znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 69/2010-60

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Auxta a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí 7. júla   2010   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátom JUDr. P. L., P., pre namietané porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva, aby jej záležitosť bola verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl. 142   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné   práva   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo, aby jej záležitosť   bola   verejne prejednaná nezávislým   a nestranným súdom,   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   v spojení   s čl.   1   ods.   1 a čl. 142 ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. III.   ÚS   69/2010-37 z 18.   februára   2010 podľa   § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva, aby jej záležitosť bola verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt o občianskych   právach“)   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a s čl.   142   ods.   3   ústavy   postupom a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 9. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   jeho   právny   zástupca   30.   októbra   2009   pri nahliadnutí do spisu najvyššieho súdu týkajúceho sa konania sp. zn. 2 Obdo/21/2009 zistil doručenie   podania   najvyššiemu   súdu   druhou   stranou   v konaní   (žalobcom),   a to 29. júla 2009. Podanie žalobcu označené ako „Návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob/l57/2008-165 zo dňa 18.02.2009“ (ďalej len „návrh žalobcu“) bolo žurnalizované v spise na č. l. 216 až 219. V ten istý deň, 29. júla 2009, bolo najvyššiemu   súdu   doručené ďalšie   písomné podanie   žalobcu   označené ako   „Vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného z 20.05.2009“ (ďalej len „vyjadrenie žalobcu“), ktoré bolo žurnalizované v spise na č. l. 220 až 222.

Označený návrh žalobcu a vyjadrenie žalobcu sú jeho písomnými podaniami vo veci, pričom   obsahujú   právnu   argumentáciu   týkajúcu   sa   predmetu   sporu   medzi   ním a sťažovateľom   (žalovaným),   konkrétne   určenia   neplatnosti   koncesnej   zmluvy z 15. decembra 2006. Návrh žalobcu a vyjadrenie žalobcu boli podané osobne právnym zástupcom žalobcu v podateľni najvyššieho súdu 29. júla 2009, pričom neboli doručené sťažovateľovi ako druhej strane konania (žalovanému) ani najvyšším súdom, ani právnym zástupcom žalobcu. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca nemali možnosť oboznámiť sa s obsahom uvedených písomných podaní, a z tohto dôvodu nemali ani možnosť poprieť právnu   argumentáciu   žalobcu   v   nich   obsiahnutú, ktorá   je podľa   sťažovateľovho   názoru vecne a právne nesprávna, avšak bola premietnutá do rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   namieta,   že   sa   ako   žalovaný v predmetnej veci dostal v označenom súdnom konaní do nevýhodnejšej procesnej situácie, než v akej sa nachádzal žalobca, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach tým, že   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   porušil   princíp „rovnosti   zbraní“ a   princíp kontradiktórnosti konania.

V rámci   nahliadnutia   do   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo/21/2009   právny zástupca sťažovateľa zistil, že v uvedenom spise sa na č. l. 223 nachádza „Upovedomenie“ o pojednávaní, na č. l. 224 „Zoznam vyhlásení a pojednávaní“ a na č. l. 226 „Zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom“.

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   porušil   jeho   právo   na   verejné   vyhlásenie rozsudku   tým,   že   9.   septembra   2009   podľa   dostupných   listín   vyhlásil   rozsudok v predmetnom dovolacom konaní bez toho, aby o tejto skutočnosti osobitne upovedomil sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu, čím došlo k odňatiu možnosti zúčastniť sa na vyhlásení predmetného rozsudku.

Je   síce   pravdepodobné,   že   vo   vzťahu   k   verejnosti,   t.   j.   osobám   odlišným od   účastníkov   dovolacieho   konania,   bola   dodržaná   zákonná   povinnosť   oznámenia   času a   miesta   verejného   vyhlásenia   rozsudku   vzhľadom   na   už   vyššie   uvedené   listiny nachádzajúce sa v súdnom spise, avšak voči účastníkom dovolacieho konania sa tak nestalo. Sťažovateľ   tvrdí,   že   právo   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   vo   vzťahu   k   účastníkovi dovolacieho konania a jeho právnemu zástupcovi je dodržané, resp. sú vytvorené reálne možnosti   na   jeho   faktické   (reálne)   využitie   až   tým,   keď   dovolací   súd   vykoná   voči účastníkovi   dovolacieho   konania,   resp.   jeho   právnemu   zástupcovi   adresný   úkon (oznámenie) o dátume a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Nielen v prípade nariadeného pojednávania v dovolacom konaní, ale aj v prípade rozhodovania dovolacieho súdu bez nariadenia pojednávania v dovolacom konaní musí byť podľa sťažovateľa zásada verejného vyhlásenia rozsudku primerane dodržaná, pričom oznam o vyhlásení rozsudku zverejnený na   vývesnej   tabuli   súdu,   prípadne   na   internetovej   stránke   súdu   nespĺňa   vo   vzťahu   k účastníkovi atribúty na primeranú realizáciu jeho základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku,   a   to   najmä   z   toho   dôvodu,   že   od   účastníka   dovolacieho   konania   nemožno spravodlivo očakávať, že sa bude denne oboznamovať s vývesnou tabuľou súdu, zoznamom prerokúvaných vecí umiestneným pred pojednávacou miestnosťou, prípadne s internetovou stránkou najvyššieho súdu.

Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd rozhodnutím v predmetnom dovolacom konaní   porušil   jeho   základné   práva   tým,   že   sa   v rámci   odôvodnenia   rozsudku   sp.   zn. 2 Obdo/21/2009   z 9.   septembra   2009   nezaoberal   skúmaním   procesných   podmienok dovolacieho   konania,   ako   aj   procesnými   námietkami   sťažovateľa,   ktorými   namietal nesplnenie základných   podmienok   na začatie   konania   o dovolaní,   a taktiež   nepreskúmal komplexne   právnu   argumentáciu   sťažovateľa   vo   veci   samej,   rozhodnúc   bez   opory v hmotnoprávnych predpisoch a náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie. Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v súvislosti   s   posúdením   otázky   aktívnej legitimácie   žalobcu   natoľko   odchýlil   od   príslušných   ustanovení   právnych   predpisov,   že zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   v čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj práv v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a   čl. 142 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009, aby ústavný súd označený rozsudok najvyššieho súdu z 9. septembra 2009 zrušil a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   a aby   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním č.   k.   KP   4/2010-19   z 8.   apríla   2010,   v ktorom   sa   uvádza: „...   Tvrdenie   sťažovateľa, že najvyšší súd mu nedoručil podanie protistrany a to návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku   Krajského   súdu   v   Trenčíne   a   vyjadrenie   žalobcu   k   dovolaniu   žalovaného nemôžeme posúdiť, pretože tieto sa nachádzajú v spise Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn.   9Cb   85/2008,   ktorý   najvyšší   súd   mu   vrátil   dňa   9.   septembra   2009.   Zo   spisu najvyššieho súdu sp.zn. 2 Obdo 21/2009 (tzv. zberný spis) sa uvedené skutočnosti zistiť nedajú.   Poznamenávame   však,   že   Občiansky   súdny   poriadok   súdu   neukladá   povinnosť doručovať protistrane návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia ani neukladá povinnosť jej   doručiť   vyjadrenie   k   dovolaniu.   Ak   by   takto   mali   byť   doručené   všetky   písomnosti účastníkov, prakticky by mohlo dôjsť k situácii, že súd by nemohol spor ukončiť, ak by účastníci sa sústavne vyjadrovali k vzájomným podaniam. Z rozsudku dovolacieho súdu 2 Obdo 21/2009 vyplýva, že žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného (sťažovateľa) poukázal na neprípustnosť dovolania proti výroku o náhrade trov konania a že žalovanému nijako nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na celkom bežný obsah tohto podania nebol daný žiaden dôvod na jeho doručenie sťažovateľovi a teda pokiaľ sa aj sťažovateľ nedozvedel o obsahu tohto podania, nedošlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ   ide o   doručenie návrhu   na odklad   vykonateľnosti   rozsudku,   dovolací súd podľa   obsahu   spisu   2   Obdo   21/2009,   o   tomto   návrhu   nerozhodoval,   a   preto   táto   časť ústavnej sťažnosti je úplne bezpredmetná.

Sťažovateľ ďalej namieta, že dovolací súd ho neupovedomil osobitným listom o tom, že   dňa   9.   septembra   2009   bude   vo   veci   vyhlásený   rozsudok   a   čím   podľa   neho   došlo k odňatiu   možnosti   zúčastniť   sa   na   vyhlásení   predmetného   rozsudku,   aj   keď   sťažovateľ nepopiera,   že   dátum   vyhlásenia   rozsudku   vo   vzťahu   k   verejnosti   príslušnými   listinami, pričom podľa sťažovateľa oznam o vyhlásení rozsudku zverejnený na vývesnej tabuli súdu, prípadne na internetovej stránke súdu, nespľna vo vzťahu k účastníkom atribúty práva na verejné vyhlásenie rozsudku.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Dovolací súd predpokladné vyhlásenie rozsudku oznamuje na úradnej tabuli súdu a spravidla aj na svojej internetovej stránke. Sťažovateľ správnosť postupu dovolacieho súdu v zásadách ani nespochybňuje a namieta iba to, že mu bola odmietnutá možnosť zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku, tým, že o tomto vyhlásení nebol vopred informovaný. Takáto   požiadavka   sťažovateľa   nemá   oporu   ani   v   Ústave   Slovenskej   republiky   ani v Občiansko súdnom poriadku. Ústavný súd túto otázku už riešil viackrát a uvedený postup dovolacieho súdu nespochybnil (napr. I. ÚS 154/06-28, II. ÚS 85/02). Preto túto námietku sťažovateľa nepovažujem za dôvodnú.

Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   odôvodnenie   rozsudku   dovolacieho   súdu   nie   je úplne. Ani túto námietku sťažovateľa nepovažujeme za dôvodnú. Dovolací súd v odôvodnení rozsudku sa s jednotlivými námietkami sťažovateľa podrobne sa vyporiadal, pričom toto jeho   odôvodnenie je potrebné   vidieť   aj   v kontexte s rozsudkom súdu prvého   stupňa   aj rozsudku odvolacieho súdu.

Navrhujeme,   aby ústavný súd vyslovil, že základné práva sťažovateľa rozsudkom dovolacieho súdu porušené neboli.

Navrhujeme, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   podaním zo 4. marca 2010 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Podaním z 26. apríla 2010 zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu z 8. apríla 2010 k predmetu konania poukážuc na obsah argumentácie už uvedenej v podanej sťažnosti s tým, že sa vysporadúva s argumentmi najvyššieho súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu [súdneho spisu Okresného súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   9   Cb   85/08   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   a zberným   spisom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo/21/2009] dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   predložených   listín a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcich   spisových   materiálov   zistil   ústavný   súd   tieto podstatné skutočnosti:

Sťažovateľ bol žalovanou stranou v spore o určenie neplatnosti koncesnej zmluvy z 15. decembra 2006. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9 Cb 85/08.Koncesná   zmluva   bola   uzatvorená   medzi   žalobcom   ako   obstarávateľom a sťažovateľom.   Jej   predmetom   bolo   obstaranie   alebo   zabezpečenie   zmeny   a stavebnej úpravy   majetku   žalobcu   zásahom   do   konštrukcií,   dispozície   a technologickej   časti existujúcej sústavy verejného osvetlenia stavebnými a montážnymi prácami.

