znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 69/04-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   T.   Č.,   bytom   K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 100/00 na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 100/00   p o r u š i l základné právo T. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   100/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. Č.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 35 000 Sk (slovom tridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania T. Č. v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu   advokáta   JUDr. M.   M.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti T. Č. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 3. marca 2004 č. k. III. ÚS 69/04-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť T. Č., K. (ďalej len „sťažovateľka“), z 18. februára 2004, ktorou prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu - advokáta JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 100/00.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   jej   bývalý   manžel   F.   Č.   (ďalej   len „navrhovateľ“) podal na okresnom súde 13. januára 2000 proti nej ako odporkyni návrh na začatie   konania   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“).   Návrh   odôvodnil   tým,   že   manželstvo   účastníkov   konania   bolo   rozsudkom okresného súdu č. k. 23 C 699/96-29 z 27. novembra 1997 právoplatne rozvedené a medzi bývalými   manželmi   nedošlo   k vyporiadaniu   BSM   dohodou   alebo   postupom   podľa ustanovenia § 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Prvé pojednávanie vo veci uskutočnené 29. januára 2001 bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti vo veci konajúcej sudkyne. Okresný súd nedoručil sťažovateľke návrh na začatie konania z 13. januára 2000 v predmetnej veci do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu. Od pojednávania konaného 29. januára 2001 okresný súd podľa sťažovateľky nevykonal v prejednávanej veci žiadny úkon, a teda vo veci nie je dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Okresný súd svojím postupom podľa nej spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím porušil jej právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľka toho názoru, že prieťahy v súdnom konaní boli spôsobené všeobecným súdom. Vo svojej sťažnosti preto žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   T.   Č.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II. v konaní vedenom pod spis. zn. 22 C 100/00, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II.   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22 C 100/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke T. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (slovom: Dvesto tisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II.   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   T.   Č.   do   15 dní   od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“.

Žiadosť   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila   tým,   že: „(...) V uvedenom konaní vznikli zbytočné prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty sťažovateľky v oblasti   jej   majetkových   práv,   ktoré   trvajú   zhruba   štyri   roky   a vzhľadom   na   štádium konania nie je možné predpokladať skoré meritórne rozhodnutie vo veci samej, ktorým by sa tento   stav   právnej   neistoty   odstránil.   (...)   stav   právnej neistoty   sa   negatívne   odráža najmä v oblasti celkových majetkových práv, nakoľko do bezpodielového spoluvlastníctva manželov   spadá   skoro   jej   celkový   majetok.   Sťažovateľka   nevie   predpokladať   výsledok súdneho   rozdelenia   vo   veci   samej,   a teda   aj   určenia,   ktorá   časť   z majetku   jej   v rámci vyporiadania   pripadne,   čo   jej   zjavne   znemožňuje   jej   ďalšie   rozhodovanie   v oblasti   jej majetkových práv zasahujúcich do osobného života.“

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 31. marca 2004 oznámila   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej veci. Právny zástupca zároveň vyčíslil uplatnenú náhradu trov sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk.

Predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu spis týkajúci sa posudzovaného konania v prílohe listu sp. zn. Spr. 530/04 z 30. marca 2004, v ktorom po uvedení stručnej chronológie   procesných   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v predmetnej   veci konštatoval, že v danom konaní došlo k prieťahom spôsobeným predovšetkým opakovanou zmenou zákonných sudkýň v súvislosti s nástupom na materskú dovolenku, odchodom do dôchodku atď., čo v spojení s enormnou zaťaženosťou všetkých vo veci konajúcich sudkýň (každej   z nich   bolo   pridelené   väčšie   množstvo   vecí,   s ktorými   sa   mohli   len   postupne oboznamovať) spôsobilo predĺženie posudzovaného konania.

