znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 689/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, pre namietané porušeniejeho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   neľudskému   či   ponižujúcemuzaobchádzaniu   vyplývajúceho   z čl.   3   a práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonompredpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. októbra 2014 doručená sťažnosť, pre namietané porušenie jeho základného právanebyť mučený ani podrobený neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplývajúcehoz čl. 3 a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014.

Sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konaniapred ústavným súdom podľa § 20, § 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“).

Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že „Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR, sp. zn. 6 Tost 37/2013 zo dňa 10. júla 2014 bolo vyhlásené dňa 10. júla 2014 na neverejnom zasadnutí Najvyššieho súdu SR a tohto dňa - 10. júla 2014 aj nadobudlo právoplatnosť. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané po tom, ako bolo pôvodné rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené a vrátené na opätovné konanie ústavným súdom. Najvyšší súd v tomto prípade uznesením zo dňa 10. júla 2014 nerešpektoval názor vyslovený ústavným súdom v náleze zo dňa 02. októbra 2013, čím porušil svoju zákonnú povinnosť vyjadrenú tak v § 135 ods. 1, veta druhá zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ako aj v § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov.   Dňa   14.   júla   2014   sme   navyše doručili najvyššiemu   súdu   písomnú   žiadosť   o   umožnenie   nahliadnuť   do   spisu (sp. zn. 6 Tost 37/2013), na ktorú nám nebola dva týždne poskytnutá žiadna odpoveď, preto sme dňa 30. júla 2014 zaslali súdu urgenciu v danej veci, ktorú nasledovala ďalšia urgencia zo dňa 06. augusta 2014, keďže dovtedy nám stále nebolo zaslané akékoľvek vyjadrenie (či už zamietavé alebo povoľujúce) k našej žiadosti. Dňa 06. augusta 2014 nám bola len telefonicky   poskytnutá   informácia   o   tom,   že   predmetný   spis   bol   05.   augusta   2014 vyexpedovaný na Krajský súd v Trnave, kde môžeme žiadať o nahliadnutie. Keďže tento postup   sa   nám   javí   byť   nanajvýš   neštandardný,   podali   sme   dňa   14.   augusta   2014 na najvyššom súde sťažnosť na neštandardný postup senátu a jeho predsedu, ktorý v danej veci rozhodoval. Avšak do dnešného dňa (22. októbra 2014) nám zo súdu nebola doručená žiadna odpoveď alebo akékoľvek vyjadrenie k našej sťažnosti.

Konanie ministra spravodlivosti je pre sťažovateľa nepredvídateľné, čo do merita aj času, a keďže voči rozhodnutiu ministra, nie je žiadny riadny opravný prostriedok, ako ani už voči vydanému rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovateľ pre účinnú a včasnú ochranu podáva ústavnú sťažnosť s odkladom na vykonanie rozhodnutia najvyššieho súdu v tomto čase. Sťažovateľ si súčasne uvedomuje, že má predbežnú ochranu zo strany ESĽP - ale s ohľadom na situáciu z minulosti v analogickom všeobecne známom prípade Mustaphu Labsiho, kedy bola daná osoba vydaná do Alžírska napriek predbežnému opatreniu ESĽP, považujeme za nevyhnutné, aby pre náležitú ochranu sťažovateľa bolo vydané rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti napádaného rozhodnutia...

