 36Er/5934/2008-93 zo dňa 10.12.2012 odvolanie“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE 263/2013 z 28. júna 2013 odmietol odvolanie sťažovateľa   v   časti,   ktorým   okresný   súd   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii   vedenej pod sp.   zn.   36   Er   5934/2008   zamietol,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   krajský   súd   v   čase rozhodovania   mal   vedomosť,   že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   36   Er   5934/2008-93 z 10. decembra   2012   je   nezákonné   a   nespravodlivé,   pretože   aj   sám   uznesením sp. zn. 18 CoE 263/2013 z 28. júna 2013 deklaroval, že „oprávnený podal odvolanie až po 15-dňovej   lehote   na   odvolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   V č. k. 36Er/5934/2008-29 zo dňa 16.09.2011, ktorým exekučný súd námietkam sťažovateľa proti exekúcii vyhovel a preto odvolanie oprávneného odmietol“.

Uvedenými   rozhodnutiami   porušovatelia   navodili   podľa   sťažovateľa   právny   stav, na podklade ktorého v čase podania sťažnosti existujú popri sebe dve rozhodnutia:„a)   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k.   36Er/5934/2008-29   zo   dňa 16.09.2011, ktorým exekučný súd námietkam sťažovateľa proti exekúcii vyhovel...

b)   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k.   36Er/5934/2008-93   zo   dňa 10. 12. 2012, ktorým exekučný súd námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol...“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   dôsledku   nespravodlivého   súdneho   konania   zo   strany porušovateľov nebola ani za viac ako päť rokov dosiahnutá „spravodlivá rovnováha medzi všeobecným záujmom a záujmami jednotlivca, došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   neprospech sťažovateľa, čo zneužila súdna exekútorka k útoku na majetok sťažovateľa a vynucovaniu si plnenia   aj   od   vedľajšieho   účastníka   na   strane   sťažovateľa   -   účastníka   pre   určitý   úsek exekučného konania (viď. uznesenie NS SR č. k. 6 Cdo 147/2012) vydaním a doručením exekučných   príkazov...   č.   k.   EX   1871/2008-25   zo   dňa   10.09.2013   (doručený   Sociálnej poisťovni-ústredie)...   a   č.   k.   EX   1871/2008-23   zo   dňa   10.09.2013   (doručený zamestnávateľovi   sťažovateľa   -   V.   a   to   dňa   26.09.2013   -   teda   vedľajšiemu   účastníkovi na strane sťažovateľa )...“.

Sťažovateľ a spoločnosť V. sú toho názoru, že nimi podaná sťažnosť je dôvodná a zmysluplná, a preto navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   J.   S.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava V a vydaním   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k.   36Er/5934/2008-93   zo dňa 10.12.2012 porušené boli.

2. Základné právo J. S. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   a   vydaním uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   18C0E/262/2013-158   zo dňa   28.06.2013 porušené boli.

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava č. k. 36Er/5934/2008-93 zo dňa 10.12.2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

4.Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   18C0E/262/2013-158   zo   dňa 28.06.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

5.Základné   právo J.   S.   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov   zaručené podľa   čl.   48   ods.   2   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní č. k. 36Er/5934/2008 za účasti Krajského súdu v Bratislave porušené boli...“

Sťažovateľ   taktiež   žiada   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania, ktoré mu má vyplatiť okresný súd, ako aj krajský súd. Úhradu trov konania samostatne od okresného súdu aj krajského súdu žiada aj spoločnosť V.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4.   novembra   2013   sťažovateľ   doplnil   petit sťažnosti z dôvodu, že je toho názoru, že mu postupom oboch porušovateľov vznikla škoda, takto: „Základné práva J. S. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní vedenom pod č. k. 36Er/5934/2008 č. Ex 1871/2008 porušené boli.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5934/2008 „za účasti Krajského súdu v Bratislave“, porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením č. k.   36   Er   5934/2008-93   z 10.   decembra   2012   a   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 18 CoE 262/2013 a jeho uznesením č. k. 18 CoE 262/2013-158 z 28. júna 2013.

