SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 683/2014-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. ViktoromKrižiakom, Moyzesova 46, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho práva na urýchlenérozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 48/2013 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 14/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalejlen „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 48/2013 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 Tos 14/2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajnéhozboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry ZápadČVS: PPZ-390/NKA-PZ-ZA-2013 z 29. júna 2013 obvinený zo spáchania trestného činuzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c), ods. 3 písm. b) a 4 písm. c) Trestnéhozákona s poukazom na § 138 písm. a) a f) Trestného zákona a trestného činu zo zneužívaniaprávomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona.Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp/48/2013z 5. júla 2013 bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadkuvzatý do väzby, ktorá dosiaľ trvá.
Predmetom napádaného postupu špecializovaného trestného súdu bolo rozhodovanieo žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby z 3. marca 2014, o ktorej rozhodolšpecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014 po tom, ako bolsťažovateľ 31. marca 2014 k tejto žiadosti vypočutý. Po doručení uvedeného uznesenia17. apríla 2014 podal sťažovateľ proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť,o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tos 14/2014 zo 6. mája 2014.Toto uznesenie malo byť špecializovanému trestnému súdu doručené až 26. mája 2014a týmto súdom následne sťažovateľovi 29. mája 2014.
V sťažnosti spája sťažovateľ porušenie označeného práva zaručeného čl. 5 ods. 4dohovoru aj so zákonnou úpravou obsiahnutou v § 2 ods. 6 a § 79 ods. 3 Trestnéhoporiadku, ktoré zvýrazňujú prednostný charakter rozhodovania o väzbe. Pritom poukazujena to, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo „skoro 3 mesiace, teda 83 dní od doručenia jeho žiadosti prokurátorovi. Je zarážajúce, že takéto neprimerané zdĺhavé rozhodovanie o mojich žiadostiach o prepustenie z väzby sa stalo už aj viackrát v minulosti, teda prieťahy vo väzobnom konaní sú opakujúcim sa pravidlom. Napríklad dňa 26. 08. 2013 som podal žiadosť o prepustenie z väzby. Zamietavé rozhodnutie prvostupňového súdu mi bolo doručené dňa 09. 10. 2013 a negatívne rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu pod sp. zn. 4Tost 31/2013 o mojej sťažnosti, mi bolo doručené až dňa 07. 11. 1014 (konanie trvalo viac ako 70 dní). Ďalším príkladom je rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú som podal dňa 25. 11. 2013. Zamietavé rozhodnutie prvostupňového súdu mi bolo doručené dňa 30. 12. 2014 a negatívne rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu pod sp. zn. 6Tost 1/2014 o mojej sťažnosti, mi bolo doručené až dňa 05. 02. 1014 (konanie trvalo tiež viac ako 70 dní). Aj v súčasnej dobe som podal dňa 20. 06. 2014 opakovanú žiadosť o prepustenie, pričom konanie o nej je aj k dnešnému dňu ešte na súde prvého stupňa.“. Týmto postupom mal byť sťažovateľ fakticky obmedzený v práve podať novúžiadosť o prepustenie z väzby za podmienok stanovených ustanovením § 79 ods. 3Trestného poriadku.
Vo vzťahu k popísanému procesného postupu špecializovaného trestného súdua najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej jepotrebné do lehoty rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby zarátať aj lehotudoručovania písomne vyhotoveného uznesenia a že jednotlivé lehoty vo väzobných veciachje potrebné z hľadiska požiadaviek neodkladnosti a urýchlenosti počítať na dni a týždne.Vzhľadom na dĺžku konaní o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj„s odkazom na skutočnosť, že aj o súčasnej mojej žiadosti zo dňa 20. 06. 2014 nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté, ako aj z dôvodu, že na moje väzobné stíhanie neexistuje materiálna stránka väzby (dôvodnosť trestného stíhania) žiadam aby som bol ihneď prepustený z väzby na slobodu“.
S ohľadom na opakované porušenia základných práv a slobôd žiada sťažovateľ okremprepustenia z väzby aj priznanie finančného zadosťučinenia od špecializovaného trestnéhosúdu, ako aj od najvyššieho súdu spolu v sume 4 000 €.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prejednanie veci v primeranej lehote v rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (sp. zn. Tp 48/2013) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Tos 14/2014)
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby ⬛⬛⬛⬛ prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi... priznáva primerané zadosťučinenie vo výške vo výške 4.000,- €, ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica vo výške 2.000,- € a Najvyšší súd SR vo výške 2.000,- €...
4. Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Viktora Križiaka...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, žeprávo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, žeorgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinenývo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu vsúvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmaniedôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale ajštrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavaniaa rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovaťa vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieriz roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavkeneodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítanána mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehotakonania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúcatýždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitneaj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990,§ 27].
Vo vzťahu k rozhodovaniu o vzatí sťažovateľa do väzby považuje ústavný súdza relevantné tieto časové súvislosti:
- 15. marca 2014 bola prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky podaná špecializovanému trestnému súdu žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby z 3. marca 2014,
- 31. marca 2014 bol sťažovateľ špecializovaným trestným súdom vypočutý,
- 11. apríla 2014 sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdužiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol uznesením vydanýmpod sp. zn. Tp 48/2013,
- 16. apríla 2014 bolo uznesenie sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014 doručenésťažovateľovi a 17. apríla 2014 jeho obhajcovi,
- 25. apríla 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená sťažnosťz 22. apríla 2014 proti uzneseniu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014,
- 29. apríla 2014 predložil špecializovaný trestný súd vec najvyššiemu súduna rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014,
- 6. mája 2014 rozhodol najvyšší súd o sťažnosti proti uzneseniu špecializovanéhotrestného súdu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014 uznesením sp. zn. 2 Tost 14/2014,
- 26. mája 2014 bol najvyšším súdom vrátený spis špecializovanému trestnému súdu,
- 29. mája 2014 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 14/2014zo 6. mája 2014 doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi.
Z okolností uvedených sťažovateľom, resp. zistených ústavným súdom dopytomna najvyššom súde možno ustáliť, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzbytrvalo pred špecializovaným trestným súdom od 15. marca 2014 do 17. apríla 2014a následne po podaní sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu od 25. apríla2014 do 28. apríla 2014 a po vrátení spisu najvyšším súdom od 26. mája 2014 do 29. mája2014, teda spolu 33 dní. Konanie pred najvyšším súdom zase trvalo od 29. apríla 2014 do25. mája 2014, teda 26 dní.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovinesvedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepusteniez väzby, než aké je ustálenou judikatúrou chápané pre rozhodovanie o väzbeako akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu),avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto v zásade nepatrné prekročenie časovýchlimitov (v zásade len o niekoľko dní) nehodnotí ústavný súd ako nespĺňajúce ústavné limitypre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Za takéto špecifické okolnostiprípadu považuje ústavný súd predovšetkým rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej samala dopustiť väčšia skupina osôb zoskupených do zločineckej skupiny, nevyhnutnýmdôsledkom čoho je nielen väčší rozsah spisového materiálu, ktorý je pred každýmrozhodnutím o väzbe niektorého z obvinených povinný súd preskúmavať z hľadiska,či v čase rozhodovania o väzbe sú stále dané podmienky a dôvody väzby u toho-ktoréhoobvineného, ale aj zvýšené nároky na zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré jevo veci takéhoto charakteru potrebné priebežne realizovať.
Aj judikatúra ESĽP uznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch,keď trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétnehoprípadu (Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanietrvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993,Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).
Ústavný súd zároveň poznamenáva, že dĺžku konania na najvyššom súde negatívneovplyvnila najmä skutočnosť, že väzobný spis bol špecializovanému trestnému súdu vrátenýaž po 20 dňoch od rozhodnutia najvyššieho súdu o sťažnosti proti uzneseniušpecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 48/2013 z 11. apríla 2014, čo síce nesignalizujeideálnu rýchlosť konania v danej väzobnej veci, celkovo však ani tento postup najvyššiehosúdu svojou intenzitou ešte nezakladá porušenie práva na urýchlené rozhodnutieo zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietanýmporušením práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5ods. 4 dohovoru a skutočnou rýchlosťou postupu špecializovaného trestného súdua najvyššieho súdu v okolnostiach predmetnej veci považuje ústavný súd sťažnosť za zjavneneopodstatnenú (obdobne I. ÚS 126/05, II. ÚS 438/2012, II. ÚS 227/2013), na základe čohoju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhomna prepustenie sťažovateľa z väzby a návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014