znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 690/2014-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom   z predsedu Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Bašticom,Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, pre namietané porušenie ich základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Mgr. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie každej v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré   j e   im Okresný súdŽilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy   právneho   zastúpenia   v sume   432,30   €   (slovomštyristotridsaťdva eur a tridsať centov), na účet ich právneho zástupcu Mgr. Tomáša Bašticu,Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 690/2014-26 z 25. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľky“),   v ktorej   namietali   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 486/1992.

Sťažovateľky sú navrhovateľkami v konaní o vydanie nehnuteľnosti, ktoré začalo ichnávrhom doručeným okresnému súdu 23. marca 1992 a už takmer 23 rokov je vedenépod sp. zn. 13 C 486/1992. Sťažovateľky prostredníctvom sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1zákona   č.   757/2004.   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   doručenej   súdu   7.   augusta   2007a následne aj podaním na ústavnom súde namietali neprimeranú dĺžku konania. Ústavný súduznesením sp. zn. I. ÚS 301/08 z 18. septembra 2008 odmietol sťažnosť sťažovateliek, keďžev danom období nemohol okresný súd pre obligatórne prerušenie konania vo veci konať,a tiež z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti.

Vecou sp. zn. 13 C 486/1992 sa ústavný súd zaoberal aj na základe podania sťažnostiniektorých   odporcov,   resp.   právnych   nástupcov   odporcov   v konaní.   Nálezomsp. zn. III. ÚS 319/2011   zo   4.   októbra   2011   a tiež   nálezom   sp.   zn.   IV.   ÚS   432/2012zo 14. februára   2013   vyslovil,   že   v uvedenom   konaní   dochádza   k porušovaniu   právsťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu bolonálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   319/2011   uložené   konať   vo   veci   sp.   zn.   13   C   486/1992   bezzbytočných prieťahov.

Napriek uvedeným nálezom ústavného súdu vec nie je právoplatne ukončená, pričomod posledného nálezu ústavného súdu uplynul v čase podania ústavnej sťažnosti viac ako 1rok   a osem   mesiacov.   K stavu   konania   okresného   súdu   v tomto   období   sťažovateľkyuvádzajú:

„Ústavný súd SR ďalším nálezom sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo dňa 14.2.2013 rozhodol tak, že: základné právo niektorých odporcov I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 porušené bolo. Našim podaním zo dňa 20.6.2013 sme na výzvu Okresného súdu zo dňa 3.6.2013 zaujali   stanovisko   k   znaleckému   posudku   č.   2013-038   zo   dňa   15.5.2013.   ktorý   bol vypracovaný súdom ustanoveným znalcom ⬛⬛⬛⬛.

Ďalší termín pojednávania určený na deň 17.10.2013 bol zrušený z dôvodu úmrtia odporcu v rade 8a/.

Podaním   zo   dňa   11.11.2013   sme   sa   obrátili   na   predsedu   Okresného   súdu so sťažnosťou na postup súdu v konaní podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z., ktorou sme namietali porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... Ostatné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   11.3.2014.   Na   tomto   pojednávaní   boli vykonané úkony podľa § 118 ods. 1 a 2 O. s. p., bolo oboznámené, ktoré skutočnosti ostávajú   v   konaní   sporné,   tiež   boli   oboznámené   výsledky   prípravy   samosudcu na pojednávanie, priebeh doterajšieho konania a právni zástupcovia účastníkov konania, ako aj odporkyňa v rade 1/ predniesli svoje prednesy. Pojednávanie bolo opäť odročené na neurčito za účelom pokračovania v konaní v zmysle návrhov na dokazovanie s tým, že súd   zvažuje   výsluch   súdom   ustanoveného   znalca ⬛⬛⬛⬛ a   tiež   výsluch   súdom ustanoveného   znalca ⬛⬛⬛⬛ Okresnému   súdu   však   nič   nebránilo,   aby   znalcov predvolal a ich výsluch uskutočnil už na tomto pojednávaní. Uvedeným postupom súdu opäť vznikli ďalšie prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu...