Koncesná   zmluva   bola   uzatvorená   na   základe   súťaže   o koncesiu   vyhlásenej 11. augusta 2006 vo Vestníku verejného obstarávania č. 158/2006 pod označením 08057 – KOP v čase platnosti a účinnosti zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 25/2006 Z. z.“).

Dôvodom   namietanej   neplatnosti   koncesnej   zmluvy   mali   byť   porušenia   zákona č. 25/2006 Z. z. v procese verejného obstarávania, ako aj porušenie ustanovení samotnej koncesnej   zmluvy   medzi   žalobcom   a subjektom   (agentúrou),   ktorý   mal   na   jej   základe v mene   a na   účet   žalobcu   za   odplatu   zariadiť   verejné   obstarávanie   v danej   veci uskutočnením úkonov podľa zákona č. 25/2006 Z. z.

Na základe týchto skutočností žalobca tvrdil, že koncesná zmluva uzatvorená medzi ním a sťažovateľom je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právny   úkon   neplatný,   ak   svojím   obsahom   alebo   účelom   odporuje   zákonu   alebo   ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Sťažovateľ   v tejto súvislosti   argumentoval: „Rozpor so   zákonom   znamená nielen rozpor s Občianskym zákonníkom, ale aj všetkými predpismi kogentnej povahy, ktoré majú silu zákona. Ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní sú záväzné, preto ich nedodržanie má   vplyv   na   platnosť   právneho   úkonu   vykonaného   v procese   obstarávania.   Konanie v rozpore   so   zákonom   o verejnom   obstarávaní   vedie   k neplatnosti   vykonaného   úkonu. V tejto súvislosti je dôležitou skutočnosťou, že zákon o verejnom obstarávaní č. 236/1993 Z. z.,   ktorý   bol   nahradený   novelizovaným   zákonom   o verejnom   obstarávaní   vypustil   zo svojich ustanovení § 24a, ktorý uvádzal, že: „Zmluva uzavretá v rozpore s týmto zákonom je neplatná“. Z dôvodovej správy je možné vyvodiť záver, že toto ustanovenie bolo považované za   duplicitné   k ustanoveniu   §   39   Občianskeho   zákonníka,   (preto   bolo   vypustené)   a tak logicky   je   možné   a nutné   sa   dovolávať   neplatnosti   zmluvy   z titulu   porušenia   zákona o verejnom   obstarávaní   (ako   kogentnej   normy   uverejnenej   v Zbierke   zákonov)   práve prostredníctvom tohto ustanovenia. Žalobca pokladá vyššie uvedené dôvody za dostatočne závažné k vysloveniu absolútnej neplatnosti uzavretej Koncesnej zmluvy.“

