znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 694/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   T.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 K 15/2006-917 z 22. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. septembra 2013 v elektronickej forme označenej zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť I. T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 K 15/2006-917 z 22. augusta 2013.Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   s právoplatnosťou od 20. júla   2006   ustanovený   do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   obchodnej spoločnosti... (ďalej len „úpadca“).

V predmetnom   konkurznom   konaní   sťažovateľ „zapísal   do   konkurznej   podstaty úpadcu   niektoré   byty   nachádzajúce   sa   v bytovom   dome   na...   a   to   spolu   s   poznámkou o spornom zápise niektorých užívateľov bytov, ktorí tvrdili, že byty sú ich vlastníctvom. Uvedení užívatelia bytov sa postupom v zmysle § 78 ZKR následne domáhali na súde žalobou podanou proti sťažovateľovi ako správcovi úpadcu vylúčenia predmetných bytov z konkurznej podstaty úpadcu. O vylučovacích žalobách bolo rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I rozsudkom zo dňa 16.11.2010, sp. zn.: Cbi/17/2006-288 a to tak, že Okresný súd vo výroku svojho rozhodnutia vylučovacie žaloby v celom rozsahu zamietol. Uvedený rozsudok Okresného súdu bol na základe odvolania podaného užívateľmi bytov rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.11.2011, sp. zn.: 2CoKR/17/2011-335 potvrdený...“.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že dôvodom zamietnutia vylučovacej žaloby bol v inom súdnom konaní vyslovený právny záver oboch konajúcich súdov o absolútnej neplatnosti kúpnej   zmluvy   z 22.   júna 1999,   ktorou úpadca   nadobudol   vlastnícke   právo   k bytovému domu   od...   (ďalej   len   „pôvodný   predávajúci“),   čo   podľa   okresného   súdu „následne spôsobilo   stratu   aktívnej   legitimácie   žalobcov   na   podanie   tejto   žaloby   nakoľko   všetci žalobcovia   svoje   vlastnícke   práva   k predmetným   bytom   preukázateľne   odvodili od vlastníckeho   práva   úpadcu...“.   Formulovaný   právny   názor   potvrdil   i Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý navyše v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku dodal, že „vyslovením absolútnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo dňa   22.6.1999   v zmysle   §   39   Obč.   zák.   žalovanému   –   správcovi   úpadcu...,   vzniká povinnosť bytový dom vrátiť predávajúcemu... Plnenie z neplatného právneho úkonu je totiž bezdôvodným obohatením (§ 451 Obč. zák.), ktoré sa musí vydať. Každý účastník neplatnej zmluvy je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Obč. zák.)“.

Sťažovateľ sa následne 15. marca 2012 obrátil na okresný súd podľa § 84 ods. 2 zákona   č.   7/2005   Z. z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, v citáciách aj „ZKR“) so žiadosťou o vydanie uznesenia, ako postupovať. Svoju žiadosť sťažovateľ odôvodnil tvrdením, podľa ktorého mu 12. januára 2012 „uložil veriteľský výbor záväzný   pokyn   speňažiť   predmetné   nehnuteľnosti   ako   majetok   podliehajúci   konkurzu po právoplatnom ukončení všetkých sporov o vylúčenie majetku (§ 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii)   zo   súpisu...“.   Poukázal   súčasne   na   fakt   podania   určovacej   žaloby užívateľmi dotknutých bytov, o ktorej konanie v tom čase nebolo právoplatne ukončené. Sťažovateľ   potom   vo svojej   žiadosti   zhodnotil,   že „predmetné   nehnuteľnosti   je   možné v zmysle pokynu príslušného orgánu bez ďalšieho speňažiť: keďže ohľadom predmetných bytov nie je v súčasnosti žiadnou treťou osobou vedené žiadne súdne konanie o vylúčenie predmetných nehnuteľností zo súpisu majetku úpadcu, speňažovaniu majetku úpadcu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii nebráni žiadna zákonná prekážka. Avšak z dôvodu právnej   opatrnosti   ako   i v rámci   zákonnej   povinnosti   konať   s odbornou   starostlivosťou a so zohľadnením všetkých dostupných informácií si vzhľadom k podanej určovacej žalobe dovoľujem požiadať konkurzný súd o vydanie pokynu ohľadom speňažovania predmetných nehnuteľností.“.

