SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 690/2014-54
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Bašticom,Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, pre namietané porušenie ich základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 p o r u š e n é b o l i.
2. Mgr. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančnézadosťučinenie každej v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré j e im Okresný súdŽilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovomštyristotridsaťdva eur a tridsať centov), na účet ich právneho zástupcu Mgr. Tomáša Bašticu,Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 690/2014-26 z 25. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľky“), v ktorej namietali porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 486/1992.
Sťažovateľky sú navrhovateľkami v konaní o vydanie nehnuteľnosti, ktoré začalo ichnávrhom doručeným okresnému súdu 23. marca 1992 a už takmer 23 rokov je vedenépod sp. zn. 13 C 486/1992. Sťažovateľky prostredníctvom sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1zákona č. 757/2004. Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) doručenej súdu 7. augusta 2007a následne aj podaním na ústavnom súde namietali neprimeranú dĺžku konania. Ústavný súduznesením sp. zn. I. ÚS 301/08 z 18. septembra 2008 odmietol sťažnosť sťažovateliek, keďžev danom období nemohol okresný súd pre obligatórne prerušenie konania vo veci konať,a tiež z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti.
Vecou sp. zn. 13 C 486/1992 sa ústavný súd zaoberal aj na základe podania sťažnostiniektorých odporcov, resp. právnych nástupcov odporcov v konaní. Nálezomsp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a tiež nálezom sp. zn. IV. ÚS 432/2012zo 14. februára 2013 vyslovil, že v uvedenom konaní dochádza k porušovaniu právsťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu bolonálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 uložené konať vo veci sp. zn. 13 C 486/1992 bezzbytočných prieťahov.
Napriek uvedeným nálezom ústavného súdu vec nie je právoplatne ukončená, pričomod posledného nálezu ústavného súdu uplynul v čase podania ústavnej sťažnosti viac ako 1rok a osem mesiacov. K stavu konania okresného súdu v tomto období sťažovateľkyuvádzajú:
„Ústavný súd SR ďalším nálezom sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo dňa 14.2.2013 rozhodol tak, že: základné právo niektorých odporcov I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 porušené bolo. Našim podaním zo dňa 20.6.2013 sme na výzvu Okresného súdu zo dňa 3.6.2013 zaujali stanovisko k znaleckému posudku č. 2013-038 zo dňa 15.5.2013. ktorý bol vypracovaný súdom ustanoveným znalcom ⬛⬛⬛⬛.
Ďalší termín pojednávania určený na deň 17.10.2013 bol zrušený z dôvodu úmrtia odporcu v rade 8a/.
Podaním zo dňa 11.11.2013 sme sa obrátili na predsedu Okresného súdu so sťažnosťou na postup súdu v konaní podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z., ktorou sme namietali porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... Ostatné pojednávanie sa uskutočnilo dňa 11.3.2014. Na tomto pojednávaní boli vykonané úkony podľa § 118 ods. 1 a 2 O. s. p., bolo oboznámené, ktoré skutočnosti ostávajú v konaní sporné, tiež boli oboznámené výsledky prípravy samosudcu na pojednávanie, priebeh doterajšieho konania a právni zástupcovia účastníkov konania, ako aj odporkyňa v rade 1/ predniesli svoje prednesy. Pojednávanie bolo opäť odročené na neurčito za účelom pokračovania v konaní v zmysle návrhov na dokazovanie s tým, že súd zvažuje výsluch súdom ustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ a tiež výsluch súdom ustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ Okresnému súdu však nič nebránilo, aby znalcov predvolal a ich výsluch uskutočnil už na tomto pojednávaní. Uvedeným postupom súdu opäť vznikli ďalšie prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu...
Našim podaním zo dňa 16.5.2014 sme na základe výzvy Okresného súdu zo dňa 5.5.2014, nám doručenej dňa 13.5.2014, formulovali otázky, o ktoré je ešte potrebné doplniť znalecké dokazovanie na zodpovedanie otázky protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. V tomto smere zdôrazňujeme, že my už od začiatku označeného súdneho konania navrhujeme, aby bolo za uvedeným účelom nariadené znalecké dokazovanie.
Uznesením č. k. 13C 486/1992 - 1031 zo dňa 11.9.2014 Okresný súd rozhodol o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania znaleckým ústavom: Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pritom Okresný súd rozhodol o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania bez toho, aby najskôr na pojednávaní vypočul súdom ustanoveného znalca a odstránil tak prípadné pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Uvedeným postupom Okresného súdu opäť vznikli ďalšie prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu...
