znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 69/2015-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   marca2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranuzaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 247/2013a jeho uznesením z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a   prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 247/2013 a jeho uznesenímz 20. marca 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Zvolen (ďalej len„okresný súd“) uznesením sp. zn. Spr 623/2013 z 23. mája 2013 jej uložil povinnosť zaplatiťsúdny poplatok „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,že potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú“ jej „základné práva tak, ako je to rozvedené... v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd porušili jej „... základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme,   že   Okresný   súd...   a   porušovateľ   porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie...

... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.   Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané   bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne   uvedené,   že   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania   je   možné   vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu...

... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...

...   tiež   nie   je   zrejmé,   či   spoplatnené   podanie   je   vo   vzťahu   k   skupine   podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené...

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj„zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostirozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenompod sp. zn. 15 Co 247/2013 a jeho uznesením z 20. marca 2014 bolo porušené jej základnéprávo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdnekonanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhla napadnuté uznesenie krajskéhosúdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Taktiež požadovala priznať jej primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie,   a)   ktoré   základné   práva   alebo   slobodysa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručila ajnapadnuté uznesenie tak okresného súdu, ako aj krajského súdu. Predloženie rozhodnutívšeobecných súdov, proti ktorým sťažnosti smerujú, je pritom podľa § 50 ods. 2 zákonao ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinnýodstraňovať   z úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného   právnehozastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej   činnostiústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,III. ÚS 357/2010,   II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010,   III. ÚS 206/2010,IV. ÚS 159/2010,   IV. ÚS 213/2010,   IV. ÚS 134/2010).   Podľa   §   18   ods.   2   zákonač. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k nedostatkom zákonom predpísanýchnáležitostí   zdôrazňuje,   že   v   prípade   opakujúcich   sa   neúplných   podaní   sťažovateľkyje neakceptovateľné,   aby   sťažovateľka,   právne   zastúpená   kvalifikovaným   právnymzástupcom, nerešpektovala zákon o ústavnom súde a predkladala naďalej také sťažnosti,ktoré   neobsahujú   základné   náležitosti   ustanovené   týmto   zákonom,   hoci   bola   na   tútoskutočnosť viackrát upozornená (napr. III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012,I. ÚS 321/2012, I. ÚS 283/2012).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   takýnedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred   ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015