znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 68/2010-62

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika   na neverejnom zasadnutí 25.   augusta 2010   vo veci   prijatej   sťažnosti   Mgr.   K.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. D.   G., Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané porušenie   jeho základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na listové tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a iných   písomností   a na   ochranu   osobných údajov   podľa   čl.   22   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008   v súvislosti   s   úkonom   vykonaným 10. marca   2009   –   zaistením   počítačového vybavenia, a namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na   inom   orgáne   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom   prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr.   K. H. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a iných   písomností   a na   ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné   právo   Mgr.   K.   H.   na ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   na listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   príkazom   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   na   uchovanie   a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 p o r u š e n é   b o l i.

3.   Príkaz   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 z r u š u j e.

4.   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 z a k a z u j e   pokračovať v porušovaní základných   práv   sťažovateľa   zaručených Ústavou   Slovenskej   republiky   a   Listinou základných   práv   a slobôd   a práva   zaručeného   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. K. H. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009 doručená   sťažnosť   Mgr.   K.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným   zneužívaním   údajov   o svojej   osobe   podľa   čl.   19   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy,   základného   práva   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   domáhať   sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava“) v trestnom konaní vedenom   pod   sp. zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   v súvislosti   s   úkonom vykonaným 10. marca   2009   –   zaistením   počítačového   vybavenia,   príkazom   prokurátora Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „prokurátor“)   na   uchovanie   a vydanie   počítačových   údajov   č. k.   VII/1 Gv   191/08-23 z 9. marca   2009   a   uznesením   PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK   Bratislava   sp. zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 68/2010-19 z 10. februára 2010 prijal sťažnosť sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy, základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom orgáne Slovenskej republiky podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK   Bratislava   v trestnom   konaní   vedenom   pod sp. zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   v súvislosti   s   úkonom   vykonaným 10. marca   2009   –   zaistením počítačového vybavenia, a namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe   podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy,   základného   práva   na listové   tajomstvo,   tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy,   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom prokurátora   na   uchovanie   a vydanie   počítačových   údajov   č. k.   VII/1   Gv   191/08-23 z 9. marca   2009.   Vo   zvyšnej   časti   bola   ústavná   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že 10. marca 2009 bola v sídle advokátskej kancelárie sťažovateľa vykonaná príslušníkmi PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava na základe príkazu prokurátora   č. k.   I GO-V-708-1/2009-5   z 9.   marca   2009   prehliadka   iných   priestorov a pozemkov.   Súčasne   bol   sťažovateľovi   predložený   príkaz   prokurátora   č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 vydaný v zmysle § 90 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), ktorým bol vyzvaný, aby pre účely objasnenia skutočností závažných pre trestné konanie   umožnil   vyhotovenie   a ponechanie   si   kópie   počítačových   údajov   vrátane prevádzkových   údajov,   ktoré   boli   uložené   prostredníctvom   počítačového   systému a pamäťových médií, a aby takéto údaje vydal na účely trestného konania vedeného PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava pre obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Trestný   zákon“)   a iné,   pod   sp. zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008.   Podľa   uvedeného príkazu prokurátora bol poverený vyhotovením kópie vyšetrovateľ PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   za   súčasnej   asistencie   pracovníka   disponujúceho potrebnými odbornými znalosťami.

Sťažovateľ uviedol, že príslušníci PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava zaistili celé počítačové vybavenie napriek jeho upozorneniu, že v zmysle príkazu prokurátora je povinný umožniť len vyhotovenie a ponechanie si kópie údajov týkajúcich sa   trestného konania v predmetnej právnej veci, a nie všetkých údajov, ktoré sa na pevnom disku jeho osobného počítača   nachádzajú,   a rozhodne   nie   vydať   vec   samotnú,   teda   počítačové   vybavenie. Sťažovateľ ich opakovane upozornil aj na to, že v počítačovom vybavení sa nachádzajú osobné a iné údaje týkajúce sa klientov sťažovateľa ako advokáta, ktoré nijako nesúvisia s trestným konaním, pre účely ktorého bol príkaz prokurátora vydaný, a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 89 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého sa povinnosť vydať vec dôležitú pre trestné konanie nevzťahuje na listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti,   o ktorej   platí   zákaz   výsluchu,   čo   v jeho   prípade   predstavujú   skutočnosti, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie a na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Príslušníci PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava svoj postup odôvodnili «tvrdením,   že   údajne   nebolo   možné   zabezpečiť   prítomnosť   kvalifikovaného   pracovníka, ktorý   by   „stiahnutie“   týchto   potrebných   údajov   z   počítačového   vybavenia   bol   schopný zabezpečiť (vykonať) a preto zasahujúcim príslušníkom OČTK nezostávalo iné ako odňať osobný počítač sťažovateľa - Mgr. K. H. ako taký, hoci na jeho odňatie tohto osobného počítača   sťažovateľa   neboli   v   príkaze   poverení.   Túto   skutočnosť   napokon   dokladuje odôvodnenie Príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov (1 GO-V-708-1/2009-5, zo dňa   09.03.2009)   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky sa na jeho štvrtej strane kde sa o.i. uvádza: „- výpočtová technika, v ktorej sú spracovávané listiny a dáta týkajúce sa trestnej činnosti.“ Vyššie uvedeným postupom príslušníkov OČTK došlo ku konaniu, ktorým sa údaje ktoré svojím obsahom nijako vecne a taktiež ani personálne nesúvisiace s účelom trestného konania v predmetnej právnej veci tak dostali do dispozičnej sféry tretích osôb, čo je v rozpore so zákonom (ust. § 89 ods. 2 TP a ust. § 129 ods. 2 TP) a taktiež príslušnými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.».

Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   to,   že   príkaz   prokurátora   č. k.   VII/1   Gv   191/08-23 z 9. marca   2009   je   vydaný   v rozpore   s Trestným   poriadkom,   pretože   neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, „lebo v obsahu jeho ustanovení nie je nijako vyjadrený resp.   uvedený   spôsob   určenia   ustanoveného   času,   po   ktorý   bude   uchovávanie   údajov vykonávané a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ust. § 90 ods. 2 TP vyžaduje“.