Našim podaním zo dňa 16.5.2014 sme na základe výzvy Okresného súdu zo dňa 5.5.2014, nám doručenej dňa 13.5.2014, formulovali otázky, o ktoré je ešte potrebné doplniť znalecké   dokazovanie   na   zodpovedanie   otázky   protiprávneho   zvýhodnenia   osoby nadobúdateľa v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. V tomto smere zdôrazňujeme, že my už od   začiatku   označeného   súdneho   konania   navrhujeme,   aby   bolo   za   uvedeným   účelom nariadené znalecké dokazovanie.

Uznesením   č.   k. 13C   486/1992   -   1031   zo   dňa   11.9.2014   Okresný   súd   rozhodol o nariadení   kontrolného   znaleckého   dokazovania   znaleckým   ústavom:   Stavebná   fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pritom Okresný súd rozhodol o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania bez toho, aby najskôr na pojednávaní vypočul súdom ustanoveného znalca a odstránil tak prípadné pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého   posudku.   Uvedeným postupom Okresného   súdu   opäť   vznikli   ďalšie   prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu...

Sme presvedčené o tom, že dvadsaťdvaročná dĺžka konania sa už dotkla samotnej podstaty súdnej ochrany, keďže zbytočnými prieťahmi sa popiera jeho vlastná spravodlivosť (denegafio   iustiliae),   nakoľko   pretrvávanie   stavu   právnej   neistoty   účastníka   civilného konania sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti, ktorej garantmi sú práve súdy (I. ÚS 63/00).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veciich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20.000,-EUR   (slovom   dvadsaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,-EUR   (slovom   dvadsaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľkám uhradiť trovy konania, tak ako budú vyčíslené, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podanímsp. zn. Spr S/510/2014 doručeným ústavnému súdu 10. februára 2015. Podpredsedníčkaokresného súdu v ňom žiadala zohľadniť najmä nedostatočné personálne obsadenie súdu,ako aj zložitosť veci a počet účastníkov konania. Zároveň uviedla, že spis sa toho časunenachádza na okresnom súde, keďže bol zaslaný znaleckému ústavu na kontrolné znalecképosúdenie. K vyjadreniu bolo pripojené aj stanovisko sudcu, v ktorom sudkyňa konajúcavo veci k súčasnému stavu konania uviedla:

„Po návrate spisu z ÚS SR v mesiaci október bolo na deň 17.10.2013 nariadené ďalšie pojednávanie, avšak zomrel odporca v rade 8a/. Po zistení okruhu dedičov bolo na deň 11.03.2014 nariadené pojednávanie a na základe jeho výsledkov je vec v štádiu nariadenia dvoch kontrolných znaleckých dokazovaní. Skorší termín nebolo možné určiť, nakoľko   už   boli   všetky   obsadené,   je   potrebné   si   uvedomiť,   že   pojednávania   sa   musia nariaďovať s dostatočným časovým predstihom, minimálne mesiac pred určeným termínom z   dôvodu,   aby   sa   bolo   doručenie   predvolania   riadne   vykázané   a   zachovaná   lehota na prípravu pre účastníkov konania a PZ.

Právni zástupcovia procesných strán na pojednávaní dňa 11.03.2014 žiadali súd, aby mohli formulovať otázky na znalecké dokazovanie, žiadali lehotu 20 dní. V poskytnutej lehote ani jeden z právnych zástupcov otázky na znalca súdu nepredložil, preto boli právni zástupcovia ( ⬛⬛⬛⬛ ),urgovaní súdom výzvou zo dňa 05.05.2014.   Následne   odporcovia   doručili   súdu   expertízny   posudok

, ktorého závery značne spochybnili závery súdom ustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ v meritórnej otázke a síce v otázke rozostavanosti predmetnej stavby, teda v otázke či sa predmetná stavba môže považovať za vec v právnom zmysle so zameraním sa na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované ku dňu 01.01.1948.

