SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 682/2014-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom,Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na urýchlené rozhodnutieo zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IVv konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 66/2014 a postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 36/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právana urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 66/2014 a postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 36/2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Okresnéhoriaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, sp. zn.ČVS: ORP-215/1-VYS-B4-2014z 18. apríla 2014 obvinený zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a)s poukazom na § 138 písm. a) a b) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Následne bolobvinený uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 66/2014z 21. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzatý do väzby z dôvodupodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O sťažnosti proti uzneseniu okresnéhosúdu podanej hneď po vyhlásení tohto uznesenia rozhodol krajský súd uznesenímsp. zn. 4 Tpo 36/2014 z 23. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, žepodanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
V dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že o jeho sťažnosti proti uzneseniuokresného súdu nebolo rozhodnuté „v lehotách predpokladaných Trestným poriadkom a tým bolo prieskumné konanie o zákonnosti /dôvodnosti/ ďalšieho trvania väzby znemožnené. ... Nečinnosť v konaní a nepredloženie podanej sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o vzatí do väzby predstavuje podstatné porušenie jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ktoré zásadným spôsobom vyplýva aj na zákonnosť trvania jeho väzby.“. Poukazuje na to, že zásada urýchlenostikonania vo väzobných veciach bola okresným súdom porušená tým, že spis predložilkrajskému súdu mesiac po vydaní jeho rozhodnutia, čím mala byť podľa jeho názoruznemožnená periodická kontrola dôvodnosti pozbavenia jeho osobnej slobody.V okolnostiach svojho prípadu namieta, že okresný súd predložil spis s jeho sťažnosťoukrajskému súdu až 20. mája 2014 napriek tomu, že odôvodnenie sťažnosti mal k dispozíciiuž 14 dní predtým. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ako ajjudikatúru ESĽP, podľa ktorej má mať väzba striktne obmedzené trvanie, a preto má byťzaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia krajského súdu,ktorý sa podľa jeho názoru „žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a rozsahom ponúknutých záruk uvedených v písomnom sľube, ktorým mohla a mala byť väzba sťažovateľa nahradená“, a prihliadal „výlučne na výpoveď poškodenej... avšak vôbec sa nezaoberal skúmaním opodstatnenosti námietok sťažovateľa v súvislosti s dôveryhodnosťou výpovede poškodenej, predovšetkým v súvislosti s údajným opakovaným týraním zo strany sťažovateľa“. Nadväzne na to sťažovateľ rozvádza konkrétne skutkovéokolnosti, ktoré pri rozhodovaní o jeho väzbe neboli vzaté do úvahy, resp. na ktoré nebolvzatý žiaden zreteľ a mali svedčiť v jeho prospech, a napokon uvádza pochybnostio správnosti právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je obvinený.
Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € odôvodňuje sťažovateľintenzitou zásahu do jeho práv, ktorá u neho navodila „úzkostlivé stavy“, a tiežnemožnosťou dožadovať sa opakovaného preskúmania zákonnosti a dôvodnosti obmedzeniaosobnej slobody.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy...,právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4Dohovoru..., právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1... dohovoru... naprístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci postupom Okresného súdu Bratislava IV vkonaní vedenom pod sp. zn. 0Tp/66/2014 bolo porušené.
2. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy...,právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4Dohovoru..., právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1... dohovoru... naprístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci... postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/36/20l4 bolo porušené.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tpo/36/2014 zo dňa 23.05.2014a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0Tp/66/2014 zo dňa 21.04.2014 sazrušujú.
4. Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje ihneď prepustiť sťažovateľana slobodu.
5. Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 €...,ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný uhradiť do dvoch mesiacov...
6. Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania... vo výške340,90 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pobaviť osobnej slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobodypre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
2.1.1 Posúdenie dodržania podmienok urýchlenosti a bezodkladnosti rozhodovania o väzbe
Ústavný súd judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujúv trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťoua urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmanímdôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnutév čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasnezdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzbyje nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každejkonkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil,že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedálehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôžezodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a aninečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne ajs ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990,§ 27].
