znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 693/2014-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2015v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuRudolfa   Tkáčika   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoobchodnou   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   Mandzák   a spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Michal   Mandzák,   vo   veci namietanéhoporušenia základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky,   základného práva   na   prístup k voleným   a iným verejnýmfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniamiOkresného súdu Humenné č. k. 18 S 1/2014-10 z 2. októbra 2014 a č. k. 21 S 1/2014-11 z 2.októbra 2014 a postupmi, ktoré ich vydaniu predchádzali, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   prístup   k voleným   a iným   verejnýmfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduHumenné č. k. 18 S 1/2014-10 z 2. októbra 2014 a č. k. 21 S 1/2014-11 z 2. októbra 2014p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Humenné č. k. 18 S/1/2014-10 z 2. októbra 2014a č. k. 21 S/1/2014-11 z 2. októbra 2014 z r u š u j e.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (tisíc eur),ktoré j e   Okresný   súd   Humenné p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   odprávoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy   právnehozastúpenia v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účetjeho právneho zástupcu, obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Mandzák a spol. s. r.o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 693/2014-11 z 25. novembra 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republikyo konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľačl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prístupk voleným   a iným   verejným   funkciám   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy,   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)č. k. 18 S 1/2014-10 z 2. októbra 2014 a č. k. 21 S 1/2014-11 z 2. októbra 2014 (ďalej aj„napadnuté uznesenia“). V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva na slobodnévoľby   podľa   čl.   3   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd uznesením okresného súdu, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozhodnutím   miestnej   volebnej   komisiev Humennom (ďalej len „miestna volebná komisia“) č. 15/2014-MVK z 30. septembra 2014zaregistrovaný pre voľby poslancov Mestského zastupiteľstva v Humennom ako kandidátpolitickej   strany   Právo   a   spravodlivosť   a   rozhodnutím   miestnej   volebnej   komisieč. 2/2/2014-MVK bol zaregistrovaný ako kandidát tej istej politickej strany aj pre voľbyprimátora mesta Humenné. Na základe návrhu politickej strany Robíme to pre deti – SF(ďalej len „navrhovateľ“) okresný súd uznesením č. k. 18 S 1/2014-10 z 2. októbra 2014zrušil registráciu sťažovateľa pre voľby poslancov Mestského zastupiteľstva v Humennoma rovnako uznesením sp. zn. 21 S 1/2014 z 2. októbra 2014 zrušil registráciu sťažovateľa ajpre voľby primátora mesta Humenné.

V dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že všeobecný súd mu napadnutýmiuzneseniami   uprel «pasívne   volebné   právo   na   základe   zjavne   arbitrárneho   názoru,   že podpis navrhovateľa nebol vlastnoručným podpisom, ale „len“ podpisom scanovaným. Bez ohľadu na skutočnosť, či toto skutkové zistenie všeobecného súdu je alebo nie je správne, a či sa jedná vôbec o skutkové zistenie súdu (t. j. či bolo získané zákonným spôsobom), sa žiada poznamenať, že všeobecný súd sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým, že okrem podpisu na kandidátnej listine, sťažovateľ priložil i zaručený elektronický   podpis   ZEP,   ktorý   má   účinky   úradne   overeného   podpisu.   Túto   skutočnosť všeobecný súd absolútne prehliadol a takéto konanie má za následok to, že jeho rozhodnutie nemôže v právnom štáte obstáť, lebo nereagovalo na podstatnú skutočnosť vyplývajúcu z obsahu   spisu.   Týmto   všeobecný   súd   porušil   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie,   pretože   jeho   odôvodnenie   je   všeobecné   a   lakonické   a   absolútne   ignorujúce podstatnú skutočnosť vyplývajúcu z obsahu spisu volebnej komisie. Zjavná arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia je zvýraznená i tým, že záver o tom, ako súd dospel k názoru, že sa   jedná   podpis   nie   vlastnoručný,   ale   „scanovaný“   je   absolútne   neodôvodnený   a arbitrárny. Všeobecný súd neuviedol ani jedno skutkové zistenie na základe akých logických úsudkov dospel k záveru, že sa jedná takýto druh podpisu. Záver o tom, či sa jedná o vlastnoručný podpis nie je skutkovým zistením všeobecného súdu, pričom toto skutkové zistenie bolo medzi účastníkmi sporné a aj napriek pomerne krátkej lehote na rozhodnutie bolo povinnosťou všeobecného súdu aplikovať aspoň minimálne štandardy spravodlivého súdneho konania, a najmä umožniť aspoň sťažovateľovi alebo ďalším účastníkom konania reagovať na tvrdenie navrhovateľa, že sa jedná o podpis scanovaný. Tým, že sťažovateľ ako účastník   konania   nemal   ani   vedomosť   o   prebiehajúcom   konaní   (a   teda   námietke scanovaného podpisu), tak súd mu svojim procesným postupom znemožnil realizáciu práva na kontradiktórne súdne konanie, a tak porušil článok 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Aj   keď   súd   v   tomto   type   konaní   rozhoduje   uznesením,   bolo   jeho   povinnosťou rozhodnúť na pojednávaní, keďže vykonáva dokazovanie zásadne na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O. s. p.). Sťažovateľ sa o existencii konania a o tvrdení navrhovateľa dozvedel až z napadnutých uznesení, a teda až po tom, čo všeobecný súd rozhodol. Sťažovateľovi bolo preto   absolútnym   spôsobom   upreté   právo   na   kontradiktórne   súdne   konanie   a   právo na prístup k verejným funkciám za rovnakých podmienok (článok 30 ods. 4 Ústavy SR), a hlavne právo byť volený do orgánov samosprávy obce (článok 30 ods. 1 Ústavy SR)... Osobitne   namietame   i   to,   že   konajúci   sudcovia   nemali   k   dispozícii   ani   listinu, pri ktorej dospeli k záveru, že podpis sťažovateľa je len scanovaný. Z obsahu súdneho spisu totiž vyplýva, že sudcovia záver o zoscanovaní podpisu vykonala vyššia súdna úradníčka ⬛⬛⬛⬛, pričom z obsahu spisu vyplýva, že zákonní sudcovia ju poverili len na „úkony v správnych veciach pri príprave veci na rozhodnutie“. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že vyššia súdna úradníčka nezabezpečila listiny so sporným podpisom zákonným sudcom, ale dňa 02.10.2014 sa bez zákonných sudcov dostavila na Mestský úrad Humenné, „nahliadla“ do príslušného spisu a sama bez zákonných sudcov vykonala skutkové zistenie, že   sporný   podpis   je   len   podpis   zoscanovaným.   Takýto   postup   nemožno   považovať za zákonný, lebo v danom prípade vyššia súdna úradníčka sama vykonala dokazovanie a vykonávania   dokazovania   nie   je   možné   považovať   za   úkon   „v   správnych   veciach pri príprave veci na rozhodnutie“, na čo ju oprávňovalo poverenie zákonných sudcov. Iná by   bola   situácia   v   prípade,   ak   by   vyššia   súdna   úradníčka   zabezpečila   spornú   listinu pre zákonných sudcov.

Zo všetkých uvedených dôvodov máme preto za to, že napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, a to najmä pasívneho volebného práva do orgánov   samosprávy,   lebo   sťažovateľ   dôsledkom   napadnutých   uznesení   nemôže   byť volený. Z rovnakého dôvodu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k verejnej funkcií za rovnakých podmienok.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti žiada vysloviť porušenie základnéhopráva „podľa čl. 30 ods. 1, či. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“ napadnutými   uzneseniamia konaním,   ktoré   ich   vydaniu   predchádzali,   a   nadväzne   na   to   navrhuje   ich   zrušeniea vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada zaviazať okresný súdna úhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   podal   pod   sp.   zn.   Spr   4006/14z 18. decembra 2014   k veci   vyjadrenie   okresný   súd,   z ktorého   obsahu   vyplýva,   žepovažuje sťažnosť   za   nedôvodnú,   pretože   ani   z   obsahu   sťažnosti „nevyplýva   tvrdenie sťažovateľa,   že   vyhlásenie,   ktoré   predložila   politická   strana   Právo   a   spravodlivosť, vlastnoručne podpísal. Pokiaľ ide o zaručený elektronický podpis, súd pri rozhodovaní o podanom   návrhu   vychádzal   zo   skutočností,   ktoré   mu   boli   známe   v   čase   rozhodnutia a spis Miestnej   volebnej   komisie   Humenné   neobsahoval   žiaden   záznam   o   tom,   že   by vyhlásenie bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom ⬛⬛⬛⬛.

