znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 680/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Petrom Peružekom, Radlinského 1, Hlohovec, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 125/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/125/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v doručenej   sťažnosti   podrobne   opisuje   priebeh   ním   napadnutého konania, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ mal 22. marca 2004 podať žalobu o „nedbalý výkon advokácie“. Po preskúmaní podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov mal byť uznesením   sp.   zn.   16   C/125/2004   z 31.   augusta   2004   oslobodený   od   ich   platenia a uznesením sp. zn. 16 C/125/2004 z 22. októbra 2004 mu mal byť ustanovený prvý právny zástupca z radov advokátov. Nadväzne na to sťažovateľ opisuje úkony okresného súdu, ktorý   postupne   ustanovoval   stále   iných   právnych   zástupcov   na   jeho   zastupovanie sťažovateľa, keďže skôr ustanovení právni zástupcovia z rôznych dôvodov zastupovanie sťažovateľa   odmietli   alebo žiadali svoje   ustanovenie   zrušiť.   V čase   doručenia   sťažnosti ústavného   súdu   mal   byť   Centrom   právnej   pomoci   ustanovený   za   právneho   zástupcu sťažovateľa JUDr. Peter Peružek. Z uvedeného opisu ďalej vyplýva, že okresný súd výzvou z 13. októbra 2010 sťažovateľa vyzval na odstránenie vád návrhu, a rovnako tak mal urobiť okresný súd aj uznesením sp. zn. 16 C/125/2004 z 25. septembra 2013. Sťažovateľ uvádza, že okresným súdom vytýkané vady návrhu boli odstránené podaniami právneho zástupcu sťažovateľa   z   9.   októbra   2013   a 17.   februára   2014.   Podľa   jeho   názoru   pritom   nie   je „akceptovateľné, aby uvedenú právnu vec nebolo možno rozhodnúť po uplynutí 10 rokov, pričom ani skutkovo ani vecne nejde o právne zložitú vec. Opätovne uvádzam, že zo strany sťažovateľa   neboli   podniknuté   žiadne   úkony,   ktoré   by   odôvodňovali   vzniknuté   prieťahy v predmetnom konaní a uvádzam, že zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnym prieťahom, nakoľko bol aktívny a svojimi podaniami sa dožadoval rozhodnutia v uvedenej veci.“.

Nadväzujúc na opis priebehu konania sťažovateľ tvrdí, že „zdĺhavým rozhodovaním vo veci 16C 125/2004 došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru... a článku 48 ods. 2 Ústavy... v súvislosti s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukazuje pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana“, a že pri hodnotení, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, berie ústavný súd do úvahy tri základné kritériá, ktorými sú „právna a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníka   súdneho   konania   a   postup   súdu...   Domnievam   sa,   že   takmer   10   ročné rozhodovanie sporu Okresným súdom Bratislava I. možno považovať za závažné porušenie základného práva vyplývajúceho z článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 48 ods. 2 Ústavy... Nečinnosť súdu resp. nedostatočná rýchlosť konania súdu v tomto konaní môže mať závažné následky pre sťažovateľa. Takouto nečinnosťou súdu preto sťažovateľovi môže vzniknúť škoda,   ktorú   mu   nik   neuhradí.   Uvádzam,   že   v   zmysle   Dohovoru,   musí   súd   poskytovať efektívnu   ochranu   práv,   čo   vzhľadom   na   dĺžku   predmetného   súdneho   konania   sa   javí sťažovateľovi ako pohŕdanie jeho právami a slobodami.“.

V súvislosti so svojou žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € sťažovateľ poukazuje na intenzitu porušenia jeho práva, ktoré malo prerásť „do úplného popretia tohto práva pre sťažovateľa“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal takéto rozhodnutie:

„1. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 16C 125/2004 porušil právo J. S... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. J. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur..., ktoré je Okresný   súd Bratislava   I.   povinný vyplatiť   do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3. J. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 Eur ktorú je Okresný   súd   Bratislava   I.   povinný   vyplatiť,   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Petra Peružeka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06, III.   ÚS   249/2010) ochrana   základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte   trvalo.   Ak v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

V danom prípade ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľova vec   bola   uznesením   sp.   zn.   16   C   125/2004   z 5.   februára   2014,   právoplatným 17. februára 2014, vylúčená na samostatné konanie. To je vedené pod sp. zn. 6 C 37/2014. So svojou sťažnosťou, ktorou namieta porušenie označeného základného práva v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 125/2004, sa však sťažovateľ obrátil na ústavný súd až 14. mája 2014,   t.   j.   skoro   tri   mesiace   po   tom,   ako   zaniklo   jeho   účastníctvo   v tomto   konaní. V dôsledku toho teda sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní,   v ktorom   už k porušovaniu jeho práv nemôže dochádzať.

Ústavný súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   mohol   ústavný   súd   rozhodovať   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu konaniu, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práv, teda v danom prípade porušenia práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C 125/2004 (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, III. ÚS 56/2012, III. ÚS 429/2014).

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť, ktorou je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 16 C 125/2004, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014