Žaloba bola podaná 4. apríla 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 Cb/85/2008-112 z 11.   septembra   2008   určil,   že   koncesná   zmluva   uzatvorená   medzi   žalobcom a sťažovateľom   15.   decembra   2006   je   neplatná.   V odôvodnení   označeného   rozsudku okresný   súd   okrem   iného   uviedol: «Absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu   sa   môže domáhať každý, kto má na vyslovení neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny záujem, teda nielen účastník právneho úkonu. V tomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej aplikácii ust. § 3 ods. 1 OZ a odôvodniť, že žalobca sám spôsobil neplatnosť právneho úkonu a teda sa nemôže domáhať vyslovenia jeho neplatnosti. V konaní bolo jednoznačne preukázané,   že   žalobca   mal   uzatvorenú   zmluvu   s A.,   n.   o.,   ktorá   mala   zariadiť   proces verejného   obstarávania   zákazky   v tomto   prípade   a niesla   za   tento   proces   aj zodpovednosť.... Zároveň súd uzavrel, že žalobca má naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti tohto právneho úkonu, nakoľko žalovaný sa domáhal plnenia z tejto zmluvy, čo sám aj potvrdil, ako aj z dôvodu, že po vykonaní kontroly Úradom pre verejné obstarávanie, ktorý   zistil   porušenie   zákona   je   právne   postavenie   účastníkov   zmluvy   neisté.  ... Z vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   jednoznačne   preukázané,   že   proces   verejného obstarávania, ktorý predchádzal   uzavretiu žalovanej zmluvy bol vykonaný v rozpore so zákonom   č.   25/2006   Z.   z.   v znení   platnom   do   31.   12.   2006.   Účelom   tohto   zákona   je stanovenie   metód   a postupov   verejného   obstarávania,   ktoré   je   obstarávateľ   povinný aplikovať   a ktoré   vedú   k uzavretiu   záväzkového   vzťahu.   Určuje   zároveň   povinnosti subjektov,   ktoré   sú   v súlade   s týmto   zákonom   obstarávateľmi   a smerujú   najmä   k jeho povinnej aplikácii pred uzatvorením zmluvy. Žalobca, resp. ním splnomocnený subjekt bol povinný postupovať v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona a teda mal postupovať podľa § 39 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, podľa ktorého, ponuka doručená po uplynutí lehoty na   predkladanie   ponúk   sa   vráti   uchádzačovi   neotvorená,   túto   mal   žalovanému   vrátiť. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že lehota na doručenie ponúk bola určená v bode 8.1 v časti A 3 súťažných podkladov do 31. 10. 2006 do 14.00 hod. Z takto naformulovanej lehoty s konečnou časovou hranicou je jednoznačné, že táto je hmotnoprávna a teda že do tejto doby mala byť ponuka doručená. V tomto sa súd stotožnil so závermi z vykonanej kontroly Úradu pre verejné obstarávanie. Zároveň bolo v konaní jednoznačne preukázané, a žalovaný   túto   skutočnosť   ani   nerozporoval,   že   ponuka   žalovaného   bola   doručená 2. 11. 2006. Táto skutočnosť vyplýva zo „Zoznamu doručených obálok s ponukami súťaže o koncesiu ku dňu 3. 11. 2006“ zo dňa 3. 11. 2006 spísanej A. n. o., ako aj zo Správy o výsledku zariadenia pilotnej súťaže o koncesiu na „V.“ zo dňa 29. 12. 2006 vypracovanej rovnakým   subjektom.   Mala   teda   byť   v zmysle   §   39   ods.   4   z.   č.   25/2006   Z.   z.   vrátená neotvorená a v zmysle § 46 ods. 1 písm. c/ z. č. 25/2006 Z. z. vzhľadom aj k druhej ponuke iného účastníka, ktorá nie je predmetom tohto sporu, mal byť zrušený postup zadávania zákazky. Nakoľko tento postup nebol dodržaný, všetky úkony následne vykonané v tomto procese   verejného   obstarávania   smerujúce   k uzatvoreniu   žalovanej   zmluvy,   boli   robené v rozpore so zák. č. 25/2006 Z. z. a spôsobili, že žalovaná zmluva je absolútne neplatná v zmysle   §   39   OZ.   Ustanovenia   zákona   o verejnom   obstarávaní   sú   záväzné   a ich nedodržanie vedie k neplatnosti právneho úkonu, ku ktorému smerovali. Z týchto dôvodov súd   nemohol   prihliadnuť   na   obranu   žalovaného,   ktorý   tvrdil,   že   ide   o dve   samostatné konania, ktoré nemôžu byť spájané a nestotožnil sa ani s názorom, že pokiaľ by aj došlo k pochybeniu   v procese   verejného   obstarávania,   avšak   samotná   zmluva   spĺňa   všetky zákonné predpoklady, túto nemožno vyhlásiť za neplatnú. Ak by napr. bola rovnaká zmluva uzatvorená   bez   procesu   verejného   obstarávania,   bola   by   postihnutá   absolútnou neplatnosťou,   rovnako   ako   v prípade   ak   by   aj   proces   verejného   obstarávania   prebehol v súlade   so   zákonom,   avšak   samotná   zmluva   by nebola   uzatvorená   v písomnej   forme v zmysle § 3 ods. 5 z. č. 25/2006 Z. z., hoci napr. OBZ by pre takýto prípad nevyžadovalo uzavretie zmluvy v tejto forme. V konaní bolo ďalej preukázané, a žalobca túto skutočnosť potvrdil, že mal na vykonanie tohto procesu verejného obstarávania uzatvorenú zmluvu s A., n. o., ktorá preukázateľne tento proces aj viedla, a preto súd neskúmal porušenie zákona z dôvodu ust. § 116 ods. 1 z. č. 25/2006 Z. z. Vzhľadom k týmto skutočnostiam a z dôvodu, že v procese verejného obstarávania, ktoré predchádzalo uzavretiu žalovanej zmluvy,   došlo   k porušeniu   zákona   tak   závažného   charakteru,   že   spôsobil   absolútnu neplatnosť   žalovaného   právneho   úkonu,   súd   už   neskúmal   a z hľadiska   absolútnej neplatnosti   neposudzoval   samotný   obsah   značnej   rozsiahlej   zmluvy,   nakoľko   takéto skúmanie   by   už   nemalo   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Z rovnako   dôvodu   súd nepristúpil   k vykonaniu   ďalších   žalobcom   navrhnutých   dôkazov   a rozhodol   tak   ako   je uvedené vo výroku rozhodnutia.»

Sťažovateľ napadol prvostupňový rozsudok odvolaním rovnako ako žalobca, ktorý však napádal rozhodnutie okresného súdu iba vo vzťahu k náhrade trov konania.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) prerokoval odvolanie na verejnom pojednávaní za účasti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu, ako aj právnej zástupkyne žalobcu. Po oboznámení sa s obsahom spisu, prednesom oboch strán a ich záverečnými návrhmi vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,   že   žalobu   zamietol   a   žalobcu   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

V písomnom   vyhotovení   rozsudku   sp.   zn.   8   Cob/157/2008   z 18.   februára   2009 krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podaného   odvolania   a konanie   mu   predchádzajúce   a dospel   k záveru,   že   odvolanie žalovaného   je   dôvodné.   Súd   prvého   stupňa   napriek   tomu,   že   vykonal   dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil absolútnu neplatnoť Koncesnej zmluvy podľa § 39 Obč. zák. z dôvodu, že proces verejného obstarávania predchádzajúci uzavretiu tejto zmluvy bol v rozpore s príslušnými ustanoveniami   zák.   č.   25/2006   Z.   z.   o verejnom   obstarávaní   v znení   platnom   do 31. 12. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním prvostupňového súdu v tom smere, že v procese verejného obstarávania, ktorý v mene žalobcu ako verejného obstarávateľa realizoval   na   základe   príkaznej   zmluvy   č.   2006/06/1   zo   dňa   18.   8.   2006   A.,   nezisková organizácia, nebol dodržaný postup podľa § 39 ods. 4 zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní   v znení   platnom   do   31.   12.   2006   lebo   ponuka   žalovaného   doručená   dňa 2. 11. 2006, teda po uplynutí hmotnoprávnej lehoty určenej obstarávateľom do 31. 10. 2006 do 14.00 hod., mala byť žalovanému ako uchádzačovi vrátená neotvorená.... Odvolací súd je však narozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, že nie akékoľvek porušenie zákona o verejnom   obstarávaní   vyvoláva   absolútnu   neplatnosť   zmluvy   uzatvorenej   v procese verejného obstarávania podľa § 39 Obč. zák. a nie každý má naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti.  ...   Odvolací súd je názoru,   že zák. č. 25/2006 Z.   z.   o verejnom obstarávaní, do ktorého boli transponované Smernica Rady 92/13/EHS a Smernica Rady 89/665, komplexne upravil postup verejného obstarávania, vrátane prostriedkov kontroly a preskúmavania   zákonnosti   tohto   procesu   a to   tak   pred   uzavretím   zmluvy   (žiadosť o nápravu podľa § 136, konanie o námietkach podľa § 138), ako aj po uzavretí zmluvy (návrh   na   určenie   neplatnosti   zmluvy   podľa   §   148).   Pokiaľ   teda   Úrad   pre   verejné obstarávanie   nevyhodnoti   porušenia   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   v postupe   žalobcu   ako verejného obstarávateľa za tak závažné, žeby v dôsledku týchto porušení podal návrh na určenie neplatnosti následne uzavretej Koncesnej zmluvy podľa osobitnej úpravy § 148 zák. č.   25/2006   Z.   z.,   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   žalobca   nebol   aktívne   legitimovaný domáhať sa z tých istých dôvodov určenia neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák....“Sťažovateľ podal 20. mája 2009 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie v časti týkajúcej sa výšky priznanej náhrady trov konania pred súdmi I. a II. stupňa.