Okresný   súd   uznesením   z 8.   októbra   2012   v konaní   sp.   zn.   2   K 15/2006   návrh sťažovateľa na vydanie uznesenia, ako postupovať, zamietol. Poukázal na dikciu § 84 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a zdôraznil, že podľa   tohto ustanovenia „správca požiada súd, aby vydal uznesenie ako postupovať v prípade, ak príslušný orgán neuložil správcovi   v   primeranej   lehote   určenej   správcom   pokyn   požadovaný   správcom alebo členovia príslušného orgánu   sa k požadovanému   pokynu   podľa   § 83 ods.   4 ZKR v primeranej lehote určenej správcom nevyjadria a oprávnené záujmy dotknutých veriteľov tým môžu byť poškodené. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne.

V tomto prípade však príslušný orgán, ktorým je veriteľský výbor správcovi uložil pokyn ako postupovať a to na zasadnutí veriteľského výboru Úpadcu dňa 12.01.2012. Súd   má   preto   za   to,   že   v tomto   prípade   nie   sú   splnené   podmienky   v zmysle ustanovenia   §   84   ods.   2   ZKR.   Vydanie   uznesenia   ako   postupovať   z dôvodu   právnej opatrnosti a v rámci povinnosti správcu konať s odbornou starostlivosťou tak, ako uviedol správca vo svojom návrhu zákon nepredpokladá. V prípade, ak správca nemá potrebné skúsenosti alebo odborné vedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti, je v zmysle... ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a zmene a doplnení   niektorých   zákonov   povinný   požiadať   o pomoc   odborníka;   ak   vzhľadom na obtiažnosť prípadu by pomoc odborníka nebola účelná alebo hospodárna, je povinný odmietnuť výkon správcovskej činnosti alebo požiadať súd o odvolanie z funkcie... Uvedený pojem pomoc odborníka však v žiadnom prípade nie je možné vykladať tak, že sa jedná o pomoc súdu v zmysle ustanovenia § 84 ods. 2 ZKR.“.

Sťažovateľ   následne   13.   decembra   2012   v Obchodnom   vestníku   č.   241/2012 zverejnil   v časti   „Iné   zverejnenia“   informáciu   o svojom   predchádzajúcom   postupe v predmetnom   konkurznom   konaní,   ako   aj   o rozhodnutí   okresného   súdu   o jeho   žiadosti o vydanie pokynu, ako postupovať. Zverejnil aj niektoré pasáže odôvodnenia zamietavého uznesenia okresného súdu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   K 15/2006-917   z   22.   augusta   2013   odvolal sťažovateľa   z funkcie   správcu   úpadcu.   Dovtedajšie   konanie   sťažovateľa   kvalifikoval ako závažné porušenie povinností ustanovených mu zákonom podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Svoje povinnosti podľa okresného súdu sťažovateľ porušil tým, že «svojvoľne upravil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I tým, že pod názvom „Iné   zverejnenie“   zverejnil   v Obchodnom   vestníku   č.   241/2012   z 13.12.2012   podanie, v ktorom závery a odôvodnenie súd značne preformuloval a zároveň plniac si „informačnú povinnosť   a z dôvodu   včasného   informovania   všetkých   dotknutých   osôb“   zverejnil odôvodnenie   uvedeného   uznesenia   Okresného   súdu...   a to   len   čiastočne,   pričom   súd považuje výber jednotlivých zverejnených častí rozhodnutia za účelový a spôsobilý zavádzať o skutočných   dôvodoch   vydania   daného   uznesenia   a v snahe   uviesť   účastníkov   konania do omylu...». Zároveň okresný súd konštatoval závažné porušenie povinností sťažovateľa ako správcu tým, že „absolútne nerešpektoval rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, č. k. 2Cbi/17/2006-288 z 16.11.2010, ktoré v časti výroku č. 1 nadobudol právoplatnosť dňa 05.01.2011   a v časti   výroku   č.   2   nadobudol   právoplatnosť   dňa   19.01.2012,   rozsudok Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2CoKR/17/2011-335   z 10.11.2011   a   rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/220/2012-157 z 23.10.2012“.