Okresný súd v uvedenom liste taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Senát ústavného súdu preto sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom   na   začatie   konania   z 12.   januára   2000   podaným   na   okresnom   súde 13. januára   2000   sa   navrhovateľ   domáhal   proti   sťažovateľke   (v   konaní   pred   okresným súdom odporkyni) „vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov“, avšak len vo vzťahu k rodinnému domu nachádzajúcemu sa v K.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   20.   januára   2000   súdnej   kancelárii   vyzvať navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 15 dní. Navrhovateľ zaplatil súdny poplatok   1.   februára   2000.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   mája 2000   žiadal navrhovateľ „informáciu o vytýčenie termínu“ a pokračovanie v konaní.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   11.   januára   2001   súdnej   kancelárii   predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 29. január 2001.

Dňa 26. januára 2001 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa, v ktorom okresnému súdu oznámil, že v uvedený deň (t. j. 26. januára 2001) prevzal   právne   zastupovanie   navrhovateľa   v predmetnej   veci,   a súčasne   požiadal o odročenie   pojednávania   vytýčeného   na   29.   január   2001   za   účelom   prípravy   na pojednávanie.

Pojednávanie 29. januára 2001 okresný súd po vyvolaní veci odročil. Nedostavil sa naň navrhovateľ ani jeho právny zástupca. Podaním doručeným okresnému súdu 5. marca 2001 doplnil právny zástupca navrhovateľa návrh na začatie konania vrátane zmeny petitu. Uviedol   tiež,   že „pokiaľ   ide   o hnuteľné   veci“, navrhne   odporkyni   uzavretie   dohody o vyporiadaní BSM.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   11.   septembra   2001   súdnej   kancelárii   vyzvať právneho   zástupcu   navrhovateľa   na   oznámenie,   či   medzi   účastníkmi   konania   došlo k uzavretiu dohody „v zmysle jeho písomného podania zo dňa 5. 3. 2001“. Právny zástupca navrhovateľa reagoval listom z 12. októbra 2001 doručeným okresnému súdu 15. októbra 2001   oznámiac,   že   odporkyňa   na   návrh   na   uzavretie   dohody   o vyporiadanie   BSM nereagovala.

Podaním doručeným okresnému súdu 14. decembra 2001 sa pokračovania v konaní domáhal navrhovateľ. Dňa 13. novembra 2003 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní odporkyňa.

Uznesením č. k. 22 C 100/2000-21 z 15. decembra 2003 okresný súd vyzval podľa § 43   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   právneho   zástupcu navrhovateľa na doplnenie návrhu na začatie konania (ohľadne ďalšieho majetku patriaceho do   BSM   okrem   sporného   rodinného   domu).   Uznesenie   bolo   právnemu   zástupcovi navrhovateľa doručené 15. januára 2004. Právny zástupca navrhovateľa návrh na začatie konania doplnil podaním z 29. januára 2004 doručeným okresnému súdu 30. januára 2004.

Dňa 1. apríla 2004 zaslal okresný súd odporkyni návrh na začatie konania s výzvou, aby sa k nemu vyjadrila v lehote 15 dní.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z ustálenej judikatúry   ústavného súdu,   je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03). Ústavný súd pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ a „práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote“   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (vychádzajúc   z judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva)   vyslovil,   že   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   skúma   ústavný   súd   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti   prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka konania   a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (napr.   I.   ÚS   3/02,   II.   ÚS   813/00, III. ÚS 144/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na vyporiadanie BSM. Po oboznámení sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 100/00 akceptoval   ústavný   súd   argumentáciu   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   že   prieťahy v predmetnom   konaní   neboli   spôsobené   právnou   ani   faktickou   zložitosťou   veci. V posudzovanom konaní sa dosiaľ nevyskytla žiadna skutková alebo právna otázka, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako náročnú, pretože všeobecný súd sa v podstate nedostal ani k meritórnemu prejednávaniu veci.

B) Taktiež zo správania sťažovateľky nemožno vyvodiť záver, že svojím konaním spôsobila alebo prispela k vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom súdnom konaní.

