znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 69/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. K. B., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžp/9/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2011 (po doplnení 27. januára 2012) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžp/9/2011 z 26. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Rozhodnutím   mesta N.   č.   SP   4195/2010-013-JUDr.Sp   zo   dňa 30.   3.   2010   bola sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 2 000,- Eur za porušenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že v mesiaci jún 2009 umiestnil a do decembra 2009 užíval 3 kusy reklamných zariadení, a to bez predpísaného povolenia stavebného úradu.

Proti   predmetnému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   v   zákonom   stanovenej   lehote odvolanie. Rozhodnutím č. sp. KSUNR-2010-688-004 zo dňa 16. 7. 2010 Krajský stavebný úrad ako odvolací orgán odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti rozhodnutiu žalovaného Krajského stavebného úradu č. sp. KSUNR-2010-688- 004 zo dňa 16. 7. 2010 a rozhodnutiu mesta N. č. SP 4195/2010-013-JUDr.Sp zo dňa 30. 3. 2010 podal sťažovateľ žalobu.

V žalobe sťažovateľ namietal, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu, že pri uložení pokuty vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ namietal, že   žalovaný   v   rozpore   so   stavebným   zákonom   aplikoval   na   povoľovanie   reklamných zariadení ustanovenie § 43 stavebného zákona, ktoré obsahuje definíciu stavieb. Poukázal, že   reklamné   zariadenia,   ktoré   nie   sú   spojené   s   pozemkom   alebo   stavbou   nepodliehajú povoľovaniu stavebného úradu. Zároveň uvádzal, že žalovaný aplikáciu ustanovenia § 43 stavebného zákona nedostatočne odôvodnil.

Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 11 S/121/2010-39 zo dňa 31. 1.2011 žalobu zamietol.“

Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 11 S/121/2010 z 31. januára 2011 podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   [§   205   ods.   2   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)],   a   že   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP].

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžp/9/2011 z 26. októbra 2011 rozsudok krajského súdu však v celom rozsahu potvrdil.

Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej zásadnými argumentmi v odvolaní v časti „K nesprávnym skutkovým zisteniam“, keď uvádzal, že posudzované reklamné zariadenia neboli voľne položené na pozemku, pretože ich   umiestnenie   vyžadovalo   úpravu   podkladu.   Podľa   skutkových   zistení   súdu   úprava podkladu pozostávala „z vyhĺbenia základového lôžka a jeho vysypania kamennou drťou a následného ukotvenia reklamného zariadenia do pozemku“, čo však   nekorešpondovalo s reálnym   stavom.   Vyplýva   to   zo   samotného   rozhodnutia   Stavebného   úradu   mesta   N. č. k. SP 4195/2010-013 z 30. marca 2010, kde sa uvádza, že reklamné zariadenia boli voľne umiestnené na pozemok po úprave podkladu, ktorá „spočívala v odstránení vrstvy zeminy vrátane   trávnika,   následne   bol   na   podklad   navezený   štrk   a   potom   naň   bol   položený betónový základ samotného reklamného zariadenia."

Sťažovateľka tiež namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v tom smere, «či predmetné reklamné zariadenia, ktoré boli voľne umiestnené na pozemku, podliehajú povoľovacej právomoci stavebných úradov. V tejto súvislosti bolo významné posúdiť,   aký je obsah pojmu „spojený“ v ustanovení § 71 ods.   1 písm.   c) Stavebného zákona. Najvyšší súd však tomuto pojmu pripisuje v rozhodnutí rôzny význam a z toho dôvodu má za to, že napádané rozhodnutie trpí vnútornou rozpornosťou.».

Hoci sťažovateľka v žalobe aj odvolaní poukazuje na jazykový výklad tohto výrazu, ktorý iné ako pevné spojenie nepozná, keďže spojením je len prepojenie vecí do jedného celku, najvyšší súd uviedol, že toto ustanovenie je potrebné vykladať inak.