Okresný súd napokon poukázal na skutočnosť, že „veriteľský výbor, ktorý je v tomto prípade funkčný, ukladá správcovi záväzné pokyny na žiadosť a návrh správcu. Je úlohou správcu   zároveň   povinnosťou   správcu   konať   s odbornou   starostlivosťou.   Súd   z pozície dohľadu   nad   priebehom   konkurzného   konania   nemôže   prehliadnuť   skutočnosť, aj keď v tomto prípade nebolo povinnosťou súdu udeliť záväzný pokyn na speňažovanie, lebo tak zo zákona mal urobiť veriteľský výbor, či správca koná v zmysle zákona a zákon neporušuje.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   najprv   tvrdí,   že   v spornej   veci okresný súd porušil § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože „pred svojím rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa   z jeho   funkcie   správcu   úpadcu   –   pred   vydaním Napadnutého   rozhodnutia   žiadneho   člena   veriteľského   výboru   nevypočul a to aj keď podmienky na upustenie od ich vypočutia v zmysle § 200 ZKR splnené vôbec neboli!“. Neštandardnosť postupu okresného súdu má spočívať aj v tom, že „pred vydaním Napadnutého   uznesenia   vôbec   nevypočul   ani   samotného   správcu!,   v dôsledku   čoho sťažovateľ   nemal   vôbec   žiadnu   možnosť   brániť   sa   voči   tak   vážnym   obvineniam   akým závažné porušenie povinností správcu konkurznej podstaty nepochybne je...“.

Ďalej   sťažovateľ   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia okresného   súdu.   Ak   totiž   nesplnenie   jeho   povinností   malo   spočívať   v nerešpektovaní právnych   názorov   všeobecných   súdov   vo   vylučovacom   konaní   a aj   vo   zverejnení   častí odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   v Obchodnom   vestníku,   potom   podľa   názoru sťažovateľa „v   napadnutom   uznesení...   nie   je   uvedené   žiadne   konkrétne   ustanovenie zákona, ktoré mal sťažovateľ ako správca úpadcu podľa názoru Okresného súdu vyššie spomínaným   postupom   údajne   porušiť!   A tým   pádom   v ňom   vôbec   nie   sú   obsiahnuté ani úvahy súdu o tom, z akého dôvodu kvalifikuje porušenie týchto konkrétnych povinností zo strany správcu za závažné a pod. Takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré nemá žiaden   právny   základ   resp.   pri   ktorom   nebola   zo   strany   súdu   na   konkrétny   prípad aplikovaná žiadna právna norma, nemôže byť v právnom štáte podľa názoru sťažovateľa hodnotené inak, než ako arbitrárne.“. V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje svoju viazanosť iba výrokmi súdnych rozhodnutí, ktoré údajne nerešpektoval, pričom v žiadnom z výrokov   týchto   rozhodnutí   nebola   vyslovená   jeho   povinnosť   vylúčiť   predmetné   byty zo súpisu podstaty úpadcu, prípadne tieto byty vrátiť pôvodnému predávajúcemu. Taktiež uvádza,   že §   84   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   neukladá   správcovi   povinnosť zverejniť uznesenie súdu o žiadosti správcu vydať pokyn ako postupovať, «a preto tým, že sťažovateľ ako správca úpadcu zverejnil takéto uznesenie a to aj keď len v časti „účelovo vybraných   odsekov   jeho   odôvodnenia“,   neporušil   tým   žiadnu   zákonom   ustanovenú povinnosť!».

Rozsahovo najobsažnejšia námietka, ktorú sťažovateľ voči napadnutému uzneseniu okresného   súdu   vznáša,   vychádza   z analýzy   zákonných   možností   vylúčenia   majetku z podstaty   úpadcu.   Poukazujúc   na   jednotlivé   relevantné   ustanovenia   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii (§ 81 ods. 1, § 78 ods. 2 a § 78 ods. 4) sťažovateľ vypočítava právom vymedzené   skutkové   stavy   zakladajúce   právo alebo povinnosť   správcu   vylúčiť majetok zo súpisu   podstaty   úpadcu.   Konštatuje,   že „na   vylúčenie   majetku   zo   súpisu   majetku konkurznej podstaty úpadcu správca teda vždy potrebuje buď rozhodnutie súdu o vylúčení majetku   zo   súpisu   (vo   výroku   rozhodnutia)   alebo   súhlas   príslušného   orgánu   (v   tomto prípade veriteľského výboru). V predmetnom prípade však ani rozhodnutie súdu o vylúčení majetku   zo   súpisu   ako   ani   súhlas   príslušného   orgánu   na   vylúčenie   majetku   zo   súpisu neexistuje!   Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   nemohol   predmetné   byty   resp.   bytový   dom zo súpisu majetku úpadcu vylúčiť, nakoľko podmienky na takýto postup v zmysle príslušných ustanovení ZKR (výrok rozhodnutia súdu alebo súhlas príslušného orgánu) splnené neboli! Práve   naopak,   k porušeniu   zákonných   povinností   sťažovateľom   ako   správcom   by došlo v prípade, ak by sťažovateľ postupoval tak, ako to uvádza Okresný súd v Napadnutom uznesení   a vylúčil   by   predmetné   byty   zo   súpisu   majetku   úpadcu   bez   toho   aby   zákonné podmienky... na takýto postup boli splnené.“.

Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že vráteniu bytového domu pôvodnému predávajúcemu bránia aj právne prekážky. Po uzatvorení kúpnej zmluvy 22. júna 1999, ktorej predmetom bolo   vlastnícke   právo   k bytovému   domu,   totiž   úpadca   niektoré   byty   v bytovom   dome previedol   do   vlastníctva   tretích   osôb,   a tak „bytový   dom...   ako   samostatný   predmet právnych   vzťahov...   prestal   existovať.   Odo   dňa   uskutočnenia   prvého   prevodu   bytu nachádzajúceho   sa   v bytovom   dome,   ako   samostatný   predmet   právnych   vzťahov   začali existovať už len jednotlivé byty, pričom s poukazom na ust. § 5 ods. 7 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, úpadca zostal vlastníkom už len tých bytov (nie bytového domu alebo jeho časti), ktoré neboli prevedené do vlastníctva tretích osôb“. Sťažovateľ preto tvrdí, že   „vrátenie   bytového   domu   úpadcom   predávajúcemu   –   P...,   tak   ako   to od sťažovateľa konajúceho v mene a na účet úpadcu požaduje Okresný súd v Napadnutom uznesení nie je teda objektívne právne ako fakticky vôbec možné z dôvodu, že bytový dom, v stave v akom ho úpadca nadobudol od P... ako samostatný predmet právneho vzťahu vôbec neexistuje, keďže právne existujú už len byty a nebolo by ho možné vrátiť ani ako jednotlivé byty tvoriace tento bytový dom, keďže s väčšinou týchto bytov disponujú tretie, od sťažovateľa úplne odlišné osoby.“.

Okrem   toho   vrátenie   sporného   bytového   domu   nie   je   podľa   sťažovateľa možné ani preto,   lebo   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 51- 24 K 177/97-Ga4861   z 21.   novembra   2011,   ktorým   bol   zrušený   konkurz na majetok   pôvodného   predávajúceho   ako   úpadcu,   bol   pôvodný   predávajúci k 22. augustu 2013 vymazaný z obchodného registra, a teda právne neexistuje.

Sťažovateľ ďalej upozorňuje, že podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného do 31. decembra 2011 v prípade vzniku spornosti o tom, či konkrétny majetok do súpisu   konkurznej   podstaty   patrí   alebo   nepatrí,   správca   je   povinný   vyzvať   subjekt, v prospech   ktorého   spornosť   zápisu   svedčí,   aby   podal   vylučovaciu   žalobu.   Sťažovateľ uvádza,   že   voči   pôvodnému   predávajúcemu   takto   postupoval,   ten   však   v stanovenej prekluzívnej lehote vylučovaciu žalobu nepodal. V takom prípade podľa sťažovateľa „platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že majetok je do súpisu konkurznej podstaty zapísaný ako nesporný,   a teda   oprávnene   ako   majetok   podliehajúci   konkurzu   patriaci   úpadcovi a správca   konkurznej   podstaty   je   oprávnený   takýto   majetok   dokonca   aj   speňažiť a to aj vtedy, ak je jeho vlastníkom iná osoba než úpadca (§ 78 ods. 5 ZKR)“.

