znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J. S.,   B., zastúpeného advokátom   JUDr.   Š. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k.   42   C/39/2011-66 z 27. júna   2011   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   5   Co   337/11-82 z 30. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 C/39/2011-66 z 27. júna 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 Co 337/11-82 z 30. septembra 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu nebolo v konaní o zaplatenie sumy 361 554,32 € s príslušenstvom sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych   poplatkov,   pričom   uznesením   krajského   súdu   bolo   sťažovateľom   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáha zrušenia označených súdnych rozhodnutí z dôvodu ich nezlučiteľnosti s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľ tvrdí, že „konanie a rozhodovanie súdov vo veciach súdnych poplatkov je neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu, aj v tejto fáze konania musia súdy postupovať tak, aby bolo naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo porušené alebo ohrozené (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 141/2005)...

V   tomto   prípade,   ani   súd   prvého   stupňa,   ani   odvolací   súd,   neskúmali   zákonom stanovené podmienky prípustnosti oslobodenia od súdnych poplatkov, nevysporiadali sa s predloženými   dokladmi   preukazujúcimi   pomery   sťažovateľa   a   jeho   vznesenými námietkami,   čím   vo vzťahu k predmetnému zákonnému   ustanoveniu rozhodli   arbitrárne a nedovoleným spôsobom zasiahli do ústavou chráneného práva sťažovateľa na spravodlivý proces,   konkrétne   do   práva   na   prístup   k   súdu   a   práva   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia...

  Takýmto   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   došlo   podľa   nášho   názoru k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, konkrétne do jeho práva na prístup k súdu a práva na náležité odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   totiž v rozpore s citovaným zákonným ustanovením § 138 ods. 1 O.s.p. a tým zároveň z ústavného hľadiska arbitrárne a neudržateľné...

Vyššie   špecifikované   pochybenia   súdu   prvého   stupňa   pritom   neboli   ústavne konformným   spôsobom   napravené   ani   v   rámci   odvolacieho   konania,   keď   odvolací   súd opätovne ignoroval znenie príslušného zákonného ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p. a nevzal do úvahy, ani sa nijakým bližším spôsobom nevysporiadal so sťažovateľom predloženými dôkazmi a ním uvádzanými skutočnosťami.

Odvolací   súd   sa   opätovne,   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa,   nijakým   bližším spôsobom nevysporiadal so splnením, príp. nesplnením zákonných podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov tak, ako to stanovuje ust. § 138 ods. 1 O.s.p., keď úplne ignoroval   predložené   doklady   svedčiace   o   nepriaznivých   pomeroch   sťažovateľa odôvodňujúcich   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a   absolútne   žiadnym spôsobom   ani   neskúmal   prípadnú   svojvoľnosť   alebo   bezúspešnosť   podaného   návrhu. Napriek tejto skutočnosti rozhodol odvolací súd tak, že potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, a to z odôvodnením, že zo strany sťažovateľa ide o zneužívanie inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd ako súd prvého stupňa, tak aj krajský súd ako súd odvolací, mu mali oslobodenie od súdnych poplatkov priznať. Keďže tak „neurobili, odňali sťažovateľovi právo uplatňovať a brániť svoje práva a právom chránené záujmy na súde a tým zároveň ústavne nekonformným spôsobom zasiahli do jeho práva na prístup k súdu. Domnievame sa, že tak súd prvého stupňa, ako i odvolací súd, sa pri rozhodovaní o otázke oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov dôsledne nevyrovnali s konkrétnymi okolnosťami   prípadu   sťažovateľa   a   vychádzali   iba   z   prísne   formalistického   chápania ustanovení právnych predpisov o oslobodení od súdnych poplatkov.“