Podľa sťažovateľa postupom príslušníkov PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava došlo k „neoprávnenému   zásahu   do   zákonom   určenej   povinnosti   advokáta   zachovávať mlčanlivosť   o všetkých   skutočnostiach   o ktorých   sa   dozvedel   v súvislosti   s výkonom advokácie“, a teda k porušeniu príslušných právnych predpisov.

Sťažovateľ   vyvodil   záver,   že   postupom   príslušníkov PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK Bratislava „boli zaistené dokumenty iných tretích osôb osobnej a osobnostnej povahy z ich súkromnej   sféry   a ex   lege   chránenej   povahy   nijako   nesúvisiace   s predmetnou   právnou vecou, v ktorej sa vedie trestné stíhanie“. Takto došlo podľa sťažovateľa k zásahu do ich práva na prístup k súdnej ochrane, ako aj práva na ochranu súkromia a osobných údajov.

Sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   podľa   ktorej „pokiaľ   existujú   prostriedky,   ktoré   umožnia realizáciu citovaného cieľa   a zároveň predstavujú menej radikálny zásah do chránených práv,   je   nevyhnutné   použiť   práve   tieto   prostriedky,   o to   viac,   že   predmetné   právo   je princípom   a možnosť   jeho   obmedzenia   predstavuje   výnimku,   ktorá   vždy   a za   každých okolností   podlieha   podmienke   reštriktívného   výkladu“. V prípade   sťažovateľa   nebola reštriktívna   interpretácia   ani   potrebná,   pretože   postup,   keď   bolo   počítačové   vybavenie „zaistené“ bez akéhokoľvek úsilia o selekciu medzi údajmi potrebnými pre vedené trestné konanie a inými údajmi, ktoré s vecou nijako nesúvisia, bez pochybnosti prekračoval medze zákona. Takýto spôsob zaistenia veci je podľa sťažovateľa porušením práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   a práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Na základe uvedených argumentov v závere sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   (sloboda)   sťažovateľa:   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo zneužitím údajov sťažovateľovej   osobe   upravené v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov upravené v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť upravené v čl. 35 ods. 1 in finne Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanoveným   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne upravené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo ba rešpektovanie súkromného a rodinného života upravené v čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, Odborom boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa.23.03.2009, týkajúcom sa odňatia počítačového vybavenia na ktorom sú uložené dáta o tretích osobách nevzťahujúce sa nijako vecne ani personálne k veci a na ktorú bol vydaný príkaz prokurátora, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 191/08 - 23 zo dňa 09.03.2009, ktorý   svojim   obsahom   nespĺňa   zákonom   určené   náležitosti   v   zmysle   ust.   §   90   ods.   2 Trestného poriadku a v dôsledku toho je toto rozhodnutie nezákonné, porušené bolo.

2.   Rozhodnutia:   Príkaz   prokurátora   Prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 191/08 - 23 zo dňa 09.03.2009 aby Mgr. K. H., AK so sídlom, N., na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie umožnil vyhotovenie a ponechanie si kópie počítačových údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médii a aby takéto vyadal na účely trestného konania, zrušuje pre jeho nezákonnosť. Uznesenie vyšetrovateľky PPZ Úradu boja proti korupcii Odbor boja proti korupcii Bratislava ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa 23.03.2009 zrušuje.

3. Prezídiu Policajného zboru úradu boja proti korupcii Odboru boja proti korupcii Bratislava zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv (slobôd) uvedených v obsahu tohoto nálezu v bode 1 a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva (slobody) a všetky takto nezákonne získané dôkazné prostriedky zničiť.“

Vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   1.   apríla   2010   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) predložil argumentáciu, v ktorej uviedol,   že   Trestný   poriadok   poskytuje „dve   alternatívy   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní pri získavaní počítačových údajov“, a síce postup podľa ustanovení § 90 Trestného poriadku upravujúcich uchovanie a vydanie počítačových údajov, ako aj postup podľa ustanovení § 89   Trestného poriadku a nadväzujúcich ustanovení § 91 citovaného zákona upravujúce inštitút vydania a odňatia veci. Podľa jeho názoru, aj keď sa vyšetrovateľ pri výkone prehliadky iných priestorov a pozemkov „preukázal príkazom prokurátora ÚŠP GP SR sp.zn. VII/1 Gv 191/08 – 23 zo dňa 9.3.2009“, tento príkaz následne realizovaný nebol   a vyšetrovateľ „zaistil   nosič   počítačových   údajov   ako   vec   dôležitú   pre   trestné konanie“.

Generálny prokurátor ďalej uviedol, že údaje obsiahnuté v počítačovom vybavení, na ktoré   sa   vzťahuje   povinnosť   mlčanlivosti   a ktoré   s trestným   konaním   nesúviseli, predstavujú „vedľajší   produkt   prehliadky“,   ktorému   sa   nedalo   zabrániť,   pretože   nebolo možné   oddeliť   informácie   dôležité   pre   trestné   konanie   nachádzajúce   sa   na „nosiči informácii“ od informácií chránených povinnosťou mlčanlivosti.

K námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   absencie   náležitosti   príkazu   na   uchovanie a vydanie počítačových údajov, a to uvedenia času vykonávania uchovávania údajov, sa generálny   prokurátor   vyjadril,   že   príkaz   prokurátora   bol   vydaný   pre   účely   umožnenia vyhotovenia   a ponechania si kópie počítačových údajov a vydania počítačových údajov podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku a predmetná náležitosť sa vyžaduje   len   pre   prípad   príkazu   na   uchovanie   počítačových   údajov   a   ich udržanie v celistvosti podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože je podľa neho nelogické, aby príkaz podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku vymedzoval dobu uchovávania počítačových údajov, keďže znel na umožnenie vyhotovenia a ponechania si kópie počítačových údajov a na ich vydanie pre účely trestného konania.Vychádzajúc   z uvedeného   konštatoval   generálny   prokurátor   neopodstatnenosť sťažnosti. V závere vyslovil svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2010 predložil riaditeľ PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava tieto argumenty:

„Dňa   10.   03.   2009   v   čase   o   09.00   hod.   bolo   prikročené   na   základe   príkazu prokurátora k prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, ktorá bola vykonaná v AK - Mgr. K. H., B., pri ktorej bol dobrovoľne vydaný PC č. NE B 00 G OI 0010404. Uvedenej prehliadky iných priestorov a pozemkov sa zúčastnil JUDr. A. P., ktorý je tajomníkom S., so sídlom   B.   ako   nezúčastnená   osoba,   na   základe   predchádzajúcej   telefonickej   výzvy zo strany   vyšetrovateľa   PZ,   nakoľko   prehliadka   iných   priestorov   a pozemkov   mala   byť vykonávaná v advokátskej kancelárii. Počas úkonu zo strany Mgr. K. H. ani JUDr. A. P. nebola   vznesená   žiadna   námietka,   čo potvrdili   aj   svojím   podpisom   na   zápisnicu o prehliadke iných priestorov a pozemkov.

Dňa 10. 03. 2009 v čase o 13.00 hod. bol vyšetrovateľom PZ vykonaný výsluch svedka - Mgr. K. H.

Dňa 23. 03. 2009 vyšetrovateľ PZ vydal Uznesenie podľa § 142 odsek 1 Trestného poriadku o pribratí znalca z odboru Forenzná informatika, Kriminalisticko expertízny ústav PZ Bratislava.

Dňa 01. 04. 2009 bolo zaslané vyšetrovateľom PZ vyrozumenie o úkone, Mgr. K. H., ktorého obsahom bolo, že dňa 14. 04. 2009 v čase od 08.00 hod. bude zahájené znalecké skúmanie   na   Kriminalisticko   expertízny   ústav   PZ   Bratislava,,   ktorého   predmetom   bude vykonanie kópie obrazu (image) pevného disku.

Dňa 14. 04.2009 v čase o 07.55 hod. bolo na Kriminalisticko expertíznom ústave PZ v Bratislave zahájené znalecké skúmanie, ktorého sa osobne zúčastnil Mgr. K. H.

Mgr. K. H. si podal voči uzneseniu podľa § 142 odsek 1 Trestného poriadku zo dňa 23.   03.   2009,   sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   faxom.   Predmetné   uznesenie   prebral   dňa 07. 04. 2009.

Dňa 20. 04. 2009 bola sťažnosť zaslaná podľa § 190 odsek 2, písmeno a) Trestného poriadku ako orgánu príslušnému na rozhodnutie dozorujúcemu prokurátorovi ÚŠP GP SR v P. Dňa 09. 06. 2009 dozorujúci prokurátor ÚŠP GP SR, JUDr. V. K., vydal uznesenie podľa § 193 odsek 1, písmeno b) Trestného poriadku zamietol sťažnosť Mgr. K. H., pretože bola podaná neoprávnenou osobou. Dňa 02. 06. 2009 vydal vyšetrovateľ PZ uznesenie podľa § 97 odsek 1 Trestného poriadku, ktorým vrátil vec a to 1 ks PC č. NE B 00 G OI 0010404, ktorý bol dobrovoľne vydaný dňa 10. 03. 2009, pri prehliadke iných priestorov v priestoroch   spoločnosti   Mgr.   K.   H.   -   AK   v   mieste   sídla   spoločnosti,   lebo   pre   ďalšie konanie už nie je potrebný a neprichádza do úvahy jeho prepadnutie alebo zhabanie a nie sú pochybnosti o práve menovaného na tieto veci. Predmetné uznesenie Mgr. K. H. prebral osobne dňa 02. 06. 2009, pričom sa písomne vzdal odvolania voči predmetnému uzneseniu. Dňa 05. 06. 2009 boli Mgr. K. H. vrátené veci a to 1 ks PC č. NE B 00 G 01 0010404,   ktorý   bol   dobrovoľne   vydaný   dňa   10.   03.   2009   počas   prehliadky   iných priestorov a pozemkov podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku v spol. Mgr. K. H. -AK v mieste sídla spoločnosti.

Mgr. K. H. mal možnosť kedykoľvek v priebehu vyšetrovania podľa § 210 Trestného poriadku podať prokurátorovi žiadosť o preskúmanie postupu policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní, ktorú si však do dnešného dňa nepodal.

V predmetnej trestnej veci prebieha naďalej vyšetrovanie.“V závere riaditeľ PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadril   k stanovisku generálneho prokurátora a riaditeľa PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava v podaní doručenom ústavnému súdu 19. mája 2010, v ktorom opätovne uviedol, že v počítačovom vybavení zaistenom orgánmi činnými v trestnom konaní sa nachádzali údaje o klientoch advokátskej kancelárie   sťažovateľa,   a v tejto   súvislosti   poukázal   na   obsah   ustanovenia   §   89   ods.   2 v spojení s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku, pričom zdôraznil, že na tieto skutočnosti orgány činné v trestnom konaní upozornil. Vyjadril sa, že „Všetky údaje, ktoré sa nachádzali v počítači, boli skopírované, bez rozdielu, či s predmetnou vecou mali nejaký súvis alebo nie. Nie je známe, aký počet kópií bol vyhotovený a kde všade sa nachádzajú. V priamej príčinnej súvislosti s konaním OČTK v predmetnej veci sa do dispozičnej sféry OČTK tak dostali údaje, ktoré v žiadnom hľadisku nijako nesúviseli s predmetnou trestnou vecou a ktoré mali privilegovanú povahu a podliehajú zákonnej povinnosti mlčanlivosti.“. Nesúhlasil   s tvrdením   generálneho prokurátora,   podľa   ktorého „Trestný   poriadok v zásade umožňuje dve alternatívy postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní údajov.   Prvou   je   postup   podľa   §   90   Trestného   poriadku,   t.j.   príkaz prokurátora   /v prípravnom   konaní/   osobe,   v   ktorej   držbe   alebo   pod   jej   kontrolou   sa nachádzajú   takto   počítačové   údaje  ...   Druhou   možnosťou   je   postup,   kedy   sú   nosiče počítačových údajov zaisťované ako veci dôležité pre trestné konanie - § 91 Trestného poriadku rámci vykonávania úkonov...“, a uviedol, že neexistovali relevantné dôvody na takýto postup, pretože sťažovateľ bol ochotný vydať „počítačové a prevádzkové údaje“ špecifikované v príkaze prokurátora, a preto inštitút odňatia veci v zmysle ustanovení § 91 Trestného poriadku za takýchto skutkových okolností nebol aplikovateľný.

