znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr.   I.   F.,   PhD.,   L.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského   súdu   v Žiline   zo   16.   decembra   2009   č. k. 2 To/131/2009-177   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra 2010 sp. zn. 6 Tdo 36/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2010 doručená sťažnosť A.   B. (ďalej len „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zo 16. decembra 2009 č. k. 2 To/131/2009-177 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. októbra 2010 sp. zn. 6 Tdo 36/2010 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/81/2009 zo 7. septembra 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods.   1 a   3 písm.   c)   a   § 138 písm.   j) zákona č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   odsúdený   na   súhrnný   trest   odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 2 mesiace, ktorý by mal vykonať v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti   byť   hmotne   zodpovedným   pracovníkom   vo   výmere   20   mesiacov   vzhľadom na súčasné   zrušenie   výroku   o   treste   uložené   sťažovateľovi   rozsudkom   Okresného   súdu Svidník z 27.februára 2009 sp. zn. 1 T/47/2008.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   uznesením č. k. 2 To/131/2009-177 zo 16. decembra 2009 odvolanie sťažovateľa zamietol podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).   Proti   tomuto   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie z 15. marca   2010,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tdo   36/2010 zo 7. októbra 2010, na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti podanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal, že „postupom a rozhodnutím... porušovateľa 1) - Najvyššieho súdu SR bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, právo na obhajobu, právo na osobnú slobodu, právo na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 17 ods. 1 a ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 a článku 50 ods. 3 Ústavy SR, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a článku 13 Dohovoru. Vzhľadom k tomu, že také isté vady má aj postup a rozhodnutie... porušovateľa 2) - Krajského súdu v Žiline, podáva sťažovateľ, túto ústavnú sťažnosť aj proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu a teda aj proti porušovateľovi...

Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu zo dňa 07.10.2010 je nesprávne. Dovolací súd napadnutým uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol dovolanie sťažovateľa podľa §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolací   súd   odmietne dovolanie,   ak   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené   dôvody   dovolania   podľa   §   371   Trestného poriadku.

Minimálne dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP splnený bol. Dovolací súd   v   napadnutom   uznesení   totiž   uznal   v   tejto   časti   dovolacie   námietky   (dôvody) sťažovateľa,   keď   na   strane   10   jednoznačne   konštatoval,   že   odvolací   súd   pochybil,   keď nepreskúmal opodstatnenosť   a odôvodnenosť všetkých odvolacích námietok obvineného, a teda pochybil, keď sa zaoberal len námietkami smerujúcimi k výroku o treste. Takýmto konaním   nepochybne   odvolací   súd   závažným   spôsobom   porušil   právo   obvineného na obhajobu. Postup odvolacieho súdu, ktorý sa ani v najmenšom nezaoberal odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku o vine, možno jednoznačne považovať za porušenie práva na obhajobu....

Dovolací   súd   však   napadnutým   uznesením   na   neverejnom   zasadnutí   odmietol dovolanie podľa § 382 písm. c) TP. Dovolací súd teda nesprávne aplikoval toto procesné ustanovenie. Dovolací súd tak významným spôsobom porušil právo sťažovateľa na riadne prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, právo na spravodlivý proces a v rámci toho právo na obhajobu a na účinný opravný prostriedok.

Dovolací   súd   tento   svoj   procesný   postup   odôvodnil   tým,   že   nebola   zistená opodstatnenosť druhého dovolacieho dôvodu, t.j. namietané právne posúdenie predmetného skutku ako pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) /za použitia § 138 písm. j)/ Trestného zákona, a teda že konštatované porušenie práva na obhajobu nevyvolalo odlišné rozhodnutie vo veci samej. Takýto výklad a procesný postup dovolacieho súdu Trestný poriadok neumožňuje..... Povinnosťou dovolacieho súdu na základe § 388 ods. 1 Trestného poriadku bolo v prípade zistenia pochybenia zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a prikázať odvolaciemu súdu, aby vec znova prerokoval a rozhodol....

