znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., nar...., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa   čl.   5   ods.   4, čl.   6   ods.   1   a   ods.   3   písm.   b)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006   a jeho   uznesením   z 11.   júna   2007 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tošs 31/2007 vrátane jeho uznesenia z 22. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2007 doručená sťažnosť M. Š., nar...., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB-Pšv 24/2006 a uznesením špeciálneho súdu z 11. júna 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 31/2007 vrátane jeho uznesenia z 22. júna 2007.

Sťažovateľ je trestne stíhaný vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2006 z 3. októbra 2006 bolo sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   zločin   vydierania   podľa   §   189   ods.   1   a   ods.   2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“) spáchaný formou účastníctva v zmysle § 21 ods. 1 písm. d) nového Trestného   zákona.   Uznesením   vyšetrovateľa   zo 6.   decembra   2006   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-41/BOK-C-2006 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 nového Trestného zákona, pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“), pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 starého Trestného zákona, pre trestný čin hrubého nátlaku   podľa   §   235b   ods.   1   starého   Trestného   zákona   a pre   obzvlášť   závažný   zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. c) nového Trestného zákona.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006 zo 6. decembra 2006 boli obe uvedené trestné konania spojené na spoločné konanie (per analogiam § 21 ods. 3 v spojení   s § 18 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov - ďalej len „Trestný poriadok“) s tým, že konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. ČVS:   PPZ-41/BOK-C-2006.   Súčasne   so   spojením   veci   na   spoločné   konanie   došlo vo vzťahu k sťažovateľovi a ďalším spoluobvineným zo strany orgánov činných v trestnom konaní k zmene právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý im bolo vyšetrovateľom vznesené prvé obvinenie (v konaní pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2006) pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) nového Trestného zákona.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006 zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi   vznesené   ďalšie   obvinenie   pre   obzvlášť závažný zločin   vydierania   podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. c) nového Trestného zákona.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Lehota väzby mu začala plynúť 3. októbra 2006 od 13:10 h.

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 24/2006 zo 16. marca 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 bola lehota trvania sťažovateľovej väzby predĺžená do 3. októbra 2007.

Sťažovateľ   podal   spolu   s ďalším   spoluobvineným   (P.   H.)   prostredníctvom   ich spoločného   obhajcu   25.   mája   2007   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Prokurátor   Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „prokurátor“) žiadosti nevyhovel a 29. mája 2007 ju so svojím stanoviskom (vrátane návrhu na rozhodnutie) predložil sudcovi pre prípravné konanie špeciálneho súdu.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   na   verejnom   zasadnutí   konanom 11. júna 2007 za prítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora uznesením sp. zn. BB-Pšv 24/2006 žiadosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   napadol   označené   rozhodnutie   sťažnosťou,   ktorú   odôvodnil prostredníctvom obhajcu v písomnom podaní z 12. júna 2007. Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí konanom 22. júna 2007 uznesením sp. zn. 1 Tošs 31/2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta: „...NS SR svojím postupom a rozhodnutím sp. zn. 1 Tošs 31/07 zo dňa 22. 6. 2007 v spojení s postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. BB-Pšv 24/06 zo dňa 11. 06. 2007, porušili právo sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva sťažovateľa osobne sa obhajovať podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...).“

Vo   vzťahu   k dôvodom,   na   ktorých   sú   založené   výroky   napádaných   uznesení špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu,   argumentuje   sťažovateľ   tým,   že „...dosiaľ   neboli preukázané   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   existencii väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.  ...“. Zároveň   poukazuje   na arbitrárnosť   napádaných   rozhodnutí,   keďže   podľa   jeho   názoru   v   znení,   v   akom   boli vyhotovené,   sú „...použiteľné   v   ktoromkoľvek   inom   trestnom   konaní...“,   pričom   znenie odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   špeciálneho   súdu   z 11.   júna   2007   je   prakticky totožné   so   znením   odôvodnenia   rozhodnutia   špeciálneho   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá žiadosť o prepustenie z väzby aj vo vzťahu k sťažovateľovmu spoluobvinenému P. H.

V sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu špeciálneho súdu z 11. júna 2007   poukazoval   sťažovateľ   na   povinnosť   súdu   účinne   sa   zaoberať   argumentmi a   dôkaznými   návrhmi   strán,   namietal   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ako aj   nečinnosť   vyšetrovateľa,   prokuratúry   a sudcu   pre   prípravné   konanie,   ktorí   sa   bližšie nezaoberali   tvrdeniami   obhajoby   o   zneužívaní   väzby   na   účely   vynútenia   priznania obvinených v danej trestnej veci zo strany orgánov činných v trestnom konaní, namietal nečinnosť vyšetrovateľa, ktorý „...vôbec nevykonával dôkazy v prospech sťažovateľa, ba dokonca mu neumožnil ani vo veci vypovedať, hoci sa svojho výsluchu výslovne domáhal pri podaní sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 6. 12. 2006...“.

O   predmetnej   sťažnosti   rozhodol   najvyšší   súd   22.   júna   2007   na   neverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu. Najvyšší súd sťažnosť zamietol, pričom   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia „...prakticky   citoval   napadnuté   uznesenie Špeciálneho súdu, keď uviedol, že trestné stíhanie sťažovateľa je dôvodné a vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že sťažovateľ sa uvádzaných trestných činov mal dopustiť“. Zároveň dospel k názoru, že u sťažovateľa sa na   existencii   dôvodov   väzby   nič   nezmenilo,   keďže   konkrétne   skutočnosti   podrobne rozvedené v predchádzajúcich uzneseniach súdov o vzatí do väzby, o predĺžení lehoty jej trvania, ako aj v napadnutom uznesení špeciálneho súdu zakladajú dôvodnú obavu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Najvyšší súd poukázal na potrebu zistenia ďalších konkrétnych skutočností odôvodňujúcich kolúznu väzbu sťažovateľa v ďalšom priebehu konania,   ako   aj   na,   podľa   jeho   názoru,   existujúce   dôvody   preventívnej   väzby. K   skutočnostiam   uvádzaným   obhajobou   sa   podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   bližšie nevyjadril.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že jeho väzba trvala v čase rozhodovania sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu v predmetnej veci už deväť mesiacov.   V takomto   štádiu   je   už   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   týkajúceho   sa preskúmania   zákonnosti   väzby   potrebné   uplatňovať   prísnejšie   kritériá   v porovnaní s kritériami uplatňovanými v počiatočných   štádiách   väzby (v   dobe   rozhodovania   o vzatí do väzby alebo krátko po tom). Podľa sťažovateľa mal sudca pre prípravné konanie, resp. senát najvyššieho súdu v konaní o sťažnosti podrobnejšie špecifikovať skutkové a právne okolnosti odôvodňujúce pokračovanie jeho väzby, pretože «...V napadnutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nie sú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) uvedené vôbec, odkazuje len na „konkrétne skutočnosti podrobne rozvedené v predchádzajúcich   uzneseniach   súdov   o   vzatí   do   väzby   a   predĺžení   lehoty   jej   trvania (nešpecifikuje o ktoré uznesenia konkrétne sa jedná) ako aj v napadnutom uznesení“. Ono napadnuté   uznesenie   Špeciálneho   súdu   opätovne   (v   rozpore   s   vyššie   naznačenou judikatúrou   Ústavného   súdu   SR   ako   aj   ESĽP)   odkazuje   na   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) uvádzané pri vzatí do väzby, ako aj pri predĺžení   lehoty   trvania   väzby   a   zároveň   odkazuje   na   obavu   svedkov   vyjadrenú   v   ich výpovediach (nie je známe ktorí svedkovia mali takúto obavu vyjadriť, navyše subjektívna obava svedka nie je konkrétnou skutočnosťou v zmysle § 71 ods. 1 písm. b)). Uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB - Pšv 24/2006 zo dňa 16.   3.   2007   rovnako   žiadne   konkrétne   dôvody   kolúznej   väzby   neuvádza   a   vo   vzťahu k žiadnemu z obvinených ich neindividualizuje.... Zo žiadneho z procesné zabezpečených dôkazov nevyplýva, že by sťažovateľ vytváral nejaké fiktívne dôkazy zakrývajúce jeho trestnú činnosť alebo že by zahladzoval stopy trestnej činnosti. Zároveň poukazujem na zhodnosť ako uznesení NS SR č. k. 1 Tošs 30/2007 zo dňa 12. 06. 2007, v konaní, v ktorom NS SR rozhodoval vo veci väzby obvineného P. H. a uznesenia 1 Tošs 31/2007 zo dňa 22. 06. 2007 v ktorom NS SR rozhodoval vo veci väzby sťažovateľa.... Ani Špeciálny, ani Najvyšší súd sa nezaoberali kvalitou spisového materiálu, neskúmali, či bolo sťažovateľovi umožnené vyjadriť sa k vzneseným obvineniam, t.j. skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu, či mal rovnako možnosť navrhovať vykonať dôkazy svedčiace v jeho prospech, a či takéto dôkazy   boli,   alebo   prinajmenšom   sú   priebežne   vyšetrovateľom   vykonávané   súbežne   s dôkazmi   svedčiacimi   v   neprospech   sťažovateľa,   t.   j.   či   bola   vôbec   sťažovateľovi   daná možnosť   účinne   sa   brániť   a   teda   aj   „oslabiť“   argumenty   odôvodňujúce   podozrenia   zo spáchania   skutku.   Súdy   sa   vo   svojich   rozhodnutiach   nezaoberali   argumentáciou sťažovateľa, že takáto možnosť mu poskytnutá nebola, v tomto zmysle svoje rozhodnutia neodôvodnili   a   nezohľadnili   takúto   skutočnosť   ani   pri   hodnotení   dôvodnosti   trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi.... V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo obvineného vyjadriť sa na verejnom zasadnutí dňa 11. 06. 2007 nemožno považovať za plnú možnosť   uplatnenia   práva na   osobnú   obhajobu v   trestnom konaní.   Toto   právo spočíva nielen v možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, ale aj právo uvádzať okolnosti, navrhovať a predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a pod., ktoré právo však nie je možné plne a účinne realizovať na verejnom zasadnutí vo veci prejednania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.... Špeciálny súd, rovnako ako ani Najvyšší súd napadnutými uzneseniami a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu   tým,   že   nezabezpečili   sťažovateľovi   možnosť účinne   sa   obhajovať   v   rámci   prípravného   konania,   ktoré   vydaniu   rozhodnutia predchádzalo a v ktorom malo toto svoj podklad, nedoručením vyjadrenia ÚŠP GP SR k návrhu   na   prepustenie   z   väzby,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   až   na   samotnom verejnom zasadnutí rovnako ako jeho obhajcovi ako aj rozhodovaním NS SR o jeho žiadosti v   jeho   neprítomnosti   porušili   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   tak,   ako   sú   vyššie uvedené....“.  