Na   druhej   strane   však   najvyšší   súd   ďalej   uviedol,   že   posudzované   reklamné zariadenia «nemohli   byť   voľne   umiestnené na pozemku tak,   ako   sa   bránil žalobca,   ale museli byť spojené s pozemkom, pretože slúžili reklame takmer 6 mesiacov, pričom boli vystavené poveternostným vplyvom. V tejto časti rozhodnutia však popiera, to čo uviedol vyššie, a to, že pri reklamných zariadeniach nemusí ísť o spojenie pevné pre založenie povoľovacej   právomoci   stavebných   úradov.   Uvádza,   že   zariadenia   nemohli   byť   voľne umiestnené, ale že museli byť spojené s pozemkom. Toto súd uvádza aj napriek tomu, že sťažovateľ v celom konaní nikdy nepripustil, že zariadenia boli pevne spojené so zemou a opakovane uvádzal, že boli voľne umiestnené. Ak teda nemali byť voľne umiestnené (tu ide nesprávne   skutkové   zistenie   súdu   uvedené   vyššie),   vyplýva   z   toho   že   súd   ich   zjavne považoval za pevne spojené s pozemkom, keďže iné „prepojenie“ predmetov ako pevné či voľné neexistuje.

A tak hoci súd dospel k právnemu záveru, že pod pojmom „spojený“ uvedenom v § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, je potrebné rozumieť iné ako pevné spojenie, svoje právne posúdenie veci súd oprel o argumenty, ktoré tento záver nepodporujú. Súd totiž opakovane uviedol, že zariadenia nemohli byť voľne umiestnené na pozemku a museli byť pevne spojené s pozemkom a týmto odôvodňoval svoj právny záver. Pojem „spojený“ teda súd opakovane spája s pevným spojením, hoci jeho pôvodný výklad vychádzal z toho, že pre povoľovanie reklamných zariadení nie je potrebné pevné spojenie. Zároveň sa zdá, že súd rozlišuje medzi pevným spojením, spojením a voľným umiestnením na pozemok, pričom ale tieto pojmy nijak nedefinuje. Z rozhodnutia je však možné nepriamo vyvodiť, že ak by išlo o voľné umiestnenie zariadení na pozemok, v takom prípade by nešlo o „spojenie“ zariadenia s pozemkom v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona.

Posudzované   zariadenia   sú   práve   zariadeniami,   ktoré   boli   voľne   umiestnené   na pozemok a z toho dôvodu nie je zrejmé, či právne závery súdu sa vzťahujú aj na tieto zariadenia,   keďže   argumentácia   súdu   je   nekonzistentná,   rozporná   a   nejasná,   čo   môžu spôsobovať aj nesprávne skutkové zistenia súdu. Sťažovateľ v napádanom rozhodnutí musí hľadať odpoveď na nastolenú problematiku len v rovine dohadov.

Najvyšší súd SR tiež nedostatočne podložil svoje tvrdenie o tom, že ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona upravuje povoľovanie aj tých reklamných zariadení, ktoré nie sú len pevne spojené s pozemkom alebo stavbou.

Uviedol, že je potrebné vychádzať z účelu a funkčnosti tohto zariadenia, pričom tento svoj výklad nepodložil žiadnym konkrétnym argumentom, prečo podľa jeho názoru by malo ísť o spojenie nepevné. Nadväzne na to používa pojmy „voľne umiestnené na pozemok“ a „spojené“, ale neuvádza ako je tieto pojmy potrebné vykladať v súvislosti s jeho názorom, že spojením nie je spojenie pevné a aký je rozdiel medzi týmito pojmami s prihliadnutím na konkrétny prípad.».

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   vnútorne   rozporné, a preto sa domnieva, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s rozhodnutiami iných súdov v podobnej veci poukazujúc na «výklad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, ktorý poskytol Mestský súd v Prahe vo svojom rozhodnutí 28 Ca 17/93- 21 zo dňa 30. júla 1993. Ide síce o rozhodnutie českého súdu, ale vychádza z toho istého ustanovenia zákona.

