znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 683/2022-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 53 255 739, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoE/47/2021 z 19. mája 2022 takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoE/47/2021 z 19. mája 2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoE/47/2021 z 19. mája 2022 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 758,53 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 683/2022-13 z 8. decembra 2022 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky (doručenú ústavnému súdu 18. augusta 2022), ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka žiada napadnuté uznesenie zrušiť, vrátiť vec krajskému súdu na opätovné konanie a priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, napadnutého uznesenia a vyjadrení vyplýva nasledovný stav veci:

3. Sťažovateľka je oprávnenou v exekučnej veci, kde podkladom na vykonanie exekúcie je zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „zmenkový súd“) č. k. 3Zm724/2008-25 z 28. mája 2009. V zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 11098314/402708204 z 27. októbra 2004 medzi ČSOB stavebná sporiteľňa, a. s. (ako právnym predchodcom sťažovateľky), a povinnou sa v čl. VIII uvádza, že za spracovanie a schválenie úveru vyrubuje oprávnená povinnej poplatok 5000,00 Sk (165,97 eur) v súlade so sadzobníkom oprávnenej, s čím povinná súhlasí. Poplatok za spracovanie a schválenie medziúveru vyhodnotil Okresný súd Košice I (ďalej len „exekučný súd“) ako neplatné zmluvné dojednanie dojednané v rozpore s dobrými mravmi na ujmu spotrebiteľky, pretože mu chýbala hospodárska ekvivalencia vo vzťahu veriteľ a dlžník. Oprávnená nepreukázala, súdu nie je zrejmé a zo zmluvy nevyplýva, za aké konkrétne poskytnuté služby má povinná zaplatiť, keďže spracovanie medziúveru je zrejme ponukou oprávnenej (predloženie podmienok, za akých je oprávnená ochotná poskytnúť úver povinnej), a až jej akceptáciou povinnou vzniká zmluvný vzťah. Tento poplatok je v zmluve dojednaný bez práv a povinností, neurčito, nezrozumiteľne a nie je zrejmá jeho funkcia. Ide teda len o administratívnu činnosť oprávneného súvisiacu s predmetom jeho podnikania a charakterom daného zmluvného záväzku. Tento poplatok tak slúži len na úhradu administratívy oprávneného, pričom zaň nie je povinnej poskytnutá žiadna služba či protihodnota.

4. Výraznejšiu nerovnováhu v právach a povinnostiach predstavuje dojednanie v neprospech spotrebiteľky, ktoré zakladá poplatok za správu vkladového účtu za celú dohodnutú dobu sporenia vo výške 2400,00 Sk (79,665 eur). Je uvedené v čl. VIII bode 3 zmluvy, pričom uzavretá zmluva má charakter predtlačeného formulára, ktorý bol pre povinnú vopred pripravený a oprávnená tento typ zmluvy používa pre väčší počet svojich klientov bez možnosti individuálneho dojednania týchto zmlúv, čiže tento poplatok možno považovať za určený oprávnenou, nie individuálne dojednaný. Spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa je pre spotrebiteľku neprijateľné, pokiaľ za ne nedostane primerané protiplnenie. Tieto úkony a služby sú, naopak, vykonávané v záujme dodávateľa a poplatok za správu vkladového účtu (vedenie účtu) je ich typickým príkladom. Preto exekučný súd považuje tieto podmienky za neprijateľné a v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neplatné.

5. Rozhodnutie, ktoré je podkladom exekúcie, bolo vydané v konaní, kde sa uplatňoval nárok zo zmenky a zmenkový súd vychádzal výlučne z tvrdení oprávnenej v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu na podklade originálu zmenky, ktorý následne v lehote 30 dní doplnil v zmysle § 39 ods. 4 a § 243f zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Keďže zmenkový platobný rozkaz bol vydaný 28. mája 2009, keď zmenkový súd nebol povinný preskúmať spotrebiteľskú zmluvu, ktorej plnenie bolo zabezpečené predloženou zmenkou, nemohlo byť v základnom konaní prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky a na rozpor s dobrými mravmi alebo zákonom. Na základe uvedeného považoval exekučný súd za preukázané, že podkladom vymáhaného nároku je spotrebiteľská zmluva, pri ktorej ešte nebolo prihliadané na podmienky § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a preto exekučný súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) s poukazom na § 243 f Exekučného poriadku zastavil, a to uznesením č. k. 37Er/1458/2010-113 z 15. júla 2020. Exekučný súd zrejme vychádza z predpokladu, že suma, na ktorú znie zmenka, je nedeliteľná a ak je dôvod na zastavenie exekučného konania čo i len v časti, je nevyhnutné zastaviť ho v celku. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu exekučného súdu odvolanie, ktorého výsledkom je napadnuté uznesenie. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so závermi exekučného súdu spočívajúcimi v zastavení exekúcie voči povinnej v celom rozsahu bez ohľadu na to, že neprípustnosť výkonu exekúcie sa vzťahuje len na časť vymáhanej pohľadávky vyplývajúcej zo zmenky, ktorá vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, pričom na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom nebolo prihliadané.