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti rozhodol nálezom tohto znenia: „Špeciálny súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica svojim postupom a rozhodnutím sp. zn. BB - Pšv 24/2006 zo dňa 11. 6. 2007 porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   súvislosti   s   nedostatočným   odôvodnením   citovaných   rozhodnutí   ako   aj   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s porušením práva obvineného osobne sa obhajovať.

Najvyšší súd SR svojim postupom a rozhodnutím sp. zn. 1 Tošs 31/07 zo dňa 22. 6. 2007 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   súvislosti   s   nedostatočným   odôvodnením   citovaných   rozhodnutí   ako   aj   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s porušením práva obvineného osobne sa obhajovať.

Ústavný súd ukladá Špeciálnemu súd v Pezinku prepustiť sťažovateľa ihneď z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančne   zadosťučinenie   vo   výške 300.000,- Sk.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V súlade   s ustanovením   § 25 zákona   o ústavnom   súde   bola sťažnosť sťažovateľa predbežne   prerokovaná   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu.   V rámci samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd k vymedzeniu jeho právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo   vzťahu   k ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný procesný predpis).

V danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k napádanému   uzneseniu   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006   z 11.   júna   2007 domáhať   využitím   opravného   prostriedku   -   sťažnosti   (§   83,   §   185   až   195   Trestného poriadku).   Sťažovateľ   túto   možnosť   využil   a   o jeho   sťažnosti   rozhodoval   najvyšší   súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou iurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu, ktorý vydaniu napádaného uznesenia predchádzal. Najvyšší súd taktiež disponoval právomocou zrušiť napádané rozhodnutie špeciálneho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku].  

