znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 698/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Slovak Telekom, a. s., Bajkalská 28, Bratislava, zastúpenej advokátom   JUDr.   Petrom   Škerlíkom,   CSc.,   J.   Ťatliaka   2051/8,   Dolný   Kubín,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Svidník   č.   k.   6   C   274/2013-44 zo 4. marca 2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 89/2014-65 z 2. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. septembra 2014   doručená   sťažnosť   Slovak   Telekom,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 274/2013-44 zo 4. marca 2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 89/2014-65 z 2. júla 2014.

Sťažovateľ uvádza, že namietaným uznesením okresného súdu bola povolená obnova konania pôvodne skončeného nadobudnutím právoplatnosti platobného rozkazu okresného súdu   č.   k.   6   C 90/2011-50 z   9.   júna 2011 vydaného   na návrh   sťažovateľa. Platobným rozkazom okresného súdu bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 736,54 € s úrokom z omeškania   9   %   ročne   od   6.   decembra   2010   do   zaplatenia   a   nahradiť   trovy   súdneho konania. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 7. júla 2011.

Žalovaný   návrhom   zo   14.   augusta   2013   požiadal   o   povolenie   obnovy   konania. Okresný   súd   namietaným   uznesením   obnovu   konania   povolil,   pričom   podľa   názoru sťažovateľa bolo toto rozhodnutie okresného súdu odôvodnené iba rozhodnutiami súdov v inej právnej veci, pričom takéto rozhodnutia „nie sú spôsobilým dôvodom pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. a obnovou konania nemožno naprávať ani prípadné nesprávne právne posúdenie“.

Sťažovateľ ďalej rozhodnutiu okresného súdu vyčíta, že pôvodne vydaný platobný rozkaz „nie je v rozpore s rozhodnutiami   Súdneho dvora pretože rozhodnutia,   ktorými argumentoval odporca, sa vôbec netýkajú zmluvnej pokuty“.

Napokon   sťažovateľ   poukázal   aj   na   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia okresného súdu.

Všetky uvedené výhrady sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu 21. marca 2014.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co   89/2014-65 z 2. júla 2014 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa   nahradiť   odporcovi   trovy   odvolacieho   konania.   Sťažovateľ   postupu odvolacieho súdu vytýka, že tento „rozhodol bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že navrhovateľ poukázala v Odvolaní na skutočnosť, že Súd v odôvodnení uznesenia OS toto odôvodnil   dôkazmi,   ktoré   v   prvostupňovom   konaní   neboli   vykonané,   čím   odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Napriek odňatiu možnosti konať pred súdom sa Odvolací súd vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciou navrhovateľa. A to ani tou, ktorú použil len v prvostupňovom konaní a ani s pochybeniami Súdu, na ktoré navrhovateľ jasne poukázal.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal vo veci tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti Slovak Telekom, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 3Co 89/2014 a jeho uznesením zo dňa 02.07.2014, ako aj   postupom   Okresného   súdu   Svidník   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6C   274/2013   jeho uznesením zo dňa 04.03.2014 porušené boli.

2. Základné právo spoločnosti Slovak Telekom a. s. na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Svidník vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 274/2013 jeho uznesením zo dňa 04.03.2014 porušené bolo.

3. Zrušujú sa uznesenie Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C 274/2013-44 zo dňa 04.03.2014 a uznesenie Krajského súdu v Prešove 3 Co 89/2014-65 zo dňa 02.07.2014 a vec sa vracia Okresnému súdu Svidník na nové konanie a rozhodnutie.

4. Okresný súd Svidník a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť spoločnosti Slovak Telekom, a.s. trovy právneho zastupovania v sume 143,40 € na účet   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr.   P.   Škerlíka...   a   to   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a práv označených v záhlaví sťažnosti uznesením okresného súdu, ktorým bol povolený návrh na povolenie obnovy konania. Proti uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť aj využil. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   uviedol,   že „z   dôvodu   opatrnosti, poukazujúc   tiež   na   zatiaľ   neustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   SR...   sa   navrhovateľ rozhodol uplatniť svoje právo popri dovolaní aj prostredníctvom tejto ústavnej sťažnosti.“

V   prílohe   k   sťažnosti   sťažovateľ   predložil   okrem   iných   listinných   dôkazov   aj dovolanie z 19. augusta 2014, ktoré bolo podľa fotokópie doručenky priloženej k dovolaniu doručené okresnému súdu 21. augusta 2014.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietnuť   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014