znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 680/2022-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou CIMRÁK, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Svk 19/2021 z 1. júla 2022 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. októbra 2022 domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) č. k. 5 Svk 19/2021 z 1. júla 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.

II.

Skutkové východiská

2. Opatrením Okresného úradu Trenčín, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „okresný úrad“) č. k. OU-TN-PLO-2016/007678 z 8. marca 2016 (ďalej len „opatrenie č. 1“) došlo k evidovaniu zmluvy o užívaní poľovného revíru uzatvorenej medzi vlastníkmi spoločného poľovného revíru (ďalej len „spoločný poľovný revír“) a Poľovníckou spoločnosťou.

3. Opatrením č. k. OU-TN-PLO-2016/007680 z 8. marca 2016 (ďalej len „opatrenie č. 2“) okresný úrad nezaevidoval zmluvu o užívaní poľovného revíru uzatvorenú medzi vlastníkmi spoločného poľovného revíru a sťažovateľom.

4. Proti obom opatreniam podal sťažovateľ správnu žalobu, ktorou sa domáhal ich zrušenia. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu uznesením č. k. 11 S 116/2016-100 z 21. novembra 2017 odmietol. Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 8 Sžk 10/2018 z 22. augusta 2019 tak, že uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

5. Správny súd v ďalšom konaní rozsudkom č. k. 11 S 163/2019-98 z 2. júna 2021 správnu žalobu v časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia opatrenia č. 1, odmietol podľa § 98 písm. e) Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP“). V časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia opatrenia č. 2, bola správna žaloba zamietnutá podľa § 190 SSP. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú kasačný súd napadnutým rozsudkom zamietol.

III.

Argumentácia sťažovateľa

6. Pokiaľ ide o prvú líniu argumentov, sťažovateľ prezentuje názor o nezákonnosti opatrení, ktoré aproboval správny súd a v nadväznosti na to aj najvyšší správny súd. Okresný úrad podľa sťažovateľovho názoru nepostupoval správne pri určení výmery spoločného poľovného revíru na účel zistenia, či zmluvu o užívaní poľovného revíru podpísali v súlade s § 16 ods. 2 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci najmenej nadpolovičnú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru.

7. Nesprávnosť spočíva v tom, že okresný úrad v procese výkonu evidenčnej povinnosti podľa § 16 zákona o poľovníctve určil aktuálnu výmeru poľovných pozemkov, a to tak, že vylúčil pozemky, ktoré v období po vydaní rozhodnutia o uznaní poľovného revíru získali charakter nepoľovnej plochy podľa § 2 písm. f) zákona o poľovníctve. Takto určená výmera spoločného poľovného revíru činila 2101,9262 ha. Ak by však okresný úrad určoval predmetnú výmeru zo spoločného poľovného revíru, ktorý bol uznaný rozhodnutím okresného úradu podľa § 4 zákona o poľovníctve, teda bez vylúčenia uvedených pozemkov, výmera by činila 2161,45 ha. V takom prípade by nebolo možné pre nedosiahnutie súhlasu s predmetnou zmluvou vlastníkmi spoločného poľovného revíru vlastniacimi najmenej nadpolovičnú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru (§ 16 ods. 2 zákona o poľovníctve) evidovať nielen avizovanú zmluvu uzatvorenú so sťažovateľom, ale ani takúto zmluvu uzatvorenú s Poľovníckou spoločnosťou. Podľa sťažovateľovho názoru totiž zmena poľovného pozemku na nepoľovnú plochu nie je možná len posúdením okresného úradu bez rozhodnutia, ale je potrebné tak vykonať na základe žiadosti vlastníka zmenou rozhodnutia o uznaní poľovného revíru.

