znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 682/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Stanislavom   Jakubčíkom,Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnúslobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na urýchlené rozhodnutieo zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IVv konaní   vedenom   pod sp. zn. 0   Tp 66/2014   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 36/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právana urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 66/2014 a postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 36/2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   vyšetrovateľa   Okresnéhoriaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   IV,   sp.   zn.ČVS:   ORP-215/1-VYS-B4-2014z 18. apríla   2014   obvinený   zo   zločinu   vydierania   podľa   §   189   ods.   1   a   2   písm.   a)s poukazom na § 138 písm. a) a b) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Následne bolobvinený uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 66/2014z 21. apríla   2014   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   vzatý   do   väzby   z dôvodupodľa § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   O   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresnéhosúdu podanej   hneď   po   vyhlásení   tohto   uznesenia   rozhodol   krajský   súd   uznesenímsp. zn. 4 Tpo   36/2014   z 23.   mája   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   tak,   žepodanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že o jeho sťažnosti proti uzneseniuokresného   súdu   nebolo   rozhodnuté „v lehotách   predpokladaných   Trestným   poriadkom a tým   bolo   prieskumné   konanie   o zákonnosti   /dôvodnosti/   ďalšieho   trvania   väzby znemožnené.  ...   Nečinnosť   v konaní   a nepredloženie   podanej   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   o vzatí   do   väzby   predstavuje   podstatné   porušenie   jeho   základného   práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ktoré zásadným spôsobom vyplýva aj na zákonnosť trvania jeho väzby.“. Poukazuje na to, že zásada urýchlenostikonania   vo   väzobných   veciach   bola   okresným   súdom   porušená   tým,   že   spis   predložilkrajskému   súdu   mesiac   po   vydaní   jeho   rozhodnutia,   čím   mala   byť   podľa   jeho   názoruznemožnená   periodická   kontrola   dôvodnosti   pozbavenia   jeho   osobnej   slobody.V okolnostiach svojho prípadu namieta, že okresný súd predložil spis s jeho sťažnosťoukrajskému súdu až 20. mája 2014 napriek tomu, že odôvodnenie sťažnosti mal k dispozíciiuž   14   dní   predtým.   V tejto   súvislosti   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   ajjudikatúru ESĽP, podľa ktorej má mať väzba striktne obmedzené trvanie, a preto má byťzaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia krajského súdu,ktorý sa podľa jeho názoru „žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a rozsahom ponúknutých záruk uvedených v písomnom sľube, ktorým mohla a mala byť väzba   sťažovateľa   nahradená“, a   prihliadal „výlučne   na   výpoveď   poškodenej...   avšak vôbec sa   nezaoberal   skúmaním   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   v   súvislosti s dôveryhodnosťou výpovede poškodenej, predovšetkým v súvislosti s údajným opakovaným týraním zo strany sťažovateľa“. Nadväzne na to sťažovateľ rozvádza konkrétne skutkovéokolnosti, ktoré pri rozhodovaní o jeho väzbe neboli vzaté do úvahy, resp. na ktoré nebolvzatý   žiaden   zreteľ   a   mali   svedčiť   v   jeho   prospech,   a napokon   uvádza   pochybnostio správnosti právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je obvinený.

Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € odôvodňuje sťažovateľintenzitou   zásahu   do   jeho   práv,   ktorá   u neho   navodila „úzkostlivé   stavy“, a tiežnemožnosťou dožadovať sa opakovaného preskúmania zákonnosti a dôvodnosti obmedzeniaosobnej slobody.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy...,právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4Dohovoru..., právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1... dohovoru... naprístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci postupom Okresného súdu Bratislava IV vkonaní vedenom pod sp. zn. 0Tp/66/2014 bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy...,právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4Dohovoru..., právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1... dohovoru... naprístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci... postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/36/20l4 bolo porušené.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tpo/36/2014 zo dňa 23.05.2014a uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   0Tp/66/2014   zo   dňa   21.04.2014   sazrušujú.

4.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   sa   prikazuje   ihneď   prepustiť   sťažovateľana slobodu.

5. Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 €...,ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný uhradiť do dvoch mesiacov...

6.   Ústavný   súd   SR   sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   konania...   vo   výške340,90 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody.   Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetomkontroly zo strany ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavneneodôvodnené alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2   ústavy   a   práva   na urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pobaviť osobnej slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobodypre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

2.1.1   Posúdenie   dodržania   podmienok   urýchlenosti   a   bezodkladnosti rozhodovania o väzbe

Ústavný súd judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5ústavy   môže   byť   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nepostupujúv trestnom   konaní   v   čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe,   s   osobitnou   starostlivosťoua urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmanímdôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnutév čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasnezdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzbyje   nevyhnutné   posudzovať   a   vykladať   v   závislosti   od   podmienok   a   okolností   každejkonkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil,že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedálehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôžezodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a aninečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol   „urýchlene“.   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v   súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   ajs ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990,§ 27].

Vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   považuje   ústavný   súdza relevantné tieto časové súvislosti:

- 17. apríla 2014 bola obmedzená osobná sloboda sťažovateľa,

-   19.   apríla   2014   okresný   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   IV   podal   návrhna vzatie sťažovateľa do väzby,

-   21.   apríla   2014   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   vypočul   sťažovateľav postavení   obvineného   a uznesením   sp.   zn.   0   Tp   66/2014   z toho   istého   dňa   ho   vzaldo väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,

-   20.   mája   2014   okresný   súd   predložil   vec   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o sťažnostiproti vzatiu sťažovateľa do väzby,

- 23. mája 2014 senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku sťažnosť proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby zamietol,

- 28. mája 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   časové   súvislosti   vo   svojom   súhrnenepreukazujú   ústavne   nekonformný   zásah   okresného   súdu   a   krajského   súdudo sťažovateľom garantovaného základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4dohovoru.   Krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   do   3   dní   od   predloženia   spisuokresným   súdom,   takže   v jeho   prípade   nemožno   uvažovať   o akomkoľvek   porušeníoznačených   práv   z hľadiska   nedodržania   podmienky   rýchlosti   rozhodovania   o väzbe.Isté zdržanie postupu možno badať, len pokiaľ ide o konanie okresného súdu, keďže zistenéčasové   súvislosti   preukazujú   uplynutie   skoro   jedného   mesiaca   od   vydania   uzneseniaokresného   súdu   o   návrhu   okresného   prokurátora   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzbydo predloženia spisu krajskému súdu. Ústavný súd však zohľadňujúc ustálenú judikatúruv obdobných veciach zastáva názor, že uplynutie uvedeného dlhšieho času svojou intenzitouešte neprekračuje hranice vyvodené z obsahu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Požiadavky vyplývajúce z označených ustanovení ústavya dohovoru by v zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konaniana jeho úrovni presahovala dobu jedného mesiaca, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne,čo sa v danom prípade nestalo.

Preto   vzhľadom   na   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušenímzákladného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a práva   na urýchlenérozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods. 4   dohovoru   a skutočnourýchlosťou postupu okresného súdu a krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť, pokiaľide o námietku neprimeranej dĺžky rozhodovania, za zjavne neopodstatnenú.

2.1.2 Posúdenie namietanej arbitrárnosti uznesenia krajského súdu

Právo   na   osobnú   slobodu   garantované   tak   ústavou,   ako   aj   dohovorom   zaujímav hierarchii   základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   poprednémiesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorýsa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohtomiesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“,t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každéopatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelomčl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákonav prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako ajčl. 5 dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďžeide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, abydoba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnémusúdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu   skutočnéhoverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o   žiadostiach   obvinenéhoo prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991). Obvinený držaný vo väzbe musímať   možnosť   v   primeraných   intervaloch   žiadať   o   súdnu   kontrolu   zákonnosti   väzby(Bezicheri   c.   Taliansko   z   25.   10.   1989) vrátane   možnosti   žiadať,   aby   jeho   väzba   bolanahradená zárukou.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomocna rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konanípred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnejslobody,   akým   je   väzba   obvineného   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03,   IV.   ÚS   171/03).Z doterajšej judikatúry ústavného súdu pritom vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobnestíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, akje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranúdobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   v   zákonomurčených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04).

