znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 697/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   D.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Mariánom Bacákom, Partizánska 1834, Snina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Svidník   sp.   zn.   3   Er   80/2009   z   9.   júla   2012 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 81/2012 z 27. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V., D., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. augusta 2014   doručená   sťažnosť   J.   V.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   Er   80/2009 z 9. júla   2012   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 12 CoE 81/2012 z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii   oprávneného   v   exekučnom   konaní   pred   okresným   súdom   vedenom pod sp. zn. 3 Er 80/2009 o vymoženie sumy 21 752,51 € s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej   veci   rozhodol   o   návrhu   povinného   na   zastavenie   exekúcie   uznesením 9. júla 2012   tak,   že   návrhu   povinného   vyhovel   a   exekúciu   zastavil.   Proti   uvedenému uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým   uznesením   tak,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   zastavení   exekúcie potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že okresný súd rozhodoval o návrhu povinného na zastavenie exekúcie po tom, ako okresný súd, ako aj krajský súd právoplatne rozhodol o obdobných návrhoch povinného na zastavenie respektíve o odklad exekúcie v exekučnom konaní,   pričom   povinný   vo   svojom   novom   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   opätovne argumentoval tými istými skutočnosťami, o ktorých ich okresný súd, ako aj krajský súd právoplatne   rozhodol,   čo   podľa   jeho   názoru   vytváralo   prekážku   rozhodnutej   veci. Z uvedeného dôvodu považuje predmetné uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie za nesprávne, porušujúce jeho označené práva. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že nápravu nezjednal ani krajský súd, keď uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, preto považuje aj   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   nesprávne,   porušujúce   jeho   označené   práva. Navyše, sťažovateľ ako neprípustný považuje aj ten postup všeobecných súdov, ktoré si skutkový stav veci, a tým aj dôvodnosť návrhu povinného na zastavenie exekúcie osvojili na základe skutočností   vyplývajúcich   z iného   konania vedeného pred Okresným   súdom Prešov sp. zn. 8 C 72/2009, v ktorom sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii žalobcu. Predmetom   označeného   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Prešov sp. zn. 8 C 72/2009 boli úroky z omeškania z pohľadávky, ktorá je predmetom exekúcie v exekučnom konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 3 Er 80/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci okresnému a krajskému súdu bránila tomu, aby vo veci konajúce všeobecné súdy opakovane meritórne rozhodovali o návrhoch povinného, ktoré podľa jeho názoru „boli obsahovo totožné (aj keď vyjadrené inými výrazovými prostriedkami)“. Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov k popretiu zmyslu a účelu prekážky rei uidicatae.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1.   Základné   práv   sťažovateľa   J.   V.   D.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Svidník   zo   dňa 09. 07. 2012,   sp.   zn.:   3Er   80/2009-358   v   nadväznosti   na   uznesenie   KS   v   Prešove zo dňa 27. 03. 2014 sp. zn.: 12CoE81/2012-407, porušené boli.

2. Uznesenie OS Svidník zo dňa 09.07.2012, sp. zn.: 3Er 80/2009-358 a Uznesenie KS v   Prešove   zo   dňa   27.   03.   2014   sp.   zn.:   12CoE   81/2012-407   sa   zrušujú   a   vec   sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Svidník a KS v Prešove spoločne a nerozdielne sú povinní vyplatiť sťažovateľovi   J.   V.   D.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   9.800   € (deväťtisícosemsto eur).

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu jeho trov jeho právneho zastúpenia, ktoré sú Okresný súd Svidník a Krajský súd v Prešove spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta JUDr. Mariána Bacáka, Partizánska 1834, 069 01 Snina v rozsahu určenom pri skončení veci do 15 dní od doručenia ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Er 80/2009 z 9. júla 2012 a postup súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ústavný súd poukazuje na to, že v čl. 127 ods. 1 ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky   nezakladá   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu okresného súdu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Podstata   jej   argumentácie   spočíva   v námietke   arbitrárneho   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   ktorým   zároveň   došlo   aj   k popretiu účelu a zmyslu ustanovenia o prekážke rozhodnutej veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého   uznesenia   je   dostatočná.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu   nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú   vec   odlišný   názor   a   s   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   nesúhlasí.   Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o odôvodnenosti zastavenia exekúcie vedenej okresným súdom, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   v   okolnostiach   prípadu   tvrdená   prekážka rozhodnutej veci neexistuje, preto právna argumentácia sťažovateľa založená na premise prekážky   rozhodnutej   veci   neobstojí,   keďže   okresný   súd   a   neskôr   aj krajský   súd   jasne a zrozumiteľne   v   odôvodnení   vysvetlil,   že   k   zániku   vymáhanej   pohľadávky   už   došlo pred začatím   exekučného   konania   s   poukazom   na   právoplatne   rozhodnutú   vec   vedenú pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 8 C 72/2009, pričom zároveň konštatoval, že táto skutočnosť je nová, pretože v čase rozhodovania o predchádzajúcich návrhoch povinného na   odklad   exekúcie,   respektíve   zastavenie   exekúcie   vec   vedená   pred   Okresným   súdom Prešov sp. zn. 8 C 72/2009 ešte nebola právoplatne rozhodnutá a skutočnosti namietané povinným   v   napadnutom   exekučnom   konaní   v   tom   čase   boli   v   rovine   tvrdení, respektíve svedectiev.   Až   momentom   právoplatnosti   rozhodnutia   v   súvisiacom   konaní (sp. zn. 8 C 72/2009) bol ustálený skutkový stav, a tým aj preukázaný zánik pohľadávky priznanej exekučným titulom, ktorá je vymáhaná v napadnutom exekučnom konaní a ktorej ne/existenciu   musel   Okresný   súd   Prešov   v   súvisiacom   konaní   ustáliť   ako   predpoklad dôvodnosti   nároku   na   úroky   z   omeškania   z   pohľadávky   priznanej   exekučným   titulom. Okresný súd,   ako aj krajský súd boli v okolnostiach prípadu vzhľadom na právoplatne vyriešenú otázku zániku pohľadávky priznanej exekučným titulom po jeho vydaní v zmysle § 159 ods. 3 OSP ním viazané.

V nadväznosti na uvedené a námietku sťažovateľa, že rozhodnutie v inej veci je právne   irelevantné,   ústavný   súd   poukazuje   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky týkajúce sa prekážky rei iudicatae uvedené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 3/2013 pod č. 40 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Cdo   44/2010   z   31.   januára   2012),   ktoré   je   aplikovateľné   aj na prerokúvaný   prípad.   Veta   predmetného   stanoviska   znie „Pokiaľ   už   bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“.

Okresný súd, tak aj krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci nemohli nanovo, respektíve inak posúdiť otázku zániku nároku priznaného exekučným titulom, keďže táto otázka   bola   už   právoplatne   vyriešená   v   inom   konaní   a   nie   je   rozhodujúce,   či   súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil.

Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie aplikovaných na vec vzťahujúcich sa ustanovení právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna a podľa   názoru   ústavného   súdu   v   okolnostiach   prejednávanej   veci   nedošlo   k   porušeniu zásady exceptio rei iudicatae. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   nezistil.   Nesúhlas sťažovateľa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nie   je   dôkazom   o   jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   považuje   úvahu   krajského   súdu   za   plne   rešpektujúcu   princípy spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých právnych predpisov v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením krajského súdu, považujúc ho za arbitrárne a protiprávne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014