V rozhodnutí sa uvádza: „V daném případe se jedná o reklamní zaŕízení umísténé na konstrukcích, které jsou zapuštěny v betónových kvádrech položených na pozemku. I když lze prisvedčit námitce žalovaného správního orgánu, že nelze slučovat pojem občanského zákonníku „spojené se zemí pevným základem“ užitým v ust.   § 71 odst.   1,   písmeno c/ stavebního zákonníku, není však možné tento pojem vykladal tak, že ke spojení zařízení s pozemkem dojde již pouhým položením betónového kvádru na pozemek. Výraz „spojené“ představuje konkrétni propojení předmětu, které vzniklo určitým mechanickým postupem zajišťujícím   vzájemnou   polohu   těchto   předmětu,   napr.   zabetónovaním   palet,   upevněním konskrutkce pod povrchem. Jestliže takovéto práce provedeny nebyly, nedošlo ke spojení zařízení s pozemkem a nejedná se o reklamní zařízení, k jehož zřízeni by bylo třeba povolení stavebního úřadu. Následně pak tedy nelze u takového zařízení nařídit jeho odstranění podle § 88 stavebního zákona, neboť toto ustanovení výslovné hovoří o odstranění stavby postavené   bez   stavebního   povolení   nebo   v   rozporu   s   ním.   Soud   se   nemůže   ztotožnit   s výkladem provedeným žalovaným správním orgánem, že pouhým položením předmětu na pozemek   dojde,   vzhledem   k   rozměrům   a   hmotnosti   tohto   předmětu,   k   jeho   spojení   s pozemkem. Takový výklad by byl rozšířující a šel by nad rámec zákona.“

Z   predmetného   rozhodnutia   jasne   vyplýva,   že   pod   pojmom   „spojený“   možno rozumieť len pevné spojenie so zemou a nie len voľné položenie na pozemok. Každý iný výklad by bol podľa tohto výkladu porušením stavebného zákona.

Najvyšší   súd   SR   však   na   uvedené   rozhodnutie   vo   svojom   rozhodnutí   nijako nereagoval, ani neuviedol, prečo sa s týmto rozhodnutím nestotožnil. Keďže podľa nášho názoru   išlo   o   podstatný   argument   sťažovateľa,   ktorý   mohol   mať   vplyv   na   konečné rozhodnutie súdu, mal sa súd s ním vysporiadať, čím nenaplnil požiadavky ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces...

V žalobe a odvolaní sťažovateľ uvádzal argumenty, prečo je potrebné vykladať pojem „spojený“   uvedený   v   §   71   ods.   1   písm.   c)   stavebného   zákona   ako   pevné   spojenie   s pozemkom alebo stavbou. Uvádzal ústavnoprávne argumenty na podloženie svojho výkladu, na ktoré ale Najvyšší súd SR vôbec nereagoval.»

Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa tiež nevysporiadal s argumentom sťažovateľky, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež   podrobne cituje početnú judikatúru ústavného súdu k svojim námietkam porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   či   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   súvisiacu s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp/9/2011 z 26. októbra 2011 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru,   podľa   ktorej   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z   tohto   pohľadu   ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a   z   jeho obsahu   nezistil,   že   by   jeho   závery   boli   svojvoľné   a   arbitrárne.   Z   relevantnej   časti odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 S/121/2010 z 31. januára 2011 (preskúmavajúce rozhodnutie Krajského stavebného úradu v N. zo 16. júla 2010 u uložení pokuty v sume 2 000 €), okrem opísania   právnych   a   skutkových   záverov   rozhodnutia   krajského   súdu   a   podstatných námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu (na s. 1 až 4), ktoré sú totožné s jej námietkami v sťažnosti podanej ústavnému súdu, okrem iného vyplýva, že najvyšší súd dal odpoveď na všetky podstatné argumenty sťažovateľky uvedené v odvolaní a jeho rozhodnutie je ústavne akceptovateľné, aj keď sťažovateľka má na vec iný právny názor.