V   tejto   súvislosti   je   však   potrebné   uviesť,   že   zákon   č.   346/1990   Zb.   o   voľbáchdo orgánov   samosprávy   obcí   je   špeciálnym   zákonom   upravujúcim   voľby   do   orgánovsamosprávy a táto právna úprava je úplná. Právny poriadok Slovenskej republiky na rozdielod   niektorých   iných   krajín,   nepozná   a   neupravuje   aktívne   a   pasívne   volebné   právoprostredníctvom   elektronických   prostriedkov   a   neupravuje   ani   použitie   zaručenéhoelektronického podpisu pre účely volieb do orgánov samosprávy obcí...

Z   obsahu   rozhodnutí   súdu   vyplýva,   že   konajúci   sudcovia   nepovažovali   podpis ⬛⬛⬛⬛ na vyhlásení za vlastnoručný a teda, že nedal súhlas na to, aby bol uvedený na kandidátnej listine a že mu nie sú známe prekážky voliteľnosti. Zo záverov uznesení vyplýva, že vyhlásenie kandidáta neobsahuje jeho vlastnoručný podpis a teda kandidátna listina neobsahuje obligatórnu náležitosť...

Tým   je   vyvrátené   tvrdenie   sťažovateľa   v   sťažnosti,   že   záver   o   tom,   či   sa   jedná o vlastnoručný podpis nie je skutkovým zistením všeobecného súdu. V obidvoch prípadoch sudcovia   v   záveroch   uznesení   jednoznačne   konštatujú,   že   chybou   vyhlásenia   bola skutočnosť, že neobsahuje vlastnoručný podpis kandidáta ⬛⬛⬛⬛.“.

K námietke   sťažovateľa   v tom   smere,   že   vo   veci   nebolo   vykonané   dokazovaniena nariadenom pojednávaní, okresný súd poukazuje na trojdňovú lehotu, v ktorej muselo návrhu   na   zrušenie   registrácie   rozhodnúť,   čo   podľa   jeho   názoru „vylučuje   možnosť nariadiť   a   uskutočniť...   pojednávanie,   najmä   v   prípade,   ak   návrh   bol   podaný   tak,   že nasledujú   dni   pracovného   voľna.   Už   samotná   zákonom   určená   trojdňová   lehota na rozhodnutie súdu predpokladá rozhodovanie vo veci bez nariadenia pojednávania, o čom svedčí aj procesná forma rozhodnutia. Zákon v danom prípade ukladá rozhodnúť vo veci uznesením a nie rozsudkom, ktorý by musel byť verejne vyhlásený a teda by sa muselo nariadiť pojednávanie.“.

K ďalšej námietke sťažovateľa, že sa «všeobecný súd svojim „novým“ skutkovým zistením odklonil od skutkového zistenia miestnej volebnej komisii, ktorá sťažovateľa riadne zaregistrovala», okresný   súd   uvádza,   že   v napadnutej   veci   „nevykonal   žiadne   iné dokazovanie a neposudzoval iné listiny, než aké boli predložené miestnej volebnej komisii a teda vychádzal z rovnakých skutkových zistení. To, že vec inak právne vyhodnotil, nie je v rozpore s ustanoveniami piatej časti O. s. p. Ak by konštatácia sťažovateľa bola správna, súd by logicky nemohol nikdy vydať iné rozhodnutie, než rozhodnutie orgánu, ktoré je preskúmavané. Tento záver nemôže byť správny, pretože preskúmavanie rozhodnutí iných orgánov je v pôsobnosti súdu práve z toho dôvodu, aby súd mohol posúdiť nielen procesný postup príslušného orgánu, ale aj samotné jeho rozhodnutie a ak postup alebo rozhodnutie boli   nesprávne,   súd   môže   toto   rozhodnutie   zrušiť,   čo   sa   stalo   aj   v   danom   prípade.“.Napokon, pokiaľ ide o námietku, že sudcovia okresného súdu vyvodili záver o skenovanípodpisu   z konania   vyššej   súdnej   úradníčky,   okresný   súd   uvádza,   že   konajúci   sudcoviapostupovali podľa § 7 písm. j) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   úradníkoch“),   pričom   ich   písomnépoverenia sú súčasťou označených spisov okresného súdu. V tejto súvislosti nepovažujeokresný súd za pravdivé konštatovanie sťažovateľa o tom, že vo veci rozhodla vyššia súdnaúradníčka okresného súdu, keďže táto bola poverená len nahliadnutím do spisov miestnejvolebnej komisie a zabezpečením fotokópie príslušných listín. V závere svojho vyjadreniaokresný súd „žiada, aby ústavný súd sťažnosť zamietol ako neopodstatnenú“.