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

II.1.1 K postupom okresného súdu

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   svojej   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu súvisiaci spisový materiál, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

- sťažovateľ má v predmetnom exekučnom konaní procesné postavenie povinného, pričom   1.   novembra   2008   podal   súdnej   exekútorke   námietky   proti   exekúcii,   ktorá   ich 10. novembra 2008 postúpila na rozhodnutie okresnému súdu,

- nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 493/2012 z 13. marca 2013 (ďalej len „nález ústavného súdu z 13. marca 2013“) bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, okresnému súdu bolo prikázané, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 300 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia,

- uznesením   č.   k.   36   Er   5934/2008-166   z 1.   októbra   2013   okresný   súd   zastavil exekúciu   vedenú   pod   sp.   zn.   36   Er   5934/2008,   Ex   1871/2008   (právoplatné 29. októbra 2013)   a zároveň   rozhodol,   že   súdnej   exekútorke   náhradu   trov   exekúcie nepriznáva. Proti výroku o nepriznaní trov exekúcie podala súdna exekútorka odvolanie. Sťažovateľ podal odvolanie proti trovám exekúcie povinného,

-   ústavnému   súdu   bola   11.   októbra   2013   doručená   sťažnosť   sťažovateľa zo 7. októbra 2013 (ktorá je predmetom tohto prerokovania),

- krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 55/2014-182 zo 17. septembra 2014 zrušil odvolaním súdnej exekútorky napadnuté uznesenie okresného súdu a odvolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom   konaní   od   jeho   začiatku.   Vzhľadom   na   to,   že   o jeho   predchádzajúcej sťažnosti týkajúcej sa napadnutého konania už bolo rozhodnuté nálezom ústavného súdu z 13. marca 2013 (právoplatným 16. apríla 2013), je sťažnosť v časti, ktorá sa týka obdobia do právoplatnosti tohto nálezu, neprípustná. Ústavný súd ju preto v uvedenej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 13. marca 2013 (teda po 16. apríli 2013), zistil takýto priebeh konania:

- 18.   apríla   2013   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie   k odvolaniu oprávneného podaného proti uzneseniu č. k. 36 Er 5934/2008-29 zo 16. septembra 2011,   pričom   sťažovateľ   sa   vyjadril   podaním   doručeným   10.   mája   2013 (elektronicky 3. mája 2013),

-   21. mája 2013 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľa podaných proti uzneseniu okresného súdu č. k. 36 Er 5934/2008-29 zo 16. septembra 2011 a uzneseniu č. k. 36 Er 5934/2008-93 z 10. decembra 2012,

-   4.   júna   2013   krajský   súd   zaslal   oprávnenému   na   vyjadrenie   obe   odvolania sťažovateľa,   ako   aj   jeho   vyjadrenie   k odvolaniu   oprávneného   z 2.   mája   2013 podanému   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   36   Er   5934/2008-29   zo   16. septembra 2011,

-   25. júla 2013 bol spis vrátený okresnému súdu spolu s uznesením krajského súdu č. k. 18 CoE 263/2013-159 z 28. júna 2013, pričom okresný súd obratom dal pokyn na jeho doručenie účastníkom exekučného konania,

- 1. októbra 2013 okresný súd uznesením č. k. 36 Er 5934/2008-166 zastavil exekučné konanie   vedené   proti   sťažovateľovi   (uznesenie   nadobudlo   v tejto   časti právoplatnosť 29. októbra 2013) a súdnej exekútorke nepriznal trovy exekúcie,

- 31. októbra 2013 podala súdna exekútorka odvolanie proti výroku okresného súdu o nepriznaní trov exekúcie,

- 20. novembra 2013 okresný súd zaslal odvolanie súdnej exekútorky na vyjadrenie účastníkom konania (sťažovateľ sa vyjadril podaním doručeným okresnému súdu

18. decembra 2013, obsahom ktorého bolo aj jeho odvolanie proti nepriznaniu trov exekúcie, ktoré mu vznikli ako povinnému),

- 11. februára 2014 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní súdnej exekútorky a sťažovateľa,