Na podklade všetkých rekapitulovaných právnych názorov a hodnotení sťažovateľ v sťažnosti   uzatvára,   že „nerešpektovaním   zákonného   postupu   pri   vydaní   Napadnutého uznesenia,   nedostatočným   odôvodnením   Napadnutého   uznesenia,   v ktorom   absolútne absentuje právny základ, a napokon tým, že Napadnuté uznesenie absolútne nevychádza zo skutkového a právneho stavu veci, bolo porušené sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a zároveň ním bol hrubým spôsobom porušený aj čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje, aby po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 22.8.2013, sp. zn.: 2K/15/2006-917, 1106215392 porušil základné právo I. T., na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Ústavný   súd   zrušuje uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   22.8.2013,   sp. zn.:   2K/15/2006-917, 1106215392 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Sťažnostný petit musí podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde povinne obsahovať aj označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. Sťažnostným petitom je pritom ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vysloviť, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo okrem iného porušené jeho základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Ústavný súd nespochybňuje, že aj čl. 48 ods. 2 ústavy je vyjadrením v ňom explicitne pomenovaných aspektov základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ však v petite sťažnosti ani v jej odôvodnení presne neidentifikoval, ktoré   z čiastkových   aspektov   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zakotvených   v čl.   48 ods. 2   ústavy   mali   byť   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   porušené.   Ústavný   súd preto posudzoval ústavnú kvalitu napadnutého uznesenia okresného súdu cez prizmu čl. 46 ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   spoločne.   Vychádzal   pritom   z ustáleného   právneho názoru, podľa ktorého práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je nevyhnutné vykladať v ich väzbe na čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 75/96), pričom práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany (mutatis mutandis   I.   ÚS   26/94,   I. ÚS   28/01),   a   tým   aj   „bránou“   do   ústavnej   úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 49/01, I. ÚS 130/2012, II. ÚS 274/2013 a ďalšie).

Okrem toho ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru judikoval,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1.   Prvou   sťažnostnou   námietkou   je   tvrdenie   o porušení   §   42   ods.   1   druhej   vety zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   okresným   súdom,   keďže   tento   pred   odvolaním sťažovateľa   z funkcie   správcu   úpadcu   nevypočul   ani   členov   veriteľského   výboru ani potrebný počet zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov.

1.1   Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd aj bez návrhu odvolá správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným   predpisom...   Pred   odvolaním   správcu   počas   konkurzu   súd   vypočuje   členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). O sťažnosť podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   základného   práva alebo slobody   sťažovateľa,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011, II. ÚS 245/2011).

Ústavný súd konštatuje, že povinnosť konkurzného súdu vypočuť pred odvolaním správcu   z jeho funkcie   subjekty   uvedené v   § 42   ods.   1   druhej   vete zákona o konkurze a reštrukturalizácii nekreuje obsah základného práva fyzickej osoby vykonávajúcej funkciu správcu na súdnu ochranu (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), ale sa podieľa na formovaní obsahovej podoby základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prináležiaceho subjektom, ktoré   sú   predmetným   zákonným   ustanovením   označené.   Z toho   teda   vyplýva, že medzi prípadným porušením § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom   pred   vydaním   jeho   napadnutého   uznesenia   a základným   právom   sťažovateľa ako správcu na súdnu ochranu niet ústavne významnej príčinnej súvislosti.

Naopak,   materiálny   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v jeho   podobe zaručenej čl. 48 ods. 2 ústavy (tu sa už zákonná konkretizácia podľa čl. 51 ods. 1 ústavy neuplatní) by pri preskúmavaní postupu (a naň nadväzujúcemu rozhodnutia) okresného súdu svedčal v prospech sťažovateľovej argumentácie vtedy, ak by okresný súd k vypočutiu osôb uvedených v § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pristúpil a sťažovateľovi ako správcovi   by   uprel   právo   byť   pri   vypočutí   týchto   osôb   prítomný,   právo priebeh vypočutia   ovplyvniť   a právo   k tvrdeniam   vypočutých   sa   vyjadriť.   V posudzovaných skutkových okolnostiach však o takúto situáciu nejde.

Argumentácia   sťažovateľa   tvoriaca   obsah   prvej   sťažnostnej   námietky   sa   tak v podstate dostáva do polohy kritiky formálnej nezákonnosti v postupe okresného súdu. Ústavný súd však konštatuje, že jeho exkluzívnou úlohou v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   nie   je   bdieť   nad   dodržiavaním   zákona,   ale   chrániť   základné   práva   a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Sťažovateľ je z uvedených   dôvodov   zjavne neoprávnenou osobou na prednesenie prvej formulovanej sťažnostnej námietky.

