znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 686/2014-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   zastúpeného   advokátskou kanceláriou UNITED LAWYERS, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Štefánik, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Levice   č. k. 11 P/8/2014-109 z 28. apríla 2014   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k. 5 CoP/30/2014-143 zo 14. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. septembra 2014   doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   11   P/8/2014-109 z 28. apríla   2014   a   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 Cop/30/2014-143 zo 14. júla 2014.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 18. decembra 2013 návrh na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o svoju maloletú dcéru, v ktorom žiadal, aby sú rozhodol o zverení maloletej do jeho osobnej starostlivosti. Vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 11 P/8/2014.

V   období   podania   návrhu   matka   maloletej   viackrát   neumožnila   sťažovateľovi stretávať   sa   s   dieťaťom.   Tento   stav   trval   približne   do   marca   tohto   roka.   Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, ako aj vzhľadom na nevhodné prostredie, v ktorom sa maloletá nachádza, a s tým súvisiace zmeny v jej správaní podal sťažovateľ 27. marca 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd nariadil zverenie maloletého dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ v podaní podrobne opisuje jednotlivé skutočnosti, ktoré podľa neho zdôvodňujú naliehavý právny záujem na tom, aby súd nariadil vo veci predbežné opatrenie. Okresný súd uznesením č. k. 11 P/8/2014-09 z 28. apríla 2014 návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Uvedené rozhodnutie v celom rozsahu   sťažovateľ   napadol   odvolaním   z   20.   mája   2014.   Opätovne   v   ňom   zdôraznil skutočnosti,   ktoré podľa   neho osvedčujú naliehavosť dočasnej   úpravy pomerov,   pričom argumentoval najmä snahou matky o vytvorenie syndrómu zavrhnutého rodiča a označil v ňom   aj   navrhované   dôkazy,   ktoré   podľa   neho   súd   prvého   stupňa   riadne   nevykonal. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   CoP/30/2014-109   zo   14.   júla   2014   potvrdil   napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu. Podľa sťažovateľa nedostatky v starostlivosti o maloletú, na ktoré poukazoval, predstavovali „rozhodné skutočnosti z ktorých osvedčenia mal súd prvého stupňa ako aj odvolací súd z úradnej povinnosti vychádzať, aby bol chránený nie len záujem otca, ale predovšetkým záujem maloletej“.

V sťažnosti ďalej uvádza: „Uznesenie súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu vecne nesprávne a nepreskúmateľné   pre   ich   arbitrárnosť   (odôvodnenie   týchto   uznesení   nevychádzalo zo zásad formálnej logiky, čím bolo porušené právo sťažovateľa na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia).

Došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí - uznesenie súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho   súdu,   pričom   Krajský   súd   Nitra   mal   právomoc   už   uznesenie   súdu   prvého stupňa zrušiť alebo zmeniť, a aj keď bola nezákonnosť zjavne preukázaná a odôvodnená, Krajský   súd   Nitra   (ani   Okresný   súd   Levice)   nezohľadňoval   argumenty   sťažovateľa, nezákonné   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   bolo   potvrdené   a   tým   bolo   porušené   právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP, je súd vo svojom odôvodnení povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd musí dbať na to, aby bolo primerane   odôvodnenie   uznesenia   presvedčivé.   Ak   súd   pri   odôvodňovaní   uznesenia nepostupuje   spôsobom,   ktorý   určuje   ust.   §   157   ods.   2   v   spojení   s   §   167   ods.   2   OSP, dochádza nielen k tomu, že uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich   nezrozumiteľnosť,   ale   aj   k   tomu,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nie   je naplnené reálnym obsahom. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu má súd povinnosť svoje rozhodnutie   odôvodniť,   pričom   odôvodnenie   musí   dovoľovať   účastníkom   konania posúdenie,   ako súd v ich veci   vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že sa prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd v danom prípade pri svojej rozhodovacej činnosti nepridŕžal zásady vyjadrenej v ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„ I. Práva sťažovateľa na

- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli uznesením Okresného súdu Levice č. k. 11 P/8/2014-109 zo dňa 28. 04. 2014 a uznesením Krajského súdu Nitra č. k. 5CoP/30/2014-143 zo dňa 14. 07. 2014 porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu Nitra č. k. 5CoP/30/2014-143 zo dňa 14. 07. 2014 sa zrušuje.