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k napádanému   uzneseniu   špeciálneho   súdu   sp.   zn. BB-Pšv 24/2006 z 11. júna 2007 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho súdu, ktorý vydaniu   označeného   rozhodnutia   predchádzal,   disponoval   dostupným   a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností odmietol ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 24/2006 z 11. júna 2007 a procesného postupu špeciálneho súdu, ktorý vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   právomoc   najvyššieho   súdu,   poskytnúť   v súvislosti   s postupom a rozhodnutím   špeciálneho   súdu   ochranu   sťažovateľovým   právam   podľa   ustanovení Trestného poriadku sa právomoc ústavného súdu vzťahuje iba na preskúmanie sťažnosťou napádaného uznesenia   najvyššieho súdu   sp.   zn.   1 Tošs   31/2007   z 22.   júna   2007   a   na preskúmanie ústavnosti procesného postupu najvyššieho súdu predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.

V súvislosti   s ich   preskúmaním   ústavný   súd   samozrejme   prihliadal   k obsahu uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 24/2006 z 11. júna 2007, ako aj na procesný postup špeciálneho   súdu   predchádzajúci   vydaniu   označeného   rozhodnutia,   pretože tieto boli predmetom preskúmania zo strany najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Tošs 31/2007. V tomto ohľade predstavujú procesný postup a rozhodnutia špeciálneho súdu a najvyššieho súdu   v konaní   o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   jeden   celok,   ako   na   to správne poukázal aj sťažovateľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.  

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú predpokladom   na   jej   „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti   väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z nich   je   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej   osoby)   a ani   konaniami   o právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a ods. 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie   všeobecné ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   uznesenia   o predbežnom   prerokovaní   sp.   zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004, III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007). Z rovnakého dôvodu možno obdobný záver vyvodiť aj pokiaľ ide o posúdenie vzájomného vzťahu čl. 50 ods. 3 ústavy   a   ustanovení   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   v prípadoch   konania   a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.

Na   základe   týchto   skutočností odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v konaní   o väzbe   a uvedenými   právami   zaručenými v ústave a v dohovore týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh, ako aj z obsahu predloženého súdneho spisu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 24/06, že sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby tvrdiac, že súdmi ustálený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku „...by v prípade riadneho postupu vyšetrovateľa...“ nebol   daný.   V tejto   súvislosti   argumentoval   tým,   že   uznesením vyšetrovateľa zo 6. decembra 2006 mu bolo vznesené obvinenie z ďalších deviatich skutkov, no napriek tomu ho vyšetrovateľ k uvedeným skutkom kladeným mu za vinu nevypočul. Podľa   sťažovateľa   bolo   z postupu   vyšetrovateľa   zrejmé,   že   sa   okolnosťami   svedčiacimi v prospech sťažovateľa „nemieni zaoberať“ a že v prípravnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu.  

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   nariadil   na   prerokovanie   žiadosti sťažovateľa verejné zasadnutie na 11. jún 2007. Prokurátor predložil 1. júna 2007 sudcovi pre prípravné konanie plán procesných úkonov vyšetrovateľa v sťažovateľovej trestnej veci a 8. júna 2007 listinné dôkazy týkajúce sa plánovaného výsluchu sťažovateľa, ktoré malo byť 7. júna 2007, avšak z dôvodu premiestnenia sťažovateľa do Ústavu na výkon väzby Banská   Bystrica   v súvislosti   s predvedením   na   verejné zasadnutie   špeciálneho súdu   sa neuskutočnil.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   prerokoval   žiadosť   sťažovateľa na verejnom zasadnutí 11. júna 2007 za účasti prokurátora, sťažovateľa a jeho obhajcu. Sťažovateľ   v   rámci   vypočutia   sudcom   pre   prípravné   konanie   uviedol: „Sudcovi   pre prípravné konanie chcem uviesť toľko, že ja už deväť mesiacov sedím vo vyšetrovacej väzbe, pričom vyšetrovateľ za mnou nebol, aby som sa mohol vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mi kladú za vinu. Tento postup vyšetrovateľa považujem za porušenie práva na obhajobu a spravodlivý   proces.   Ja   už   vyšetrovateľovi   neverím   a neverím   ani   prokuratúre. V prípravnom   konaní   sa   už   k veci   nevyjadrím   a budem   vypovedať   len   na   hlavnom pojednávaní. Viac nemám, čo by som uviedol.“