Dovolanie   podala   aj   právna   zástupkyňa   žalobcu,   a to   písomným   podaním z 19. mája 2009 doručeným okresnému súdu 22. mája 2009.

Okresný súd uznesením z 27. mája 2009 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby doplnila   podané   odvolanie   s právnym   označením   rozhodnutia,   proti   ktorému   podáva žalobca   dovolania   a predložením   splnomocnenia   na   zastupovanie   žalobcu   v dovolacom konaní.

Písomným podaním z 3. júna 2009 doručeným okresnému súdu 5. júna 2009 právna zástupkyňa žalobcu doplnila dovolanie z 19. mája 2009 v zmysle požiadaviek uznesenia okresného   súdu   z 27.   mája   2009   vrátane   predloženia   splnomocnenia   na   zastupovanie žalobcu v konaní.

Okresný súd zaslal dovolania na vyjadrenie protistranám 8. júna 2009. Vyjadrenie sťažovateľa z 25. júna 2009 k dovolaniu žalobcu bolo doručené dovolaciemu súdu 3. júla 2009. Dňa 29. júla 2009 bolo najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene právneho zastúpenia   žalobcu   v dovolacom   konaní   vrátane   splnomocnenia   pre   nového   právneho zástupcu, ako aj podaním nového právneho zástupcu, ktorých obsahom bol návrh na odklad vykonateľnosti dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu, a taktiež vyjadrenie sa k dovolaniu sťažovateľa týkajúce sa výšky náhrady trov priznanej sťažovateľovi odvolacím súdom.   Najvyšší   súd   prerokoval   dovolanie   bez   účasti   účastníkov   konania 9. septembra 2009   a rozsudkom   sp.   zn.   9   Cb   85/2008   zmenil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 8 Cob/157/2008-165 z 18. februára 2009 tak, že určil, že koncesná zmluva uzatvorená 15. decembra 2006 medzi žalobcom a sťažovateľom je neplatná a sťažovateľ je povinný nahradiť   žalobcovi   trovy   prvostupňového   odvolacieho   konania.   Dovolanie   sťažovateľa najvyšší súd odmietol. Zároveň uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalobcovi aj trovy dovolacieho konania.

Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu bolo na úradnej tabuli najvyššieho súdu zverejnené 2. septembra 2009.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   z 9.   septembra   2009   okrem   iného   uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie žalobcu je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec § 242 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 243a ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vychádza zo skutkového stavu správne zisteného už súdom prvého stupňa a jeho   nesprávnosť   spočíva   v jeho   nesprávnom   právnom   posúdení,   preto   v súlade   s ust. § 243b   ods.   2   druhá   vera   O.   s.   p.   napadnuté   rozhodnutie   zmenil   a rozhodol   tak,   ako rozhodol súd prvého stupňa v svojom rozsudku zo dňa 11.09.2008 č. k. 9 Cb 85/2008-112 s výrokom   í odôvodnením   ktorého   sa   odvolací   súd   plne   stotožnil.   Základné   pochybenie odvolacieho   súdu   pri   právnom   posúdení   spočíva   v úsudku,   že   zák.   č.   25/2006   Z.   z. o verejnom   obstarávaní,   do   ktorého   boli   transponované   Smernica   Rady   92/13/EHS a Smernica   Rady   89/665,   komplexne   upravil   postup   verejného   obstarávania,   vrátane prostriedkov kontroly a preskúmavania zákonnosti tohto procesu a to tak pred uzavretím zmluvy..., ako aj po uzavretí zmluvy... a vychádzajúc z tohto úsudku uzavrel, že pokiaľ teda Úrad pre verejné obstarávanie nevyhodnotil porušenia zákona č. 25/2006 Z. z. v postupe žalobcu ako verejného obstarávateľa za tak závažné, že by v dôsledku týchto porušení podal návrh na určenie neplatnosti následne uzavretej koncesnej zmluvy podľa osobitnej úpravy v § 148 zák. č. 25/2006 Z. z., žalobca nebol aktívne legitimovaný domáhať sa z tých istých dôvodov určenia neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák. Z tohto úsudku by mohol pri jeho ďalšom   prehlbovaní   vyplynúť   aj   absolútne   neprijateľný   názor,   že   Úrad   pre   verejné obstarávanie, keďže jediný je oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy pre porušenie zákona o verejnom obstarávaní, je aj zodpovedný za následky nesplnenia si tohto oprávnenia v prípade možného kontrolného úsudku, že návrh na určenie neplatnosti zmluvy mal   podať.   Okrem   iného   by   táto   nesprávna   interpretácia   na   jednej   strane   prenášala zodpovednosť   účastníkov   uzavretej   zmluvy,   teda   i obstarávateľa   za   pochybenia   pri   jej uzatváraní na Úrad pre verejné obstarávanie, teda štát na druhej strane by obmedzovala, až   vylučovala   samostatnosť   obstarávateľov   pri   hospodárení,   v konkrétnom   prípade, s majetkom obce. Nesprávnosť žalovaným zastávanej interpretácie jasne vyplýva zo znenia ust. § 148, podľa ktorého „úrad môže v lehote jedného roka od jej uzavretia podať návrh na určenie jej neplatnosti súdom.“ Z citácie znenia je zrejmé jednak to, že úrad je inštitúciou, ktorá môže tiež podať takýto návrh, pretože bez tohto ustanovenia zákona by Úrad ťažko preukazoval naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a jednak to, že neobsahuje časticu „len“ alebo „iba“, čo značí, že ide len o osobitné oprávnenie Úradu, ktoré nijako neobmedzuje ani nenahradzuje práva ani povinnosti účastníkov zmluvy pri určovaní   jej   platnosti   alebo   neplatnosti.   V tejto   súvislosti   totiž   treba   brať   do   úvahy   aj povinnosť orgánov obce pri hospodárení s jej majetkom. Správny je teda názor, z ktorého vychádza aj súd prvého stupňa, keď v odôvodnení ustálil, že ustanovením § 148 zák. č. 25/2006   Z.   z.   nie   sú   dotknuté   ustanovenia   ostatných   právnych   predpisov.   Podporne k tomuto výkladu použil metodický pokyn samotného úradu a uzavrel, že podľa citovaného § 148 zák. č. 25/2006 Z. z. v tomto spore môže podať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu každý, kto má na tomto určení naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., a to bez časového obmedzenia, a aj Úrad pre verejné obstarávanie, ktorému túto možno dáva zákon, ale obmedzuje jej využitie ročnou prekluzívnou lehotou. Súd prvého stupňa tiež správne vychádzajúc z tohto názoru uzavrel, že Úrad pre verejné obstarávanie žalobu môže podať, ale nemusí, a ak tak neurobí, neznamená to, že sa tejto neplatnosti nemôže účinne domáhať   iný,   na   to   oprávnený   subjekt.   Nedôvodná   je   aj   námietka   žalovaného   v jeho vyjadrení k dovolaniu žalobcu, že ponuku do verejnej súťaže podal včas, pretože lehota stanovená obstarávateľom v bode 8.1 súťažných podkladov je procesná nie hmotnoprávna ako   to   usúdil   súd   prvého   stupňa   a vyslovil   Úrad   pre   verejné   obstarávanie   v   svojom Protokole   o výsledku   kontroly   dodržiavania   zákonnosti   o verejnom   obstarávaní   zo   dňa 18. 10. 2007, bod 6 ods. 2, Bod 8.1 časť A3 súťažných podkladov určuje lehotu na podanie ponúk na 14.00 hod. dňa 31. 10. 2006, čo značí, že ide o určenie konečnej časovej hranice dokedy musia byť ponuky doručené.....   Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného voči výroku o náhrade trov konania, dovolací súd toto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 239 ods. 3 a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. O náhrade trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ju priznal úspešnému   žalobcovi.   Dovolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa   aj odvolacieho súdu, že v danej veci nie je možné hodnotu práva vyčísliť v peniazoch, preto treba pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia posudzovať vec podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov.»

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (III. ÚS 331/04).

Všeobecný súd však musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a ďalších zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva   na súdnu   ochranu. Aplikáciou   a výkladom   týchto ustanovení   nemožno   obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov   prihliadať   na spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 78/07).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III.   ÚS   24/2010).   Obdobný   záver   možno   prijať   aj   vo   vzťahu   k základnému   právu zaručenému   v čl.   36   ods.   1   listiny,   keďže   právna   úprava   obsiahnutá   v čl.   36   listiny   je v daných súvislostiach obdobná právnej úprave čl. 46 ústavy.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a   nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo o akomkoľvek   trestnom   obvinení   vznesenom   proti   nemu.   Tlač   a   verejnosť   môžu   byť vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný   pri   osobitných   okolnostiach,   keby   zverejnenie   prejudikovalo   záujmy spravodlivosti;   ale   každý   rozsudok   vynesený   v   trestnej   alebo   občianskoprávnej   veci, s výnimkou   prípadov,   keď záujem mladistvých   osôb   vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona.

Podľa § 39 ods. 1 prvej vety zákona č. 25/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2008 ponuka sa doručí v lehote na predkladanie ponúk.

Podľa § 39 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2008   ponuka   doručená   po   uplynutí   lehoty   na predkladanie   ponúk   sa   vráti   uchádzačovi neotvorená alebo neodkódovaná.

Podľa § 148 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom do 15. júla 2009 ak kontrolovaný v rozpore s týmto zákonom uzavrie zmluvu alebo rámcovú dohodu, úrad môže v lehote jedného roka od jej uzavretia podať návrh na určenie jej neplatnosti súdom.Podľa § 39 Občianského zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 243a OSP:„(1) Dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

(2) Ak dovolací súd nariadi pojednávanie, postupuje obdobne podľa § 215 a § 216 ods. 2. Dokazovanie však nevykonáva.