Sme presvedčené o tom, že dvadsaťdvaročná dĺžka konania sa už dotkla samotnej podstaty súdnej ochrany, keďže zbytočnými prieťahmi sa popiera jeho vlastná spravodlivosť (denegafio iustiliae), nakoľko pretrvávanie stavu právnej neistoty účastníka civilného konania sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti, ktorej garantmi sú práve súdy (I. ÚS 63/00).“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veciich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,-EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,-EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľkám uhradiť trovy konania, tak ako budú vyčíslené, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn. Spr S/510/2014 doručeným ústavnému súdu 10. februára 2015. Podpredsedníčkaokresného súdu v ňom žiadala zohľadniť najmä nedostatočné personálne obsadenie súdu,ako aj zložitosť veci a počet účastníkov konania. Zároveň uviedla, že spis sa toho časunenachádza na okresnom súde, keďže bol zaslaný znaleckému ústavu na kontrolné znalecképosúdenie. K vyjadreniu bolo pripojené aj stanovisko sudcu, v ktorom sudkyňa konajúcavo veci k súčasnému stavu konania uviedla:
„Po návrate spisu z ÚS SR v mesiaci október bolo na deň 17.10.2013 nariadené ďalšie pojednávanie, avšak zomrel odporca v rade 8a/. Po zistení okruhu dedičov bolo na deň 11.03.2014 nariadené pojednávanie a na základe jeho výsledkov je vec v štádiu nariadenia dvoch kontrolných znaleckých dokazovaní. Skorší termín nebolo možné určiť, nakoľko už boli všetky obsadené, je potrebné si uvedomiť, že pojednávania sa musia nariaďovať s dostatočným časovým predstihom, minimálne mesiac pred určeným termínom z dôvodu, aby sa bolo doručenie predvolania riadne vykázané a zachovaná lehota na prípravu pre účastníkov konania a PZ.
Právni zástupcovia procesných strán na pojednávaní dňa 11.03.2014 žiadali súd, aby mohli formulovať otázky na znalecké dokazovanie, žiadali lehotu 20 dní. V poskytnutej lehote ani jeden z právnych zástupcov otázky na znalca súdu nepredložil, preto boli právni zástupcovia ( ⬛⬛⬛⬛ ),urgovaní súdom výzvou zo dňa 05.05.2014. Následne odporcovia doručili súdu expertízny posudok
, ktorého závery značne spochybnili závery súdom ustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ v meritórnej otázke a síce v otázke rozostavanosti predmetnej stavby, teda v otázke či sa predmetná stavba môže považovať za vec v právnom zmysle so zameraním sa na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované ku dňu 01.01.1948.
Na základe tohto expertízneho posudku, súd teda musel posúdiť, či je potrebné opätovne vykonať znalecké dokazovanie na uvedenú otázku, resp. či má nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie za účelom preukázania nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, resp. protiprávneho zvýhodnenia nadobúdateľa v zmysle ust. § 4 ods.2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách alebo je nutné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie na otázku stupňa rozostavanosti predmetnej stavby ku dňu 01.01.1948.
Táto otázka si vyžadovala ďalšie náročné štúdium, zabezpečenie literatúry, konzultácie a podobne, nakoľko sa nejedná o znalecké dokazovanie napr. na otázku pravosti podpisu osoby, kde súd formuluje jedinú jednu jednoduchú až primitívnu otázku.
Po náročnom štúdiu som rozhodla, že základnú otázku, od ktorej v plnom rozsahu závisí rozhodnutie súdu vo veci samej, a síce otázku či sa predmetná stavba môže považovať za vec v právnom zmysle so zameraním sa na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované ku dňu 01.01.1948, súdom opakovane ustanovovaní znalci nevyriešili bezpečne resp. nevyriešili vôbec tak, aby ich závery mohli byť podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Preto súd uznesením č. k. 13C 486/1992-1031 zo dňa 11.09.2014 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie na danú otázku, za znalca ustanovil znalecký ústav : Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Následne po PPL označeného uznesenia bol súdny spis zaslaný ustanovenému znaleckému ústavu, kde sa nachádza aj v súčasnosti. Od znaleckého záveru sa bude odvíjať ďalší procesný postup súdu, nakoľko dokazovanie v civilnom procese sa chápe ako ucelený postup súdu a ďalších subjektov, v ktorom jednotlivé štádia na seba nadväzujú alebo sa aj prelínajú, avšak vždy v logicky usporiadanom poradí.“
Sťažovateľky sa k vyjadreniu okresného súdu, ako aj k uzneseniu o prijatí sťažnostina ďalšie konanie vyjadrili v podaní doručenom ústavnému súdu 3. marca 2015, v ktoromnamietali najmä skutočnosť, že ústavný súd obmedzil obdobie, ktorým sa pri posudzovaníopodstatnenosti ich sťažnosti zaoberal. Zdôraznili, že v ich prípade nejde o opakovanúsťažnosť tých istých účastníkov. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedli:
„Z našej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že porušenie nášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie našej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru odôvodňujeme 1. celkovou dĺžkou označeného konania, ktoré trvá už viac ako 22 rokov, 2. nečinnosťou súdu v konaní, a 3. nesústredenou a neefektívnou činnosťou súdu v konaní od počiatku konania, ktorú považujeme za pravú príčinu vzniknutých prieťahov v konaní. Naopak, z obsahu našej sťažnosti nemožno vyvodiť, že namietame porušenie našich základných práv postupom Okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 len v období po právoplatnosti nálezu Ústavného SR sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013.“
Podpredsedníčka okresného súdu, ako aj sťažovateľky vyjadrili súhlas s upustenímod ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasomúčastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgánesa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Pretona splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkovSlovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ichveci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavuprávnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňujepri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd poukazujena svoje rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a sp. zn. IV. ÚS 432/2012zo 14. februára 2013, v ktorých konštatoval právnu aj faktickú zložitosť konania.Opakovane však uvádza, že tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť takmer 23-ročnú dĺžkunapadnutého konania.
2. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom, podľaktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočnýmprieťahom. Ústavný súd z predchádzajúcich nálezov a vyjadrenia okresného súdu, ako aniz podania sťažovateliek nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchusťažovateliek.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 486/1992. Keďže v predchádzajúcich nálezoch ústavného súdu sa nachádzaanalýza postupu okresného súdu s konštatovaním jednotlivých období nečinnosti, ako ajs poukázaním na nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu v uvedenom konaní,obmedzil sa ústavný súd už len na postup okresného súdu v období po právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013. Ústavný súdkonštatuje, že i napriek tomu, že v predmetnej veci boli vydané už dva nálezy ústavnéhosúdu a okresný súd mal prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, vykonávaljednotlivé úkony so značným časovým odstupom a pojednávanie vo veci sa uskutočniloaž 11. marca 2014, viac ako po jednom roku od nálezu ústavného súdusp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013, napriek tomu, že okresný súd malk predmetnej veci pristúpiť so zvýšenou starostlivosťou a mal jej venovať väčšiu pozornosť.V súčasnom období je vec v štádiu kontrolného znaleckého dokazovania, t. j. skutkový stavveci nie ustálený ani po viac ako dvadsiatich dvoch rokoch od začatia konania.
Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu, ktorá spočívalav poukázaní na nedostatočné personálne obsadenie súdu. Podľa podpredsedníčky okresnéhosúdu táto situácia nespôsobuje ujmu len účastníkom konania, ale je aj na úkor samotnýchsudcov, „ktorí na úkor svojho zdravia a voľného času sa snažia konať tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, resp. ich minimalizovať, pričom na túto situáciu už opakovane poukazujeme na príslušných orgánoch“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, žeústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateliek na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo boloporušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danúvec. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06)nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, žeSlovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcovalebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojejprávnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalékonanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci rozhodol, že v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 13 C 486/1992 došlo k porušeniu základného právasťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Napriek tomuto zisteniu ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou (III. ÚS 158/07,III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť muuž bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Sťažovateľky výšku požadovanej sumy odôvodnili, že ju požadujúako,,... satisfakciu za to, že súd, ktorý by mal dbať o to, aby ochrana všetkých účastníkov v konaní bola rýchla a účinná takto nekoná, čím u nás pretrváva pocit právnej neistoty. Intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak dlhodobými prieťahmi v konaní sa podľa nášho názoru rovná odmietaniu spravodlivosti.“. Porušenie práva je podľa nichzvýraznené aj tým, že sa koná o ich reštitučnom návrhu a zdĺhavý spor takto vnímajú ako„novú osobnú a rodinnú krivdu, z ktorej oprávnene viníme štát“.
Sťažovateľky žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každej z nichpo 20 000 €. Keďže vo vzťahu k sťažovateľkám ústavný súd konštatoval prvýkrát porušenieich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zohľadnil ich takmer 23rokov trvajúci stav právnej neistoty, ako aj ďalšie okolnosti prípadu a priznal im primeranéfinančné zadosťučinenie v sume každej po 8 000 € (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil nárok na náhradutrov v sume 432,30 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (za prevzatiea prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť v sume 134 € za jeden úkon právnejslužby a režijný paušál 2 x 8,04 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015(za vyjadrenie z 3. marca 2015 v sume 139, 83 € a režijný paušál 8,39 €).
Ústavný súd priznal sťažovateľkám trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniapodľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)podľa ktorého je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jedenúkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Za dva úkony vykonané v roku 2014a režijný paušál prináleží v zmysle uvedenej vyhlášky sťažovateľkám suma 284,08 €a za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 a režijný paušál suma 148,22 €, celkom432,30 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015