znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 696/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom S. F., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 To 5/2014-422 z 13. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 5/2014-422 z 13. marca 2014.

Sťažovateľ uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) bol uznaný vinným zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením. Podľa   názoru   sťažovateľa   konajúce   všeobecné   súdy   sa   nedostatočne   zaoberali námietkami   sťažovateľa   a nesprávne   právne   posúdili   vec,   a to   najmä   vo   vzťahu k nejednoznačnému časovému vymedzeniu skutku.

Okresný súd, ako aj krajský súd naplnenie skutkovej podstaty prečinu podľa § 218 ods.   1   Trestného   zákona   videli   v príčinnej   súvislosti   s   obsahom   predbežného   opatrenia okresného súdu vydaného 18. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 112/2011, pričom však obsahom tohto predbežného opatrenia sa podrobne nezaoberali a nereflektovali ani námietky sťažovateľa, že toto predbežné opatrenie je vo svojej výrokovej časti neurčité.Krajský súd tiež podľa názoru sťažovateľa svoje rozhodnutie neodôvodnil dostatočne určito   a jednoznačne,   a je   preto „nezrozumiteľné   a nepreskúmateľné“.   Oba   konajúce všeobecné súdy nereflektovali skutočnosť, že konanie sťažovateľa, ktoré posúdili ako prečin podľa §218 ods. 1 Trestného zákona, má „súkromnoprávny základ“, pričom poškodená sa „svojich   práv,   resp.   splnenia   povinností,   ktoré   vyplynuli   obžalovanému   z predbežných opatrení nielenže   nedomáhala,   ale   sa ani   nemala záujem domáhať.   Táto   skutočnosť je v priamom   rozpore   s tvrdením   Porušovateľa,   že   poškodená   využila   všetky   právne prostriedky na ochranu svojich práv a záujmov.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal vo veci tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   R.   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 2 To/5/2014 zo dňa 13.03.2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 2To/5/2014 zo dňa 13.03.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Porušovateľ   základného   práva   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu S. F., advokáta, v sume 340,88 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   uviedol,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu „už nie je možné s poukazom na znenie ust. § 371 Tr. por. napadnúť dovolaním, resp. iným opravným prostriedkom“.

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ napriek tomu podal proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie a v tejto súvislosti bol súdny   spis   7.   októbra   2014   predložený   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý o dovolaní dosiaľ nerozhodol.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietnuť   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014