Na   základe   tohto   expertízneho   posudku,   súd   teda   musel   posúdiť,   či   je   potrebné opätovne vykonať znalecké dokazovanie na uvedenú otázku, resp. či má nariadiť kontrolné znalecké   dokazovanie   za   účelom   preukázania   nadobudnutia   sporných   nehnuteľností v rozpore   s   vtedy   platnými   právnymi   predpismi,   resp.   protiprávneho   zvýhodnenia nadobúdateľa v zmysle ust. § 4 ods.2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách alebo je nutné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie na otázku stupňa rozostavanosti predmetnej stavby ku dňu 01.01.1948.

Táto   otázka   si   vyžadovala   ďalšie   náročné   štúdium,   zabezpečenie   literatúry, konzultácie a podobne, nakoľko sa nejedná o znalecké dokazovanie napr. na otázku pravosti podpisu osoby, kde súd formuluje jedinú jednu jednoduchú až primitívnu otázku.

Po náročnom štúdiu som rozhodla, že základnú otázku, od ktorej v plnom rozsahu závisí rozhodnutie súdu vo veci samej, a síce otázku či sa predmetná stavba môže považovať za vec v právnom zmysle so zameraním sa na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované ku   dňu   01.01.1948,   súdom   opakovane   ustanovovaní   znalci   nevyriešili   bezpečne   resp. nevyriešili vôbec tak, aby ich závery mohli byť podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Preto súd uznesením č. k. 13C 486/1992-1031 zo dňa 11.09.2014 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie na danú otázku, za znalca ustanovil znalecký ústav : Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Následne po PPL označeného uznesenia bol súdny spis zaslaný ustanovenému znaleckému ústavu, kde sa nachádza aj v súčasnosti. Od znaleckého záveru sa bude odvíjať ďalší procesný postup súdu, nakoľko dokazovanie v civilnom   procese   sa   chápe   ako   ucelený   postup   súdu   a   ďalších   subjektov,   v   ktorom jednotlivé   štádia   na   seba   nadväzujú   alebo   sa   aj   prelínajú,   avšak   vždy   v   logicky usporiadanom poradí.“

Sťažovateľky sa k vyjadreniu okresného súdu, ako aj k uzneseniu o prijatí sťažnostina ďalšie konanie vyjadrili v podaní doručenom ústavnému súdu 3. marca 2015, v ktoromnamietali najmä skutočnosť, že ústavný súd obmedzil obdobie, ktorým sa pri posudzovaníopodstatnenosti   ich   sťažnosti   zaoberal.   Zdôraznili,   že   v ich   prípade   nejde   o opakovanúsťažnosť tých istých účastníkov. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedli:

„Z   našej   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   porušenie   nášho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie   našej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru odôvodňujeme 1. celkovou dĺžkou označeného konania, ktoré trvá už viac ako 22 rokov, 2. nečinnosťou súdu v konaní, a 3. nesústredenou a neefektívnou činnosťou súdu v konaní od počiatku konania, ktorú považujeme za pravú príčinu vzniknutých prieťahov v konaní. Naopak, z obsahu našej sťažnosti nemožno vyvodiť, že namietame porušenie našich základných práv postupom Okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 len v období po právoplatnosti nálezu Ústavného SR sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013.“

Podpredsedníčka okresného súdu, ako aj sťažovateľky vyjadrili súhlas s upustenímod ústneho   pojednávania   vo   veci   prijatej   sťažnosti.   Ústavný   súd   preto   so   súhlasomúčastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgánesa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Pretona splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkovSlovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ichveci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavuprávnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konaniaa spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (II.   ÚS   74/97).   Tieto   tri   kritériá   zohľadňujepri namietaní   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľačl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd poukazujena svoje rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a sp. zn. IV. ÚS 432/2012zo   14.   februára   2013,   v ktorých   konštatoval   právnu   aj   faktickú   zložitosť   konania.Opakovane však uvádza, že tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť takmer 23-ročnú dĺžkunapadnutého konania.