Rovnako vyjadril nesúhlas s tvrdením generálneho prokurátora, podľa ktorého údaje, na ktoré sa vzťahuje zákaz mlčanlivosti, sú „vedľajším produktom prehliadky, ktorému nebolo   možné   zabrániť“,   a v tejto   súvislosti   argumentoval,   že   relevantné   informácie súvisiace s trestnou vecou bolo možné selektívne získať „napr. zadaním vyhľadávania tzv. kľúčových   slov“. V kontexte   otázky   zákonných   náležitostí   príkazu   prokurátora   odkázal právny   zástupca   sťažovateľa   na   vyjadrenie   samotného   prokurátora   preskumávajúceho sťažnosť na postup orgánov činných v trestnom konaní z 20. mája 2009, ktorý výslovne uznal absenciu vymedzenia času, počas ktorého sa mali údaje získané postupom podľa § 90 Trestného poriadku uchovávať.

V závere   právny   zástupca   sťažovateľa   zdôraznil,   že   okrem   špecifikovaných základných práv podľa   ústavy   a listiny a práv podľa   dohovoru   orgány   činné v trestnom konaní porušili aj zásadu primeranosti a zdržanlivosti zakotvenú v ustanovení § 2 Trestného poriadku, ako aj ustanovenie § 1 Trestného poriadku vyžadujúce rešpektovanie základných práv a slobôd počas trestného konania.

V závere tiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   zo   súvisiacich   spisov   a z vyjadrení riaditeľa   PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK   Bratislava   a   generálneho   prokurátora   zistil   tieto skutočnosti:

Na základe návrhov vyšetrovateľa predložených 9. marca 2009 vydal v uvedený deň prokurátor   príkaz   č. k.   I GO-V-708-1/2009-5   z 9.   marca   2009   na   prehliadku   iných priestorov   a pozemkov   v sídle   advokátskej   kancelárie   sťažovateľa,   ako   aj   príkaz   č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, ktorým bol sťažovateľ vyzvaný, aby pre účely objasnenia skutočností závažných pre trestné konanie umožnil vyhotovenie a ponechanie si kópie   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov,   ktoré   boli   uložené prostredníctvom   počítačového   systému   a pamäťových   médií,   a aby   takéto   údaje   vydal pre účely   trestného   konania   vedeného   PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK   Bratislava   pre   obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona a iné, pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008. Podľa uvedeného príkazu bol vyhotovením kópie poverený vyšetrovateľ, a to za súčasnej asistencie pracovníka disponujúceho potrebnými odbornými znalosťami. Obsahom odôvodnenia príkazu bola špecifikácia trestnej činnosti, pre   ktorú   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   ktorej   sa   podľa   znenia   príkazu   mali   dopustiť „doposiaľ   nezistené   osoby,   vystupujúce   v mene   spoločnosti   C.,   a.s.,   so   sídlom   B.  ...“ s poukazom   na   to,   že „Podľa   doteraz   zistených   skutočností   je   dôvodný   predpoklad,   že výpočtová   technika,   ktorá   je   užívaná   spoločnosťou   C.,   a.s.,   so   sídlom   B.,   obsahuje skutočnosti   súvisiace   so   spáchaním   ekonomickej   a korupčnej   trestnej   činnosti.“. Príkaz neobsahoval náležitosť podľa ustanovenia § 90 ods. 2 Trestného poriadku – určený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané.

Podľa   originálu   zápisnice   o vykonaní   prehliadky   iných   priestorov   a pozemkov z 10. marca   2009   spísanej   pri   úkone   bol   sťažovateľovi   predložený   predmetný   príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku.   V zápisnici   sa   sťažovateľ   okrem   iného   vyjadril,   že „výpočtovou   technikou, v ktorej sú spracované listiny a dáta týkajúce sa trestnej činnosti“,   nedisponuje, v časti zápisnice týkajúcej sa opisu vecí pri prehliadke „vydaných – odňatých“ je obsiahnutý údaj o zaistení výpočtovej techniky - „PC č. NEBOOG0I0010404 – čierny“. V uvedenej časti zápisnice nie je špecifikované, či bola predmetná výpočtová technika dobrovoľne vydaná, alebo odňatá. Záver zápisnice obsahuje aj stanovisko sťažovateľa k vykonaniu úkonu, a to v znení, že sa k vykonaniu úkonu nevyjadruje.

Sťažovateľ žiadosťou z 20. marca 2009 požiadal podľa ustanovenia § 210 Trestného poriadku   prokurátora   o preskúmanie   postupu   policajta.   Žiadosť   bola   prokurátorom posúdená ako podnet podľa § 31 a nasledujúcich zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a tento bol 20. mája 2009 ako nedôvodný odložený. Ďalší podnet sťažovateľa, ako aj jeho opakovaný podnet boli takisto ako nedôvodné odložené 8. júna 2009 a 14. septembra 2009.