1.2   Ústavný   súd   neopomenul,   že   pri   odôvodňovaní   prvej   sťažnostnej   námietky sťažovateľ   namietol   aj   skutočnosť,   že   on   sám   nebol   okresným   súdom   pred   vydaním rozhodnutia   o jeho   odvolaní   z funkcie   správcu   vypočutý   (piaty   odsek   na   štvrtej   strane sťažnosti).

Z hľadiska   takto   formulovanej   výčitky   ústavný   súd   upozorňuje,   že   okresný   súd pri ustaľovaní   dôvodov   odvolania   sťažovateľa   z funkcie   správcu   úpadcu   vychádzal z právoplatných, a teda právne záväzných súdnych rozhodnutí, ktoré boli správcovi známe. Právne hodnotil aj informáciu uverejnenú v Obchodnom vestníku, ktorej autorom bol sám sťažovateľ.

Zhrňujúco   možno   konštatovať,   že   odvolaniu   sťažovateľa   z funkcie   správcu predchádzali okolnosti (rozhodovanie o vylučovacej žalobe na prvom stupni, rozhodnutie krajského súdu o odvolaní obsahujúce upozornenie na povinnosť správcu vrátiť bytový dom pôvodnému   predávajúcemu,   žiadosť   sťažovateľa   o vydanie   uznesenia,   ako   postupovať, a odôvodnené rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí tejto žiadosti), ktoré ich procesnou podstatou   umožnili   sťažovateľovi   komunikovať   s okresným   súdom   a objasniť   vlastné právne hodnotenie relevantných skutkových faktov. Do formovania úsudku okresného súdu o odvolaní z funkcie správcu nevstúpili žiadne pre sťažovateľa nové skutkové okolnosti, ku ktorým by sa podľa požiadavky plynúcej z čl. 48 ods. 2 ústavy mal vyjadriť. Preto je v tejto argumentačnej časti posudzovaná sťažnosť nedôvodná.

2.   Ďalšia   námietka   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   je   tvorená   tvrdeným nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Recueil III/1997,   m.   m.   pozri   tiež   rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994, Annuaire, č. 303-B).

Práve   okolnosti   posudzovaného   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   účinne spochybňujú dôvodnosť druhej sťažovateľom formulovanej námietky.

V právoplatne ukončenom vylučovacom konaní upozornil krajský súd sťažovateľa na jeho   povinnosť   vydať   bezdôvodné   obohatenie   podľa   §   451   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“) a povinnosť   vydať   podľa   §   457   Občianskeho   zákonníka   druhému   účastníkovi   neplatnej zmluvy   všetko,   čo   podľa   nej   dostal.   V odôvodnení   rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti sťažovateľa o vydanie uznesenia, ako postupovať, okresný súd zdôraznil povinnosť správcu konať v konkurznom konaní s odbornou starostlivosťou, ktorá zahŕňa povinnosť zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa alebo ovplyvňujúce konanie správcu. V tom istom rozhodnutí okresný súd dal do pozornosti sťažovateľa možnosť postupu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (požiadanie o pomoc odborníka, prípadne odmietnutie výkonu činnosti správcu či žiadosť o odvolanie z funkcie správcu v príslušnom konaní).

Všetky rekapitulované okolnosti vytvárajú podľa názoru ústavného súdu dostatočne komplexný   obraz   o špecifikách   posudzovaného   prípadu,   ktoré   potom   pri   odôvodňovaní uznesenia   o odvolaní   sťažovateľa   z funkcie   správcu   už   nevyžadovali   opätovné rekapitulovanie.   Z hľadiska   požiadaviek   základného   práva   na   súdnu   ochranu   i práva na spravodlivé súdne konanie tak postačovalo, ak okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia   konštatoval   naplnenie   hypotézy   podľa   §   42   ods.   1   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii spočívajúce v tom, že „správca pri svojom postupe zjavne nerešpektuje právoplatné rozhodnutia súdu tak prvého, ako i druhého stupňa (rozsudok Okresného súdu Bratislava   I   –   rozsudok   č.   k.   2Cbi/17/2006-288   z 16.11.2010...   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2CoKR/17/2011-335 z 10.11.2011...)“.

