znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 69/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti RSDr. P. F., P., Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C 16/97 a Okresného súdu   Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 47/07 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RSDr. P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/97 a Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 47/07   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 47/07 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RSDr. P. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie spolu v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), z ktorej mu   j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť 4 000 € (slovom štyritisíc eur) a Okresný súd Bratislava V 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý   uhradiť RSDr. P. F. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. H. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 69/09-14   z 10.   marca   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RSDr. P. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/97 a Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 47/07.

Okresný súd Bratislava II sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2029/2009 z 18. marca 2009 doručeným ústavnému súdu 30. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti,   ako   aj   preverením   v   evidenčných pomôckach tunajšieho súdu som zistila, že návrh bol podaný na tunajší súd 22. 04. 1997. Tunajší súd predložil spis dna 16. 11. 2006 na Krajský súd v Bratislave na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Z Krajského súdu v Bratislave bol spis vrátený 12. 12. 2006 a dňa

30. 01. 2007 bol odstúpený v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave na Okresný súd   Bratislava   V   na   ďalšie   konanie.   Z   tohto   dôvodu   ku   skutočnostiam   uvádzaným   v sťažnosti   neviem zaujať   stanovisko,   ako   aj k dôvodom   prečo   vec od   jej nápadu   do jej odstúpenia na Okresný súd Bratislava V nebola tunajším súdom rozhodnutá.

S   poukazom   na   uvedené   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť   ako   nedôvodnú   zamietol   a   nepriznal   sťažovateľovi   ním   žiadané   finančné odškodnenie.“

Okresný súd Bratislava V sa vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3103/2009 z 27. februára   2009   doručeným   ústavnému   súdu   4.   marca   2009,   v ktorom   okrem   iného uviedol:

„Spis z Okresného súdu Bratislava II, kde sa viedol pod č. k. 8 C 16/1997, bol postúpený   Okresnému   súdu   Bratislava   V   dňa   1.   2.   2007.   Vec   bola   pridelená   sudcovi JUDr. M. C., ktorý predložil spis predsedovi súdu z dôvodu § 15 O. s. p. a § 14 ods. 1 O. s. p. s tým, že vo veci sa cíti byť zaujatý, s čím predseda súdu súhlasil. Spis bol pridelený JUDr. L. C., ktorá vo veci určila termín pojednávania na deň 20. 2. 2008, tento termín bol zrušený z dôvodu odchodu tejto sudkyne z nášho súdu a vec bola pridelená JUDr. I. J., ktorá sa vrátila z materskej dovolenky. Úpravou sudkyne zo dňa 12. mája 2008 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 24. 6. 2008. Právny zástupca odporkyne v 1. rade listom zo dňa 23. 6. 2008 navrhoval prerušiť konanie, odročiť pojednávanie z dôvodu, že jeho mandantka, t. j. odporkyňa v 1. rade zomrela. Navrhovateľ listom zo dňa 23. 6. 2008 upresnil okruh účastníkov konania, petit návrhu s tým, že žiadal, aby súd pripustil zmenu účastníkov na strane odporcu. Pojednávanie určené na deň 24. 6. 2008 bolo odročené na neurčito s tým, že súd sa oboznámi s dedičským konaním po odporkyni v 1. rade a ustáli okruh účastníkov. Uzneseniami zo dňa 25. 6. 2008 boli vyzvaní odporcovia, aby sa vyjadrili k návrhu. Odporcovia sa k návrhu vyjadrili v mesiaci august 2008 a vo veci bol určený termín pojednávania na deň 25. 11. 2008. Pojednávanie určené na deň 25. 11. 2008 bolo odročené na deň 3. 2. 2009. Na tomto pojednávaní bolo zastavené konanie voči odporcovi v 1. rade. Pojednávanie, ktoré bolo určené na deň 3. 2. 2009 bolo odročené na deň 30. 3. 2009 za účelom výsluchu svedkov.

Z hľadiska vyššie uvedenej chronológie vyplýva, že k istým prieťahom došlo v období od februára do decembra 2007, čo súviselo so zmenou sudcov v príslušnom oddelení, keď JUDr. C. nastúpila na náš súd 4. 9. 2007, skončila činnosť dňa 31. 12. 2007 a JUDr. J. nastúpila po materskej dovolenke 25. 3. 2008. V tom období nebolo obsadené oddelenie, a preto sa čakalo na nástup nového sudcu. Od mája 2008 vo veci bolo konané plynule.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   k stanoviskám   všeobecných   súdov   vyjadrila podaním z 3. apríla 2009 doručeným ústavnému súdu.15. apríla 2009, v ktorom uviedla, „že údaje uvedené v sťažnosti sú v súlade so skutkovým stavom, preto je len na úvahe ústavného súdu, ako rozhodne o návrhu sťažovateľa“.