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby uznesením sp. zn. BB-Pšv 24/2006 z 11. júna 2007 zamietol s tým, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v čase uvalenia väzby existoval a naďalej trvá, čo odôvodnil nasledovne :

«...   Podozrenie   zo   spáchania   stíhaných   skutkov   u   obvineného   M.   Š.   aj   naďalej pretrváva   a   je   preukazované   dostatočným   spôsobom   na   základe   dôkazov,   ktoré   sú zabezpečené   v   spisovom   materiály.   O   dôvodnosti   vedeného   trestného   stíhania   svedčia najmä výpovede svedkov P. P., R. M., M. Č. a ďalších, ktorí už boli v danej veci vypočutí a opísali   priebeh   jednotlivých   skutkov,   na   ktorých   sa   mali   obvinení   podľa   uznesení vyšetrovateľa   ako   členovia   zločineckej   skupiny   podieľať.   Tomuto   záveru   nasvedčujú   aj výsledky   vykonaných   domových   prehliadok   a   ostatné   listinné   dôkazy,   ktoré   boli   v doterajšom priebehu vyšetrovania orgánmi prípravného konania zadovážené. V trestnom spise zabezpečený súhrn dôkazov je na takej úrovni, aby v rovine určitej rozumnej istoty bolo možné prijať záver, že obvinený sa s najväčšou pravdepodobnosťou dopustil spáchania skutkov, ktoré majú zákonné znaky trestných činov podľa osobitnej časti Trestného zákona. Doposiaľ   zabezpečené   a   vo   vyšetrovacom   spise   nazhromaždené   dôkazy   nasvedčujú   pre skutkový záver, že obvinený M. Š. s doposiaľ nezistenými osobami postupne vytváral a štrukturálne formoval zločineckú skupinu, neskôr nazývanú „Páni Záhoria“, ktorá na území trnavského a bratislavského kraja pôsobila až do súčasného obdobia s cieľom páchania zločinov tak, aby tým získali majetkový a finančný prospech, najmä spôsobom vydierania, hrubého nátlaku, podvodmi, vyhrážkami a ujmou na zdraví. Rozsah činnosti a plánovanie určoval M. Š., ktorý mal jednotlivými úlohami poverovať podriadených členov zločineckej skupiny. V súčasnom štádiu trestného konania nie je nevyhnutné, aby vina obvineného bola zo zadovážených dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Ďalšie vyšetrovanie v tejto trestnej veci   preukáže bližšie konkrétnu mieru, akou   sa jednotliví obvinení   podieľali   na   fungovaní   zločineckej   skupiny   založenej   bezpochyby   za   účelom dosiahnutia zisku....

Sudca pre prípravné konanie po preštudovaní predloženého spisového materiálu a podanej žiadosti dospel k záveru, že u obvineného M. Š. aj naďalej trvá väzobný dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku tak, ako bolo konštatované pri jeho vzatí do väzby a aj pri predĺžení lehoty trvania väzby súdmi prvého a druhého stupňa.   Viacerí   svedkovia   sa   vo   svojich   výpovediach   vyjadrili,   že   majú   obavy,   aby výpoveďou proti obvinenému M. Š. neohrozili seba alebo svojich blízkych. Aj so zreteľom na obvinenie, ktoré bolo obvinenému M. Š. vznesené 17. 04. 2007 za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. c) Tr. zák. je dôvodné predpokladať, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by došlo medzi ním a ostatnými členmi zločineckej skupiny a ďalšími páchateľmi k vzájomnému kontaktu s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov prípadne spoluobvinených v záujme odstránenia alebo ovplyvnenia dôkazov,   ktoré   svedčia   v   jeho   neprospech   a   usvedčujú   ho   z páchania   stíhanej   trestnej činnosti.

Prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Dôvody,   na   ktorých   bola   predložená   žiadosť   o prepustenie z väzby postavená, nie sú takého rázu. aby boli podkladom na zmenu názoru súdu pokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a zásadným spôsobom ho nespochybnili. Dôvody, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby, trvajú v nezmenenom rozsahu.