V nadväznosti na uvedené nemožno akceptovať ani výčitku sťažovateľa zahrnutú systematicky k druhej sťažnostnej námietke, že „v napadnutom uznesení... nie je uvedené žiadne   konkrétne   ustanovenie   zákona,   ktoré   mal   sťažovateľ   ako   správca   úpadcu podľa názoru   Okresného   súdu...   údajne   porušiť“.   Okresný   súd   predsa   v odôvodnení napadnutého   uznesenia   citoval   §   42   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii a konkretizoval   súdne   rozsudky   pochádzajúce   z vylučovacieho   konania,   ktoré   explicitne odkazovali   na   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   ukladajúce   povinnosť   vydať bezdôvodné obohatenie.

Rovnako   nedôvodná   je   argumentácia   sťažovateľa   poukazujúca   na   rozsudky všeobecných   súdov   vo   vylučovacom   konaní,   podľa   ktorej   je   viazaný   iba   výrokmi právoplatných   súdnych   rozhodnutí,   a nie   ich   odôvodneniami.   Povinnosť   vydať   sporný bytový dom pôvodnému predávajúcemu totiž sťažovateľovi vyplývala priamo z ustanovení Občianskeho   zákonníka,   na   ktoré   krajský   súd   v potvrdzujúcom   rozsudku   vydanom vo vylučovacom konaní explicitne upozornil. Takúto povinnosť preto nebolo sťažovateľovi potrebné   znovu   ukladať   ďalším   súdnym   rozhodnutím   na   to,   aby   okresný   súd   mohol konštatovať naplnenie dôvodu na odvolanie sťažovateľa z funkcie správcu.

V poradí druhú sťažnostnú námietku tak ústavný súd vyhodnotil už pri predbežnom prerokovaní vo všetkých jej čiastkových argumentačných aspektoch ako nedôvodnú.

3. Tretia námietka prednesená v sťažnosti sa zakladá na rozsiahlej analýze vybraných ustanovení   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   pričom   sťažovateľ   takto   argumentuje v prospech záveru, prečo nebolo možné sporný bytový dom vylúčiť zo súpisu podstaty úpadcu a vrátiť ho pôvodnému predávajúcemu. Uvedený rozsiahly (strany 6 – 9 sťažnosti) argumentačný koncept spája sťažovateľov právny názor, v zmysle ktorého vylúčenie veci zo súpisu   podstaty   a jej   vydanie   inému   subjektu   prichádza   do   úvahy   len   v prípadoch výslovne uvedených v zákone.

S formulovaným   právnym   názorom   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   stotožňuje, zdôrazňuje   však,   že   zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii   nie   je   jediným   zákonným právnym   predpisom,   z ktorého   môže   vyplývať   povinnosť   správcu   vydať   majetok spísaný do podstaty inej osobe. Práve na to nadväzuje v odôvodnení rozsudku krajského súdu   č. k.   2   CoKr   17/2011-335   z 10. novembra   2011   obsiahnuté   potvrdenie   povinnosti správcu vyplývajúcej mu z § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka. I Občiansky zákonník je teda tým zákonom, ktorý môže správcu zaväzovať na vydanie majetku zo súpisu podstaty úpadcu.

Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   na   základe   právnych   úkonov   nasledujúcich po uzavretí kúpnej zmluvy z 22. júna 1999 (predaj bytov v bytovom dome podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov   v znení   neskorších   predpisov)   nebolo   právne   možné   predmetný   bytový   dom pôvodnému   predávajúcemu   vrátiť,   keďže   sa   režim   vlastníctva   bytového   domu transformoval na režim vlastníctva jednotlivých bytov v ňom sa nachádzajúcich.

Sťažovateľ   pri   rozvíjaní   načrtnutej   argumentačnej   línie   opomenul, že vo vylučovacom konaní vedenom pred okresným súdom a potom pred krajským súdom bola konštatovaná absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy z 22. júna 1999, ktorá má právne účinky   ex   tunc.   Logicky   potom   okresný   súd   konštatoval,   že „žalobcovia (osoby, ktoré uzavreli zmluvy o prevode vlastníctva bytov v bytovom dome, pozn.) svoje vlastnícke práva   k predmetným   preukázateľne   odvodili   od   vlastníckeho   práva   úpadcu“, a v nadväznosti na to krajský súd podčiarkol, že „v rámci zásady nemo plus iuris in alium transferre potest, quam ipse habet... nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva úpadcu..., pretože úpadca nebol nositeľom žiadnych práv k predmetnému obytnému domu a teda nemal čo previesť“.