Sťažovateľ je toho názoru, že označenými uzneseniami došlo k zásahu aj do jeho práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces.   Poukázal na skutočnosť,   že   v   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí sa   označené všeobecné   súdy   nijakým   spôsobom   nevysporiadali   s   dokumentmi   predloženými sťažovateľom   ani s   otázkou   splnenia   alebo nesplnenia   ďalších   podmienok   na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a preto napadnuté uznesenia považuje za „arbitrárne, nepreskúmateľné a v hrubom rozpore s relevantnými právnymi predpismi“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal   toto nasledovné rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.06.2011, č. k. 42 C/39/2011-66 a uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.09.2011, č. k. 5 Co/337/2011-82, porušené.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V   zo   dňa   27.06.2011, č.   k.   42   C/39/2011-66   a   uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava   zo   dňa   30.09.2011, č. k. 5 Co/337/201-82, a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

3.   Porušovatelia   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, vo výške 261,82 EUR... a to do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

1.   V   danom   prípade   namietané   uznesenie   okresného   súdu   podliehalo   revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Sťažovateľ aj skutočne odvolanie podal a krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal a rozhodol o ňom uznesením č. k. 5 Co 337/11-82 z 30. septembra 2011. Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v zrejmom rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   pri   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   vychádza   zo   záveru,   že označenými   uzneseniami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   mu   bolo   odňaté   právo uplatňovať a   brániť   svoje   práva   a   právom   chránené záujmy   na   súde,   a   tým   malo   byť zasiahnuté aj do jeho práva na prístup súdu. S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd v súvislosti   s   uznesením   krajského   súdu   poukazuje   na   §   237   ods.   1   písm.   f)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie podané z niektorého z dôvodov uvedených v § 237 OSP umožňuje účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 206/05).

Sťažovateľ sa v sťažnosti nesprávne domnieva, že z jeho strany došlo k využitiu všetkých opravných prostriedkov v civilnom konaní, ktoré mu zákon účinne poskytoval, keď   vzhľadom   na   potvrdzujúci   charakter   uznesenia   okresného   súdu   dovolanie   proti uzneseniu krajského súdu nepodal. Z dôvodov vymenovaných v § 237 OSP je totiž možné podať   dovolanie   proti   každému   (aj   potvrdzujúcemu)   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu a existenciu   prípadných   „vád   zmätočnosti   konania“   dovolací   súd   skúma   obligatórne. V danom prípade to boli všeobecné súdy (a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach), ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi (dovolanie) boli oprávnené poskytovať mu ako účastníkovi konania právnu ochranu jeho základným procesným právam.

Aj   z   publikovanej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) (č. R 55/2008, Zbierka stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu) vyplýva, že ak účastník konania splní podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak súd jeho žiadosti nevyhovie a neustanoví mu právneho zástupcu z radov advokátov, odníme tým účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   analogicky   aj v sťažovateľovom prípade, pokiaľ by u neho boli splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak všeobecné súdy by mu žiadané oslobodenie nepriznali, takýmto procesným postupom všeobecných súdov by mohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. Právomoc posúdiť existenciu tohto dovolacieho dôvodu [§ 237 písm. f) OSP] má však najvyšší súd v konaní o dovolaní, ktoré však sťažovateľ neinicioval a namiesto toho sa obrátil so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy priamo na ústavný súd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   o   predčasnosti   podanej   sťažnosti   pre   porušenie základných práv a slobôd svedčí aj skutočnosť, že súdne konanie v sťažovateľovej veci nebolo dosiaľ právoplatne zastavené. Sťažovateľ teda podľa názoru ústavného súdu ešte bude mať v rámci občianskeho súdneho procesu príležitosť namietať nesprávny procesný postup všeobecných súdov vo svojej veci, ktorý by bolo možné posudzovať za taký, ktorým dochádza k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ   teda   ide   o   sťažovateľom   napádané   uznesenie   krajského   súdu,   aj   jeho preskúmanie by bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim ako z čl. 127 ods. 1 ústavy, tak aj z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytoval, boli podľa   ústavného   súdu   dané   dôvody   sťažnosť   aj   vo   zvyšnej   časti   odmietnuť   pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012