III. Vec sa vracia späť Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie. IV. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré mu sú Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 (priložené osvedčenie o registrácii platiteľa DPH) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov) za poskytovanie právnych služieb sťažovateľovi v sume 340,89 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok   na   náhradu   požadovanej   nemajetkovej   ujmy   odôvodňuje   sťažovateľ nezvratným stavom, ktorý vznikol v emocionálnej sfére otca a aj jeho rodiny. V dôsledku nezákonného,   nesprávneho   a   neefektívneho   formalistického   rozhodovania   okresného a krajského súdu sa sťažovateľ dostal do situácie, keď mu bolo odopreté efektívne využívať jeho právo rodiča najmä podľa § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov,   čo   bol   podľa   neho   neospravedlniteľný   zásah   do   jeho   súkromného života.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd ani krajský súd nerešpektovali povinnosť nezávisle a nestranne vo veci konať, a poskytnúť tým ochranu jeho právam.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnutím okresného súdu č. k. 11 P/8/2014-109, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ   má   právo   domáhať sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným súdom   iba v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V   prípade   sťažovateľom   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu č. k. 11 P/8/2014-109   bol   súdom,   ktorý   preskúmaval   uvedené   rozhodnutie,   krajský   súd v odvolacom konaní. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 CoP/30/2014-143 zo 14. júla 2014, podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu za ústavne nekonformné, je, že ho považuje za nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne, nevychádzajúce   zo   zásad   formálnej   logiky,   a   tým   porušujúce   jeho   právo   na   náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu č. k. 5 CoP/30/2014-143 a zistil, že námietky   sťažovateľa   nie   sú   opodstatnené.   Odvolací   súd   sa   v   zmysle   §   219   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v odôvodnení   sa   obmedzil   len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a tiež doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„V   danej   veci   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   prvostupňový   súd   nielen   vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom   a   právnym   posúdením,   preto   sa   odvolací   súd   obmedzuje   na   konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia   dopĺňa   ďalšie   dôvody,   ktoré   sú   reakciou   na   odvolanie   otca   maloletej   S. a na závery prvostupňového súdu, pričom zdôrazňuje, že predbežné opatrenia majú slúžiť ako dočasné zabezpečenie úpravy pomerov, avšak nemôžu suplovať funkciu meritórneho rozhodnutia a ani ich nemožno chápať ako predurčenie výsledku konania vo veci samej. Predbežné opatrenia sa podľa ich obsahu nariaďujú najmä podľa ustanovenia § 76 ods.   1,   v   ktorom   je   uvedený   exemplifikatívny   výpočet   predbežných   opatrení.   Súd   preto pri poskytovaní   ochrany   predbežným   opatrením   použije   výrok,   ktorý   svojou   povahou najviac zodpovedá osvedčenému právu bez ohľadu na to, či tento výrok má normatívny základ v ustanovení § 76 ods. 1 OSP. Otec maloletej S. nedostatočne odôvodnil potrebu dočasnej   úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   a   to   vo   svojom   návrhu,   ako   aj v podanom   odvolaní,   pričom   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali nariadenie požadovaného predbežného opatrenia v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ a b/ OSP, argumentujúc tvrdením, že zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca by bolo najmä v jeho záujme.

V   konaní   týkajúcom   sa   starostlivosti   o   maloleté   deti   možno   použiť   aj   predbežné opatrenie; treba však starostlivo uvážiť, či sú na takéto opatrenie splnené všetky zákonné podmienky (R 16/1966).