Ak   teda   absolútna   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   z 22.   júna   1999   mala   za   následok neplatnosť   zmlúv   o prevode   vlastníctva   bytu,   ktoré   úpadca   uzavrel   s tretími   osobami, potom nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom tvrdenej transformácii vlastníctva bytového domu na vlastníctvo k jednotlivým bytom v ňom sa nachádzajúcim. Nebolo teda právnej prekážky na vydanie bytového domu spísaného v podstate úpadcu pôvodnému predávajúcemu. I táto sťažnostná argumentácia je teda nedôvodná.

Rovnako ústavný súd vyhodnotil tvrdenú nemožnosť vrátiť bytový dom pôvodnému predávajúcemu z dôvodu jeho výmazu z obchodného registra, a teda jeho právneho zániku. Ústavný súd upozorňuje, že odvolací rozsudok krajského súdu, v ktorého odôvodnení bola explicitne   potvrdená   zákonná   povinnosť   správcu   vrátiť   bytový   dom   pôvodnému predávajúcemu,   nadobudol   právoplatnosť   19.   januára   2012.   K výmazu   pôvodného predávajúceho   z obchodného   registra   došlo   23.   augusta   2013.   Sťažovateľ   mal   teda k dispozícii časový úsek viac ako jeden a pol roka na to, aby svoju zákonnú povinnosť splnil, a to je z hľadiska naplnenia hypotézy uvedenej v § 42 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii   rozhodujúce   (pritom   opätovne   nemožno   opomínať, že povinnosť   vydať   bezdôvodné   obohatenie,   je   povinnosťou   zákonnou,   ktorá   nevzniká na základe   súdneho   rozhodnutia;   teda   u sťažovateľa   táto   povinnosť   existovala aj pred právoplatnosťou uvedeného rozsudku krajského súdu). Fakt, že k právnemu zániku pôvodného predávajúceho došlo deň po uznesení okresného súdu o odvolaní sťažovateľa z funkcie správcu úpadcu, je v týchto okolnostiach bez právneho významu. Okresný súd totiž posudzoval (ne)konanie sťažovateľa ako správcu v čase, keď pôvodný predávajúci ešte právne   existoval.   Neskorší   právny   zánik   pôvodného   predávajúceho   preto   nemal   žiaden vplyv na protiprávnosť sťažovateľovej pasivity.

4.   Poslednou   sťažnostnou   námietkou,   na   ktorej   sťažovateľ   založil   svoj   záver o porušení označených práv, je poukaz na § 78 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého ak sa právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu včas neuplatní, zanikne.

Úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je vykladať zákon, z dôvodu dosiahnutia kvality odôvodnenia tohto uznesenia požadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy je však potrebné zdôrazniť, že § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii upravuje zánik práva   vylučujúceho   zapísanie   do   majetku   v dôsledku   pasivity   osoby,   ktorej   toto   právo svedčí. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka však nepodmieňujú povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie akýmkoľvek procesným úkonom oprávneného. Navyše, povinnosť sťažovateľa   vydať   bezdôvodné   obohatenie   (bytový   dom)   pôvodnému   predávajúcemu existovala ešte pred tým, ako mu sťažovateľ zaslal výzvu na podanie vylučovacej žaloby (28. augusta 2012), ktorá má za následok začatie plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 78 ods.   3   zákona   o konkurze   a   reštrukturalizácii.   Preto   ani   prípadný   právny   následok zmeškania tejto lehoty nevylučuje zodpovednosť sťažovateľa ako správcu za nesplnenie jeho povinnosti.

5. Ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne napr. III. ÚS 78/07,   IV. ÚS 27/2010). Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   ich   právny   názor   by   mohol nahradiť   iba   v prípade,   ak by   tento   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 443/2012).

Záver   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   možno prijať spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené   súdne   rozhodnutie,   absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

O zjavne neopodstatnený návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Vo   vzťahu   k námietkam   preskúmavaným   v bodoch   1.2,   2   až   4   tejto   časti odôvodnenia   s ohľadom   na   dôvody   tam   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   predbežné prerokovanie neviedlo k zisteniu signálov, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli   v rámci   meritórneho   prerokovania   viesť   k záveru   o porušení   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažnosť je tak na prvý pohľad zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol.

6.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   nezaoberal   sa   už   návrhom sťažovateľa   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   ani   odstraňovaním nedostatku procesného zastúpenia sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014