Uznesením   vyšetrovateľa sp.   zn.   ČVS:PPZ-308/BPK-B-2008   z 2.   júna 2009 bola sťažovateľovi výpočtová technika podľa ustanovení § 97 ods. 1 Trestného poriadku vrátená.Uzneseniami vyšetrovateľa z 1. marca 2010 a 12. marca 2010 bolo predmetné trestné stíhanie zastavené pre trestné činy podľa § 333 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a uzneseniami prokurátora z 30. apríla 2010 pre trestné činy podľa § 227 ods. 1 a ods. 4 písm.   a)   a   §   329   ods.   1   a ods.   2   Trestného   zákona.   Podľa   vyjadrenia   vyšetrovateľa vyhotovené kompletné kópie údajov obsiahnutých v počítačovom vybavení sťažovateľa sú súčasťou konceptu a originálu vyšetrovacieho spisu a rovnako je takáto kópia uložená aj na Kriminalistickom a expertíznom ústave Prezídia Policajného zboru Bratislava.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Ochrana osobných údajov a ochrana pred ich neoprávneným zhromažďovaním je súčasťou   širšej   kategórie,   ktorou   je   ochrana   súkromia.   Ochrana   súkromia   je   zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená   v čl.   8.   Ústavný   súd   už   v minulosti   viackrát   judikoval,   že   základné   práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus postupnosti   skúmania niekoľkých hľadísk.   V prvom   rade skúma, či daný skutkový   stav možno   ratione   materiae   považovať   za   súčasť   práva   na   súkromie   a   následne   pristúpi k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality.

A.   Vychádzajúc   z   úpravy   dohovoru   a jeho   dodatkov   možno   v zásade   právo na súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľa   obsahového   zamerania   judikatúry   ESĽP   možno   potom   právo   na súkromný   život vymedziť ako

a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,

b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,

c) ochranu obydlia a domovú slobodu,

d) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

B. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto podmienky   sa   vychádza   z toho,   či   bola   rešpektovaná   dostupnosť   (verejné   publikovanie právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi   náležitú   indikáciu   podľa   okolností   a podmienok,   za   akých   je   verejná   autorita zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie. Z uvedeného vyplýva, že aj zásah, ktorý má   svoj   základ   v právnej   norme,   môže   za   určitých   okolností   v konkrétnom   prípade znamenať porušenie práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou (pozri I. ÚS 117/07). C. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojov   a   zločinnosti),   záujem spoločnosti   (z   dôvodu   ochrany   zdravia   alebo   morálky,   zabezpečenia   hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).

D. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek kladených   na   demokratickú   spoločnosť.   V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   judikoval,   že zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí   byť   primeraný   sledovanému   legitímnemu   cieľu   a zároveň   pri   určovaní   rozsahu obmedzenia   je   dôležité   zohľadniť   aj   podstatu   práva,   ktoré   sa   má   obmedziť   (pozri I. ÚS 13/00).

V rozhodnutí   Peck   c.   Spojené   kráľovstvo   z 28.   januára   2003   ESĽP   v záujme rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných možností pre dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.

Aj pri posúdení sťažnosti sťažovateľa postupoval ústavný súd v intenciách judikatúry ESĽP.

1.Ústavný   súd   v prvom   rade   preskúmal   časť   sťažnosti   obsahujúcu   námietku porušenia   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   a práva   podľa   dohovoru príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009.

1.A Európsky súd pre ľudské práva už mnohokrát konštatoval, že „súkromný život“ je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu definíciu (napr. Peck c. Spojené kráľovstvo z 28.   januára   2003)   a vo   vzťahu   k predmetnému   pojmu   vyhlásil:   „Bolo   by   príliš obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môže žiť svoj osobný život   podľa   vlastného   výberu   a úplne   z neho   vylúčiť   vonkajší   svet   mimo   tohto   kruhu. Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu pre princíp, prečo toto chápanie pojmu súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo obchodnej povahy, keďže počas svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak nie   najväčšiu   možnosť   rozvíjať   vzťahy   s okolitým   svetom.   Tento   pohľad   podporuje skutočnosť, že nie je vždy možné jasne rozlíšiť, ktoré činnosti jednotlivca sú súčasťou ich profesionálneho   alebo   obchodného   života   a ktoré   nie.   Osobitne   v prípade   osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení v danom momente koná.“ (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992).

Rozšírenie   aplikovateľnosti   práva   na   súkromie   v   zmysle   čl.   8   dohovoru   aj na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili aj ďalšie rozhodnutia   ESĽP, napr. vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, v ktorom ESĽP konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem „súkromný život“ a „korešpondencia“.

Judikatúra   ESĽP   výslovne   potvrdila   aplikovateľnosť   čl.   8   dohovoru   aj na „korešpondenciu   s advokátom“,   teda   korešpondenciu   profesnej   povahy   (napr. Schönenberger a Durmaz c. Švajčiarsko z 20. júna 1988, Campbell c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1992).

Opierajúc   sa o judikatúru ESĽP treba realizáciu   inštitútu   uchovania   a vydania počítačových   údajov   podľa   ustanovení   §   90   Trestného   poriadku   v okolnostiach   prípadu sťažovateľa   (pamäťové   médium   obsahovalo   údaje   týkajúce   sa   profesijnej   činnosti sťažovateľa ako advokáta) považovať za zásah do jeho práva na súkromie tak podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 8 dohovoru.

1.B Zmysel zákonnej požiadavky predchádzajúceho príkazu prokurátora na použitie inštitútu   uchovania   a   vydania   počítačových   údajov   podľa   ustanovení   §   90   Trestného poriadku treba vidieť v tom, že jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku je posúdiť, či jeho použitie, ktoré požaduje zložka výkonnej moci, je v medziach ústavy a je zároveň konformné s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.Ustanovenie § 90 Trestného poriadku znie:„1)   ak   je   na   objasnenie   skutočností   závažných   pre   trestné   konanie   nevyhnutné uchovanie   uložených   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov,   ktoré   boli uložené   prostredníctvom   počítačového   systému,   môže   predseda   senátu   a   pred   začatím trestného   stíhania   alebo   v   prípravnom   konaní   prokurátor   vydať   príkaz,   ktorý   musí   byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby

a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,

b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,

c) znemožnili prístup k takým údajom,

d) také údaje odstránili z počítačového systému,

e) také údaje vydali na účely trestného konania,

2) v príkaze podľa odseku 1 musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov   vykonávané,   tento   čas   môže   byť až   na   90   dní,   a   ak   je   potrebné   ich   opätovné uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz,

3)   ak   uchovávanie   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov   na účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto údajov,