Najvyšší súd najprv citoval ustanovenia § 106 ods. 1 písm. e), § 71 ods. 1 písm. c), § 72 ods. 1, 2, § 73, § 140 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku   (stavebný zákon) v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „stavebný zákon“) a § 3 ods. 1, 2 a 4, § 32 ods. 1, 2 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a potom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na s. 6 až 10, a jasne a zrozumiteľne tiež odpovedal na spornú aplikáciu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona ako základného predpokladu uloženia sankcie za správny delikt v zmysle § 106 ods. 1 písm. e) stavebného zákona, keď správne orgány oboch stupňov tvrdili,   že   žalobca   sa   dopustil   správneho   deliktu   tým,   že   umiestnil   a   užíval   reklamné zariadenia bez povolenia stavebného úradu (žalobca tvrdil, že na umiestnenie predmetných reklamných   zariadení   nebolo   potrebné   vydanie   povolenia   stavebného   úradu,   pretože reklamné zariadenia neboli spojené so stavbou a ani s pozemkom).

Z   uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   Mesto   N.   za   účasti sťažovateľky,   resp.   jej   právneho   zástupcu   vykonal   miestnu   ohliadku   v   decembri   2009, o čom   spísal   záznam,   z   ktorého   vyplýva,   že   v   mesiaci   jún   2009   boli   osadené   3   ks reklamných   zariadení   na   pozemku,   ktorým   nájomcom   je   Slovenská   správa   ciest   B.,   o rozmeroch   3   000   mm   x   2   000   mm.   Zástupca   sťažovateľky   do   záznamu   uviedol,   že informačné   reklamné   a   propagačné   materiály,   ktoré   nie   sú   spojené   so   stavbou   alebo pozemkom,   povolenie   stavebného   úradu   nevyžadujú,   a   preto   ho   nežiadali.   Obdobne 18. januára   2010   zástupca   sťažovateľky   uviedol,   že   sa   nedopustila   žiadnych   správnych deliktov,   a   ak   by   bol   správny   orgán   toho   názoru,   že   správnych   deliktov   sa   dopustil, poukázal na to, že predmetné reklamné zariadenia ešte pred začatím správneho konania boli už odstránené, a preto „požiadal správny orgán, aby pri prípadnom ukladaní pokuty“ vzal do úvahy túto skutočnosť.

Najvyšší   súd   ďalej   na   s.   7   uviedol,   že „Novelou   stavebného   zákona   (zákonom č.   229/1997   Z.   z.)   došlo   k   výraznému   rozšíreniu   rozhodovacej   právomoci   obce,   ktorá vykonáva činnosť stavebného úradu na úseku informačných, reklamných a propagačných zariadení.

Požiadavky na zariadenia pre informácie, reklamu a propagáciu sú zakotvené v § 55 vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č.   532/2002   Z.   z. o všeobecných   technických   požiadavkách   na   výstavbu   a   o   všeobecných   technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Pri   ich   umiestňovaní   a   povoľovaní sa   posudzuje   predovšetkým ich estetické pôsobenie, bezpečnosť, funkcia a ich stabilita...

Z   uvedenej   právnej   úpravy   vyplýva   povinnosť   vlastníka,   nájomcu   alebo   iného zriaďovateľa informačného, reklamného a propagačného zariadenia si vyžiadať povolenie od   stavebného   úradu,   pokiaľ   uvedené   zariadenie   umiestňuje   na   miestach   viditeľných z verejných   priestorov   a   pokiaľ   sú   spojené   so   stavbou   alebo   pozemkom   a   povinnosť stavebného úradu pri vydávaní takéhoto povolenia postupovať v zmysle právnej úpravy ustanovenej v oddiele 5 druhej časti stavebného zákona upravujúcej povolenie terénnych úprav, prác a zariadení (§§ 71 až 74), na ktoré konanie v zmysle § 73 stavebného zákona sa primerane   vzťahujú   ustanovenia   oddielu   4,   upravujúceho   povoľovanie   stavieb,   zmien stavieb a udržiavacích prác.“.