Vo vzťahu k rozhodovaniu o vzatí sťažovateľa do väzby považuje ústavný súdza relevantné tieto časové súvislosti:
- 17. apríla 2014 bola obmedzená osobná sloboda sťažovateľa,
- 19. apríla 2014 okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV podal návrhna vzatie sťažovateľa do väzby,
- 21. apríla 2014 sudca pre prípravné konanie okresného súdu vypočul sťažovateľav postavení obvineného a uznesením sp. zn. 0 Tp 66/2014 z toho istého dňa ho vzaldo väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
- 20. mája 2014 okresný súd predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnostiproti vzatiu sťažovateľa do väzby,
- 23. mája 2014 senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku sťažnosť proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby zamietol,
- 28. mája 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti vo svojom súhrnenepreukazujú ústavne nekonformný zásah okresného súdu a krajského súdudo sťažovateľom garantovaného základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4dohovoru. Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa do 3 dní od predloženia spisuokresným súdom, takže v jeho prípade nemožno uvažovať o akomkoľvek porušeníoznačených práv z hľadiska nedodržania podmienky rýchlosti rozhodovania o väzbe.Isté zdržanie postupu možno badať, len pokiaľ ide o konanie okresného súdu, keďže zistenéčasové súvislosti preukazujú uplynutie skoro jedného mesiaca od vydania uzneseniaokresného súdu o návrhu okresného prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzbydo predloženia spisu krajskému súdu. Ústavný súd však zohľadňujúc ustálenú judikatúruv obdobných veciach zastáva názor, že uplynutie uvedeného dlhšieho času svojou intenzitouešte neprekračuje hranice vyvodené z obsahu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Požiadavky vyplývajúce z označených ustanovení ústavya dohovoru by v zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konaniana jeho úrovni presahovala dobu jedného mesiaca, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne,čo sa v danom prípade nestalo.
Preto vzhľadom na absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlenérozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a skutočnourýchlosťou postupu okresného súdu a krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť, pokiaľide o námietku neprimeranej dĺžky rozhodovania, za zjavne neopodstatnenú.
2.1.2 Posúdenie namietanej arbitrárnosti uznesenia krajského súdu
Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujímav hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) poprednémiesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorýsa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohtomiesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“,t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každéopatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelomčl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákonav prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako ajčl. 5 dohovoru.
Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďžeide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, abydoba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnémusúdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočnéhoverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvinenéhoo prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991). Obvinený držaný vo väzbe musímať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby(Bezicheri c. Taliansko z 25. 10. 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bolanahradená zárukou.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomocna rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konanípred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnejslobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).Z doterajšej judikatúry ústavného súdu pritom vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobnestíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, akje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranúdobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonomurčených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04).
Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43).
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu, v ktoréhopísomnom vyhotovení krajský súd najskôr zrekapituloval dôvody uznesenia okresného súdua sťažnosti sťažovateľa prokurátora, uviedol vlastné zistenia o postupe orgánov činnýchv trestnom konaní a sudcu pre prípravné konanie okresného súdu a k vlastnému hodnoteniuveci uviedol:
„Sťažnostný sud zistil, že pri rozhodnutí o väzbe obvineného ⬛⬛⬛⬛ bolidodržané všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiskaprvostupňový súd správe konštatoval splnenie materiálnych podmienok vzatia obvinenéhodo väzby. Zákonná 48-hodinová lehota podľa § 87 ods. 2 Tr. por. po prevzatí obvinenéhoo rozhodnutie na súde bola dodržaná.
V predmetnej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného trestného činu, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tento skutokspáchal obvinený ⬛⬛⬛⬛ . Námietky obvineného o nedostatku konkrétnych skutočnostípristupujúcich k podmienke dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sú v tomto štádiu trestného konania neopodstatnené. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu. Takéto dôvodné podozrenie nie je potrebné dokladať aj nezvratnými dôkazmi, pretože by bolo nelogické, aby bol trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný už v tomto štádiu trestného stíhania, keďže toto jecieľom následného vyšetrovania a prípadného súdneho konania.
