znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 69/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí 3. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v   konaní   o   sťažnosti   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o, B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. D. C., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v   konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti T., s. r. o., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 69/2011 zo 16. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3177/2011 zo 14. marca 2011 doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2010, v ktorom okrem iného uviedol: „Dňa 6. 8. 2001 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci   navrhovateľa:   J.   T...,   proti   odporcovi:   T.,   s.r.o.,...   o   určenie,   že   právny   úkon   - leasingová zmluva zo dňa 6. 8. 1998 je neplatná. Dňa 8.8.2001 navrhovateľ doplnil svoje podanie. Dňa 10. 9. 2002 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a vyzval odporcu na vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 14. 10. 2002 navrhovateľ žiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Dňa 4. 12. 2002 súd vydal uznesenie č. k. 29 Cb 258/01-47, ktorým navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Dňa 7. 1. 2003 sa navrhovateľ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 29 Cb 258/10 zo dňa 4. 12. 2002 odvolal.

Dňa   28.   1.   2003 bol   spis   predložený   s   opravným   prostriedkom,   ktorý   podal navrhovateľ Krajskému   súdu   v   Bratislave.   Dňa   15.4.2003 došlo   Okresnému   súdu Bratislava I uznesenie č. k. 14 Cob 17/03-54, ktorým Krajský súd v Bratislave uznesenie č. k. 29 Cb 258/01-47 zo dňa 4. 12. 2002 potvrdil. Dňa 16. 10. 2003 sa odporca vyjadril k návrhu zo dňa 4. 8. 2001. Dňa 21. 2. 2005 bolo vydané uznesenie č. k. 29 Cb 258/01-57, ktorým   súd   konanie   zastavil.   Dňa   10.   3.   2005   sa   navrhovateľ   odvolal   proti uzneseniu č. k. 29 Cb 258/01-57 zo dňa 21. 2. 2005. Dňa 19. 5. 2005 súd zrušil uznesenie sp. zn. 29 Cb 258/01 zo dňa 21. 2. 2005. Dňa 24. 8. 2005 súd opätovne vyzval odporcu na vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 5. 9. 2005 sa odporca vyjadril k návrhu zo dňa 4. 8. 2001. Dňa 8. 9. 2005 súd rozhodol uznesením č. k. 29 Cb 258/01-94 o vrátení súdneho poplatku. Dňa 21.   2.   2006   súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   22.   5.   2006   o   13.30   hod.   Dňa 28. 4. 2006 došlo na súd stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu odporcu z 8. 10. 2003. Dňa 18. 5. 2006 došlo na súd vyjadrenie odporcu k podaniu navrhovateľa zo dňa 25. 4. 2006. Dňa 19. 5. 2006 žiadosť odročenie pojednávania, ktoré sa malo konať 22. 5. 2006. Dňa 22. 5.   2006   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti navrhovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   na   termín   23.   10.   2006   o   13.30   hod.   Dňa 25. 9. 2006 súd písomne upovedomil o odročení pojednávania určeného na deň 23. 10. 2006 na neurčito. Dňa 8. 3. 2007 navrhovateľ podal návrh na zabezpečenie dôkazov podľa ust. § 102, ods. 1 O. s. p. Dňa 4. 1. 2008 súd vytýčil termín pojednávania na deň 31. 1. 2008 o   10.30   hod.   Dňa   4.   1.   2008   súd   zaslal   na   vyjadrenie   podanie   navrhovateľa.   Dňa 31. 1. 2008 sa konalo pojednávanie, ktoré sa odročilo na neurčito za účelom rozhodnutia o pripustení   zmeny   petitu   žaloby,   ako   aj   rozhodnutia   o   rozšírení   okruhu   účastníkov   na strane   odporcu,   resp.   o   zabezpečení   dôkazov.   Dňa   29.   1.   2008   došlo   na   súd   podanie navrhovateľa - stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 17. 5. 2006. Dňa 1. 4. 2008 súd rozhodol uznesením č. k. 29 Cb 258/01-184 o pripustení ďalších účastníkov do konania. Dňa 5. 5. 2008 súd listom žiadal Colný úrad B. a odporcu o vydanie listinných dôkazov. Dňa 29.   5.   2008 zaslanie dokumentov z Colného úradu B.   Dňa 3. 2. 2010 súd vyzval navrhovateľa, aby doplatil súdny poplatok za návrh vo výške 331,93 eura, dňa 2. 3. 2010 poplatok uhradený. Dňa 28. 2. 2011 súd vytýčil termín pojednávania na deň 13. 4. 2011 o 9.00 hod.

S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že v období od 28. 1. 2003 do 15. 4. 2003 sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej   veci   za   objektívny   prieťah.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho oddelenia resp. jednotlivých   civilných   sudcov   a   viacnásobné   prerozdeľovanie   spisov v oddelení   29   Cb   nemôže   byť   dôvodom   na   porušenie   práva   účastníka   konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V   prípade,   že   Ústavný   súd...   dospeje,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.