II.

Argumentácia sťažovateľky

6. Sťažovateľka v rámci argumentácie namieta, že ak exekučný súd dospel k záveru, že určité ustanovenie alebo ustanovenia zmluvy sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou (napr. poplatok za spracovanie a schválenie medziúveru alebo poplatok za správu vkladového účtu), mal ich oddeliť od vymáhaného nároku a exekúciu zastaviť len vo vzťahu k nim (245,63 eur). Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu, že sa s touto námietkou nevysporiadal a potvrdením uznesenia o zastavení exekúcie v celom rozsahu exekučným súdom porušil jej uvedené základné ľudské práva a práva.

III.

Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

7. Krajský súd vo svojom vyjadrení citoval § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, kde sa uvádza: „Exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.“ Keďže podkladom exekúcie bol nárok zo zmenky v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou (pričom nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi, alebo so zákonom), čím bol daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 243f ods.4 Exekučného poriadku, pričom opak sa nepreukázal, krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

8. V danom exekučnom konaní vedenom na exekučnom súde pod sp. zn. 37Er/1458/2010 bola exekučným titulom zmenka znejúca na 127 364,63 Sk splatná 27. júna 2008, ktorá zabezpečovala zmluvu o stavebnom úvere z 27. októbra 2004, na základe ktorej ČSOB stavebná sporiteľňa a. s. poskytla povinnej mimoriadny medziúver s výškou úverového rámca 150 000 Sk. V tejto zmluve si v čl. VIII zmluvné strany dohodli poplatok 5 000 Sk (165,97 eur) za spracovanie a schválenie úveru. Tento poplatok exekučný súd, ako aj krajský súd vyhodnotili ako neplatné zmluvné dojednanie v danom spotrebiteľskom vzťahu, pretože bol na ujmu povinnej spotrebiteľky, keďže mu chýbala hospodárska ekvivalencia. Krajský súd uvádza, že exekučný súd aj krajský súd boli povinné podľa § 243f Exekučného poriadku novelizovaného zákonom č. 438/2015 Z. z. s účinnosťou od 23. decembra 2015 skúmať aj napriek právoplatnému rozhodnutiu – exekučnému titulu vydanému v spotrebiteľských sporoch, či bolo možné použiť zmenku, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi alebo zákonom. Zmenkový súd v konaní o vydanie zmenkového rozkazu podľa § 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o stavebnom úvere a vydal na celú sumu, na ktorú znela zmenka, zmenkový platobný rozkaz č. k. 3Zm/724/2008-25 z 28. mája 2009.

9. Krajský súd nepovažuje tvrdenie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti, že exekúcia mala byť zastavená len v časti, ktorá má pôvod v neprijateľnej zmluvnej podmienke, za dôvodné. Uvádza, že exekučným titulom je zmenkový platobný rozkaz vydaný podľa § 175 OSP a pri jeho vydaní vychádzal z § 2 ods. 2 písm. i) zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) a zákona č. 191/1950 Z. z. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. Ak si majiteľ zmenky uplatní na súde plnenie zo zmenky, súd mu prizná majetkové právo – pohľadávku v uplatnenej výške uvedenej na zmenke bez bližšieho skúmania výšky tejto pohľadávky, ako abstraktného zmenkového záväzku. Dodáva, že skúmanie zmenkovej sumy premietnutej do zmenkového platobného rozkazu a posudzovanie, ktorá časť je oprávnená až v exekučnom konaní, by znamenalo vrátenie celého exekučného konania do štádia pred vydaním zmenkového platobného rozkazu a vykonávanie dokazovania, ktoré nevykonal a ani nemohol vykonať zmenkový súd pred vydaním zmenkového platobného rozkazu, ani v konaní o námietkach proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu, ani odvolací súd v konaní o odvolaní proti rozsudku o ponechaní zmenkového platobného rozkazu v platnosti.