Z dôkazov, ktoré boli doposiaľ v predmetnej trestnej veci zadovážené však vyplýva, že trestné stíhanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ je dôvodné. Nasvedčuje tomu predovšetkým výpoveď poškodenej ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 18- 23, 27 - 31,32 -37), svedkov (č. l. 40 - 42, 43 -48), ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 49 - 51), fotokópie elektronických správ (č. l. - 52 -56), ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 60 - 65) a ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 18 -19), potvrdenia o zaistení veci (zbrane: samonabíjacej pištole, č. l. 68), ako aj ostatné úradné záznamy PZ.
Z týchto dôkazov treba tu zvýrazniť najmä výpoveď poškodenej ⬛⬛⬛⬛, ktorá uviedla, že po príchode domov dňa 17.04.2014 okolo 21.00 hod. našla manžela doma zjavne pod vplyvom alkoholických nápojov. O nejaký čas obvinený prišiel za ňou a dcérou, kedy začal zvyšovať hlas, vynadal tak jej ako aj dcére a začal ju vyhadzovať z bytu. Po následnej hádke obvinený vybral z trezoru aj svoju zbraň, ktorú obtiahol (nabil) a začal mieriť na ňu. (Podobnú situáciu s obvineným už prežila, keďže pri výmene názorov sa jej zvykol takto vyhrážať.) Keď mu v ten večer dohovárala, aby ju aj s dcérou pustil z bytu preč,obvinený s nabitou pištoľou naďalej mieril na ňu s tým, že ak pôjdu preč, tak ju zabije. Obvinený okrem toho, že bol agresívny, vulgárne sa na poškodenú vyjadroval a vyhrážal sajej zabitím. Keď sa jej podarilo dostať do kuchyne, podarilo sa jej zavolať o pomoc napolíciu. Poškodená taktiež uvádzala, že obvinený alkohol užíva každý deň, každý večer,opíja sa do nemoty, pričom je zlý aj keď nepije a keď si vypije je agresívny a stráca všetkyzábrany. Veľakrát sa stalo, že ju zbil, škrtil, bil ju po celom tele, pričom vyhrážky o tom, že ju zabije, používa takmer každý deň. Vyhrážal sa jej aj tým, že ak sa bude chcieť od nehoodsťahovať, čo i len rozviesť, tak ju zabije. Doposiaľ to ale nehlásila na polícii z dôvodu, že mala strach o svoj život. Taktiež sa bála požiadať aj o rozvod. Frekvencia jeho útokov,vyhrážok a bitia boli u nich pravidelné, viackrát mieril na ňu obvinený so zbraňou aj vprítomnosti ich maloletého dieťaťa. V kritický večer mala naozaj pocit, že ju obvinenýskutočne zastrelí a bála sa o svoj život, incident napokon ukončil príchod polície, O týchtoproblémoch v minulosti informovala aj bývalú manželku obvineného, s ktorou súkamarátky.
S poukazom na charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý,a to pre zločin vydierania podľa § 189 ods., ods. 2 písm. a/ (s poukazom na ustanovenie§ 138 písm. a/ Tr. zák. - so zbraňou), písm. b/ Tr. zák. (s poukazom na ustanovenie § 139ods. 1 písm. c/ Tr. zák. - blízka osoba), dospel krajský súd k záveru, že z vecného hľadiska rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie je správne a v súlade so zákonom, nakoľko dôvod väzby uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je u obvineného daný. Väzba obvineného v tomto štádiu prípravného konania je výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je zabrániť obvinenému pokračovať v páchaní trestných činov tej istej povahy a má preventívny charakter. Krajský súd v názorovej zhode s dôvodmi uznesenia sudcu pre prípravné konanie považuje ponúknutý písomný sľub ako nahradenie väzby u obvineného za nedostatočné.
Nakoľko sudca pre prípravné konanie nepochybil ani v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu a správne postupoval aj pri určení začiatku plynutia väzby obvineného, za danej situácie nevidel krajský súd dôvod na žiadnu zmenu napadnutého uznesenia a preto sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodne podanú zamietol.
Sťažnostný súd tak konal a rozhodol v intenciách ustanovenia § 192 ods. 3 Tr. por., nakoľko o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci (20.05.2014) na rozhodnutie.“
Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdupovažuje za potrebné najskôr uviesť, že mu predovšetkým neprislúcha, aby v rámci konaniao ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľaalebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom.
