znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/09-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., zastúpeného advokátom JUDr. T. G., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 37 Rob/717/2005 a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Rob/15/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

2. J. J. náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2009 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním z 20. apríla 2009 doručeným   mu   24.   apríla   2009   ustanoveným   advokátom   JUDr.   T.   G.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Rob/717/2005 a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Rob/15/2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 15. septembra 2005 na Krajskom súde   v   Banskej   Bystrici   ako   vecne   a miestne   nepríslušnom   súde   návrh   na   vydanie platobného rozkazu, ktorý vec postúpil 19. septembra 2005 Okresnému súdu Trenčín. Spis bol doručený tomuto súdu 31. októbra 2005, ktorý 18. apríla 2006 vyzval sťažovateľa na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   následne   požiadal   o oslobodenie   od   platenia súdneho poplatku a okresný súd ho 22. augusta 2006 vyzval na predloženie potvrdenia o jeho osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Sťažovateľ mu doklady doručil 21. septembra 2006, ale okresný súd od tejto doby nekonal.

Od 1. januára 2008 bola vec postúpená v zmysle ustanovení zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) k prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, ktorý do podania sťažnosti ústavnému súdu nekonal.

Právny zástupca sťažovateľa sa po nahliadnutí do spisu ústavného súdu a odpovedi predsedníčky   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   z 2.   apríla   2009   domnieva,   že sťažnosť je opodstatnená a dôvodná aj preto, že predsedníčka v odpovedi konštatovala, že od podania návrhu došlo k prieťahom v konaní obidvomi všeobecnými súdmi.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom oboch všeobecných súdov v označených konaniach k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom takýto záver deklaroval, a tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 132 775,67 €, ako aj náhrady trov konania v sume 289, 74 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   Okresný   súd   Trenčín v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 37 Rob/717/2005 a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Rob/15/2008 porušili jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem   toho,   že   uvádza,   v ktorých   obdobiach   boli   tieto   všeobecné   súdy   nečinné, nikde však ani v doplnení sťažnosti ustanoveným právnym zástupcom nespomína, či proti nečinnosti   obidvoch   konajúcich   súdov   podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v obidvoch namietaných konaniach. Opiera sa len o stanovisko predsedníčky Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, ktorá ústavnému súdu doručila k sťažnosti vyjadrenie, ale ústavnému súdu takýto dôkaz nepredložil.

1. Z opísaného skutkového stavu a spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom ústavný súd síce zistil, že je čiastočne pravdou, že pred Okresným súdom Trenčín a takisto v konaní pred   Okresným   súdom   Nové   Mesto   nad   Váhom   došlo   k ojedinelej   nečinnosti v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ,   ale   tu   je   potrebné   uviesť,   že predovšetkým sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti v predmetných konaniach v záujme aktívnej ochrany svojich práv povinnosť postupovať naznačeným spôsobom. Sťažovateľ však takto nepostupoval, bol úplne nečinný a až v januári 2009, t. j. po viac ako dvoch rokoch a štyroch mesiacoch od zaslania potrebných dokladov k jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (september 2006) podal sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich označených práv postupom všeobecných súdov priamo ústavnému súdu.

V prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za takýto prostriedok s účinnosťou od 1. apríla 2005   sťažnosť   adresovanú   predsedovi   príslušného   súdu   podľa   § 62   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označený   právny   prostriedok,   ktorý   má   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy   prichádzajúcich   orgánov verejnej moci.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, vyžaduje, aby sťažovateľ nielen konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia, ale logicky zahrňuje tiež povinnosť, aby vyčerpal aj všetky iné bežne dostupné možnosti, ktoré sa mu v okolnostiach daného prípadu na dosiahnutie nápravy porušenia alebo ohrozenia jeho práv alebo slobôd zásahom orgánu verejnej   moci   ponúkajú.   To   znamená,   že   sťažovateľ   musí   vyvinúť   aspoň   minimálnu aktivitu,   ktorej   výsledkom   môže   byť   odstránenie   nepriaznivého   stavu,   v ktorom   vidí porušenie svojich   práv,   a až v prípade,   že by ani takýto postup   neviedol   k pozitívnemu obratu v danej veci, môže podať sťažnosť ústavnému súdu.

Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv alebo slobôd.

Postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu preto nemožno podľa ústavného súdu   považovať   za   splnenie   požiadavky   vyčerpania   prostriedkov   v zmysle   § 53   ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ani   z   obsahu   sťažnosti,   ani   z jej   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako neprípustnú.

Navyše   ústavný   súd   poznamenáva,   že   prieťahy   na   Okresnom   súde   Trenčín a Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom spôsobil aj sám sťažovateľ tým, že s podaním návrhu nezaplatil súdny poplatok, resp. nepožiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a jeho návrh, konkrétne petit návrhu, má nedostatky a je v zjavnom rozpore s právnymi   predpismi.   Tento   rozpor   sa   podľa   vyjadrenia   všeobecného   súdu   týka uplatnených   úrokov   z omeškania   vo   výške   15   %   mesačne   (180   %   ročne),   čo   odporuje ustanoveniam § 265, § 369 a § 502 Obchodného zákonníka účinného ešte v období,   za ktoré si túto sankciu uplatňuje. Nebolo preto možné v skrátenom konaní vydať platobný rozkaz, ale postupovať vydaním procesných rozhodnutí. Sťažovateľ sa teda nemalou mierou podieľal na predĺžení tohto konania.

V súčasnom období posledný konajúci súd v právnej veci sťažovateľa po svojom zriadení   (už   od   1.   januára   2008)   začal   konať   (27.   marca   2009   priznal   sťažovateľovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   29.   marca   2009   vydal   uznesenie,   ktorým   vyzval navrhovateľa podľa § 172 ods. 7 OSP, aby oznámil súdu, či súhlasí s vydaním platobného rozkazu len v tej časti, ktorá nie je v rozpore s právnymi predpismi).

To   ale   neznamená,   že   ústavný   súd   sa   už   v budúcnosti   nebude   môcť   zaoberať prípadným porušením označených práv sťažovateľa v uvedenej veci, ak Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nebude ďalej konať o podanom návrhu a sťažovateľ zároveň splní všetky zákonné predpoklady a náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

2. Z priebehu konania ďalej vyplýva, že ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 68/09-13 z 10. marca 2009 ustanovil sťažovateľovi na jeho návrh za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. T. G., ktorý s ustanovením za právneho zástupcu v konaní pred ústavným   súdom   súhlasil.   Ustanovený   právny   zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 289,74 €, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a doplnenie sťažnosti.

Ústavný   súd   prerokoval   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o   priznanie   trov konania na neverejnom zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnená. Trovy konania vzniknuté   účastníkovi   konania   v   konaní   pred   ústavným   súdom   upravuje   osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho. V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho trovy.

Z aplikácie ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V ustanoveniach § 142 až § 151 OSP sú vyjadrené základné princípy postupu súdov v rozhodovaní o náhrade trov konania, a to princíp úspešnosti v konaní a princíp náhrady účelne vynaložených trov konania, ako aj to, že ak sú tu iné dôvody, nemusí súd trovy konania priznať vôbec. Tieto princípy primerane platia aj v prípade konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd posúdil žiadosť právneho zástupcu a zistil, že podanie doplnil neúčelne a nepredložil k sťažnosti také dôkazy, ktoré by viedli ústavný súd k inému rozhodnutiu, teda k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   a   Občianskeho súdneho   poriadku,   ako   aj   uvedeného   skutkového   stavu   veci   ústavný   súd   nepovažoval za odôvodnené a účelné priznať sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v tomto konaní, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (obdobne napr. m. m. II. ÚS 151/06 - rozhodnutie o nepriznaní trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009