10. Krajský súd zastáva názor, že úmyslom zákonodarcu pri novelizovaní § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a jeho doplnení o písm. m), v zmysle ktorého exekučný súd zastaví exekúciu, ak vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, nebolo preskúmavať, ktorá časť zmenkovej sumy je oprávnene vymáhaná v exekučnom konaní a ktorá nie.

11. Zmenková suma je abstraktnou zmenkovou pohľadávkou a nemožno ju rozdeľovať na oprávnenú a neoprávnenú časť. Zmenka ako cenný papier je v celom rozsahu platná alebo je v celom rozsahu neplatná. Ak exekučný súd dospeje k záveru, že použitie zmenky nie je možné pre vydanie exekučného titulu, pretože zmenkový súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, exekučný súd exekúciu o vymoženie abstraktného zmenkového práva zastaví v celom rozsahu, pretože tento abstraktný zmenkový záväzok nie je možné deliť, v dôsledku čoho nie je možné exekúciu zastaviť čiastočne. Krajský súd tak uzatvára, že ak exekučný súd dospeje k záveru, že je potrebné exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, pretože v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu nebolo prihliadnuté na obmedzenia alebo neprípustnosť použitia zmenky, je potrebné exekúciu zastaviť v celom rozsahu. Na základe uvedeného považuje krajský súd ústavnú sťažnosť ako celok za nedôvodnú.

12. Zákonná sudkyňa k už uvedenému dodala, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil zastavenie exekúcie exekučným súdom č. k. 37Er/1458/2010-113 z 15. júla 2020 podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, v zmysle ktorého exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadané na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo zákonom.

13. V prejednávanej veci bolo preukázané, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie danej exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a sú dané dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle § 243f ods. 4 Exekučného poriadku (čiže v konaní sa neprihliadalo na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom), pričom opak sa nepreukázal, krajský súd rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.

14. Zmenková suma predstavuje všetky nároky oprávnenej vzniknuté jej v súvislosti s poskytnutým úverom (vrátane všetkých úrokov a poplatkov). V exekučnom konaní nebolo pri skúmaní exekučným súdom v súvislosti s § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku možné zistiť, aké všetky nároky vyplývajúce zo zmluvy (vrátane neprijateľných zmluvných podmienok s prihliadnutím na platby povinnej) sa do zmenkovej sumy premietli. Preto krajský súd svojím napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie exekučného súdu o zrušení exekúcie v celku ako vecne správne.

III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:

15. Zúčastnená osoba si výzvu ústavného súdu k možnosti vyjadriť sa neprevzala.

III.3. Replika sťažovateľky:

16. Sťažovateľka vo svojej replike k stanovisku krajského súdu a zákonnej sudkyne opätovne ako už v samotnej ústavnej sťažnosti poukázala na nález ústavného súdu č. k. II ÚS 299/2019-44 z 20. februára 2020, kde bolo konštatované: „Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku nie je možné vykladať mechanicky tak, že pokiaľ vo veci konajúci súd identifikoval neprijateľnú podmienku, tak automaticky zastaví exekúciu v celom rozsahu, pretože pokiaľ neprijateľnú podmienku je možné kvantifikovať, t. j. oddeliť od ostatných nárokov zo zmenky, uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, je potrebné v záujme spravodlivého posúdenia veci nepripustiť exekúciu len tej časti nároku uplatneného zo zmenky, ktorá má svoj pôvod (základ) v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Typicky tomu tak bude pri zmluvných podmienkach, ktoré zakladajú povinnosť platiť určitý poplatok, úrok, sankciu a pod.“ Z vyjadrení krajského súdu je zrejmé, že uvedený nález nebol v jeho rozhodovacej činnosti zohľadnený, napriek tomu, že krajský súd mal vedomosť o tomto náleze, ktorým ústavný súd podal jednoznačný ústavnokonformný výklad § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Krajský súd svoj odklon v napadnutom uznesení ani vyjadrení nijakým spôsobom neodôvodnil a zastavil exekúciu v celom rozsahu výlučne pre existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré však boli od ostatných nárokov zo zmenky oddeliteľné. Z toho dôvodu sťažovateľka i naďalej zotrváva na rozhodnutí nálezom, ktorého obsah uviedla v ústavnej sťažnosti.