(3) O dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.“Podľa   §   156   ds.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ním   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   a slobôd   tkvie v námietkach, že:

- najvyšší   súd sa   v rámci   odôvodnenia   rozsudku   sp.   zn.   2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 nezaoberal skúmaním procesných podmienok dovolacieho konania, ako   aj   procesnými   námietkami   sťažovateľa,   ktorými   namietal   nesplnenie   základných podmienok   na   začatie   konania   o dovolaní,   a taktiež   nepreskúmal   komplexne   právnu argumentáciu   sťažovateľa   vo   veci   samej,   rozhodnúc   bez   opory   v   hmotnoprávnych predpisoch   a   náležitého   odôvodnenia   svojej   právnej   argumentácie,   pričom   sa   natoľko odchýlil   od   príslušných   ustanovení   právnych   predpisov,   že   zásadne   poprel   ich   účel a význam,

-   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   porušil   princíp   rovnosti   zbraní   a princíp kontradiktórnosti   tým,   že   neumožnil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vyjadriť   sa k podaniam právneho zástupcu žalobcu podaným najvyššiemu súdu 29. júla 2009,

-   najvyšší   súd   porušil   právo   sťažovateľa   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   jeho vyhlásením bez toho, aby o tejto skutočnosti   sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu osobitne upovedomil.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozhodovanie   v občianskoprávnych   veciach   (vrátane obchodnoprávnych   sporov)   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný súd   nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásadne preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného   súdu   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (mutatis   mutandis III. ÚS 180/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 110/07).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009   (s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 Cb 85/2008 z 11. septembra 2008, obsah odvolacieho rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Cob 157/2008 z 18. februára 2009, ako aj obsah spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 85/08) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu v napádanom rozhodnutí o sťažovateľovom dovolaní nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane uviedol, že náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v súlade   so   základným   právom   účastníka konania na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie sa musí vysporiadať so všetkými skutkovými   a právnymi   otázkami,   ktoré   sú   pre   rozhodnutie   v konkrétnom   prípade podstatné. Nie   je   však   nevyhnutné,   aby   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   detailne a podrobne reagovalo na každú z námietok účastníka konania.

V posudzovanom prípade dovolací súd, ako aj súd prvého stupňa (so skutkovými a právnymi závermi ktorého sa dovolací súd stotožnil) dostatočne vysvetľuje, že právnu úpravu ustanovenia § 148 zákona č. 25/2006 Z. z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase) treba považovať za komplementárnu vo vzťahu k právnej úprave § 39 Občianskeho zákonníka,   teda   za   právnu   úpravu   rozšírujúcu   ochranu   poskytovanú   označeným ustanovením   Občianskeho   zákonníka   zakotvením   oprávnenia   Úradu   pre   verejné obstarávanie   napadnúť   platnosť   zmluvy   uzavretej   v rozpore   s ustanoveniami   zákona o verejnom obstarávaní vo verejnom záujme aj vtedy, ak by tak neurobili účastníci spornej zmluvy. Ustanovenia zákona č. 25/2006 Z. z. teda nevylučujú aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho   zákonníka   v prípadoch,   keď   právny   úkon   svojím   obsahom   alebo   účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, prípadne sa prieči dobrým mravom. Aj z odôvodnení rozhodnutí dovolacieho súdu a súdu prvého stupňa možno pritom vyvodiť, že nie každé porušenie   právnych   predpisov   o verejnom   obstarávaní   možno   kvalifikovať   za   dôvod neplatnosti zmluvy uzatvorenej na základe takéhoto verejného obstarávania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Musí ísť o také porušenie zákona o verejnom obstarávaní, ktorého povaha a závažnosť spôsobujú rozpor samotného obsahu takejto zmluvy s ustanoveniami zákona, alebo majú za následok, že takáto zmluva z hľadiska účelu odporuje zákonu alebo ho obchádza.

V danom prípade dospeli súdy všetkých stupňov k záveru, že sťažovateľ nemal byť v rámci procesu verejného obstarávania vybratý ako úspešný uchádzač, ale jeho ponuka mala   byť   vrátená   v dôsledku   nedodržania   lehoty   na   jej   predloženie   verejnému obstarávateľovi. Právny záver súdov, že v ustanovení § 39 zákona č. 25/2006 Z. z. ide o zakotvenie   hmotnoprávnej   lehoty,   v rámci   ktorej   má byť ponuka   uchádzača   doručená verejnému   obstarávateľovi,   nemožno   už   len   s ohľadom   na   formuláciu   a konštrukciu dotknutých ustanovení považovať za arbitrárnu.

Dôsledkom   porušenia   zákona   o verejnom   obstarávaní, ktoré   súdy   konštatovali,   je pritom skutočnosť, že zmluva bola uzavretá so subjektom, s ktorým v zmysle ustanovení zákona   č.   25/2006   Z.   z.   uzavretá   nemala byť.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   obsahom zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu je, okrem určenia obsahu práv a povinností, nevyhnutne aj určenie samotných subjektov zmluvy, je zrejmé, že takáto zmluva sa svojím obsahom dostala do rozporu s obsahom a účelom zákona č. 25/2006 Z. z. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   nedostatočné   preskúmanie   procesných   podmienok dovolacieho konania zo strany najvyššieho súdu v súvislosti s právnym zastúpením žalobcu v dovolacom   konaní,   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   na   základe   výzvy   súdu prvého   stupňa   právna   zástupkyňa   doplnila   podané   dovolanie   o splnomocnenie   udelené žalobcom na zastupovanie v dovolacom   konaní. Samotná skutočnosť, že splnomocnenie bolo datované dňom 3. júna 2009 (po uplynutí lehoty na podanie dovolania), nezakladá záver   o arbitrárnosti   právneho   posúdenia   naplnenia   podmienok   plnenia   zo   strany najvyššieho súdu v danej veci. Splnomocnenie ako právny úkon adresovaný tretím osobám osvedčuje   vznik   zastúpenia   na   základe   dohody   o splnomocnení,   ktorá   spravidla   býva súčasťou   zmluvy   účastníkov   právneho   vzťahu,   ktorého   súčasťou   je   zastúpenie   (napr. dohody   o poskytnutí   právnej   služby).   Aj   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   platí,   že   ide o odstrániteľný nedostatok podmienok konania pred súdom, ak právny zástupca účastníka konania, ktorý konal pred súdom bez toho, aby sa preukázal plnou mocou, túto predloží dodatočne v lehote určenej súdom, je tým nedostatok dôkazu zastúpenia zhojený, a sú tak aj schválené úkony vykonané v konaní zástupcom účastníka, ku ktorým došlo pred podpisom splnomocnenia   (Najvyšší   súd   Českej   republiky   SJ   č.   5/97,   citované   podľa   Občanský zákoník, komentář, C. H. BECK, 5. vydání, 1999, s. 145).