Na s. 8 až s. 10   tiež okrem iného najvyšší súd tiež uviedol, že «Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje zákonné podmienky pre umiestnenie   a   užívanie   predmetných   zariadení   tak,   že   pre   ich   umiestnenie   sa   vyžaduje povolenie stavebného úradu, ak sú spojené so stavbou alebo pozemkom, pričom bližšie nešpecifikuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých možno konštatovať, že predmetné zariadenie je   spojené so stavbou alebo pozemkom.   Odvolací   súd zastáva   názor,   že pri posudzovaní   spojenia   takéhoto   zariadenia   so   stavbou   alebo   pozemkom   je   potrebné vychádzať z účelu a funkčnosti tohto zariadenia, pričom nie je možné ustanovenie § 43 stavebného zákona aplikovať a to ani primerane v zmysle § 73. Právnu úpravu ustanovenú v § 43 nie je možné na uvedené zariadenia aplikovať nielen z dôvodu, že táto právna úprava ustanovuje zákonom predpokladané podmienky stavby,   pričom v prípade informačného, reklamného   a   propagačného   zariadenia   nejde   o   stavbu,   ale   aj   z   dôvodu,   že   na   ňu zákonodarca v § 73 v danom prípade ani neodkazuje.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za právne irelevantné tvrdenia žalobcu, že   zo   stavebného   zákona   vyplýva,   že   stavebný   zákon   stanovuje   požiadavku   na   vydanie stavebného povolenia len pre „stavby“, teda konštrukcie pevne spojené so zemou alebo ktorých osadenie vyžaduje úpravu podkladu s tým, že v zmysle stavebného zákona nie je potrebné stavebné povolenie na akúkoľvek inú konštrukciu, pričom stavebný zákon dokonca nevyžaduje   stavebné   povolenie   na   všetky   stavby,   a   preto   pre   reklamné   zariadenia zákonodarca nemal záujem stanoviť prísnejšie kritériá...

Taktiež odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, že ustanovenia § 55 až § 57 stavebného zákona nie je možné aplikovať na povoľovanie reklamných zariadení, pretože špeciálna úprava povoľovania reklamných zariadení v §§ 71 a nasl. stavebného zákona má v tomto prípade prednosť pred všeobecnou úpravou týkajúcou sa stavieb. Správne orgány ako aj súd prvého stupňa v danej veci správne konštatovali, že ustanovenia 4 oddielu (§§ 55 až 57) je možné na danú problematiku aplikovať len primerane. Z dôvodov uvedených v odôvodnení   rozhodnutí   správnych   orgánov   oboch   stupňov   ako   aj   z   odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, že danú vec posudzovali v zmysle právnej úpravy namietanej žalobcom primárne, avšak z odôvodnenia ich rozhodnutí vyplýva, že vec posudzovali v zmysle právnej úpravy ustanovenej v §§ 71 a nasl. stavebného zákona.