Sudca pre prípravné konanie preskúmal dôvodnosť väzby aj z hľadiska plynulosti vedenia trestného stíhania, keď väzba obvineného by mala trvať len po dobu nevyhnutne potrebnú na dosiahnutie účelu trestného konania.... Vyšetrovacie úkony sú vykonávané priebežne bez zbytočných prieťahov, vyšetrovanie prebieha plynulo. Od vzatia obvineného do väzby boli vykonané viaceré úkony, predovšetkým výsluchy svedkov a obvinených ale aj znalecké dokazovanie a iné. Tieto skutočnosti je možné zistiť z predloženého spisového materiálu. V posudzovanej trestnej veci ide o závažnú a úmyselnú trestnú činnosť, páchanú organizovaným   spôsobom   formou   zločineckej   skupiny,   kde   trestne   stíhaných   je   až   17 obvinených   a   úkony   v   rámci   Trestného   poriadku   sú   náročné   z   hľadiska   dokazovania. Reagujúc na vyjadrenia obvineného... sudca pre prípravné konanie považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že počas určitého časového obdobia nebol vykonaný výsluch tohto obvineného ešte neznamená,   že vyšetrovanie neprebieha plynulo,   najmä keď vo veci je obvinených už 17 osôb a okrem výsluchov sú zabezpečované aj iné dôkazy podľa Trestného poriadku.

Len pre úplnosť, sudca pre prípravné konanie poukazuje na to, že obvinený tak pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby, ako aj pri jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, mal možnosť sa ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu vyjadriť, avšak toto svoje právo nevyužil, a preto jeho argumentácia ohľadne porušenia jeho práv v súvislosti s nemožnosťou vypovedať vo vzťahu k vzneseným obvineniam, neobstojí....»

V odôvodnení   sťažnosti   z 12.   júna 2007   proti   predmetnému   uzneseniu   sudcu   pre prípravné konanie špeciálneho súdu obhajca sťažovateľa zopakoval podstatu argumentov proti ďalšiemu trvaniu väzby, ktoré boli uvedené už v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Zároveň namietol, že závery napádaného rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie z 11. júna 2007 týkajúce sa pretrvávania väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   sú   nepodložené. Podľa   názoru   obhajcu „...sa na preukázanie tohto dôvodu väzby vyžaduje preukázanie dokonaného konania obvineného, ktorým pôsobil na konkrétnych   svedkov,   znalcov   alebo spoluobvinených,   alebo   inak   konkrétnym   spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie“.    

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: «...   Najvyšší   súd Slovenskej republiky najskôr považuje za potrebné uviesť, že trestné stíhanie obvineného M. Š. pre skutky právne posúdené spôsobom uvedeným v uzneseniach o vznesení obvinenia je dôvodné, keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že obvinený M. Š. sa mal dopustiť týchto trestných činov.

Vzhľadom k tomu procesný postup vyšetrovateľa vedúci k trestnému stíhaniu tohto obvineného bol dôvodný a v súlade so zákonom.

Rovnako podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nič nezmenilo na dôvode   väzby   u   obvineného   M.   Š.,   keďže   konkrétne   skutočnosti   podrobne   rozvedené   v predchádzajúcich uzneseniach súdov o vzatí do väzby a predĺžení lehoty jej trvania ako aj v napadnutom   uznesení,   na   ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky   poukazuje,   zakladajú dôvodnú obavu z konania uvedeného v tomto ustanovení.

V   tejto   súvislosti   je   treba   však   poznamenať,   že   vzhľadom   na   štádium   trestného stíhania a stav vykonaného dokazovania dôvod tzv. kolúznej väzby, pokiaľ nebudú zistené iné konkrétne skutočnosti, postupne zaniká. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že u obvineného M. Š. vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný, najmä z hľadiska časového obdobia, po ktorú mala byť páchaná, rozsah skutkov a motív jeho konania, je už v tejto dobe daný dôvod aj tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pre ktorý sa mu bude musieť väzba rozšíriť, resp. zmeniť.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného M. Š. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietol....»