Z čl. 17 ods. 2 ústavy   ďalej vyplýva neodmysliteľná   súvislosť medzi väzobnýmdôvodom   uvedeným   v   zákone   a   rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a   to   nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a protiväzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s   konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43).

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná   obava,   že   bude   pokračovať   v trestnej   činnosti,   dokoná   trestný   čin,   o ktorý   sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   v   ktoréhopísomnom vyhotovení krajský súd najskôr zrekapituloval dôvody uznesenia okresného súdua   sťažnosti   sťažovateľa   prokurátora,   uviedol   vlastné   zistenia   o postupe   orgánov   činnýchv trestnom konaní a sudcu pre prípravné konanie okresného súdu a k vlastnému hodnoteniuveci uviedol:

„Sťažnostný sud zistil, že pri rozhodnutí o väzbe obvineného ⬛⬛⬛⬛ bolidodržané   všetky   formálno-procesné   podmienky   a   rovnako   aj   z   vecného   hľadiskaprvostupňový súd správe konštatoval splnenie materiálnych podmienok vzatia obvinenéhodo väzby. Zákonná 48-hodinová lehota podľa § 87 ods. 2 Tr. por. po prevzatí obvinenéhoo rozhodnutie na súde bola dodržaná.

V predmetnej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného   trestného   činu,   pričom   existuje   dôvodné podozrenie,   že   tento   skutokspáchal obvinený ⬛⬛⬛⬛ . Námietky obvineného o nedostatku konkrétnych skutočnostípristupujúcich k podmienke dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sú v tomto štádiu   trestného   konania   neopodstatnené.   Dôvodné   podozrenie   predpokladá   existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností   každého   konkrétneho   prípadu.   Takéto   dôvodné   podozrenie   nie   je   potrebné dokladať   aj   nezvratnými   dôkazmi,   pretože   by   bolo   nelogické,   aby   bol   trestný   čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný už v tomto štádiu trestného stíhania, keďže toto jecieľom následného vyšetrovania a prípadného súdneho konania.

Z dôkazov, ktoré boli doposiaľ v predmetnej trestnej veci zadovážené však vyplýva, že trestné stíhanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ je dôvodné. Nasvedčuje tomu predovšetkým výpoveď poškodenej ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 18- 23, 27 - 31,32 -37), svedkov (č. l. 40 - 42, 43 -48), ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 49 - 51), fotokópie elektronických správ (č. l. - 52 -56), ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 60 - 65) a ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 18 -19), potvrdenia o zaistení veci (zbrane: samonabíjacej pištole, č. l. 68), ako aj ostatné úradné záznamy PZ.

Z týchto dôkazov treba tu zvýrazniť najmä výpoveď poškodenej ⬛⬛⬛⬛, ktorá uviedla, že po príchode domov dňa 17.04.2014 okolo 21.00 hod. našla manžela doma zjavne pod vplyvom alkoholických nápojov. O nejaký čas obvinený prišiel za ňou a dcérou, kedy začal zvyšovať hlas, vynadal tak jej ako aj dcére a začal ju vyhadzovať z bytu. Po následnej hádke obvinený vybral z trezoru aj svoju zbraň, ktorú obtiahol (nabil) a začal mieriť na ňu. (Podobnú situáciu s obvineným prežila, keďže pri výmene názorov sa jej zvykol takto vyhrážať.) Keď mu v ten večer dohovárala, aby ju aj s dcérou pustil z bytu preč,obvinený s nabitou pištoľou naďalej mieril na ňu s tým, že ak pôjdu preč, tak ju zabije. Obvinený okrem toho, že bol agresívny, vulgárne sa na poškodenú vyjadroval a vyhrážal sajej zabitím. Keď sa jej podarilo dostať do kuchyne, podarilo sa jej zavolať o pomoc napolíciu. Poškodená taktiež uvádzala, že obvinený alkohol užíva každý deň, každý večer,opíja sa do nemoty, pričom je zlý aj keď nepije a keď si vypije je agresívny a stráca všetkyzábrany. Veľakrát sa stalo, že ju zbil, škrtil, bil ju po celom tele, pričom vyhrážky o tom, že ju zabije, používa takmer každý deň. Vyhrážal sa jej aj tým, že ak sa bude chcieť od nehoodsťahovať, čo i len rozviesť, tak ju zabije. Doposiaľ to ale nehlásila na polícii z dôvodu, že mala strach o svoj život. Taktiež sa bála požiadať aj o rozvod. Frekvencia jeho útokov,vyhrážok a bitia boli u nich pravidelné, viackrát mieril na ňu obvinený so zbraňou aj vprítomnosti ich maloletého dieťaťa. V kritický večer mala naozaj pocit, že ju obvinenýskutočne zastrelí a bála sa o svoj život, incident napokon ukončil príchod polície, O týchtoproblémoch   v minulosti   informovala aj bývalú   manželku   obvineného,   s   ktorou kamarátky.

