znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 683/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. ViktoromKrižiakom, Moyzesova 46, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho práva na urýchlenérozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods. 4   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,pracovisko   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   48/2013   a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 14/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalejlen „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 48/2013 a postupomNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 2 Tos 14/2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajnéhozboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry ZápadČVS: PPZ-390/NKA-PZ-ZA-2013 z 29. júna 2013 obvinený zo spáchania trestného činuzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c), ods. 3 písm. b) a 4 písm. c) Trestnéhozákona s poukazom na § 138 písm. a) a f) Trestného zákona a trestného činu zo zneužívaniaprávomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona.Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp/48/2013z 5. júla 2013 bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadkuvzatý do väzby, ktorá dosiaľ trvá.

Predmetom napádaného postupu špecializovaného trestného súdu bolo rozhodovanieo žiadosti   sťažovateľa   o   jeho   prepustenie   z väzby   z 3.   marca   2014,   o ktorej   rozhodolšpecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014 po tom, ako bolsťažovateľ 31. marca 2014 k tejto žiadosti vypočutý. Po doručení uvedeného uznesenia17. apríla 2014 podal sťažovateľ proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť,o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   14/2014   zo   6.   mája   2014.Toto uznesenie malo byť špecializovanému trestnému súdu doručené až 26. mája 2014a týmto súdom následne sťažovateľovi 29. mája 2014.

V sťažnosti spája sťažovateľ porušenie označeného práva zaručeného čl. 5 ods. 4dohovoru aj so zákonnou úpravou obsiahnutou v § 2 ods. 6 a § 79 ods. 3 Trestnéhoporiadku, ktoré zvýrazňujú prednostný charakter rozhodovania o väzbe. Pritom poukazujena to, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo „skoro 3 mesiace, teda 83 dní od doručenia jeho žiadosti prokurátorovi. Je zarážajúce, že takéto neprimerané zdĺhavé rozhodovanie o mojich žiadostiach o prepustenie z väzby sa stalo už aj viackrát v minulosti, teda prieťahy vo väzobnom konaní sú opakujúcim sa pravidlom. Napríklad dňa 26. 08. 2013 som podal žiadosť o prepustenie z väzby. Zamietavé rozhodnutie prvostupňového súdu mi bolo doručené dňa 09. 10. 2013 a negatívne rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu pod sp. zn. 4Tost 31/2013 o mojej sťažnosti, mi bolo doručené až dňa 07. 11. 1014 (konanie trvalo viac ako 70 dní). Ďalším príkladom je rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú som podal dňa 25. 11. 2013. Zamietavé rozhodnutie prvostupňového súdu mi bolo doručené dňa 30. 12. 2014 a negatívne rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu pod sp. zn. 6Tost 1/2014 o mojej sťažnosti, mi bolo doručené až dňa 05. 02. 1014 (konanie trvalo tiež viac ako 70 dní). Aj v súčasnej dobe som podal dňa 20. 06. 2014 opakovanú žiadosť o prepustenie, pričom konanie o nej je aj k dnešnému dňu ešte na súde prvého stupňa.“. Týmto postupom mal byť sťažovateľ fakticky obmedzený v práve podať novúžiadosť   o prepustenie   z   väzby   za   podmienok   stanovených   ustanovením   §   79   ods.   3Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k   popísanému   procesného   postupu   špecializovaného   trestného   súdua najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľ   na judikatúru ústavného   súdu,   podľa ktorej jepotrebné   do   lehoty   rozhodovania   o žiadosti   o   prepustenie   z väzby   zarátať   aj   lehotudoručovania písomne vyhotoveného uznesenia a že jednotlivé lehoty vo väzobných veciachje potrebné z hľadiska požiadaviek neodkladnosti a urýchlenosti počítať na dni a týždne.Vzhľadom na dĺžku konaní o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj„s odkazom na skutočnosť, že aj o súčasnej mojej žiadosti zo dňa 20. 06. 2014 nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté, ako aj z dôvodu, že na moje väzobné stíhanie neexistuje materiálna stránka väzby (dôvodnosť trestného stíhania) žiadam aby som bol ihneď prepustený z väzby na slobodu“.

S ohľadom na opakované porušenia základných práv a slobôd žiada sťažovateľ okremprepustenia z väzby aj priznanie finančného zadosťučinenia od špecializovaného trestnéhosúdu, ako aj od najvyššieho súdu spolu v sume 4 000 €.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prejednanie veci v primeranej lehote v rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (sp. zn. Tp 48/2013) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Tos 14/2014)

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Špecializovanému   trestnému   súdu v Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   aby ⬛⬛⬛⬛ prepustil   neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi... priznáva primerané zadosťučinenie vo výške vo výške 4.000,- €, ktoré mu je   povinný   vyplatiť   Špecializovaný trestný   súd   v Pezinku,   pracovisko   Banská Bystrica vo výške 2.000,- € a Najvyšší súd SR vo výške 2.000,- €...

4. Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Viktora Križiaka...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, žeprávo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, žeorgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinenývo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu vsúvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmaniedôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale ajštrasburské   orgány   ochrany   práv   súčasne   zdôrazňujú,   že   rýchlosť   preskúmavaniaa rozhodovania   o   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   je   nevyhnutné   posudzovaťa vykladať v závislosti   od   podmienok   a   okolností   každej   konkrétnej   veci   (Bezichieriz roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku1986,   A-107,   §   55).   Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavkeneodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítanána mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehotakonania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúcatýždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol   „urýchlene“.   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v   súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitneaj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990,§ 27].

Vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   považuje   ústavný   súdza relevantné tieto časové súvislosti:

-   15.   marca   2014   bola   prokurátorom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnejprokuratúry   Slovenskej   republiky   podaná   špecializovanému   trestnému   súdu   žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby z 3. marca 2014,

- 31. marca 2014 bol sťažovateľ špecializovaným trestným súdom vypočutý,

-   11.   apríla   2014   sudca   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdužiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol   uznesením   vydanýmpod sp. zn. Tp 48/2013,

- 16. apríla 2014 bolo uznesenie sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014 doručenésťažovateľovi a 17. apríla 2014 jeho obhajcovi,

-   25.   apríla   2014   bola   špecializovanému   trestnému   súdu   doručená   sťažnosťz 22. apríla 2014 proti uzneseniu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014,

-   29.   apríla   2014   predložil   špecializovaný   trestný   súd   vec   najvyššiemu   súduna rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014,

- 6. mája 2014 rozhodol najvyšší súd o sťažnosti proti uzneseniu špecializovanéhotrestného súdu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014 uznesením sp. zn. 2 Tost 14/2014,

- 26. mája 2014 bol najvyšším súdom vrátený spis špecializovanému trestnému súdu,

-   29.   mája   2014   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   14/2014zo 6. mája 2014 doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi.

Z okolností   uvedených   sťažovateľom,   resp.   zistených   ústavným   súdom   dopytomna najvyššom súde možno ustáliť, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzbytrvalo   pred   špecializovaným   trestným   súdom   od   15.   marca   2014   do   17.   apríla   2014a následne po podaní sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu od 25. apríla2014 do 28. apríla 2014 a po vrátení spisu najvyšším súdom od 26. mája 2014 do 29. mája2014, teda spolu 33 dní. Konanie pred najvyšším súdom zase trvalo od 29. apríla 2014 do25. mája 2014, teda 26 dní.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovinesvedčia   o uplynutí   dlhšieho   času   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o   prepusteniez väzby,   než   aké   je   ustálenou   judikatúrou   chápané   pre   rozhodovanie   o väzbeako akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu),avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto v zásade nepatrné prekročenie časovýchlimitov (v zásade len o niekoľko dní) nehodnotí ústavný súd ako nespĺňajúce ústavné limitypre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Za takéto špecifické okolnostiprípadu považuje ústavný súd predovšetkým rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej samala   dopustiť   väčšia   skupina   osôb   zoskupených   do   zločineckej   skupiny,   nevyhnutnýmdôsledkom   čoho   je   nielen   väčší   rozsah   spisového   materiálu,   ktorý   je   pred   každýmrozhodnutím   o väzbe   niektorého   z obvinených   povinný   súd   preskúmavať   z hľadiska,či v čase rozhodovania o väzbe sú stále dané podmienky a dôvody väzby u toho-ktoréhoobvineného, ale aj zvýšené nároky na zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré jevo veci takéhoto charakteru potrebné priebežne realizovať.

Aj judikatúra ESĽP uznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch,keď   trvalo   dlhšiu   dobu,   samozrejme,   s prihliadnutím   na   okolnosti daného   konkrétnehoprípadu (Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanietrvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993,Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že dĺžku konania na najvyššom súde negatívneovplyvnila najmä skutočnosť, že väzobný spis bol špecializovanému trestnému súdu vrátenýaž   po   20   dňoch   od   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o sťažnosti   proti   uzneseniušpecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014, čo síce nesignalizujeideálnu rýchlosť konania v danej väzobnej veci, celkovo však ani tento postup najvyššiehosúdu   svojou   intenzitou   ešte   nezakladá   porušenie   práva   na   urýchlené   rozhodnutieo zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Preto   vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   namietanýmporušením práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5ods. 4   dohovoru   a skutočnou   rýchlosťou   postupu   špecializovaného   trestného   súdua najvyššieho súdu v okolnostiach predmetnej veci považuje ústavný súd sťažnosť za zjavneneopodstatnenú (obdobne I. ÚS 126/05, II. ÚS 438/2012, II. ÚS 227/2013), na základe čohoju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenými   v sťažnosti   (najmä   návrhomna prepustenie sťažovateľa z väzby a návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014