znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 69/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. L. T., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„... Sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou konania v právnej veci žalobcu V. K., v konaní o nariadenie predbežného opatrenia a vrátenie daru, vedenom na prvom stupni pred Okresným   súdom   Košice   -   okolie   pod   sp.   zn.   7   C/106/2012   a na druhom   stupni   pred Krajským súdom Košice sp. zn. 6 Co/265/2012...

Krajský   súd   Košice   uznesením   spis.   značka   6   Co/265/2012   zo   dňa   9.   11.   2012 potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   s   výnimkou   zákazu   možnosti   prenajímania nehnuteľnosti. V odôvodnení svojho uznesenia KS Košice uviedol, že vinkulácia peňažných prostriedkov   vo   výške   10.013,24   €   nie   je   dostatočným   zabezpečovacím   prostriedkom pre výkon súdneho rozhodnutia, pretože navrhovateľ nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu s vinkulujúcou bankou V. a. s...

Predmetom súdneho konania je požiadavka navrhovateľa na vrátenie daru vo výške 13.277,56 €. Odporkyňa z dôvodu, že dlhodobo žila ako družka s navrhovateľom napriek tomu,   že   jeho   návrh   vo   veci   samej   považuje   za   nedôvodný,   dobrovoľne   uhradila navrhovateľovi sumu 3264,32 € v snahe pomôcť mu v jeho ťažkej životnej situácii. Zvyšnú časť žalovanej sumy vo výške 10.013,24 € sťažovateľka vinkulovala vo V. a. s. v prospech navrhovateľa s tým, že sťažovateľka vinkulovaným vkladom nebude môcť disponovať do 31. 12. 2022 (dovtedy nepochybne bude súdny spor vo veci samej právoplatne ukončený) a naopak navrhovateľ v prípade predloženia právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej bude mať nárok na vyplatenie vinkulovanej sumy, a to vo výške uvedenej v predmetnom rozhodnutí...“

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 7 C/106/2012-22 zo 17. júla 2012 vo výroku, ktorým okresný súd zakázal sťažovateľke previesť   vlastnícke   právo   akýmkoľvek   spôsobom,   zameniť,   vložiť,   zaťažiť   záložným právom alebo akokoľvek inak zaťažiť predmetné nehnuteľnosti. Sťažovateľka považuje už uvedené uznesenie krajského súdu za arbitrárne z dôvodu, že časť peňazí navrhovateľovi už zaplatila aj napriek tomu, že jeho nárok na vrátenie daru považuje za sporný, a zvyšnú čiastku vinkulovala v prospech navrhovateľa v banke. Z tohto dôvodu sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd mal uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia zrušiť.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo Mgr. L. T., V., na súdnu ochranu, vrátane práva na spravodlivý súdny proces, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   vedenom pod sp. zn. 6 Co/265/2012 zo dňa 9. 13. 2012   p o r u š e n é bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. 11. 2012, sp. zn. 6 Co/265/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Košiciach ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. I. H. za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 485,24 eur do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012 za ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľky vinkulácia peňazí v prospech navrhovateľa bola dostatočným dôvodom na to, aby krajský súd zrušil predbežné opatrenie nariadené okresným súdom. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   6   Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012 okrem iného uviedol:

„...   Uznesenie   súdu   prvého   stupňa   je   vo   výroku,   ktorým   súd   zakázal   odporkyni previesť vlastnícke právo akýmkoľvek spôsobom, zameniť, vložiť, zaťažiť záložným právom, alebo akokoľvek inak zaťažiť nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 131 katastrálne územie H., obec H., okres K., a to pozemky, parcely registra C, parc. č. 38 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 367 m2 a parc. č. 39 - záhrady vo výmere 2477 m2 a dom súpisné   číslo   23 na   parc.   č.   38,   do právoplatného   skončenia   konania   vo veci   samej   o vrátenie daru vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...

Navrhovateľ osvedčil pravdepodobnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Sama odporkyňa priznáva, že pri kúpe predmetnej nehnuteľnosti jej navrhovateľ poskytol sumu 300.000,- Sk. Aj za situácie, keď právny dôvod poskytnutia peňazí doposiaľ nie je preukázaný, nárok navrhovateľa na vrátenie daru z tohto dôvodu možno považovať za osvedčený.