S poukazom na charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý,a to pre zločin vydierania podľa § 189 ods., ods. 2 písm. a/ (s poukazom na ustanovenie§ 138 písm. a/ Tr. zák. - so zbraňou), písm. b/ Tr. zák. (s poukazom na ustanovenie § 139ods. 1 písm. c/ Tr. zák. - blízka osoba), dospel krajský súd k záveru, že z vecného hľadiska rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie je správne a v súlade so zákonom, nakoľko dôvod väzby uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je u obvineného daný. Väzba   obvineného   v   tomto   štádiu   prípravného   konania   je   výlučne   procesným opatrením, ktorého účelom je zabrániť obvinenému pokračovať v páchaní trestných činov tej istej povahy a má preventívny   charakter.   Krajský   súd v názorovej zhode   s   dôvodmi uznesenia sudcu pre prípravné konanie považuje ponúknutý písomný sľub ako nahradenie väzby u obvineného za nedostatočné.

Nakoľko sudca pre prípravné konanie nepochybil ani v konaní predchádzajúcom napadnutému   uzneseniu   a   správne   postupoval   aj   pri   určení   začiatku   plynutia   väzby obvineného, za danej situácie nevidel krajský súd dôvod na žiadnu zmenu napadnutého uznesenia a preto sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodne podanú zamietol.

Sťažnostný súd tak konal a rozhodol v intenciách ustanovenia § 192 ods. 3 Tr. por., nakoľko o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci (20.05.2014) na rozhodnutie.“

Ústavný   súd   k   takémuto   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdupovažuje za potrebné najskôr uviesť, že mu predovšetkým neprislúcha, aby v rámci konaniao ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľaalebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom.

Ústavný súd po vykonaní jemu prislúchajúcemu prieskumu označeného uzneseniakrajského súdu dospel k záveru, že konajúce súdy dostatočne a presvedčivo odôvodnilisvoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa. Nemožno sa pritom stotožniťs jeho   argumentáciou   o   arbitrárnej   podstate   napadnutého   uznesenia,   keďže   označenéuznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností zohľadňovaných pri rozhodovanío sťažovateľovej väzbe, medzi ktoré patria svedecká výpoveď poškodenej, výpovede ďalšíchsvedkov,   potvrdenia   o zaistení   veci   a ostatné   dôkazy.   Hodnotenie   týchto   dôkazovz hľadiska,   či   obsahujú   dostatočné   dôvody   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby,   realizujevo väzobných   veciach   prvostupňový   všeobecný   súd   a   toto   hodnotenie   následne   skúmaopravný   súd   v   riadnom   inštančnom   postupe.   Tieto   súdy   sú   funkčne   uspôsobenéna preskúmanie obsahu trestného spisu súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne ajďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takého   zabezpečovacieho   prostriedku,   akým   jeväzba   v trestnom   konaní.   Sťažovateľom   iniciovaný   ústavný   prieskum   jeho   väzobnéhorozhodnutia   teda   mohol   spočívať   len   v   posúdení,   či   k obmedzeniu   osobnejslobody sťažovateľa   došlo   z   dôvodov   a   spôsobom,   ktoré   ustanovuje   Trestný   poriadok.Pri realizovaní svojho prieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdydostatočne odôvodnili danosť dôvodov väzby, svoje závery opreli o konkrétne skutočnosti,a teda že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnej úvahy.