Zo skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že predmetné zariadenia žalobca umiestnil na pozemku v C. ulici v N. a užíval ich od júna do decembra 2009, kedy ich odstránil, teda umiestnil ich na miestach viditeľných z verejných priestorov a vychádzajúc z ich funkčnosti, keď plnili účel reklamy a informácií takmer 6 mesiacov, museli byť spojené s pozemkom,   pretože   inak   by   k   ich   odstráneniu   mohlo   dôjsť   v   dôsledku   napríklad poveternostných vplyvov a to aj s prihliadnutím na ich rozmernosť (3.000 mm x 2.000 mm). Podľa názoru odvolacieho súdu posudzovanie pojmu „spojenie" nie je možné tak, ako to tvrdil žalobca v odvolaní s poukazom na význam pojmu „spojené(ý)" z jazykového hľadiska podľa slovníkov slovenského jazyka zverejnených na stránkach internetu, pretože význam   slovu   „spojenie“   nie   je   možné   vytrhnúť   z   kontextu   deja   a   vždy   je   potrebné posudzovať   význam   tohto   pojmu   v   kontexte   účelu   a   významu   sa   ho   týkajúcej   a   to   aj vzhľadom   na   právnu   úpravu   v   konkrétnej   veci.   Z   uvedených   dôvodov   je   potrebné posudzovať slovné spojenie s vecou s účelom a významom právnej úpravy zákonodarcom predpokladanej   pri   umiestňovaní   reklamných   zariadení   na   pozemku   v   súvislosti   s   ich funkčnosťou. Vôľou zákonodarcu právnou úpravou ustanovenou v § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona bolo zveriť do právomoci stavebného úradu posudzovať charakter a vplyv informačných, reklamných a propagačných zariadení umiestňovaných na verejnom priestranstve v obci, ak boli spojené so zemou alebo so stavbou.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade žalobca umiestnil 3 ks reklamných zariadení v rozpore s § 71 ods. 1, písm.   c/   stavebného   zákona,   pretože   bolo   preukázané,   že   žalobca   umiestnil   a   užíval predmetné zariadenia na viditeľnom priestranstve (na C. ul. v N.) bez povolenia stavebného úradu,   keďže   skutkové   zistenia   nasvedčujú   tomu,   že   tieto   zariadenia   boli   spojené   s pozemkom. K takémuto záveru, že zariadenia boli na pozemku umiestnené spojením so zemou,   svedčia   skutočnosti   vyplývajúce   z   fotodokumentácie,   záznamov   z   miestneho zisťovania ŠSD, čo napokon ani žalobca nepopieral, pričom nemohli byť voľne umiestnené na pozemku tak, ako sa bránil žalobca, ale museli byť spojené s pozemkom, pretože slúžili reklame takmer 6 mesiacov, pričom boli vystavené poveternostným vplyvom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva zhodný záver ako súd prvého stupňa a ako aj správne orgány oboch stupňov, že žalobca sa umiestnením a užívaním reklamných zariadení v danom prípade dopustil porušenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, a prelo správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, keď mu za uvedené porušenie právnej povinnosti uložili administratívnu sankciu podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa nevenoval pozornosť   jeho   žalobným   námietkam   týkajúcich   sa   aplikácii   §   43   stavebného   zákona správnymi   orgánmi   oboch   stupňov   na   povoľovanie   reklamných   zariadení   a   s   jeho argumentmi   k   dôvodom   správnymi   orgánmi   uvádzanými   sa   vôbec   nevysporiadal,   keď v napádanom rozsudku vôbec nereagoval na jeho konkrétne argumenty uvedené v žalobe, s poukazom na judikatúru Európskeho súdu... a Ústavného súdu...».

K tejto námietke najvyšší súd citoval judikatúru ESPĽ (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999), podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia,   ale   ak   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument, a potom konštatoval, že „Súd prvého stupňa sa správne vyjadril k podstate veci, ktorou v danom prípade je porušenie právnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej mu z § 71 ods. 1 stavebného zákona, ku ktorej   podal   odpoveď   k   žalobným   námietkam   v   dostatočnom   rozsahu.   Nevyjadrenie   sa k argumentom aplikácie § 43 stavebného zákona odvolací súd nepovažuje za takú vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací   súd   vzhľadom   na   uvedené   odvolacie   námietky   žalobcu   považoval   za neopodstatnené... a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správne orgány oboch stupňov v danej veci postupovali a rozhodli v súlade so zákonom...“.

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu sa ústavný súd nedomnieva, že   by   skutkové   alebo   právne   závery   najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak teda ústavný súd prihliadol na koncepciu odôvodnenia napadnutého rozsudku, musel dospieť k jednoznačnému záveru o jeho presvedčivosti. Najvyšší súd pri prezentácii argumentov sťažovateľky smerujúcich proti rozsudku krajského súdu neopomenul uviesť žiaden   jej   významný   argument   a   pri   odpovedi   na   tieto   argumenty   sa   snažil   zdôvodniť výsledok   svojej   rozhodovacej   činnosti.   Ústavnému   súdu   bolo   z   odôvodnenia   tohto rozhodnutia zrejmé, ktoré skutočnosti mal najvyšší súd za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a aj akými úvahami sa riadil. Najvyšší súd sa pritom odvolal aj na judikatúru ústavného súdu a ESĽP. To, že najvyšší súd vôbec nereagoval na námietku sťažovateľky, že v obdobnom prípade vec inak právne posúdil Mestský súd v Prahe, ešte neznamená, že išlo o takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla zmeniť postoj ústavného súdu k danej veci, ak navyše ide o rozhodnutie českého súdu.

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to tiež konštatuje, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07),   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012