- 23. októbra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu spolu aj s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 55/2014-182 zo 17. septembra 2014, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa v časti trov exekúcie povinného odmietnuté ako oneskorene podané a v časti trov exekúcie vo vzťahu k súdnej exekútorke bolo uznesenie okresného súdu č. k. 36 Er 5934/2008-166 z 1. októbra 2013 zrušené a vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie s poukazom, že podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak   dôjde   k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Z uvedenej doby konania od 16. apríla 2013 (keď nadobudol právoplatnosť nález ústavného súdu z 13. marca 2013) do dňa prerokovania veci (t. j. skoro 20 mesiacov) sa predmetný spis nachádzal opakovane na krajskom súde (od 21. mája 2013 do 25. júla 2013 a od 11. februára 2014 do 23. októbra 2014). Z uvedeného vyplýva, že spis sa nachádzal vo sfére pôsobnosti okresného súdu len 10 mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd po právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 13. marca 2013 konal priebežne a v jeho postupe sa nevyskytlo žiadne obdobie nečinnosti. Navyše, v čase rozhodovania pred ústavným súdom už bolo exekučné konanie právoplatne zastavené (29. októbra 2013), a to uznesením okresného súdu č. k. 36 Er 5934/2008-166 z 1. októbra 2013. Taktiež bolo právoplatne rozhodnuté aj o trovách exekúcie sťažovateľa, keďže   odvolanie   ním   podané   vo   vzťahu   k nerozhodnutiu   o jeho   trovách   exekúcie   bolo uznesením krajského súdu č. k. 18 CoE 55/2014-182 zo 17. septembra 2014 odmietnuté ako oneskorene   podané.   Povinnosťou   okresného   súdu   ostalo   už   iba   rozhodnúť   o trovách exekúcie súdnej exekútorky, ako aj o trovách odvolacieho konania (ak nejaké vznikli). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd predostiera, že v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 13. marca 2013 nedošlo k takej intenzite zásahu do sťažovateľom označených práv, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bola jej sťažnosť z uvedených dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

II.1.2 K postupu krajského súdu

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v   primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nielen   postupom   okresného súdu,   ale označuje   aj   spoluúčasť   krajského   súdu,   keď   v petite   sťažnosti   uvádza,   že   k porušeniu označených práv došlo „za účasti Krajského súdu v Bratislave“.

Návrh   rozhodnutia   (petit)   musí   byť   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v   uvedenej   veci   (napr.   II.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   17/03,   III.   ÚS   234/04).   Ak   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   zistí,   že   návrh   na   rozhodnutie   (petit)   uvedené   požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a   to   zvlášť   vtedy,   ak   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom (advokátom).

Ústavný súd po predbežnom preskúmaní tejto časti sťažnosti konštatuje absenciu niektorých skutočností a súvislostí (o ktoré konkrétne konanie krajského súdu malo ísť). Zo slovného spojenia „za účasti“ možno skôr odvodiť, že má iba informačnú funkciu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „za účasti Krajského súdu v Bratislave“, odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   a   práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením č. k. 36 Er 5934/2008-93 z 10. decembra 2012

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením č. k. 36 Er 5934/2008-93 z 10. decembra 2012, ktorým okresný súd námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol.

Vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu ústavný súd pripomína, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta) nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   o   ústavných   sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že o porušení základného práva alebo   slobody   sťažovateľa   je   oprávnený   rozhodovať   iný   súd   na   základe   dostupného a účinného   právneho   prostriedku   nápravy   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv a slobôd označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil existenciu práve takejto situácie, pretože proti jeho rozhodnutiu mal sťažovateľ k dispozícii účinný   právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   poskytovaný zákonom (odvolanie), ktorý aj využil. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv   údajne porušených   uznesením   okresného   súdu   mal sťažovateľ   k   dispozícii   účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   aj v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd dodáva, že ak bol sťažovateľ tohto názoru, že mu nesprávnym postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   podľa   jeho   názoru   ich   nezákonnými rozhodnutiami, ako aj postupom súdnej exekútorky bola spôsobená škoda, mohol podať žalobu   proti   Slovenskej   republike   vychádzajúc   pritom   zo   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014