znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 684/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Františkom   Komkom,   Hlavná   27,   Prešov,pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach č. k. 4 Co/292/2011-464 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej lensťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/292/2011-464 z30. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 19. decembra 2001 podalasťažovateľka vystupujúca t. č. v procesnom postavení žalobkyne v 3. rade spolu s manželom(ďalej len „navrhovatelia“) Okresnému súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žalobu,ktorou sa proti súdnemu exekútorovi ⬛⬛⬛⬛ ako odporcovi domáhalanáhrady   škody   v   sume   2   500   000   Sk   s   prísl.   z   dôvodu,   že „nesprávnym   postupom pri vykonávaní   dražby   im   spôsobil   škodu,   ktorá   spočíva   v   rozdiele   medzi   všeobecnou hodnotou   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   dražby...   a   sumou,   ktorá   bola   získaná a vyplatená   jedinou   vydražiteľkou“. Okresný   súd   v poradí   tretím   rozsudkomč. k. 6 C/1065/2001-418   z 11.   júla   2011   návrh   navrhovateľov   zamietol.   Na   základeodvolania   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   rozsudok   okresného   súdupotvrdil, čo odôvodnil okrem iného tým, že „nárok žalobcov je premlčaný, pretože svoj návrh na začatie konania podali súdu 1. stupňa dňa 19. 12. 2001, pričom o konaní dražby, ktorú uskutočnil žalovaný ako súdny exekútor, sa dozvedeli najneskôr doručením uznesenia, ktorým   bol   udelený   príklep   schválený   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa 21. 12. 1998 sp. zn. Er 515/1998, t. j. dňom 8. 1. 1999, kedy toto uznesenie prevzala žalobkyňa v 3. rade. Uznesenie o schválení udeleného príklepu nadobudlo právoplatnosť dňom 17. 1. 1999.“.

Sťažovateľka citujúc konkrétnu judikatúru ústavného súdu sa domnieva, že napadnutérozhodnutie je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov– ustanovení § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravujúcich premlčacie doby, a žekrajský súd „nesprávne stanovil začiatok behu subjektívnej premlčacej doby bez ďalšieho okamihu doručenia uznesenia o príklepe, pričom sa absolútne nevyporiadal so splnením zákonnej   podmienky   doplatenia   ceny   dražby   dosiahnutej   vydražením   (najvyššie podanie)...“. Podľa jej názoru v danom prípade bolo potrebné vychádzať z preukázanej a niez predpokladanej vedomosti poškodených (navrhovateľov) o vzniknutej škode a jej rozsahu,pričom výšku škody bolo možné ustáliť až na základe znaleckého dokazovania znalcomz odboru oceňovania nehnuteľností.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   SR   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co 292/2011-464 zo dňa 30. 4. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 4 Co 292/2011-464 zo dňa 30. 4. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania ⬛⬛⬛⬛, ktoré je   povinný   zaplatiť   právnemu zástupcovi   sťažovateľky... vo výške   340,90   Eur do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konanípodľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/292/2011-464 z 30. apríla 2014, ktorým potvrdilrozsudok okresného súdu č. k. 6 C/1065/2001-418 z 11. júla 2011 o zamietnutí návrhusťažovateľky na náhradu škody.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávneniapreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu právzaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (v obsahu ktorých nemožno vidieťzásadnú odlišnosť, pozn.), nepovažoval v danom prípade za účelné túto duplicitne citovať.

Ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodneniesúdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd všaknemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II.ÚS   56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:„V prejednávanom prípade súd prvého stupňa s poukazom na žalovaným vznesenú námietku   premlčania   správne   uzavrel,   že   žalobkyne   (pôvodní   žalobcovia)   svoj   nárok na náhradu   škody   neuplatnili   v   dvojročnej   subjektívnej   premlčacej   dobe   v   zmysle citovaného ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Žalobcami (pôvodnými) tvrdená škoda nemohla totiž vzniknúť skôr, ako schválením udelenia príklepu súdom (§ 148 ods. 1 a § 150 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení platnom v čase konania dražby) a pôvodní žalobcovia sa o nej a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedeli najneskôr doručením uznesenia, ktorým bol udelený príklep schválený (uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 21. 12. 1998 sp. zn. Er/515/1998), t. j. dňom 08. januára 1999, kedy toto uznesenie prevzala žalobkyňa v 3. rade. Vtedy už im bol zrejmý vznik majetkovej ujmy uplatňovanej v konaní v rozsahu rozdielu medzi sumou, za ktorú bola ich nehnuteľnosť vydražená a jej všeobecnou (trhovou) hodnotou, t. j. všetky okolnosti, z ktorých vychádzali aj pri neskoršom uplatnení svojho práva na súde žalobou podanou na Okresnom súde Rožňava dňa 19. 12. 2001. Uznesenie o schválení udeleného príklepu nadobudlo právoplatnosť dňom 17. januára 1999...

Za   tohto   stavu   bez   zreteľa   na   dôvodnosť,   či   nedôvodnosť   odvolacích   námietok žalobkyne v 3. rade týkajúcich sa jej práva na uplatňovanú náhradu škody (vzniku škody, jej výšky a podobne) danosť ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov nemožno uzavrieť. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostalo iné ako napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť.“

Preskúmaním   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   neuprelsťažovateľke možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jej právpred ním, v jej veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavneakceptovateľným   spôsobom   v zmysle   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadkuzdôvodnené, pričom krajský súd aplikáciou relevantných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych   predpisov   –   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Občianskeho   zákonníkaa Exekučného poriadku rozhodol v súlade s požiadavkami ústavnej ochrany vyplývajúcejz právnej úpravy práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutímkrajského   súdu   a   porušením   označených   práv   sťažovateľky,   jej   sťažnosť   v tejto   častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Zvyšná časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základných právpodľa čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu, savyznačuje nedostatkom odôvodnenia námietky týchto práv, čo je pri rozhodovaní podľačl. 127 ods. 1 ústavy nevyhnutné na vymedzenie hraníc, v ktorých sa žiada vykonať ústavnýprieskum   dodržiavania   základných   práv   a slobôd   v konaní   realizovanom   tým-ktorýmorgánom verejnej moci, a preto ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. novembra 2014