S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím   Ústavný   súd...,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   čo   sa   týka chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení   účastníkov   konania   a   obsahu   súdneho   spisu,   ktorý   mu   bol   predložený na previerku 21. apríla 2011.

Navyše   zistil,   že   okresný   súd   odročil   pojednávanie   13.   apríla   2011   po   vypočutí účastníkov konania na 8. jún 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (obdobne IV. ÚS 117/04 a III. ÚS 142/08)

1.   Z   predloženého   súdneho   spisu   vyplýva,   že   predmetom   namietaného   konania vedeného   okresným   súdom   je   žalobný   návrh   na určenie   neplatnosti   lízingovej   zmluvy zo   6.   augusta   1998,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   odporkyňa   v   prvom   rade. Podľa názoru ústavného súdu spory o takéto nároky nie sú právne zložité a existuje k nim aj stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   doterajšieho priebehu   napadnutého   konania   nezistil   ani   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o mimoriadnej   faktickej   zložitosti   veci,   na čo   sa   napokon   neodvolával   ani okresný   súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci medzi účastníkmi prebiehali na všeobecných súdoch súčasne aj iné spory.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania   pred okresným   súdom,   ústavný   súd konštatoval, že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu nepodala z dôvodu nečinnosti všeobecného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu (nevyužila účinný právny prostriedok nápravy na urýchlenie konania) podľa osobitných právnych predpisov, hoci vedela už od septembra 2002, že je účastníčkou   konania.   Počas   tejto   doby   (aj   úplnej   nečinnosti   okresného   súdu)   vôbec neprejavila navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom. Podľa názoru ústavného súdu teda nepostupovala podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), čo možno pripísať iba na jej ťarchu, keďže v súvislosti s doterajším priebehom a spôsobenými prieťahmi okresného súdu sa aktívne začala zaujímať o stav konania až v sťažnosti podanej ústavnému súdu v januári 2011. Na jej vrub možno pripísať aj to, že na výzvu okresného súdu, aby sa vyjadrila k žalobnému návrhu v lehote 15 dní, ktorú prevzala 16. septembra 2002   (č.   l.   31),   reagovala   až   podaním   z 8.   októbra   2003   doručeným   okresnému   súdu 16. októbra 2003, teda až po jednom roku po uplynutí určenej lehoty. Tieto skutočnosti preto zohľadnil ústavný súd najmä pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom   v označenom   konaní,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd predovšetkým   poukazuje na to,   že   trvanie napadnutého konania (viac ako 9   a pol   roka rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní poukazuje ústavný   súd   na   to,   že   v   jeho   priebehu   sa   vyskytli   väčšie   obdobia   nečinnosti.   Okrem nečinnosti na začiatku konania viac ako 42 mesiacov zistenej v období od 6. augusta 2001, keď bola podaná žaloba, až do 21. februára 2005, keď okresný súd konanie zastavil (v tomto období   okresný   súd   urobil   len   jednoduché úkony, a to 10.   septembra   2002,   keď vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a zaslal   návrh   na   vyjadrenie sťažovateľke,   a 4. decembra 2002 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku), bola zistená aj nečinnosť v trvaní viac ako 17 mesiacov–od 25. augusta 2006, keď zrušil pojednávanie určené na 23. október 2006 z dôvodu stáže zákonného sudcu na ústrednom orgáne správy súdov, až do 31. januára 2008, keď sa konalo jediné relevantné pojednávanie, ako aj v trvaní 35 mesiacov, od 1. apríla 2008, keď pripustil okresný súd zmenu návrhu a pristúpenie ďalších účastníkov do konania, až do 28. februára 2011, keď určil termín pojednávania na 13. apríl 2011 (v tomto období urobil len jednoduché úkony, a to v máji 2008   žiadal Colný úrad B. a účastníkov konania o vydanie listinných dôkazov a 3. februára 2010 vyzval navrhovateľa, aby doplatil súdny poplatok za rozšírený návrh).

Okrem toho okresný súd konal aj neefektívne. O neefektívnom postupe okresného súdu   svedčí nielen to, že aj keď mal už vyjadrenie sťažovateľky k žalobnému návrhu, výzvu zopakoval ešte raz 24. augusta 2005, ale predovšetkým to, že dosiaľ v merite veci ešte nerozhodol.

Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Obranu súdu spočívajúcu vo vysokom počte vecí na tomto súde, zmenách sudcov a v jeho nedostatočnom personálnom obsadení ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 29 Cb 258/2001, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001, prikázal   mu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré odôvodnila tým, že okresný súd v jej veci riadne nekoná viac rokov, a pritom   nejde o vec zložitú, kde   nie je potrebné vykonávať žiadne dokazovanie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 29 Cb 258/2001, ale zohľadňujúc aj ostatné okolnosti prípadu (najmä správanie sťažovateľky hodnotené v časti II bod 2 nálezu), ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky trovy konania vyčíslila sumou 254,88 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je totožná so sumou vypočítanou   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal advokátskej kancelárii úhradu trov konania celkovo za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 €. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o, B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011