Ústavný súd v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sas vyjadreniami účastníkov a spisov okresného súdu vedených pod sp. zn. 18 S 1/2014a sp. zn. 21 S 1/2014 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšieobjasnenie   veci.   Zároveň   vychádzal   z výslovného   súhlasu   okresného   súdu   s   takýmtopostupom obsiahnutým v jeho vyjadrení sp. zn. Spr 4006/14 z 18. decembra 2014, ako ajzo súhlasu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   s upustením   od   ústneho   pojednávania,   ktorývyplýva   z jeho   podania   doručeného   ústavnému   súdu   faxom   12.   januára   2015   a poštou16. januára 2015.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy;napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).

2.1 K namietanému   porušeniu   práv zaručených čl.   46 ods.   1 a čl.   6 ods.   1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskejrepubliky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej právnej normy.   Z toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnejochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovanáplatná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovenéčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanieveci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byťprítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavkyspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konaniana dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06,III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkakonania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽPnevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveďpráve   na   tento   argument   (Georgidias   c.   Grécko   z 29.   5.   1997,   Higgins   c.   Francúzskoz 19. 2. 1998).

Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranuzákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnenýchzáujmov účastníkov   [§   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj  ,,OSP“);   obdobnenapr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].

K právnemu posúdeniu prípadu týkajúceho sa sťažovateľovej kandidatúry na funkciuprimátora   mesta   Humenné   okresný   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uzneseniač. k. 21 S 1/2014-11 z 2. októbra 2014 uviedol:

„Súd   mal   v   danej   veci   preukázané,   že   návrh   na   zrušenie   registrácie   podal navrhovateľ,   ktorý   podal   kandidátnu   listinu,   preto   je   splnená   podmienka   aktívnej legitimácie   na   podanie   predmetnej   žaloby.   Z   návrhu   vyplýva,   že   žalovanými   sú   všetky subjekty   pasívne   legitimovaní   -   nerozlučné   procesné   spoločenstvo.   Okruh   účastníkov konania je v súlade s § 250zb ods. 2 O. s. p.

Po preskúmaní kandidátnej listiny spolu s vyhlásením kandidáta ⬛⬛⬛⬛ súd zistil,   že   skenovaný   (nie   vlastnoručný)   podpis   kandidáta ⬛⬛⬛⬛ na   vyhlásení o súhlase   so   svojou   kandidatúrou   a   že   nedal   súhlas   na   to,   aby   bol   uvedený   na   inej kandidátnej   listine   a   nie   sú   mu   známe   prekážky   voliteľnosti,   nemožno   považovať za vlastnoručný podpis kandidáta, tak ako to vyžaduje vyššie uvedený § 16 ods.8.

Na vyhlásení je podpis kandidáta v preskenovanej fotokópii, a nejde o vlastnoručný podpis kandidáta. Keďže vyhlásenie kandidáta neobsahuje vlastnoručný podpis kandidáta, nespĺňa teda   zákonnú   podmienku, preto ani   kandidátna listina neobsahuje   obligatórnu náležitosť, ide pritom o kogentné ustanovenie zákona o voľbách a nie je možné sa od neho odchýliť.

Z tohto dôvodu, preto súd návrhu vyhovel a zrušil registráciu kandidáta, bytom ⬛⬛⬛⬛, politickej strany Právo a spravodlivosť pre voľby primátora mesta Humenné, vydanú miestnou volebnou komisiou v Humennom pod číslom 27272014-MVK zo dňa 30.9.2014.

Tento   právny   názor   súdu   je   zároveň   v   súlade   s   právnym   názorom   vysloveným uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/99, v ktorom bol zdôraznený význam vyhlásenia a jeho vlastnoručného podpisu kandidátom.“.

Na úplne totožných právnych argumentoch je založené aj uznesenie okresného súduč. k. 18 S 1/2014-10 z 2. októbra 2014, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zrušenieregistrácie sťažovateľa ako kandidáta na funkciu poslanca mestského zastupiteľstva.