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom.

18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

19. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

20. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 exekúciu súd zastaví ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadané na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo zákonom.

21. Podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

22. Medzi sťažovateľkou a povinnou ide nepochybne o spotrebiteľský vzťah, ktorý obsahuje aj neprijateľné zmluvné podmienky. Sťažovateľka sa s týmto záverom nekonfrontuje, ale dožaduje sa zachovania exekučného titulu vyplývajúceho zo zmenkového platobného rozkazu po zohľadnení neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Inými slovami, dožaduje sa oddelenia neprijateľných zmluvných podmienok od ostatných nárokov zo zmenky a vymoženia ostatných nárokov v riadnom exekučnom konaní.

23. Ako už ústavný súd uviedol vo svojom skoršom náleze, na ktorý sťažovateľka poukazovala č. k. II. ÚS 299/2019-44 z 20. februára 2020, „Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku nie je možné vykladať mechanicky tak, že pokiaľ vo veci konajúci súd identifikoval neprijateľnú podmienku, tak automaticky zastaví exekúciu v celom rozsahu, pretože pokiaľ neprijateľnú podmienku je možné kvantifikovať, t. j. oddeliť od ostatných nárokov zo zmenky, uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, je potrebné v záujme spravodlivého posúdenia veci nepripustiť exekúciu len tej časti nároku uplatneného zo zmenky, ktorá má svoj pôvod (základ) v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Typicky tomu tak bude pri zmluvných podmienkach, ktoré zakladajú povinnosť platiť určitý poplatok, úrok, sankciu a pod.“.

24. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ by bola exekúcia zastavená v celom rozsahu, bolo by to na ujmu spravodlivého posúdenia veci, pretože pre sťažovateľku by bolo prakticky nemožné sa domôcť splatenia plnenia, ktoré povinnej poskytla a ktoré má hospodársku ekvivalenciu. Zastavenie exekúcie vo vzťahu k oddeliteľnej časti vymáhanej pohľadávky, ktorá nemôže byť podkladom exekúcie voči spotrebiteľovi a vo vzťahu ku ktorej treba ex lege exekúciu zastaviť, zabezpečí ochranu zákonných práv spotrebiteľa. Zrušením exekúcie ako celku by sa však zasiahlo do základných ľudských práv v zmysle ústavy a práv v zmysle dohovoru u sťažovateľky. Keďže zmenkový súd pri vydaní zmenkového platobného rozkazu podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi neskúmal, je za daných okolností v potrebnom rozsahu oprávnený a povinný tieto podmienky a z nich plynúcu vymožiteľnosť skúmať exekučný a krajský súd. Iný prístup by viedol k zásadnému poškodeniu základných ľudských práv a práv sťažovateľky a vykazoval by prvky plošného zbavovania sa agendy.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie exekučného súdu o zastavení exekúcie v celom rozsahu, je postavené na nesprávnych právnych záveroch a bolo ním porušené sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo hmotnej povahy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

26. Keďže napadnuté uznesenie potvrdzujúce zrušenie exekúcie v celom rozsahu má nepochybne negatívny dopad na možnosť uspokojenia pohľadávky sťažovateľky, a tým aj na majetok sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením došlo k neprípustnému zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky, a tým aj do jej majetkových práv v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

27. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (výrok 2). Krajský súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

V.

Trovy konania

28. V súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznal ústavný súd podľa výsledku konania sťažovateľke nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 758,53 eur vrátane DPH (výrok 3 tohto nálezu).

29. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je 193,83 eur a hodnota režijného paušálu je 11,63 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2023 je 208,67 eur a hodnota režijného paušálu je 12,52 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2023 (podanie repliky k vyjadreniu krajského súdu). Celkovo sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov v sume 632,11 eur. Priznanú odmenu ústavný súd zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t. j. o sumu 126,42 eur, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľom DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky).

30. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2023

Robert Šorl

predseda senátu