2.   Správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania   je   druhým   kritériom,   podľaktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočnýmprieťahom. Ústavný súd z predchádzajúcich nálezov a vyjadrenia okresného súdu, ako aniz podania sťažovateliek nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchusťažovateliek.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 486/1992. Keďže v predchádzajúcich nálezoch ústavného súdu sa nachádzaanalýza postupu okresného súdu s konštatovaním jednotlivých období nečinnosti, ako ajs poukázaním na nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu v uvedenom konaní,obmedzil   sa   ústavný   súd   už   len na   postup   okresného   súdu   v období   po právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013. Ústavný súdkonštatuje, že i napriek tomu, že v predmetnej veci boli vydané už dva nálezy ústavnéhosúdu a okresný súd mal prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, vykonávaljednotlivé úkony so značným časovým odstupom a pojednávanie vo veci sa uskutočniloaž 11.   marca   2014,   viac   ako   po   jednom   roku   od   nálezu ústavného   súdusp. zn. IV. ÚS 432/2012   zo   14.   februára   2013,   napriek   tomu,   že   okresný   súd   malk predmetnej veci pristúpiť so zvýšenou starostlivosťou a mal jej venovať väčšiu pozornosť.V súčasnom období je vec v štádiu kontrolného znaleckého dokazovania, t. j. skutkový stavveci nie ustálený ani po viac ako dvadsiatich dvoch rokoch od začatia konania.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   obranu   okresného   súdu,   ktorá   spočívalav poukázaní na nedostatočné personálne obsadenie súdu. Podľa podpredsedníčky okresnéhosúdu táto situácia nespôsobuje ujmu len účastníkom konania, ale je aj na úkor samotnýchsudcov, „ktorí   na   úkor   svojho   zdravia   a voľného   času   sa   snažia   konať   tak,   aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, resp. ich minimalizovať, pričom na túto situáciu už opakovane poukazujeme na príslušných orgánoch“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, žeústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateliek na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a   nie   to,   či   toto   právo   boloporušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danúvec.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   127/04,   II.   ÚS   311/06)nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, žeSlovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcovalebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojejprávnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalékonanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   povahu   veci   rozhodol,   že   v   konaní   vedenomokresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   486/1992   došlo   k   porušeniu   základného   právasťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Napriek tomuto zisteniu ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou (III. ÚS 158/07,III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť muuž bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akýchdôvodov sa ho domáha. Sťažovateľky výšku požadovanej sumy odôvodnili, že ju požadujúako,,... satisfakciu za to, že súd, ktorý by mal dbať o to, aby ochrana všetkých účastníkov v konaní bola rýchla a účinná takto nekoná, čím u nás pretrváva pocit právnej neistoty. Intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak dlhodobými prieťahmi v konaní sa podľa   nášho   názoru   rovná   odmietaniu   spravodlivosti.“. Porušenie   práva   je   podľa   nichzvýraznené aj tým, že sa koná o ich reštitučnom návrhu a zdĺhavý spor takto vnímajú ako„novú osobnú a rodinnú krivdu, z ktorej oprávnene viníme štát“.

Sťažovateľky   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   každej   z nichpo 20 000 €. Keďže vo vzťahu k sťažovateľkám ústavný súd konštatoval prvýkrát porušenieich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zohľadnil ich takmer 23rokov trvajúci stav právnej neistoty, ako aj ďalšie okolnosti prípadu a priznal im primeranéfinančné zadosťučinenie v sume každej po 8 000 € (bod 2 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil nárok na náhradutrov v sume 432,30 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (za prevzatiea prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť v sume 134 € za jeden úkon právnejslužby a režijný paušál 2 x 8,04 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015(za vyjadrenie z 3. marca 2015 v sume 139, 83 € a režijný paušál 8,39 €).

Ústavný súd priznal sťažovateľkám trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniapodľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátovza poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)podľa ktorého je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jedenúkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Za dva úkony vykonané v roku 2014a režijný   paušál   prináleží   v zmysle   uvedenej   vyhlášky   sťažovateľkám   suma   284,08   €a za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 a režijný paušál suma 148,22 €, celkom432,30 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účetprávneho   zástupcu   sťažovateliek   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149Občianskeho   súdneho   poriadku)   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohtorozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015