Sťažovateľ   okresnému   súdu   ako   orgánu,   v   ktorého   právomoci   bolo   zrušiť   jehoregistráciu   miestnou   volebnou   komisiou,   predovšetkým   vytýka,   že   pred   vydanímrozhodnutia   mu   nedal   príležitosť   vyjadriť   sa   k   skutočnostiam   uvádzaným   v návrhuna zrušenie registrácie jeho kandidatúry a na ten účel vo veci ani nenariadil pojednávanie.Napadnuté   uznesenia   sa   nevysporiadali   ani   so   skutočnosťou,   že   spolu   s predloženímkandidátnej listiny sťažovateľ „priložil i zaručený elektronický podpis ZEP“, pričom závero tom, že ide o podpis skenovaný, mal vychádzať zo zistení vyššej súdnej úradníčky, ktorúkonajúci sudcovia okresného súdu len poverili na úkony v správnych veciach pri prípraveveci na rozhodnutie.

Podľa názoru ústavného súdu bol okresný súd povinný v sťažovateľovom prípadeaplikovať nižšie uvedené ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb.o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono voľbách“) a Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2014.

Podľa   §   16   ods.   1   zákona   o voľbách   kandidátne   listiny   pre   voľby   do   obecného(mestského) zastupiteľstva podávajú politické strany, a to osobitne za každý volebný obvod,a nezávislí kandidáti.

Podľa   §   16   ods.   2   zákona   o voľbách   kandidátne   listiny   sa   doručia   v   dvochrovnopisoch   zapisovateľovi   miestnej   volebnej   komisie   najneskôr do   55   dní   pred   dňomvolieb. Politické strany doručia kandidátne listiny prostredníctvom splnomocnenca.

Podľa   §   16   ods.   8   zákona   o voľbách   ku   kandidátnej   listine   musí   byť   pripojenévlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou a nedalsúhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej listine, a že mu nie sú známe prekážkyvoliteľnosti.

Podľa   §   21   ods.   1   zákona   o voľbách   kandidátne   listiny   pre   voľbu   starostu   obce(primátora) môžu podávať politické strany. Každá politická strana môže na kandidátnejlistine   uviesť   iba   jedného   kandidáta.   Politické   strany   môžu   podať   kandidátnu   listinuso spoločným   kandidátom.   Kandidátne   listiny   sa   doručia   v   dvoch   rovnopisochzapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb. Politickéstrany doručia kandidátne listiny prostredníctvom splnomocnenca.

Podľa § 21 ods. 3 druhej vety zákona o voľbách ku kandidátnej listine sa pripojívyhlásenie podľa § 16 ods. 8.

Podľa § 17 ods. 1 písm. b), ako aj podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o voľbáchmiestna volebná komisia predložené kandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta,ku ktorého návrhu nie je pripojené vyhlásenie podľa § 16 ods. 8 zákona o voľbách. Podľa § 250zb OSP ak volebná komisia rozhodla o zaregistrovaní kandidáta aleboo nezaregistrovaní kandidáta pre voľby do orgánov samosprávy obcí, môže sa kandidujúcapolitická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát do troch dní odo dňa rozhodnutiamiestnej   (mestskej)   volebnej   komisie   obrátiť   na   okresný   súd   s   návrhom   na   vydanierozhodnutia   o   zrušení   registrácie   kandidáta   alebo   s   návrhom   na   vydanie   rozhodnutiao zaregistrovaní kandidáta. Účastníkmi konania sú politická strana, politické hnutie alebonezávislý kandidát, ktorí podali návrh podľa odseku 1, miestna (mestská) volebná komisiaa kandidát, politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, proti ktorým návrhsmeruje. Súd rozhodne uznesením do troch dní odo dňa podania návrhu. Proti rozhodnutiusúdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Preskúmaním obsahu napadnutých uznesení a konaní, ktoré ich vydaniu predchádzaliústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pri   prerokovaní   návrhov   podaných   proti   sťažovateľoviokresný súd porušil imanentné princípy práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojhopráva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   (prístup   k   súdu) –   aj právo   na   určitú   kvalitusúdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovaniekontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (podobne   napr.   III.   ÚS   402/08).   Podstatoukontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania malireálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovaťna protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stojaproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania(napr. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09, I. ÚS 314/2011).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislostis rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnejjudikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiťsvoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beerproti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku1993,   Ankerl   proti   Švajčiarsku   1996,   Komanický   proti   Slovensku   2002).   Právona kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielenpredložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkýmiďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutiesúdu a vyjadriť sa k nim (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, § 46).