4)   príkaz   podľa   odsekov   1   až   3   sa   doručí   osobe,   v   ktorej   držbe   alebo   pod   jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže uložiť povinnosť zachovať v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze,

5) osoba, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú počítačové údaje, vydá tieto údaje, alebo poskytovateľ služieb vydá informácie týkajúce sa týchto služieb, ktoré sú v jeho držbe alebo pod jeho kontrolou, tomu, kto vydal príkaz podľa odseku 1.“

Z hľadiska legality zásahu treba konštatovať, že prokurátor konal a rozhodoval na základe platnej a účinnej právnej normy, ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ pre vydanie príkazu teda existoval. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej zdôrazňoval, že   v počítačovom   vybavení   sa   nachádzali   údaje   o klientoch   advokátskej   kancelárie sťažovateľa poukazujúc na obsah ustanovenia § 89 ods. 2 v spojení s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku, teda na zákaz výsluchu v súvislosti s povinnosťou mlčanlivosti advokáta, a teda na výnimku z povinnosti vydať vec, keď ide o takú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, upriamuje ústavný súd pozornosť (nad rámec) na znenie ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa zákaz výsluchu nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok povinnosť   prekaziť   podľa   Trestného   zákona   (§   341   Trestného   zákona).   Podľa   tohto ustanovenia je povinnosť prekaziť trestný čin uložená okrem iných prípadov aj v prípade niektorého z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné konanie, v ktorom bol príkaz prokurátora vydaný, sa týka aj trestného činu   prijímania úplatku podľa   § 329   ods.   1   a 2   Trestného zákona uvedeného v treťom diele ôsmej hlavy jeho osobitnej časti, preto v ňom výnimka z povinnosti vydania veci   neplatila.   Predovšetkým   však   treba   zdôrazniť,   že   inštitút   uchovania   a vydania počítačových   údajov   obsiahnutý v §   90 Trestného   poriadku   právnu   úpravu týkajúcu   sa prípadov súvisiacich s povinnosťou mlčanlivosti vôbec neobsahuje. V prípade skopírovania údajov uložených na pamäťovom médiu užívanom sťažovateľom v rámci jeho profesijnej činnosti   považovanej   judikatúrou   ESĽP   za   súčasť   súkromného   života   išlo   o zásah do súkromnej sféry jednotlivca, ktorý opodstatňuje jeho právo na preskúmanie dôvodnosti a zákonnosti zásahu, čo zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že proti jeho vydaniu nemôže dotknutý subjekt   uplatniť   opravný   prostriedok.   V sťažovateľovom   prípade   ochrana   zo   strany trestného súdu neprichádzala do úvahy, pretože nebol stranou vo vedenom trestnom konaní (obdobne   III.   ÚS   80/08).   Samotná   právna   úprava   (§   90   ods.   1   Trestného   poriadku) vyžaduje,   aby   bol   príkaz   odôvodnený   aj   skutkovými   okolnosťami.   Preskúmateľnosť dôvodnosti   vydania   príkazu   podľa   §   90   Trestného   poriadku   si   vyžaduje   relevantnú a dostatočne špecifickú argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do súkromia. Bez náležitého odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie nepreskúmateľné, a tým aj svojvoľné.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti   nebude   arbitrárny   (I.   ÚS   117/07).   Je   postačujúce,   ak   odôvodnenie   dá odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a že dostatočne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalo   do   všetkých   detailov   veci (I. ÚS 241/07). Obsah odôvodnenia príkazu prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009   ústavný   súd   považuje   za   nedostatočný   a formálny,   pretože   sťažovateľovi   vôbec neobjasnilo súvislosti opodstatňujúce realizáciu predmetného zásahu práve do jeho práva na súkromie.   V odôvodnení   príkazu   totiž   absentuje   akákoľvek   špecifikácia   spojenia sťažovateľa so spoločnosťou C., ktorej sa mala týkať trestná činnosť, ktorá bola predmetom vyšetrovania.

Východiskové   rozhodnutie   ESĽP   týkajúce   sa   nedovoleného   zhromažďovania a úschovy   osobných   údajov   –   Leander   c.   Švédsko   z 26.   marca   1987   zdôraznilo,   že   aj uchovávania   údajov   osobného   charakteru   po   ich   získaní   musí   byť   odôvodnené nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že   príkaz   prokurátora   neobsahoval   zákonnú   náležitosť   v podobe   vymedzenia   časového limitu uchovávania počítačových údajov.

Generálny prokurátor predostrel v tomto smere argumentáciu, podľa ktorej verbálny výklad   dotknutých   ustanovení   vylučuje   potrebu   ustanovenia   časového   limitu   v prípade realizácie inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov spôsobom podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, teda v prípade vyhotovenia a ponechania si kópie počítačových údajov a v prípade ich vydania.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej generálna interpretačná a realizačná klauzula čl. 152 ods. 4 ústavy ustanovuje, že výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou ako zákonom štátu s najvyššou právnou silou, ako aj záväznými   medzinárodnými   zmluvami,   preto   ak   vec   pripúšťa   rôzny   výklad,   orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť výklad konformný s ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami (obdobne pozri I. ÚS 117/07).

Ako už bolo uvedené, judikatúra ESĽP je v otázke ďalšieho uchovávania získaných údajov osobného charakteru jednoznačná a pripúšťa ho iba v prípade nevyhnutnosti, aby bola   rovnováha medzi relevantným záujmom štátu a závažnosťou jeho zásahov do práv jednotlivcov na ich súkromný život zachovaná.