Ústavný   súd   preskúmal   aj   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   porušenia   princípu porušenia zbraní a princípu kontradiktórnosti konania. Účelom oboch princípov je zaistiť, aby súd v rámci konania ako celku poskytol účastníkovi možnosť v adektávnom rozsahu využitím svojich procesných práv ovplyvniť výsledok konania okrem iného tým, že im umožní   predložiť   svoje   argumenty   týkajúce   sa   predmetu   sporu   a zároveň   reagovať   na argumenty   protistrany   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ich   nepostaví   do   podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou sporu.

Vychádzajúc   z týchto   princípov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   neposkytnutie možnosti   sťažovateľovi   zareagovať   na   podania   právneho   zástupcu   žalobcu   doručené najvyššiemu súdu 29. júla 2009 nemohli mať vzhľadom na okolnosti prípadu za následok porušenie sťažovateľom označených základných práv. Obsahom týchto podaní bol návrh na odklad vykonateľnosti dovolaním napádaného rozsudku krajského súdu z 18. februára 2009 a vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného týkajúceho sa výšky náhrady trov priznaných odvolacím   súdom   sťažovateľovi   označeným   rozsudkom   z 18.   februára   2009.   Označené podania   právneho   zástupcu   žalobcu   neobsahujú   argumentáciu,   ktorá   by   sa   týkala podstatných právnych otázok, ktoré boli predmetom posudzovania zo strany najvyššieho súdu v merite veci. Vzhľadom na priebeh a výsledok dovolacieho konania, konkrétne na skutočnosť, že o návrhu na odklad vykonateľnosti odvolacieho rozsudku krajského súdu z 18.   februára   2009   najvyšší   súd   nerozhodoval   a otázku   trov   konania   riešil   v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi (zmeniac v tomto smere odvolací rozsudok), pričom vychádzal z právneho názoru, ktorý je z hľadiska výšky priznanej náhrady trov pre sťažovateľa priaznivejší, ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho   súdu   v danom   prípade   nemohol   mať   za   následok   podstatné   procesné znevýhodnenie sťažovateľa v konaní.

Konanie pred dovolacím súdom malo iba písomnú formu, avšak jeho predmetom bolo   výlučne   posúdenie   sporných   právnych   otázok.   Právny   zástupca   sťažovateľa   sa k dovolaniu žalobcu mal možnosť vyjadriť, čo aj využil písomným podaním z 25. júna 2009 doručeným najvyššiemu súdu   3.   júla 2009. V konaní pred súdom   prvého stupňa a pred odvolacím súdom mali pritom obe strany sporu možnosť predniesť osobne svoje stanoviská a návrhy   tak   ku   skutkovým,   ako   aj   právnym   otázkam   veci,   pričom   podstatu   svojich argumentov v priebehu celého konania zásadnejším spôsobom nemenili a okruh právnych otázok, ktoré mal najvyšší súd posúdiť v rámci dovolacieho konania, ako aj relevantnej argumentácie,   ktoré   strany   týmto   otázkam   predložili,   bol   vo   fáze   dovolacieho   konania ustálený.

Z uvedených dôvodov bola vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania, pre sťažovateľa   predvídateľná   forma   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   bez   nariadenia   ústneho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP). S ohľadom na ustanovenie § 156 ods. 3 OSP bol pre sťažovateľa   predvídateľný   taktiež   postup   dovolacieho   súdu   v súvislosti   s vyhlásením rozsudku.   Pokiaľ   dovolací   súd   dospeje   k záveru   o nepotrebnosti   pojednávania   vo   veci, spravuje   sa   pri   napĺňaní   požiadavky   verejného   vyhlasovania   rozsudku   vyplývajúcej z čl. 142 ods. 3 ústavy ustanovením § 156 ods. 3 OSP. Postačuje teda, ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej lehote.

Z vyžiadaného   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil,   že   vyhlásenie   rozsudku v sťažovateľovej   veci   bolo   oznámené   prostredníctvom   úradnej   tabule   najvyššieho   súdu 2. septembra 2009.   Rozsudok   bol vyhlásený 9. septembra 2009.   Na základe uvedených skutočností   možno   konštatovať,   že   požiadavku   verejnosti   vyhlásenia   svojho   rozsudku najvyšší súd splnil v medziach zákonnej úpravy. Ústavný súd preto aj túto sťažovateľovu námietku posúdil ako nedôvodnú (obdobne napr. III. ÚS 24/2010).

Z už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   vysloviac,   že sťažovateľom označené práva postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 9. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009 porušené neboli (výrok nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z 9.   septembra   2009 ani priznaním   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   sa   už nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010