Ako   z obsahu   sťažnosti,   tak   aj   z vyjadrenia   okresného   súdu   zhodne   vyplýva,   žeokresný   súd   v daných   veciach   nenariadil   pojednávania   a ani   ostatným   účastníkomnapadnutých   súdnych   konaní   neumožnil   podať   vyjadrenie   k skutočnostiam   uvádzanýmv návrhu. K námietke sťažovateľa uvedenej v tomto smere v sťažnosti okresný súd zaujalstanovisko,   podľa   ktorého   z aplikovateľných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkunevyplýva,   obzvlášť   v tomto   type   konania,   povinnosť   nariaďovať   pojednávanie,   pričomlehota 3 dní od podania návrhu na rozhodnutie súdu ustanovená § 250zb ods. 3 OSP anitakéto pojednávanie neumožňuje vykonať.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanoveniazákonných predpisov v súlade s účelom základných práv a slobôd, ktoré sú súčasťou ústavy.Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnuochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   ževšeobecné   súdy   majú   v   občianskom   súdnom   konaní   poskytovať   materiálnu   ochranuzákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmovúčastníkov [(§ 1 OSP), obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04].

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovanýmprávam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,III. ÚS 78/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že sťažovateľ nemal žiadnu možnosťvyjadriť sa k návrhu na zrušenie jeho registrácie v napadnutých voľbách, a preto okresný súdsvojím konaním porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúceprávo na rovnosť zbraní na kontradiktórnosť konania.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejnýchvecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov.   Cudzinci   s   trvalým   pobytomna území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcía do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 30 ods. 1 a 4ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z doterajšej   jeho   rozhodovacej praxe   vyplýva,   žeorgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia čl. 30 ods. 4ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01),resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislostiústavný súd uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgánverejnej   moci...   postupoval   pri   výkone   svojej   právomoci   tak,   že   zabezpečí   objektivitusvojho   postupu   smerujúceho   k   ochrane   alebo   uplatňovaniu   základného   práva   alebozákladnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovanízákladného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebiehav právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu.Uplatňovanie   a   ochrana   každého   základného   práva   alebo   slobody   musí   byť   v   činnostikaždého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnomzáklade. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamoalebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva aleboslobody.“ Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „... subjektom tohtopráva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahomuvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlasv prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa kinformáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“

