znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. B., H., zastúpenej advokátkou JUDr. T. V., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Er/2829/1999 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012 doručená sťažnosť Ing. D. B., H. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Er/2829/1999.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 27. augusta 1999 okresný súd vydal   poverenie,   ktorým   poveril   súdneho   exekútora   Ing.   B.   H.   vykonaním   exekúcie v zmysle   návrhu   oprávneného   proti   sťažovateľke   ako   povinnej.   Predmetom   exekúcie   je vymoženie   sumy   768,80   €   s príslušenstvom,   trov   konania   a trov   exekučného   konania. Peňažná pohľadávka oprávneného pochádza z podnikateľskej činnosti sťažovateľky, ktorú ukončila v roku 1996 z dôvodu platobnej neschopnosti. Súdny exekútor vykonáva exekúciu formou zrážok zo starobného dôchodku sťažovateľky. Okrem tejto exekúcie je na majetok sťažovateľky   (spoluvlastnícke   podiely   k   poľnohospodárskej   pôde)   iným   súdnym exekútorom vedená iná exekúcia, ktorá dosiaľ nie je právoplatne ukončená.

Dňa   16.   novembra   2011   sťažovateľka   návrhom   požiadala   súdneho   exekútora o odklad   exekúcie,   čo   odôvodnila   nepriaznivým   vplyvom   exekúcie   na   jej   zdravie, nedostatkom peňazí na nákup liekov a potrebou zabezpečiť si vykurovanie počas zimy. Dňa 28. novembra   2011   súdny   exekútor   predložil   návrh   okresnému   súdu.   Pre   účely posúdenia   opodstatnenosti   návrhu   okresný   súd   vyžiadal   od   súdneho   exekútora   správu o príjmoch a majetku sťažovateľky, ktorú predložil 15. marca 2012. Dňa 22. marca 2012 sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   a listinné   dôkazy   o príjmoch a majetku.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   0   Er/2829/1999-35   z 23.   mája   2012   odklad exekúcie   nepovolil,   pričom   sťažovateľku   poučil   v tom   zmysle,   že   z dôvodu   nedostatku finančných   prostriedkov   môže   u súdneho   exekútora   dohodnúť   iný   spôsob   vykonania exekúcie.

Dňa   27.   júna   2012   podala   sťažovateľka   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v predmetnom exekučnom konaní, v ktorej poukázala na to, že exekúcia sa proti nej   vedie   už   takmer   13   rokov,   dĺžka   exekúcie   je   neprimeraná   a suma,   ktorá   ostane sťažovateľke po vykonaní zrážky zo starobného dôchodku, jej nepostačuje na živobytie. Túto   sťažnosť   predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr   183/2012   z 19.   júla   2012 vyhodnotil ako nedôvodnú a uviedol, že zo strany okresného súdu k žiadnym prieťahom nedochádza a že súdny exekútor vykonáva exekúciu v prípade existencie majetku a príjmov povinného až do úplného vyrovnania pohľadávky oprávneného.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   uviedla,   že   hoci   má   súdny exekútor vedomosť o jej sociálnej situácii, naďalej proti nej vedie exekúciu formou zrážok zo starobného dôchodku. Pohľadávka oprávneného v dôsledku úrokov z omeškania veľmi vzrástla   a sťažovateľka   nie   je   schopná   splatiť   dlh,   ak   sa   nepredá   nehnuteľný   majetok (ktorý je   predmetom   inej   exekúcie,   pozn.).   Konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 0 Er/2829/1999 je v rozpore s účelom ústavou zaručeného práva na konanie bez zbytočných   prieťahov,   pretože   ani   po   uplynutí   viac   ako   13   rokov   nie   je   právoplatne ukončené. Vedenie tejto exekúcie sťažovateľku, ktorá žije v právnej neistote a beznádeji, poškodzuje.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Er/2829/1999 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Er/2829/1999.

Ústavný súd konštatuje, že úlohou okresného súdu, ktorý je v exekučnom konaní exekučným   súdom,   je   „dohliadať“   na   exekučné   konanie   a v tomto   konaní   (ako   jediný oprávnený)   rozhodovať.   Exekučný   súd   rozhoduje   o návrhoch   účastníkov   exekučného konania   predložených   mu   exekútorom,   pričom   v niektorých   prípadoch   má   vzhľadom na obsah týchto návrhov zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ustanovenú lehotu   na   svoje   rozhodnutie.   Rozhodnutím   o tom-ktorom   návrhu   účastníka   exekučného konania sa jeho úloha v exekučnom konaní v podstate končí. Dĺžku trvania exekučného konania, ktoré začína doručením návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a pokračuje niektorým zo spôsobov vykonávania exekúcie ustanovených vo štvrtej časti Exekučného poriadku, exekučný súd nemá ako ovplyvniť. Pre úplnosť však treba dodať, že pokiaľ ide o odklad, resp. o zastavenie exekúcie, za splnenia podmienok ustanovených § 56 a § 57 Exekučného poriadku môže exekučný súd v niektorých prípadoch rozhodnúť aj bez návrhu.

Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“). Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a   nezávisle.   Pri   výkone   svojej   činnosti   je   viazaný   len   ústavou,   ústavnými   zákonmi, medzinárodnými   zmluvami   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy,   zákonmi,   inými   všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že hoci predmetné exekučné konanie trvá už viac ako 13 rokov, okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. októbra 2012) o žiadnom návrhu sťažovateľky nerozhodoval. Na základe posledného návrhu sťažovateľky zo 16. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 0 Er/2829/1999-35 z 23.   mája   2012   odklad   exekúcie   nepovolil   a   sťažovateľku   poučil   v tom   zmysle,   že z dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedkov   môže   u exekútora   dohodnúť   iný   spôsob vykonania   exekúcie.   Toto   rozhodnutie   sťažovateľka   prevzala   ešte   22.   júna   2012,   kedy nadobudlo aj právoplatnosť.

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013