Ústavný súd po vykonaní jemu prislúchajúcemu prieskumu označeného uzneseniakrajského súdu dospel k záveru, že konajúce súdy dostatočne a presvedčivo odôvodnilisvoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa. Nemožno sa pritom stotožniťs jeho argumentáciou o arbitrárnej podstate napadnutého uznesenia, keďže označenéuznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností zohľadňovaných pri rozhodovanío sťažovateľovej väzbe, medzi ktoré patria svedecká výpoveď poškodenej, výpovede ďalšíchsvedkov, potvrdenia o zaistení veci a ostatné dôkazy. Hodnotenie týchto dôkazovz hľadiska, či obsahujú dostatočné dôvody na vzatie sťažovateľa do väzby, realizujevo väzobných veciach prvostupňový všeobecný súd a toto hodnotenie následne skúmaopravný súd v riadnom inštančnom postupe. Tieto súdy sú funkčne uspôsobenéna preskúmanie obsahu trestného spisu súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne ajďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým jeväzba v trestnom konaní. Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobnéhorozhodnutia teda mohol spočívať len v posúdení, či k obmedzeniu osobnejslobody sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok.Pri realizovaní svojho prieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdydostatočne odôvodnili danosť dôvodov väzby, svoje závery opreli o konkrétne skutočnosti,a teda že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnej úvahy.
Aj ústavný súd (podobne ako krajský súd) v tejto súvislosti prízvukuje, že v danomštádiu trestného konania postačuje, aby sa odôvodnenie uznesenia o väzbe opieraloo konkrétne skutočnosti zistené v súlade s Trestným poriadkom, a nie je potrebnépreukázanie spáchania trestného činu sťažovateľa v takej kvalite, ako to je nevyhnutnépri vydaní meritórneho rozhodnutia. K námietke o arbitrárnosti uznesenia krajského súduvo vzťahu k neprijatiu záruky sťažovateľa (písomného sľubu), ktorou mala byť väzbanahradená, ústavný súd uvádza, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho (sťažnostného) súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08 a iné), pretože obidva konania tvoria z hľadiska predmetujeden celok. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s právnym záveroma dôvodmi okresného súdu, ktorý konkrétnymi skutočnosťami odôvodnil zamietnutiežiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku (medzi podstatné okolnosti podmieňujúce toto rozhodnutie uviedolv podstate dva predchádzajúce záznamy sťažovateľa v registri trestov, nedostatočnosťgarancií miesta pobytu sťažovateľa na slobode, potrebu odborného znaleckého skúmaniajeho nebezpečenstva na slobode a iné). Námietky sťažovateľa v tomto smere teda považujeústavný súd len za prejav nesúhlasu s výsledkom konania, ktoré neskončilo podľa jehopredstáv, a to nepostačuje na vyslovenie porušenia základného práva na osobnú slobodupodľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia jeho osobnejslobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradeníprávneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť ibav prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Osvojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolomožné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 80 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právneakceptovateľné. Námietky sťažovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti svedeckých výpovedízabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní a spochybnenia skutkových okolností,za ktorých mal byť trestný čin spáchaný, však nemôže byť predmetom prieskumurealizovaného ústavným súdom o väzbe sťažovateľa.
Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavnýprieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sanepreukázala neoprávnenosť uloženého obmedzenia osobnej slobody väzbou,resp. preukázala sa jej nevyhnutnosť a primeranosť k dosiahnutiu legitímneho cieľa.Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovaloarbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo vecikonajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavya práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitostis napadnutým uznesením okresného súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považovalsťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 zákona o ústavnomsúde odmietol.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného právana osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálneustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004,sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).
Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom(konaniami vo veci samej týkajúce sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právachalebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže tútooblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06,III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti,výkladu a aplikácie jeden celok. Rovnako tak aj procesnoprávne garancie vyplývajúcez čl. 6 ods. 2 a ods. 3 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom jerozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamoaplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoruna konanie o osobnej slobode potvrdzuje aj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veciDe Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, § 76).
Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniuzákladného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014