8. Druhá sťažnostná námietka súvisí s nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdenú neúplnosť administratívneho spisu, ktorý okresný úrad predložil správnemu súdu. Sťažovateľ poukazuje, že okresný úrad svoj postup týkajúci sa určenia aktuálnej výmery spoločného poľovného revíru uviedol v „zázname o určení výmery poľovného revíru a o určení vybraných vlastníckych vzťahov“ zo 7. marca 2016, ktorého súčasťou mal byť aj CD nosič s elektronickými podkladmi. Predmetný CD nosič sa v administratívnom spise podľa tvrdenia sťažovateľa nenachádzal, čo zistil aj správny súd. Z tohto dôvodu bol okresný úrad vyzvaný na doplnenie administratívneho spisu. To sa však neudialo. Administratívny spis teda bol neúplný a nebol žurnalizovaný.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podstatou prvej sťažnostnej námietky je sťažovateľova nespokojnosť s tým, že zmluva o užívaní poľovného revíru, ktorej bol zmluvnou stranou, nebola okresným úradom evidovaná, pričom zmluva o užívaní poľovného revíru, ktorej zmluvnou stranou bola Poľovnícka spoločnosť, v procese evidovania obstála. Podľa sťažovateľa okresný úrad vypočítal základ pre určenie väčšiny podľa § 16 ods. 2 zákona o poľovníctve nesprávne v prospech konkurenta (poľovnícka spoločnosť).

11. Pre ústavný súd je v odpovedi na predmetný sťažnostný dôvod podstatné, že neúspech sťažovateľa v procese realizácie evidenčnej právomoci okresným úradom nie je priamym dôsledkom úspechu Poľovníckej spoločnosti v správnom procese toho istého charakteru. Inak povedané, prípadné neevidovanie zmluvy o užívaní poľovného revíru, kde sa v pozícii kontrahenta nachádzala Poľovnícka spoločnosť sa optikou práv obsiahnutých v ústave a v dohovore organicky neupína na evidovanie zmluvy toho istého typu, ktorej stranou bol sťažovateľ. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol prisvedčiť tejto časti sťažnostnej argumentácie a vysloviť zásah do sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

12. Pokiaľ ide o druhú sťažnostnú námietku, ústavný súd konštatuje, že aj tú sťažovateľ v kasačnej argumentácii prednáša vo väzbe na spôsob určenia základu pre výpočet väčšiny podľa § 16 ods. 2 zákona o poľovníctve, ktorá bola konštatovaná v súvislosti so zmluvou o užívaní poľovného revíru evidovanou v prospech Poľovníckej spoločnosti. Inak povedané, čo do obsahového posolstva predmetnej námietky sťažovateľ neargumentuje, že okresný úrad mal evidovať zmluvu, ktorej bol zmluvou stranou, ale argumentuje, že nemalo dôjsť k evidencii zmluvy, ktorej zmluvnou stranou bola Poľovnícka spoločnosť.

13. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

14. Dosiahnutie prípadného neúspechu Poľovníckej spoločnosti v procese evidovania predmetnej zmluvy by samo osebe nemalo za následok úspech sťažovateľa. Povedané inak, podľa názoru ústavného súdu ide o argumentáciu nepodstatnú z hľadiska predmetu poskytovanej správnej súdnej ochrany, ktorou je účinná ochrana subjektívnych práv sťažovateľa pred zásahmi produkovanými vo verejno-správnom prostredí. Preto, ak najvyšší správny súd nereagoval na kasačnú námietku založenú na absencii CD nosiča s podkladmi týkajúcimi sa výmery sporného poľovného revíru v administratívnom spise a v dôsledku toho zameranú opätovne na základnú kritiku sťažovateľa ústiacu do spochybnenia evidencie zmluvy s Poľovníckou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, nešlo o otázku, ktorá mala pre súdnu ochranu poskytovanú sťažovateľovi význam relevantný z pohľadu jeho označených práv. Ani uvedený dôvod ústavnej sťažnosti preto nemohol mať za následok reálnosť zásahu do sťažovateľom tvrdených ustanovení ústavy a dohovoru.

15. Ústavný súd so zreteľom na uvedené pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k zisteniu, že napadnutý rozsudok nesignalizuje možnosť porušenia základných práv sťažovateľa uvedených v záhlaví tejto ústavnej sťažnosti, z čoho rezultuje, že dôvodnosť ústavnej sťažnosti nie je potrebné preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie. Podanú ústavnú sťažnosť preto ústavný súd odmietol v jej celosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v tejto ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2022

Peter Straka

predseda senátu