Ústavný súd je toho názoru, že vyhotovením kópie počítačových údajov uložených na pamäťovom   médiu   sťažovateľa   pri   realizácii   znaleckého   skúmania,   a to   v intenciách príkazu   prokurátora   (ktorý   sa   neobmedzoval   na   selekciu   údajov   súvisiacich   s trestným konaním),   nepochybne   došlo   aj   k zachyteniu   údajov   s vyšetrovanou   vecou   nijako nesúvisiacich, ktoré sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a budú uchovávané   pravdepodobne   po   dobu   predpísanú   pre   archiváciu   materiálov   trestného konania. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že aj pri skopírovaní počítačových údajov až po predchádzajúcej selekcii v rámci dostupných možností, nie je možné absolútne vylúčiť zachytenie s trestnou vecou nesúvisiacich údajov, ktoré sa stanú súčasťou takejto kópie.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   podrobne   vykladal   dotknuté   ustanovenia   zákona, konštatuje, že konštrukcia inštitútu uchovania   a vydania počítačových údajov obsiahnutá v Trestnom   poriadku   umožňuje   systematickým   výkladom   dotknutej   právnej   úpravy realizovať   predmetný   úkon   spôsobom   vylučujúcim   vznik   takejto   neprípustnej   situácie znamenajúcej závažný zásah do práva jednotlivca na súkromný život, konkrétne spôsobom, ktorý umožní izolovanie údajov relevantných na trestné konanie a následné zlikvidovanie kópie   obsahujúcej   kompletné   penzum   údajov   zaznamenaných   na   pamäťovom   médiu, prípadne jej vrátenie dotknutému subjektu (jednotlivcovi), ktorého sa zásah týkal (pozri prípad Sallinen v. Fínsko z 27. decembra 2005 týkajúci sa   fínskej právnej úpravy, ktorá takýto   postup   výslovne   prikazovala).   Samozrejme,   pre   tieto   účely   je   ustanovenie   času, po ktorý možno kompletnú kópiu uchovávať, nevyhnutné.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd konštatuje, že príkaz prokurátora nebol legálny, pretože nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Trestného poriadku (nedostatočné odôvodnenie a chýbajúca náležitosť podľa § 90 ods. 2 citovaného zákona).

1.C   Keďže   ústava   explicitne   neuvádza   dôvody   zakladajúce   legitimitu   zásahov do práva na súkromie, posudzoval ústavný súd toto kritérium s prihliadnutím na obsah čl. 8 ods.   2   dohovoru.   Vychádzajúc   z obsahu   príkazu   prokurátora   možno   legitímnosť predmetného   zásahu   oprieť   o dôvod   spočívajúci   v „záujme   predchádzania   zločinnosti“ a kvalifikovať zásah ako legitímny.

1.D Posledné kritérium, ktorým je proporcionalita, teda primeranosť zásahu do práva sťažovateľa na súkromie, nebolo možné zodpovedne posúdiť z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia príkazu.

Zistené nedostatky príkazu prokurátora spočívajúce v nedodržaní kritéria legálnosti nebolo   možné   akceptovať,   a preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   príkazom   prokurátora   boli porušené označené základné práva sťažovateľa garantované ústavou, listinou, ako aj právo sťažovateľa garantované dohovorom.

2.   Ústavný   súd   následne   pristúpil   k posúdeniu   námietky   porušenia   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou,   ako   aj   práva   zaručeného   dohovorom postupom   PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK   Bratislava   v trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS:PPZ-308/BPK–B-2008 pri úkone vykonanom 10. marca 2009 – zaistení počítačového vybavenia.

2.A Odňatie počítačového vybavenia sťažovateľa obsahujúce údaje týkajúce sa jeho profesijnej činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života (bod 1.A), treba nepochybne považovať za zásah do súkromnej sféry jednotlivca.  

2.B V kontexte kritéria legálnosti poukazuje ústavný súd na stanovisko generálneho prokurátora,   ktoré   prezentuje   názor,   že   trestnoprocesná   úprava   pre   účely   získania počítačových   údajov   poskytuje   „dve   alternatívy“ –   inštitút   uchovania   a vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku a inštitút povinnosti na vydanie veci podľa § 89 Trestného poriadku, pričom voľba alternatívy, ktorou orgán činný v trestnom konaní zabezpečí ich získanie, patrí bez ďalšieho do jeho právomoci (v danom konkrétnom prípade   do   právomoci   vyšetrovateľa).   Ústavný   súd   hneď   v   úvode zdôrazňuje,   že   toto stanovisko nemožno akceptovať.

Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov do práva na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa štvrtej hlavy prvej časti Trestného poriadku („Zaistenie osôb a vecí“ ) musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu do tohto práva. Znamená to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je súčasne   spôsobilý   zabezpečiť   dosiahnutie   sledovaného   cieľa.   Samotná   právna   úprava obsiahnutá   v Trestnom   poriadku   na   túto   požiadavku   reflektuje   a   určuje   na   dosiahnutie špecifického   cieľa   (získanie   počítačových   údajov   dôležitých   pre   objasnenie   trestnej činnosti)   prostriedok   zaručujúci   požadovanú proporcionalitu,   ktorým   je   úkon   uchovania a vydania   počítačových   údajov   zakotvený   v ustanoveniach   §   90   Trestného   poriadku.   Je nepochybné,   že ide   o prostriedok,   ktorého realizácia   predstavuje   zásah menšej   intenzity v porovnaní so situáciou, keby sa na dosiahnutie cieľa zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon to potvrdzuje aj rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov. Vyzvať podľa § 89 ods. 3 Trestného poriadku na vydanie veci je policajt oprávnený bez toho, aby potreboval   príkaz   či   súhlas   prokurátora. K odňatiu   veci   podľa   §   91   ods.   1   Trestného poriadku   môže   policajt   pristúpiť   na   základe   vlastného   príkazu   vydaného po predchádzajúcom súhlase prokurátora, bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora môže policajt vydať príkaz len vtedy, ak predchádzajúci súhlas nemožno dosiahnuť a vec neznesie odklad. Naproti tomu na realizáciu úkonu uchovania a vydania počítačových údajov podľa §   90   Trestného   poriadku   potrebuje   policajt   nevyhnutne   príkaz   prokurátora   ako   orgánu vykonávajúceho   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred   začatím   trestného   stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku).