Ústavný súd si zadovážil s vecou súvisiaci súdny spis, pričom zistil tento priebeh konania pred všeobecnými súdmi, ktoré vec prejednávali:

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/97

Sťažovateľ   22.   apríla   1997   podal   na   tomto   súde   návrh   na   vydanie   dedičstva   po poručiteľovi J. F. a 29. apríla 1997 ho súd vyzval, aby predložil listinný dôkaz o svojom štátnom občianstve (predložil ho 16. mája 1997 – občan Českej republiky).

Dňa   14.   októbra   1997   súd   vyzval   odporkyňu,   aby   sa   vyjadrila   k návrhu a 27. novembra 1997 podala právna zástupkyňa sťažovateľa (JUDr. K. F.) návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol súd uznesením z 24. novembra 1997 tak, že mu vyhovel. Dňa 11. decembra 1997 podala odporkyňa (A. K., B., zastúpená advokátom Mgr. P. K., B.) odvolanie.

Dňa 17. decembra 1997 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý vec vrátil súdu bez rozhodnutia 29. apríla 1998, pretože súd nevykonal šetrenie v zmysle § 209 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nezadovážil k odvolaniu stanovisko sťažovateľa.

Podaním z 26. júla 1998 svoj návrh rozšíril   o odporcu   v II.   rade a súčasne podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol 16. septembra 1998 tak, že zakázal   odporcovi   v II.   rade   nakladať   s členskými   právami   a nájmom   bytu   až   do právoplatného skončenia veci vedenej na súde pod sp. zn. 8 C 16/97. Dňa 7. decembra 1998 súd pripustil do konania na strane odporcu v II. rade (Mgr. K.), ktorý podal proti tomuto uzneseniu 4. februára 1999 odvolanie.

Vec   bola   predložená   krajskému   súdu   5.   októbra   1999,   ktorý   27.   októbra   1999 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu z 24. novembra 1997 zmenil tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Napadnuté   uznesenie   súdu zo 16. septembra 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   z krajského   súdu   v decembri   1999   a zrušení   rozhodnutia   bol prvostupňový súd nečinný viac ako 16 mesiacov, prvé relevantné pojednávanie sa konalo až 25. mája 2001 a ďalšie 29. júna 2001.

Dňa 27. septembra 2001 súd návrh na vydanie predbežného opatrenia z 29. júla 1998 zamietol. Proti jeho uzneseniu podal sťažovateľ 31. októbra 2001 odvolanie.

Dňa 12. januára 2004 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie a žiadal o vyjadrenie k veci Stavebné bytové družstvo Bratislava II. Spis bol   20.   januára   2004   doručený   odvolaciemu   súdu,   ktorý   uznesením   z   31.   marca   2004 potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a spis mu vrátil 21. júna 2004.

Dňa 16. októbra 2006 vzniesla zákonná sudkyňa námietku zaujatosti vzhľadom na pomer k zástupcovi sťažovateľa (zákonná sudkyňa) a po vyjadrení ostatných sudcov bol spis 10. novembra 2006 predložený krajskému súdu na rozhodnutie v zmysle § 12 OSP.

Krajský   súd   28.   novembra   2006   vylúčil   všetkých   sudcov   Okresného   súdu Bratislava II z prejednávania a rozhodovania veci a vec bola 31. januára 2007 prikázaná na Okresný súd Bratislava V, ktorému bol spis doručený 1. februára 2007.

2. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 47/07

Okresný   súd   urobil   prvý   úkon   vo   veci   až   30.   apríla   2008,   keď   určil   termín pojednávania   na   24.   jún   2008.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   pre   neúčasť   odporcu v II. rade a úmrtie odporkyne v I. rade. Dňa 23. júna 2008 sťažovateľ upresnil žalobu a navrhol, aby do konania vstúpil odporca v III. rade (syn odporkyne v I. rade). Dňa 25. júna 2008 vyzval okresný súd účastníkov na vyjadrenie k veci a zisťoval, či bolo začaté dedičské konanie   po   odporkyni   v I.   rade.   Pojednávanie   25.   novembra   2008   odročil   okresný   súd na 3. február 2009, na ktorom pripustil zmenu návrhu. Dňa 20. januára 2009 konanie proti odporkyni v I. rade zastavil. Pojednávanie 30. marca 2009 odročil okresný súd na 16. jún 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2) a postup súdu   (3).   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02,   IV. ÚS 86/08).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom konania je návrh na vydanie dedičstva oprávnenému dedičovi, ide o vec, ktorá patrí po skutkovej a právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti (obdobne napr. II. ÚS 11/04 a III. ÚS 92/04). Na vecnú   ani   právnu   zložitosť,   ktorá   by   mala   vplyv   na   predĺženie   napadnutého   konania, nepoukázali   ani   predsedovia   okresných   súdov   vo   svojich   vyjadreniach   k sťažnosti.   Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka konania, ako aj stav, v akom   sa   vec   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nachádza,   nie   sú   zapríčinené právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale skutočnosťami, ktoré sa týkajú samotného postupu okresných súdov vo veci konajúcich.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti   konštatuje, že správanie sťažovateľa bolo aktívne a súčinnostné   a   zásadným   spôsobom   neprispelo   k doterajšej   dĺžke   konania   pred všeobecnými súdmi. Sťažovateľ v marci 2002 podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup všeobecných súdov.

Z priebehu   doterajšieho   konania   v právnej   veci   sťažovateľa   vyplýva,   že   ju prerokúvali dva všeobecné súdy, a to Okresný súd Bratislava II v období od podania jeho návrhu na vydanie dedičstva (22. apríl 1997) až do prikázania veci inému súdu (31. január 2007) a od 1. februára 2007 až dosiaľ to bol Okresný súd Bratislava V. Preto ústavný súd hodnotil napadnuté konanie ako celok.

V prvom prípade ústavný súd zistil úplnú nečinnosť Okresného súdu Bratislava II od decembra   1999   až   do   mája   2001   (nečinnosť   viac   ako   16   mesiacov),   ale   najmä od 27. septembra   2001,   keď   zamietol   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   až   do 12. januára   2004,   keď   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie a žiadal o vyjadrenie k veci Stavebné bytové družstvo Bratislava II (nečinnosť viac ako 27 mesiacov), a tiež od vrátenia spisu (21. jún 2004) až do 16. októbra 2006, keď zákonná   sudkyňa   vzniesla   námietku   zaujatosti   vzhľadom   na   pomer   k zástupcovi sťažovateľa, v dôsledku čoho bol spis v novembri postúpený krajskému súdu (nečinnosť takmer 28 mesiacov).

V prípade   hodnotenia   postupu   Okresného   súdu   Bratislava   V je   potrebné   uviesť, že súd bol úplne nečinný od 1. februára 2007 až do   30.   apríla 2008,   keď určil   termín pojednávania na 24. jún 2008 (nečinnosť viac ako 14 mesiacov). I keď v ďalšom období okresný súd už priebežne koná (nariadil až tri pojednávania), vo veci samej ešte nerozhodol.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre uviedol, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní   nebola   odstránená   ani   po   uplynutí   12   rokov   od   jeho   začatia   (m. m.   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   16/97   a Okresného   súdu Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   47/07   bolo porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   prikázal   konajúcemu   súdu (Okresnému súdu Bratislava V), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 15 000 €. Poukázal najmä na to, že už 12 rokov sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorá mu „spôsobuje materiálnu ujmu v podobe výnosov nájmu z nehnuteľnosti, prípadne z jej predaja,   ale aj nemateriálnu ujmu spočívajúcu v tom,   že odporcovia,   ktorí mi zámerne neoznámili   skutočnosť   o smrti   môjho   otca napriek   tomu,   že   vedeli   o mojom   pobyte v zahraničí a udržiavali kontakty s mojou rodinou na Slovensku...“ a „úmyselne neuviedli pravdivé údaje o mojom pobyte v dedičskom konaní, aby mohli neoprávnene získať predmet dedičstva...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade, prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal aj na to, ako sa ten-ktorý súd podieľal na zbytočných prieťahoch v konaní. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy i to, že konanie vo veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 5 000 € (z tejto sumy zaviazal k jeho zaplateniu Okresný súd Bratislava   II   4 000   €   a Okresný   súd   Bratislava   V 1   000   €)   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. H. H. Sťažovateľ požadoval úhradu v celkovej sume 477,5 €, ktorú však bližšie nekonkretizoval.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   sume   115,90   €   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 6,95 € Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania v sume 245,70 €, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009