znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 69/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 15/01 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 173/05 a 4 Co 303/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2007 doručená   sťažnosť I.   K.   K. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 15/01 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 173/05 a 4 Co 303/03.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   na   strane navrhovateľa,   a   to   na   základe   žaloby „... na   ochranu   proti   neoprávnenému   zásahu do vlastníckeho práva...“ podanej 9. januára 2001 okresnému súdu, pričom v priebehu tohto konania boli krajským súdom zrušené už dva rozsudky okresného súdu a v súčasnosti sa vec nachádza v štádiu odvolacieho konania.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza „Som   presvedčený,   že   označené   súdy,   ale   najmä ten bardejovský,   porušili   na   môj   úkor   základné   a   ľudské   práva   podľa   Ústavy   SR i Eur. Dohovoru,   pokiaľ   ide   o výslovné   právo   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, resp. na moje právo pred súdom uzavrieť moju záležitosť v primeranej lehote...“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha   vydania   nasledovného   nálezu ústavného súdu:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské právo I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a ods. 1),   čl. 6 Dohovoru o jeho ochrane vleklým postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní vedeného u neho pod č. k. 3 C 15/01, ako celku, porušené bolo.

2.) Prikazuje do veci zainteresovaným súdom, aby o sťažovateľovej súdnej veci, ktorá je predmetom tejto ústavnej sťažnosti konali bez prieťahov.

3.) Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150   tis.   Sk (slovom   stopäťdesiattisíckorúnslovenských),   ktoré   sú   mu   povinné   uhradiť   Krajský   súd v Prešove   a Okresný   súd   v Bardejove   spoločne   a nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

4.) Ukladá   Okresnému   súdu   v   Bardejove   a   Krajskému   súdu   v   Prešove   spoločne a nerozdielne   uhradiť   vzniklé trovy   tohto konania   na označený účet právneho   zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

Vzhľadom na to, že z podanej sťažnosti nebolo ústavnému súdu zrejmé, či sťažovateľ vyčerpal pred jej podaním všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, vyzval ho, aby svoje podanie v tomto smere doplnil.

Na   základe   výzvy   sťažovateľ   doplnil   svoje   podanie   listom   z   27. januára 2007, v ktorom okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o preukazovanie pred ústavným súdom, či som využil iné právne prostriedky pred podaním mojej ústavnej sťažnosti, poznamenávam iba toľko,   že tieto   vzhľadom   na   povahu   vedeného   sporu   a namietané   porušovanie   mojich základných   a ľudských   práv   neprichádza   v   úvahu,   keď   navyše   sťažnosti   pred   orgánmi štátnej správy súdov sa podľa konštantnej judikatúry ani Ústavného súdu SR nepovažujú za účinné   (viď konkrétne   nález   II. ÚS 26/95,   zo   dňa   25. X. 95)   a   za   také   ich   považuje aj stabilná judikatúra, ktorá vychádza zo súdnej praxe ESĽP v Štrasburgu“, k listu boli pripojené   aj prílohy: „Sťažnosť   na   sudcov   za   prieťahy   v   konaní“ z   21. marca 2003 adresovaná predsedovi okresnému súdu, „Sťažnosť na sudcov krajského súdu a predsedu okresného súdu“ z 24. marca 2003 adresovaná predsedovi krajského súdu a „Opakovaná sťažnosť na prieťahy v konaní“ zo 17. júla 2004 adresovaná okresnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   53   ods.   l   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   §   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv považuje ústavný súd za takýto účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu (ktorý môže prispieť k urýchleniu konania, resp. k odstráneniu nečinnosti súdu) sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o   voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov,   resp.   po   1. apríli 2005   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažnosť   z   21. marca 2003,   24. marca 2003   a   ani   sťažnosť   zo   17. júla 2004 vzhľadom   na   ich   všeobecný   obsah   ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   uvedených možností, pretože sťažovateľ v sťažnostiach žiadnym spôsobom nekonkretizoval konanie, v rámci ktorého malo dôjsť k zbytočným prieťahom (napr. jeho spisovú značku, predmet konania a pod.).   Prihliadnuc na rozsiahlu agendu   vecí   vedených okresným súdom totiž nemožno od jeho predsedu očakávať, že bude vyhľadávať a následne preskúmavať každé konanie, ktorého účastníkom je sťažovateľ, aby zistil dôvodnosť podanej sťažnosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju odmietol ako neprípustnú.

Vzhľadom   na   zjavne   bezúspešné   uplatňovanie   ochrany   základného   práva prostredníctvom tejto sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími nedostatkami podania, a to otázkou právneho zastúpenia sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2007