Policajt v danom konkrétnom prípade pre účely získania počítačových údajov zvolil prostriedok   –   zaistenie   samotného   počítačového   vybavenia   (z   obsahu   zápisnice   nie   je zrejmé, či išlo o úkon vydania alebo odňatia veci), ktorý pre tento účel zákonná úprava neumožňuje, jeho postup preto treba považovať za nelegálny.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava, v ktorej tento uviedol, že „Počas úkonu zo strany Mgr. K. H. ani JUDr. A.   P.   nebola   vznesená   žiadna   námietka,   čo   potvrdili   aj   svojím   podpisom   na   zápisnicu o prehliadke iných priestorov.“. Skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol priamo do zápisnice námietku proti vykonaniu úkonu (zaistenie počítačového vybavenia), nemožno v žiadnom prípade považovať za jeho vedomý súhlas s vykonaním nelegálneho úkonu znamenajúceho zásah do jeho práva na súkromie.

Nedodržanie   kritéria   legálnosti   (ktorým   došlo   súčasne   k   porušeniu   kritéria proporcionality   nastoleného   samotnou   zákonnou   normou)   diskvalifikuje   postup   polície z medzí zákonnosti, a teda konformnosti s ústavou a dohovorom.

Táto   skutočnosť   bola   dostatočným   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru.

Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy postupom PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné užívanie majetku“.

K zásahom   do   „pokojného   užívania   majetku“   dochádza   opatreniami   štátu označovanými   judikatúrou   ESĽP   všeobecným   pojmom   „kontrola   užívania   majetku“. Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním, pričom   najčastejšie   ide   o   prípady,   keď   je predmet   vlastníctva   dôkazným   prostriedkom. Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality.

Tak, ako to ústavný súd konštatoval, postup polície spočívajúci v zaistení samotného počítačového   vybavenia   (predmetu   vlastníctva   sťažovateľa)   bol   vykonaný   mimo   rámca zákona,   došlo   teda   k porušeniu   kritéria   legality   (súčasne   aj   proporcionality)   zásahu do vlastníckeho   práva,   čo   je   jednoznačným   dôvodom   na   konštatovanie   porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ proti postupu PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava vzniesol aj námietku porušenia základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v súvislosti s právom podnikať vo svojej judikatúre uviedol, že právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia, priznané   každej   osobe,   prostredníctvom   ktorého   sa   zaručuje   možnosť   vykonávať hospodársku činnosť (PL. ÚS 7/96).

Aj   keď   nelegálnym   zaistením   počítačového   média   sťažovateľa   obsahujúceho informácie   a údaje   slúžiace   mu   na výkon   jeho   podnikateľskej   činnosti   podľa   všetkého (sťažovateľ v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani bližšie   nešpecifikoval)   došlo   k   sťaženiu   výkonu   jeho   profesijnej   činnosti,   nešlo   však o obmedzenie takej intenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného práva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti   medzi   námietkou   sťažovateľa   a obsahom   dotknutého   článku   ústavy   porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyslovil.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   § 56   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde príkaz prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 zrušil.Vzhľadom na to, že k vyhotoveniu kópie počítačových údajov už došlo na základe uznesenia   PPZ   SR,   ÚBPK,   OBPK   Bratislava   sp. zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009, neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 90 ods. 3 Trestného poriadku ak uchovávanie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov na účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto údajov.

Uznesením PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23.   marca   2009   bol   znalec   z odboru   forenznej   informatiky   poverený   okrem   iného „Vyhotoviť   záložnú   kópiu   obsahu   pevných   diskov   na   CD   (DVD)   predovšetkým   súbory textových   editorov,   tabuľkových   kalkulátorov   vrátane   skenovaných   dokumentov.“ a „Vyhotoviť záložnú kópiu dát účtovných programov nachádzajúciach sa na predložených predmetoch skúmania oddelene od kópie obsahov HDD a pamäťových médií..“.

Z uvedeného vyplýva, že znalec bol poverený vytvorením kompletnej kópie obsahu počítačového   vybavenia   sťažovateľa,   čo   znamená,   že   do   dispozície   orgánov   činných v trestnom   konaní sa   s najväčšou   pravdepodobnosťou   dostali,   a sú   takto   uchovávané,   aj údaje spadajúce do sféry súkromia sťažovateľa, ktoré však   s vyšetrovanou vecou nijako nesúvisia.   Samotné   vyhotovenie   kompletnej   kópie   má   síce   oporu   v zákonnej   norme, minimalizácia zásahu do práva na súkromie si však vyžaduje redukciu jeho dôsledkov, teda selekciu   údajov,   ktoré   sú   pre   vedené   vyšetrovanie   relevantné.   Ďalšie   neobmedzené uchovávanie   kompletnej   kópie   bez   následnej   selekcie   absolútne   postráda   legitimitu a proporcionalitu zásahu do súkromnej sféry sťažovateľa a treba ho kvalifikovať ako stav porušovanie práva na súkromie. Úlohou prokurátora ako orgánu dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní teda bude v intenciách ustanovenia § 90 ods. 3 Trestného poriadku   zabrániť   pokračovaniu   porušovania   označených   základných   práv   sťažovateľa zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom vydaním príkazu na zrušenie ďalšieho uchovávania kompletnej kópie (resp. všetkých kópii) počítačových údajov buď jej zlikvidovaním,   alebo   jej   vrátením   sťažovateľovi.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal prokurátorovi pokračovať v porušovaním základných práv sťažovateľa zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom.

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva,   že   ani   skutočnosť zastavenia   trestného stíhania nemôže byť prekážkou pre konvalidovanie pretrvávajúceho stavu porušovania práv sťažovateľa.   Bude   preto   povinnosťou   prokurátora   pre   účely   vytvorenia   procesných podmienok   umožňujúcich   vykonanie   predmetného   úkonu   aplikovať   v duchu   generálnej klauzuly čl. 152 ods. 4 ústavy výklad relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktorý bude konformný s ústavou a dohovorom.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   obsahujúcej   námietku   porušenia označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru uznesením PPZ SR,   ÚBPK,   OBPK sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 odmietol   ako zjavne neopodstatnenú, a teda v tejto časti porušenie základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru nevyslovil, návrhu   sťažovateľa na zrušenie uznesenia PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 nevyhovel.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010