Odvolací súd k veci ďalej dodáva, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí súd vždy vziať do úvahy to, že opatrenie upravuje pomery len predbežne, alebo že zaisťuje nároky dosiaľ právoplatne nepriznané. Z tohto dôvodu môže nariadiť len také predbežné opatrenie,   ktoré   stačí   k   dosiahnutiu   týchto   účelov   a   nesmie   voliť   predbežné   opatrenie, ktorým by sa zbytočne a nevhodne zasahovalo do práv oprávneného účastníka, ktoré mu garantuje právoplatné súdne rozhodnutie. Keďže ide o predbežnú úpravu, môže sa táto úprava týkať len doby budúcej, nie minulej.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákonná   úprava   postupu   pri   nariaďovaní   predbežných opatrení   (§   102   OSP   v   spojení   s   §   74   OSP)   vyžaduje,   aby   navrhovateľ   predbežného opatrenia   súdu   preukázal   (osvedčil)   jednak   samotný   nárok   a   jednak,   že   je   tu   obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. Súd preto musí tieto okolnosti zvážiť, čo sa aj v danom prípade stalo, keďže sa súd prvého stupňa zaoberal predpokladmi na nariadenie predbežného   opatrenia   a   dospel   k   správnemu   záveru,   že   nie   sú   splnené   podmienky na dočasnú úpravu právnych vzťahov medzi účastníkmi.