Je   zrejmé,   že   navrhovateľ   je   v   dôkaznej   núdzi,   vzhľadom   na   svoj   nepriaznivý zdravotný stav. Z obsahu spisuje taktiež zrejmé, že odporkyňa v priebehu tohto konania, ale aj v priebehu konania vedeného pred Okresným súdom Košice - okolie sp. zn. 7 C/96/2010 menila svoje tvrdenia ohľadom prijatia predmetnej sumy od navrhovateľa, preto konanie odporkyne možno považovať   v tomto   štádiu   konania za účelové.   Záväzne   o dôvodnosti nároku navrhovateľa bude rozhodnuté až v konaní vo veci samej, avšak táto skutočnosť nemení nič na závere o osvedčení pravdepodobnosti nároku na nariadenie predbežného opatrenia.

Osvedčenie   nebezpečenstva   bezprostrednej   ujmy,   resp.   obava   navrhovateľa z ohrozenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia vo veci samej bola osvedčená samotným priznaním   odporkyne,   ktorá   potvrdila   svoj   úmysel   nakladať   (predať)   s   predmetnými nehnuteľnosťami v snahe riešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu. Nepochybne je takto preukázaný aj úmysel nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, a to spôsobom, ktorý by v budúcnosti   mohol   ohroziť   výkon   súdneho   rozhodnutia   vo   veci   samej,   čo   v   konečnom dôsledku môže viesť k zmareniu, alebo sťaženiu vymoženia pohľadávky navrhovateľa voči odporkyni. Odporkyňa sa totiž snaží zbaviť jedine možného speňažiteľného majetku. Ani vinkulácia peňažných prostriedkov vo výške 10.013,24 eur na účte odporkyne v prospech navrhovateľa na dobu určitú, na základe zmluvy o vinkulácii práva disponovať s peňažnými   prostriedkami   na   účte   a   mandátnej   zmluvy   zo   dňa   3.   8.   2012,   nie   je dostatočným   zabezpečovacím   prostriedkom   pre   výkon   súdneho   rozhodnutia,   pretože navrhovateľ nie je v žiadnom v zmluvnom vzťahu na základe tejto zmluvy o vinkulácii s odporkyňou a ani s V., a. s., a tiež aj s prihliadnutím nato, že takýmto spôsobom nie je zabezpečená celá pohľadávka navrhovateľa voči odporkyni.

Nakoniec bola splnená aj podmienka vzťahu navrhovaného predbežného opatrenia k predmetu konania vo veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil napadnuté   uznesenie   ako   vecne   správne   vo   výroku,   ako   je   uvedený   v   enunciáte   tohto rozhodnutia.

Dôvodné   je   však   odvolanie   odporkyne   v   prevyšujúcej   časti,   preto   odvolací   súd napadnuté uznesenie v časti, v ktorej bol odporkyni uložený zákaz prenechať predmetnú nehnuteľnosť do nájmu, v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil.

Nariadením   takéhoto   predbežného   opatrenia   by   totiž   došlo   k   nedôvodnému obmedzeniu odporkyne vo výkone jej vlastníckych práv k predmetnej nehnuteľnosti, pretože nájom   nehnuteľnosti   nebráni   prípadnému   budúcemu   výkonu   rozhodnutia   a   zároveň   by viedlo   k   obmedzeniu   možnosti   odporkyne   uspokojiť   žalovaný   nárok,   lebo   nájom nehnuteľností   môže   byť   aj   zdrojom   finančných   prostriedkov   (nájomné   v   prípade prenechania nehnuteľnosti do nájmu) slúžiacich na uspokojenie pohľadávky navrhovateľa. Z   týchto   dôvodov   je   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   prevyšujúcej   časti nedôvodné...“

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   6   Co/265/2012-57 z 9. novembra   2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostačujúco   vysvetlil,   prečo uznesenie okresného súdu č. k. 7 C/106/2012-22 zo 17. júla 2012 potvrdil v časti, v ktorej zakázal odporkyni previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, a vo zvyšnej časti   návrh   zamietol,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné   a   udržateľné.   Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   zaujal   stanovisko k námietkam sťažovateľky,   najmä   pokiaľ ide   o skutočnosť,   prečo   vinkuláciu   peňažných prostriedkov nepovažuje za dostatočný zabezpečovací prostriedok.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože namietané uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Sťažovateľka mohla vo veci podať aj návrh na zrušenie predmetného predbežného opatrenia, o čom však nepredložila ústavnému súdu relevantné dôkazy.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Co/265/2012-57 z 9. novembra 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013