Nesprávnym   právnym   posúdením   zisteného   skutku   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa zaručujúceho osobnú slobodu v zmysle článku 17 ods. 1 Ústavy SR, Podľa ods. 2 tohto článku Ústavy SR nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Odvolací a dovolací súd sa nezaoberali námietkami uvedenými v odvolaní a dovolaní smerujúcimi k samotnému výroku o vine. Najmä sa nevysporiadali so skutočnosťou, ktorá bola namietaná v odvolaní aj v dovolaní, že obvinený bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c/ (§ 138 písm. j) Trestného zákona,   a   okolnosťou   podmieňujúcou   použitie   vyššej   trestnej   sadzby   bolo   spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania, a to na viacerých osobách.

Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu (a nakoniec aj odvolacieho súdu) je v tejto časti nepreskúmateľné,   a teda arbitrárne. Dovolací súd na str. 9, posledný odsek, síce vyslovil   svoj   názor   vo   veci   samej,   v   žiadnom   prípade   však   nereagoval   na   tvrdenia sťažovateľa uvedené v dovolaní zo dňa 15.03.2010 (bod 2.2. dovolania). Preto sťažovateľ opätovne   poukazuje   na   tam   uvedené   tvrdenia,   z   ktorých   vyplýva,   že   konajúce   súdy nesprávne   aplikovali   hmotnoprávne   ustanovenia,   následkom   čoho   došlo   k   porušeniu uvedeného základného ústavného práva sťažovateľa...“.

V podaní z 31. januára 2011 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť v tom zmysle, že je podľa   neho   nespravodlivé   a neprimerane   prísne,   aby   za   škodu   v sume   1   500   €   musel odpykať trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 2 mesiacov.  

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol vydať takéto rozhodnutie:„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   6   Tdo   36/2010   zo   dňa 07.10.2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/131/2009-177 zo dňa 16.12.2009 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa článku 17 ods. 1 a ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 a článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo 36/2010 zo dňa 07.10.2010 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 2To/131/2009-177 zo dňa 16.12.2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave a Krajskému súdu v Žiline, na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť osobnej slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy limitujúce   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Obdobne   aj   v   zmysle   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v prípadoch   namietaného   porušenia   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   úloha   súdu sústreďuje   na   zistenie,   či   konanie   ako   celok   vrátane   dokazovania   (spôsobu   vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, § 24).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).   Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd   odmietol   jeho   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podanému   z dovolacích dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a i)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   napadol z rovnakých   dôvodov   sťažnosťou   aj   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho vychádzajúc z názoru najvyššieho súdu, ktorý konštatoval pochybenie odvolacieho súdu, pokiaľ sa tento nezaoberal odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku o vine. Sťažovateľ uvedené považoval za porušenie práva na obhajobu a súčasne namietal, že tá istá skutočnosť mu bola pričítaná dvakrát, pretože skutočnosť, ktorá je znakom skutkovej podstaty, bola zároveň považovaná aj za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu

Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   listín   je   zrejmé,   že   uznesenie   krajského   súdu zo 16. decembra 2009 č. k. 2 To/131/2009-177 bolo predmetom preskúmavania najvyšším súdom v dovolacom konaní, a to v rozsahu sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. Pri zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa § 371 Trestného poriadku) sa najvyšší súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa proti postupom   a rozhodnutiam okresného   súdu   a krajského   súdu,   pričom   skonštatoval   pochybenie   krajského   súdu   pri preskúmavaní odvolania, keď sa nezaoberal všetkými relevantnými argumentmi sťažovateľa uplatnenými v odvolaní, ktoré spočívali predovšetkým v právnom posúdení skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom okresného súdu. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že   uplatnením   dovolania   sa   sťažovateľ   domohol   nápravy   porušenia   svojich   práv spočívajúceho v tom, že sa krajský súd nezaoberal niektorými jeho námietkami proti výroku o vine, hoci tak mal urobiť v odvolacom konaní.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06,   III.   ÚS   42/07).   Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   využil   mimoriadny   opravný   prostriedok efektívnym   spôsobom,   keďže   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   preskúmané najvyšším   súdom   aj   po   vecnej   stránke.   Dovolací   súd   sa   náležite   vyjadril   k právnemu posúdeniu trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, a tým boli sťažovateľovi dané relevantné   odpovede   na   jeho   výhrady   a námietky   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto z ústavného hľadiska   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ju pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.  

Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný prostriedok –   dovolanie neslúži   na revíziu   skutkových   zistení urobených   súdmi   prvého   a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť alebo   meniť   len   odvolací   súd.   Dovolací   súd   nemôže   posudzovať   úplnosť   skutkových zistení,   nemôže   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   pretože   dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas   s   tým,   ako   súd   hodnotil   vykonané   dôkazy,   nemôžu   zakladať   dovolací   dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dôvod dovolania je daný   len   v   prípade   nesprávneho   právneho   posúdenia   skutku   alebo   v   prípade   iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 36/2010 zo 7. októbra 2010 vyplýva, že v sťažovateľovom prípade považoval za významnú otázku, či provostupňový súd správne posúdil právnu kvalifikáciu skutku ako pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. c) a § 138 písm. j) Trestného zákona. K uvedenej otázke najvyšší súd uviedol, že „pokračovací trestný čin je z hľadiska hmotného práva chápaný ako jeden skutok a jeden trestný čin, ktorý sa skladá len z viacerých čiastkových útokov. Predmet útoku môže byť pritom jeden, dva, resp. viaceré. Tiež pokračovací trestný čin podvodu mohol byť preto spáchaný len na jednej a tej istej osobe. Z uvedeného je teda úplne zrejmé, že dovolacie námietky obvineného, poukazujúce na podľa jeho názoru nesprávnu právnu kvalifikáciu predmetného   skutku,   sú   neopodstatnené   a   z   pohľadu   naplnenia   vyššie   uvedeného dovolacieho dôvodu teda irelevantné.“.

Z citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva   jednoznačná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia skutku spáchaného sťažovateľom, a to, že pokračovací trestný čin (vrátane zločinu podvodu) je možné spáchať ako na jednej osobe, tak aj na viacerých osobách. Uvedený právny výklad nie   je   v rozpore   so   žiadnym   ustanovením   Trestného   zákona   vrátane   ustanovenia definujúceho skutkovú podstatu trestného činu, ktorého spáchania sa sťažovateľ dopustil, a preto   aj   ústavný   súd   považuje   tento   výklad   podaný   najvyšším   súdom   za   logický a nevybočujúci z medzí ústavne konformného výkladu právnych noriem. Nemožno sa preto stotožniť s názorom sťažovateľa, že mu bola tá istá skutočnosť pričítaná dvakrát, a záver najvyššieho súdu o tom, že nie je daný žiaden dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nie je možné považovať za svojvoľný.