Tento   prípad   je   prípad   sťažovateľa,   v   ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky už raz   rozhodol   uznesením   (sp.   zn.   6   Tost   19/2012)   zo   dňa   12.   júna   2012,   pričom toto rozhodnutie   bolo   zrušené   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (sp.   zn. III. ÚS 388/2012)   zo   dňa   02.   októbra   2013.   S   ohľadom   na   predchádzajúci   nález,   kedy ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu, je zrejmé, že podmienky sú splnené, pretože   situácia   je   analogická.   V   prípade   nutnosti,   v   podrobnostiach   ďalšej   obšírnej argumentácie   odkazujeme   na   predchádzajúcu   ústavnú   sťažnosť   v   spise   vedenom na ústavnom súde pod sp.zn. III. ÚS 388/2012.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodoltýmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu   zaobchádzaniu   vyplývajúce   z   čl.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   čl.   16   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivý   proces zaobchádzaniu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6   Tost   37/2013   zo   dňa   10.   júla   2014   o   prípustnosti   vydania porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   6   Tost   37/2013   zo   dňa 10. júla 2014 o prípustnosti vydania ⬛⬛⬛⬛ do ⬛⬛⬛⬛ sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnycha vecných náležitostí návrhu na začatie konania či už predpokladaných ústavou (čl. 127ods. 1 ústavy), ale cez splnomocnenie (čl. 140 ústavy) aj zákonných náležitostí uvedenýchv § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhumusí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu.Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať,akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sanavrhovateľ   domáha,   odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísaťnavrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musívýslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie základných práv alebo slobôd, ktoré sa podľatvrdenia   sťažovateľa   porušili,   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a tiež označenie, proti komu sťažnosťsmeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústava v čl. 127 ods. 1 predpokladá podanie sťažnosti fyzickou alebo právnickouosobou,   ktorá   namieta   porušenie   svojich   práv   a   slobôd   právoplatným   opatrením,rozhodnutím alebo iným zásahom, ak vo veci nerozhoduje iný súd.

Úmysel   sťažovateľa   podať   sťažnosť   na   postup   orgánu   verejnej   moci   alebo   súduvyplýva   z jeho   osobnej   angažovanosti   na   predloženie   návrhu   a jeho   prípravu   a táto   sapreukazuje podpisom sťažovateľa na sťažnosti (alebo jeho zástupcom, napr. na maloletýcha iné)   a   tiež   aj   podpisom   plnej   moci   sťažovateľom,   resp.   jeho   zástupcom   smerujúcejk advokátovi na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, čím potvrdzuje aj svojuvôľu stotožniť sa s konaním svojho obhajcu pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákonač. 586/2003   Z. z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú,aby ústavný súd nahrádzal úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonávať tak, aby boliobjektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Predložená   sťažnosť   neobsahuje   žiadne   dôkazy   o tom,   že   ide   o prejav   vôlesťažovateľa, a obsahuje len podpisy jeho právnej zástupkyne, ktorá však neprevzala ani plnúmoc   na   zastupovanie   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Nepredložila   aniprávoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práva slobôd sťažovateľa.

Na nepreukázanie hodnoverného prejavu vôle sťažovateľa nie je zrejmé, či sa tentodožaduje aj petitu uvedeného v sťažnosti alebo tohto sa dožaduje len právna zástupkyňa,ktorá petit podpísala.

V časti sťažnosti namieta, že všeobecné súdy neumožnili prístup k spisu sťažovateľa.Nepreukázala   prílohu   k sťažnosti,   ako   oficiálne   reagovala   na   postup   súdu,   či   využilamožnosť sťažnosti podanej predsedovi príslušného súdu.

Keďže   nebolo   predložené   právoplatné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktoréhoneústavnosť sa namieta, ústavný súd nemohol ani zistiť, či bola podaná sťažnosť včas, keďpodľa informácie uvedenej v sťažnosti mal súd rozhodnúť už 10. júla 2014, t. j. skôr, akopredpokladá zákon v lehote na podanie sťažnosti podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy fyzickouosobou.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoréna uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde a ktorénemôže ústavný súd vlastnou činnosťou odstrániť, musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšíminávrhmi formulovanými v sťažnosti a jej petite, pretože tieto sa viažu na konanie vo vecisamej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   ďalšie   návrhy   sťažovateľa,   resp.   jeho   právnej   zástupkyne,   sa   viažuna rozhodnutia v merite veci, bolo bez právneho významu sa s nimi zaoberať v tomto štádiukonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014