S prihliadnutím   na   opísané   procesné   vady   konania   okresného   súdu,   v príčinnejsúvislosti s ktorými možno dospieť aj k záveru o nedostatočne zistenom skutkovom stave,ktorý mal byť podkladom pre zákonné a ústavne konformné rozhodnutie okresného súdu,ústavný   súd   nemôže   urobiť   jednoznačný   záver,   či   sťažovateľ   splnil   všetky   podmienkyzákona o voľbách pre registráciu jeho kandidatúry v napadnutých voľbách alebo či zrušenietejto   registrácie   okresným   súdom   bolo   vecne   správne.   Je   však   zrejmé,   že   z   dôvoduporušenia   ústavno-procesných   princípov   v   konaniach   okresného   súdu   sa   aj   napadnutéuznesenia, na základe ktorých bola zrušená registrácia sťažovateľa ako kandidáta na funkciuprimátora   mesta,   tak   aj   na   funkciu   poslanca   mestského   zastupiteľstva,   stali   ústavneneudržateľné. A práve v dôsledku týchto uznesení došlo k vylúčeniu sťažovateľa z politickejsúťaže,   v rámci   ktorej   sa   uchádzal   o funkcie   v orgánoch   samosprávy   mesta   Humenné.Keďže   objektivita   postupu   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   dodržaná   nebola,ústavný   súd   dospel   aj   k záveru,   že   okresný   súd   v danej   veci   porušil   aj   sťažovateľomoznačené základné právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavya základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Pri rozhodovaní o prípadnej aplikácii právomoci vyplývajúcej z čl. 127 ods. 2 ústavybral ústavný súd do úvahy reálnosť dopadov prípadného zrušenia napadnutého rozhodnutiaa vrátenia veci na ďalšie konanie. Považoval pritom za rozhodujúce, že voľby do orgánovobcí, v súvislosti s ktorými okresný súd napadnuté konanie viedol, sa už 15. novembra 2014uskutočnili a v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už nie je možné žiadnymspôsobom   volebný   proces   a jeho   výsledky   zvrátiť,   pretože   tieto   procesy   boli   zavŕšenéuvedením zvoleného primátora mesta a poslancov obecného zastupiteľstva do ich funkcií.Ústavný súd napriek týmto skutočnostiam, akceptujúc ústavný príkaz čl. 127 ods. 3 ústavy,musel neústavné rozhodnutie zrušiť (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenie v sume 100 000 €.Svoju žiadosť odôvodnil skutočnosťou, že bol rozhodnutiami okresného súdu „pozbavený práva reálne kandidovať do orgánov samosprávy Mesta Humenné, a teda i práva vykonávať verejnú funkciu a podieľať sa na správe vecí verejných. Súčasný právny poriadok pritom nepriznáva   sťažovateľovi   ani   reálnu   súdnu   ochranu,   keďže   sťažovateľ   nie   je   oprávnený napadnúť   neplatnosť   volieb   na   Ústavnom   súde...   Jedná   sa   o flagrantné   porušenie základných   práv   sťažovateľa,   ktoré   odôvodňuje   priznanie   zadosťučinenia   v požadovanej výške.“.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho právomoc priznať primerané finančnézadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je fakultatívnej povahy a v žiadnom rozsahunijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd v konanío namietanom porušení sťažovateľom označených práv poskytuje. V súvislosti s uvedenýmpovažuje   ústavný súd za dôležité   zdôrazniť   aj to,   že jeho   právomoc priznať   primeranéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhoviev merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za porušeniezákladného   práva,   ale   má   len   akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutiaústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsiparalelným   titulom   pre   domáhanie   sa   tejto   ochrany.   Takýmto   titulom   je   len   a výlučnepotreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto   práva ajprincíp právnej istoty (I. ÚS 235/03). Takáto náprava vo forme kompenzácie prichádza doúvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody užnie je možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodnéhostavu (obdobne napr. I. ÚS 15/02).

Pri rozhodovaní o žiadosti na priznanie finančného zadosťučinenia okrem skutočnosti, žetúto   svoju   žiadosť   sťažovateľ   neodôvodnil,   vychádzal   ústavný   súd   aj   zo skutočnosti,   ženáprava   porušených   základných   práv   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   je   užbezpredmetná.   Zároveň   však   považoval   za   potrebné   prihliadnuť   aj   na   v istom   zmyslepasívny postoj sťažovateľa, ktorý sa na ústavný súd neobrátil hneď po vydaní uzneseniaokresného súdu, ale až s odstupom 1 mesiaca, hoci si musel byť vedomý blížiaceho satermínu volieb (poštové zásielky s napadnutými uzneseniami boli sťažovateľovi doručovanépokynom sudcov z 3. októbra 2014, prvý pokus o ich doručenie bol voči sťažovateľovivykonaný 7. októbra 2014 a 8. októbra 2014 boli zásielky na pošte uložené), v dôsledkučoho už bez právneho významu na predbežnom prerokovaní konanom 25. novembra 2014nariadiť ústavným súdom navrhované dočasné opatrenie, ktorého dôsledkom mohlo byť ajodloženie volieb (v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že takýto dôsledoknastal   vo   volebnom   obvode   obce   Buzitka   z   dôvodu   vydania   uzneseniač. k. III. ÚS 651/2014-28 zo 4. novembra 2014).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vsume   1000   €   a   na   jeho   zaplatenie   zaviazal   okresný   súd   v lehote   2 mesiacov odprávoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Napokon ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupcasťažovateľa vyčíslil trovy konania v sume sumou 340,89 €, a to za dva úkony právnej službyvykonané   v   roku   2014   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   podanie   sťažnosti)   vrátanerežijného paušálu a 20 % DPH.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €. Úhradu potom priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, takako boli vyúčtované (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), v súlade s § 1ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 tak ústavný súd priznal 2-krátpo 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 2-krát po 8,04 €, t. j. spolusumu 16,08 €, čo spolu po zvýšení o 20 % dane z pridanej hodnoty (právny zástupcasťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,89 € (bod 3 výroku tohto nálezu).Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcusťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015