znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici vedenými pod spisovými značkami: 17 NcC 49/2013 (Rvp 4449/2014),15 NcC 108/2013 (Rvp 4450/2014), 15 NcC 109/2013 (Rvp 4451/2014), 17 NcC 53/2013(Rvp   4452/2014),   12   NcC   40/2013   (Rvp   4453/2014)   z   30.   decembra   2013;16 NcC 103/2013 (Rvp 4448/2014), 17 NcC 52/2013 (Rvp 4456/2014), 16 NcC 113/2013(Rvp 4455/2014), 16 NcC 101/2013 (Rvp 4454/2014), 16 NcC 92/2013 (Rvp 5386/2014),12 NcC 100/2013 (Rvp 5391/2014), 12 NcC 67/2013 (Rvp 5392/2014) z 30. januára 2014;12 NcC 101/2013 (Rvp 5387/2014), 12 NcC 84/2013 (Rvp 5388/2014), 12 NcC 97/2013(Rvp 5389/2014), 16 NcC 98/2013 (Rvp 5390/2014), 15 NcC 121/2013 (Rvp 5393/2014),15 NcC 104/2014 (Rvp 5394/2014), 15 NcC 122/2013 (Rvp 5395/2014) z 18. februára2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   4448/2014,   Rvp   4449/2014,   Rvp   4450/2014,   Rvp   4451/2014,Rvp 4452/2014,   Rvp   4453/2014,   Rvp   4454/2014,   Rvp   4455/2014,   Rvp   4456/2014,Rvp 5386/2014,   Rvp   5387/2014,   Rvp   5388/2014,   Rvp   5389/2014,   Rvp   5390/2014,Rvp 5391/2014, Rvp 5392/2014, Rvp 5393/2014, Rvp 5394/2014 a Rvp 5395/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 68/2015.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014a 12.   mája   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej   len   „krajský   súd“)   uvedenými   v záhlaví   tohto   rozhodnutia   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žalobyo náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľanej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv,   najmä   právana poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jejstrane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esseiudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovaniao nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcovokresného   súdu   z   prerokúvania   a   rozhodovania   v   predmetných   konaniach.   Napadnutérozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnutév judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)týkajúce   sa   rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.II. ÚS 283/2009 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006,uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73, rozsudokECHR   Kyprianou   v.   Cyprus   z   15.   12.   2005   atď.)   a   odvolávajúc   sa   na   ňu   uviedla,že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania   na   konaní   (priamo   výkonom   funkcie   sudcu   na   súde,   ktorý   škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody   spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byťprerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosťo nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnostiprípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, žeKrajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerýchsvojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemuzáveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“.   V   tejto   súvislostisťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedenýchpo sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmavalrozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľasťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľkataktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z prejednávania   a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   uvedenéuznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   4448/2014,   Rvp   4449/2014,   Rvp   4450/2014,   Rvp   4451/2014,Rvp 4452/2014,   Rvp   4453/2014,   Rvp   4454/2014,   Rvp   4455/2014,   Rvp   4456/2014,Rvp 5386/2014,   Rvp   5387/2014,   Rvp   5388/2014,   Rvp   5389/2014,   Rvp   5390/2014,Rvp 5391/2014,   Rvp   5392/2014,   Rvp   5393/2014,   Rvp   5394/2014   a   Rvp   5395/2014a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiežprihliadajúc   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1a čl. 48   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutými   uzneseniamikrajského súdu.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   preskúmavaných   sťažností   týkajúcich   sanapadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   a   v   kontexte   svojich   zistení   dospel   k   záveru,že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnouargumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd užzaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdovrozhodujúcich   o   námietkach   zaujatosti   vznesených   sťažovateľkou   v   prvostupňovýchkonaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nárokypodľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnejmoci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   v   použitej   právnejargumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybneznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právnynázor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnejargumentácie sťažovateľky k napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nieje potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s   dôvodmi   svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 293/2013   z   29.   mája   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   350/2013   z   18.   júla   2013,   sp.   zn.III. ÚS 534/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 87/2014 z 30. januára 2014 atď.), ktoréskončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tamuvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálenéprávne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomocipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a jeto porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015