Účelom predbežného opatrenia je rýchla, i keď dočasná úprava právnych (nielen faktických pomerov) účastníkov, prípadne zabezpečenie výkonu existujúceho, hoci prípadne ešte nevykonateľného alebo očakávaného rozhodnutia (exekučného titulu). Jeho vydanie... predpokladá aspoň osvedčenie danosti práva (nároku) bez pochybnosti o potrebe dočasnej úpravy, pričom zásadne neprejudikuje práva a záujmy účastníkov riešené v konaní vo veci samej. Teda platí, že nariadenie predbežného opatrenia je prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, ak tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu, ak táto dočasná úprava je potrebná, aby sa v daných právnych vzťahoch   medzi   účastníkmi   nevytvoril   nenávratný   stav   ak   sa   neprimeraným   spôsobom nezasiahne   do   právnych   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania.   Osvedčovanie   na   rozdiel od dokazovania   znamená,   že   súd   prostredníctvom   označených   dôkazov   zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Dočasnosť znamená, že sa vylučuje pôsobenie predbežného opatrenia pred jeho nariadením do minulosti, upravuje teda právne vzťahy len do času definitívnej súdnej ochrany, resp. do času kým je isté, že táto ochrana sa neposkytne   a   vychádza   len   zo   stavu,   ktorý   je   tu   v   čase   rozhodovania   súdu   o   návrhu na predbežné opatrenie, Z dočasného charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred ich nariadením nemusí súd dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky skutočnosti potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. To však neznamená, že súd môže   vydať   predbežné   opatrenie   len   na   základe   tvrdení   žalobcu   bez   osvedčenia   aspoň základných skutočností, ktoré by umožnili prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana,   a   bez   osvedčenia   nebezpečenstva   bezprostredne hroziacej ujmy. Pretože predbežným opatrením, sa buď upravujú pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon rozhodnutia do doby, než súd vydá konečné rozhodnutie vo veci, musí mať vzťah k právnemu vzťahu, ktorý je, alebo bude predmetom konania vo veci samej. Odvolací   súd   k   prejednávanej   veci   dodáva,   že   otec   v   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia dôvodil tým že matka maloletej S. mu neumožňovala v čase podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia stýkať sa s dcérou, zanedbáva starostlivosť o ňu najmä tým, že chodí v obnosených a roztrhaných veciach, necháva dieťa v spoločnosti ľudí,   ktorí   majú   problémy   s   alkoholom   a   účelovo   ovplyvňuje   dcéru   a   vytvára   u nej negatívny   postoj   k   otcovi.   Tieto   skutočnosti   však   otec   uviedol   aj   v   samotnom   návrhu na zmenu   rozhodnutia   o   zverení   maloletej   dcéry   do   osobnej   starostlivosti   otca,   ako   aj v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 20P/252/2011, z čoho vyplýva, že súd pri vydaní svojho rozhodnutia mal uvedené skutočnosti k dispozícii a vzal ich   do úvahy   pri   svojej   rozhodovacej činnosti.   Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že aj   napriek problematickému styku otca s maloletou dcérou pred podaním predmetných návrhov, prišlo k jeho obnoveniu a v súčasnosti prebieha bez problémov a je sprevádzaný pozitívnymi emóciami   zo   strany   maloletej   S.   Odvolací   súd   má   teda   za   preukázané,   že   napriek problematickej komunikácii rodičov maloletej S., styk otca s dcérou prebieha a teda nie je tu predpoklad citového odcudzenia sa rodiča a dieťaťa. V dôsledku uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že je v záujme nielen rodičov, ale aj maloletého dieťaťa, aby rodičia spolu komunikovali ohľadom výchovy spoločného dieťaťa tak, aby predišli nepriaznivým vplyvom konfliktov,   vznikajúcich   medzi   nimi,   na   duševný   a   fyzický   vývoj   maloletého   dieťaťa. Predbežné opatrenie súd nariaďuje, ak je potrebné poskytnúť predbežnú ochranu do času, kedy súd rozhodne vo veci samej. V tomto prípade odvolací súd dospel k záveru, že otec maloletého dieťaťa dostatočne neosvedčil ním uvádzané tvrdenia ohľadom nedostatkov v starostlivosti   matky   o   maloletú   S.,   ktoré   by   odôvodňovali   potrebu   urýchlenej   dočasnej úpravy   pomerov   účastníkov,   t.   j.   odovzdanie   dieťaťa   do starostlivosti   otca   a   zároveň... matky na platenie výživného na maloletú dcéru. Odvolací súd poznamenáva,... Krajského súdu v Trnave zo dňa 7. októbra 2013, č. k. 23CoP/81/2013-235... maloletej S. do osobnej starostlivosti matky nadobudol právoplatnosť dňom 10. 12. 2013 a otec maloletého dieťaťa už o 8 dní na to podal návrh na zmenu umiestenia maloletého dieťaťa a v priebehu tohto konania podal dňa 28. 03. 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa prihliadol na všetky dôležité a rozhodné skutočnosti, a teda sa správne vysporiadal so skutkovým stavom danej veci a tento aj správne právne posúdil. V súvislosti s námietkou otca, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 120 ods. 1 OSP je na rozhodnutí súdu, ktoré z označených dôkazov vykoná, a preto môže rozhodnúť aj o tom, že niektoré z navrhovaných dôkazov nebudú vykonané.“

Ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Ústavný súd nie je ani skutkovým súdom, a preto nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Napadnutými rozhodnutiami rozhodli všeobecné súdy o zamietnutí sťažovateľovho návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by súdy   dočasne   rozhodli   o   zverení maloletej dcéry sťažovateľa do jeho osobnej starostlivosti.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto sa ústavný súd ako nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   spravidla   nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný   súd   predbežným   opatrením   dočasne   upravuje   pomery   účastníkov   konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv   alebo   slobôd   účastníkov   konania,   lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia   zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako iné   rozhodnutia   predovšetkým   zákonný podklad,   musí byť vydané príslušným   orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že nariadenie predbežného opatrenia nie je pre absenciu bezprostredne hroziacej ujmy potrebné a rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je vecne správne. Potvrdenie prvostupňového   uznesenia,   ktorým   bol   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietnutý, nemôže podľa ústavného súdu viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožnila   dospieť   k   záveru,   ktorý   by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl.   6 ods.   1 dohovoru   na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,   pretože   nie   sú   rozhodnutiami   o   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   ratione   materiae   v   konaní   o   zrušení   predbežného opatrenia, resp. aj III. ÚS 59/2012 a III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014