Aj ústavný súd (podobne ako krajský súd) v tejto súvislosti prízvukuje, že v danomštádiu   trestného   konania   postačuje,   aby   sa   odôvodnenie   uznesenia   o väzbe   opieraloo konkrétne   skutočnosti   zistené   v súlade   s   Trestným   poriadkom,   a   nie   je   potrebnépreukázanie   spáchania   trestného   činu   sťažovateľa   v takej   kvalite,   ako   to   je   nevyhnutnépri vydaní meritórneho rozhodnutia. K námietke o arbitrárnosti uznesenia krajského súduvo vzťahu   k neprijatiu   záruky   sťažovateľa   (písomného   sľubu),   ktorou   mala   byť   väzbanahradená,   ústavný   súd   uvádza,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdua odvolacieho (sťažnostného) súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08 a iné), pretože obidva konania tvoria z hľadiska predmetujeden celok. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s právnym záveroma   dôvodmi   okresného   súdu,   ktorý   konkrétnymi   skutočnosťami   odôvodnil   zamietnutiežiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b)Trestného   poriadku   (medzi   podstatné   okolnosti   podmieňujúce   toto   rozhodnutie   uviedolv podstate   dva   predchádzajúce   záznamy   sťažovateľa   v registri   trestov,   nedostatočnosťgarancií miesta pobytu sťažovateľa na slobode, potrebu odborného znaleckého skúmaniajeho nebezpečenstva na slobode a iné). Námietky sťažovateľa v tomto smere teda považujeústavný súd len za prejav nesúhlasu s výsledkom konania, ktoré neskončilo podľa jehopredstáv, a to nepostačuje na vyslovenie porušenia základného práva na osobnú slobodupodľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia jeho osobnejslobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný   súd   sa   pridŕža   názoru,   že   jeho   prípadný   zásah   spočívajúci   v   nahradeníprávneho   názoru   krajského   súdu   je   možné   realizovať   len   v   prípade   nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj   keby   ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť ibav prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Osvojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   však   bolomožné uvažovať len   v prípade, ak by   sa   tento natoľko odchýlil   od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 80 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku]   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   a   jeho   úvahyvychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné. Námietky   sťažovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti svedeckých výpovedízabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní a spochybnenia skutkových okolností,za   ktorých   mal   byť   trestný   čin   spáchaný,   však   nemôže   byť   predmetom   prieskumurealizovaného ústavným súdom o väzbe sťažovateľa.

Po   prieskume   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadísk,   ktoré   ústavnýprieskum   pripúšťa,   teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   sťažovateľovom   prípade   sanepreukázala   neoprávnenosť   uloženého   obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou,resp. preukázala   sa   jej   nevyhnutnosť   a   primeranosť   k   dosiahnutiu   legitímneho   cieľa.Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   v zásade   nevyplýva   nič,   čo   by   signalizovaloarbitrárny   alebo   zjavne   neopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   vecikonajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavya práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods.   4dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitostis napadnutým uznesením okresného súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považovalsťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 zákona o ústavnomsúde odmietol.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného právana osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálneustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004,sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom(konaniami vo veci samej týkajúce sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právachalebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže tútooblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06,III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti,výkladu   a   aplikácie   jeden   celok.   Rovnako   tak   aj   procesnoprávne   garancie   vyplývajúcez čl. 6 ods. 2 a ods. 3 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom jerozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamoaplikovateľné   na   konanie   týkajúce   sa   väzby.   Neaplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoruna konanie   o osobnej   slobode   potvrdzuje   aj   judikatúra   ESĽP   (napr.   rozsudok   vo   veciDe Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, § 76).

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniuzákladného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014