Najvyšší   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku   sťažovateľa,   že   konaním krajského súdu bol naplnený druhý dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,   a síce,   že   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   bolo   zásadným   spôsobom porušené právo na obhajobu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí síce pripustil, že odvolací súd pochybil, keď sa nezaoberal výhradami obvineného vo vzťahu k právnemu posúdeniu ním   priznaného   skutku,   avšak   súčasne   konštatoval,   že   uvedené   pochybenie   nevyvolalo odlišné rozhodnutie vo veci samej a že, aj keď v dôsledku tohto pochybenia bolo porušené právo obvineného na obhajobu, nebolo porušené zásadným spôsobom, ako to vyžaduje § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ   bol   odsúdený   len   za   to,   čo   spáchal.   Z   článku   6   ods.   3   dohovoru,   ktorého porušenie síce sťažovateľ nenamietal, avšak definuje, ktoré konkrétne práva je potrebné zahrnúť pod právo na obhajobu, vyplýva, že každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo   byť   podrobne   oboznámený   s   povahou   a   dôvodom   obvinenia   proti   nemu,   mať primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   svojej   obhajoby,   obhajovať   sa   osobne   alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie   a   výsluch svedkov   vo   svoj   prospech   za   rovnakých   podmienok,   ako   svedkov   proti   sebe   a   mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Sťažovateľ   v dovolaní   z 15.   marca   2010   argumentoval,   že   k porušeniu   práva   na obhajobu došlo tým, že krajský súd nepreskúmaval vecné dôvody odvolania, hoci právo podať opravný prostriedok (vrátane odvolania) vyplýva z § 34 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré   ustanovuje   práva   obvineného,   pričom   právo   na   obvineného   na   prejednanie a rozhodnutie opravného prostriedku považoval za súčasť práva na obhajobu v materiálnom ponímaní.   Sťažovateľ   však   nenamietal,   že   by   nebol   oboznámený   s povahou   a dôvodmi obvinenia, že by nemal obhajcu, prípadne že by mu nebolo umožnené obhajovať sa samému a podobne. Berúc na zreteľ obsah a podstatu práva na obhajobu však z obsahu sťažovateľom pripojeného dovolania a ani z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by konajúce   všeobecné   súdy   porušili   niektoré   z čiastkových   práv   napĺňajúcich   právo obvineného na obhajobu. Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené nepovažuje právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v odvolacom konaní nebolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu, pokiaľ pochybenie odvolacieho súdu nevyvolalo odlišné rozhodnutie vo veci samej, ako popierajúci obsah základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Ak   najvyšší súd nezistil   danosť ani jedného z dôvodov vymenovaných v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu   odmietol.   Postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v sťažovateľovej   veci   podľa uvedených ustanovení Trestného poriadku preto nemožno hodnotiť ako popierajúci princípy spravodlivého procesu, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že skutočnosti opísané v sťažnosti nesignalizujú porušenie základných práv obsiahnutých v označenom článku. Sťažovateľ ani netvrdil, že pri prerokovaní veci sa krajský súd alebo najvyšší súd dopustil   zbytočných   prieťahov,   pričom   už   na prvý   pohľad je zrejmé, že k zbytočným prieťahom vo veci nemohlo dôjsť, keďže od vyhlásenia rozsudku súdom prvého stupňa (7. septembra   2009)   do   vyhlásenia   uznesenia   odvolacieho   súdu   (16.   decembra   2009) uplynula   len   doba   o niečo   viac   ako   3   mesiace   a najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní sťažovateľa,   ktoré   mu   bolo   predložené   prvostupňovým   súdom   13.   septembra   2010 v priebehu jedného mesiaca, keďže uznesenie, ktorým dovolanie odmietol, vydal 7. októbra 2010. Ani pokiaľ ide o ostatné základné práva uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy (t. j. právo na prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania,   právo   na   verejné   prerokovanie   veci a právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom),   sťažovateľ   neuviedol   žiadne konkrétne   skutočnosti,   v ktorých   by   bolo   možné   vidieť   akúkoľvek   relevantnú   súvislosť medzi postupom, resp. uznesením najvyššieho súdu a označenými základnými právami.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl.   13 dohovoru,   ktorého obsahom je právo na účinný   prostriedok   nápravy,   vychádzajúc   z názoru,   že   dovolací   súd   sa   nevysporiadal s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľa   a uznesenie   odvolacieho   súdu   nezrušil. Z obsahu ústavným súdom preskúmaneho uznesenia najvyššieho súdu však vyplýva, že v dovolacom konaní najvyšší súd napravil pochybenia odvolacieho súdu, keď sa vyjadril ku všetkým relevantným   námietkam   uvádzaným   v dovolaní,   ktoré   boli   svojou   podstatou   obdobné výhradám formulovaným sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu. S prihliadnutím na konštantnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať jednotlivé pochybenia je ústavný súd toho názoru, že vzhľadom na nápravu pochybení, ktorých sa dopustil krajský súd,   nemohlo   dôjsť   v sťažovateľovom   prípade   k porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok nápravy.

Keďže   k odsúdeniu   sťažovateľa   na   trest   odňatia   slobody   v trvaní   8   rokov   a 2 mesiacov   došlo   na   základe   dôvodov   ustanovených   Trestným   zákonom   a spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom a všeobecné sudy súčasne neporušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50 ústavy, ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu žiadnu možnosť porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd navyše pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že o prípadnom porušení základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 17 ústavy, by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože ústavný súd nezistil priamu súvislosť medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním na strane druhej, bolo namieste už pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľa,   ktorom   namietal   porušenie   základných   práv uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Tdo 36/2010 zo 7. októbra 2010, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľa vo veci ďalej nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011