C) Pokiaľ ide o tretie hodnotiace kritérium, uplatnením ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo k porušeniu základného práva účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   k porušeniu   jeho   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (t. j. pokiaľ ide o postup samotného súdu konajúceho vo veci), konštatuje ústavný súd existenciu viacerých období nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ide o obdobie od zaplatenia súdneho poplatku navrhovateľom 1. februára 2000 do nariadenia pojednávania zákonnou sudkyňou 11. januára 2001 (z tohto obdobia treba, aj s prihliadnutím na čas potrebný na štúdium spisu a prípravu pojednávania, za nečinnosť považovať dobu deviatich mesiacov), o obdobie od konania pojednávania v predmetnej veci 29.   januára   2001   do   nasledujúceho   procesného   úkonu   okresného   súdu   vo   veci   (výzvy právnemu zástupcovi navrhovateľa) 11. septembra 2001 (viac ako siedmich mesiacov), ako aj   o   obdobie   od   doručenia   podania   právneho   zástupcu   navrhovateľa   okresnému   súdu (v reakcii na výzvu z 11. septembra 2001) 15. októbra 2001 do nasledujúceho procesného úkonu okresného súdu vo veci (uznesenia č. k. 22 C 100/00-21, ktorým podľa § 43 ods. 1 OSP   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľa   na   doplnenie   návrhu   na   začatie   konania a odstránenie jeho nedostatkov) 15. decembra 2003 (dvoch rokov a dvoch mesiacov).

Nečinnosť   okresného   súdu   v označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá od jeho začatia (13. januára 2000) viac ako štyri roky a štyri mesiace. Z uvedenej doby podstatnú časť (približne tri a pol roka) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Aj keď na plynulý postup v konaní môžu mať vplyv aj nedostatky návrhu navrhovateľa na začatie konania, v danom prípade to bola práve procesne neodôvodnená nečinnosť okresného súdu v označených obdobiach, ktorá mala rozhodný   vplyv   na   dosiaľ   uplynutú   dobu   prerokovávania   predmetnej   veci,   o čom svedčí aj fakt, že procesný úkon smerujúci k odstráneniu nedostatkov návrhu (§ 43 OSP) bol   okresným   súdom   realizovaný až 15.   decembra   2003 a sťažovateľke   ako odporkyni v konaní bol návrh zaslaný na vyjadrenie (§ 114 OSP) až 1. apríla 2004.

Argumentáciu predsedu okresného súdu týkajúcu sa personálnych a organizačných problémov   v súvislosti   s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v posudzovanom   konaní ústavný súd neakceptoval ako právne významnú vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj problémy so   zabezpečením   primeraného počtu   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, II. ÚS 58/02, III. ÚS 17/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa prostredníctvom právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom domáhala výroku rozhodnutia, ktorým by ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby „(...) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 100/00 konal bez zbytočných prieťahov“.

Keďže k porušeniu práv sťažovateľky došlo nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   200   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v   pretrvávajúcom   stave právnej neistoty ohľadne majetku patriaceho do BSM.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nepovažoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 35 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (približne tri a pol roka)   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľky   spočívajúcu   v pocitoch   právnej neistoty   a straty   dôvery   v efektívne   poskytnutie   súdnej   ochrany   v predmetnej   veci.   Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na okolnosti   uvedeného   prípadu,   najmä   na   dĺžku   a   charakter   zbytočných   prieťahov spôsobených okresným súdom, ako aj na závažnosť predmetu konania pre sťažovateľku (aj z hľadiska   rozsahu   a charakteru   majetkových   hodnôt,   ktoré   sú   predmetom   konania o vyporiadanie BSM).

4.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala   priznať   proti okresnému súdu náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk. Právny zástupca   sťažovateľky   uplatnil   trovy   právneho   zastúpenia   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony právnych   služieb   vykonané   v roku   2004   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej porady s klientom - 17. februára 2004 a písomné podanie vo veci samej - 18. februára 2004).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4   534   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   136   Sk.   Ústavný   súd   preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004