Všeobecné   súdy   dosiaľ   uzavreli,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   existuje   dôvodné podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti,   z ktorej   bol   obvinený,   spočívajúcej vo vytvorení a riadení zločineckej skupiny, ktorá sa mala počas obdobia niekoľkých rokov dopúšťať   závažných   trestných   činov   násilnej   povahy   s cieľom   dosiahnuť   majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy mali byť páchané systematicky, plánovane a organizovane väčšou skupinou osôb,   ktoré   mal   riadiť   práve   sťažovateľ.   Podľa   súdov   tvorili   tieto   osoby   skupinu s „určenými vnútornými vzťahmi“, „väzbami a štruktúrou“ zahŕňajúcou rozdelenie úloh medzi   jednotlivými   členmi.   Podstata   vyšetrovaných   trestných   činov   mala   spočívať v používaní násilia alebo hrozby násilia, či inej ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom   získať   od   nich   majetkový   a finančný   prospech.   Obvinení   mali   na   dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať voči poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické   násilie   či   poškodzovanie   majetku   (napr.   hádzaním   zápalných   fliaš).   V čase rozhodovania súdov bol sťažovateľ podozrivý, že tieto aktivity riadil. Ako príklad možno uviesť   podozrenie   (uvádzané   v jednom   zo   vznesených   obvinení),   že   sťažovateľ   vydal v septembri 2003 príkaz podriadeným členom zločineckej skupiny, aby bola poškodenému M. M. spôsobená ťažká ujma na zdraví (príkaz mal znieť „...rozbiť na kašu...“) za to, že M. M. mal spolupracovať s políciou pri odhaľovaní, resp. objasňovaní aktivít uvedenej zločineckej   skupiny.   Na   základe   tohto   pokynu   mal   byť   poškodený   22.   septembra   2003 v Skalici prepadnutý a zbitý basebalovými palicami.  

Na základe uvedených skutočností zotrvali sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd v tomto smere svoje rozhodnutia (uznesenia z 11. júna 2007 a z 22. júna 2007) dostatočne odôvodnili, poukážuc zároveň na podrobnejšie odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa o vzatí sťažovateľa do väzby a o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   v predmetnej   trestnej   veci   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   iba   raz (v októbri 2006) a v období do júna 2007 bolo rozhodované o predĺžení lehoty trvania jeho väzby v prípravnom konaní taktiež iba raz (na základe návrhu prokurátora zo 6. marca 2007),   nemožno   akceptovať   sťažovateľovu   argumentáciu   týkajúcu   sa   nedostatočnej identifikácie rozhodnutí, na odôvodnenie ktorých sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu   v   uznesení   z 11.   júna   2007   a najvyšší   súd   v uznesení   z 22.   júna 2007   poukázali. Z okolností prípadu je zrejmé, že ide o uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 a uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv   24/2006   zo   16.   marca   2007   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007.

V odôvodnení uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006   zo   16.   marca 2007,   ktorým   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania sťažovateľovej   väzby   do   3.   októbra   2007,   sa   okrem   iného   uvádza: „...je   dôvodné predpokladať,   že   v prípade   prepustenia   obvinených   na   slobodu   by   došlo   medzi   nimi a ostatnými   členmi   zločineckej   skupiny   a ďalšími   páchateľmi   k vzájomnému   kontaktu s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov v záujme odstránenia alebo ovplyvnenia dôkazov, ktoré   svedčia   v ich   neprospech   a usvedčujú   ich   z páchania   stíhanej   trestnej   činnosti  ... V tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   M.   Š.   mal   mať   vedúce   postavenie v zločineckej skupine spolu s P. H., ktorý mal upresňovať jeho pokyny pre ostatných členov skupiny... Hodnotiac dôvodnosť zotrvania obvinených vo väzbe v kontexte závažnosti ich konania,   nemožno   podceniť   ani obsah   svedeckej   výpovede   poškodeného   P.   P.,   ktorému malo byť vyhrážné fyzickou ujmou a ani reálnosť obavy z možného ovplyvňovania ostatných spoluobvinených, ktorí mali byť členmi zločineckej skupiny, ktorá v danom regióne pôsobila okolo 5 rokov, keď neboli stotožnení všetci páchatelia trestných činov, na ktorých sa mala svojou činnosťou podieľať.... obvinení M. Š., P. H., M. M. a R. Z. by mohli kontaktovať doposiaľ   nestotožnených   členov   a páchateľov   trestnej   činnosti   za   účelom   pôsobenia   na svedkov,   prípadne   za   účelom   zosúladenia   svojej   obhajoby   v trestnom   konaní,   čím   by podstatne   marili   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Uvedené okolnosti vo svojom súhrne tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodnú obavu predpokladanú v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por....“

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 sa v uvedených súvislostiach konštatuje: „...Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   b/   Tr.   por.,   tak   tento   dôvod   je   daný   ak   z konania   obvineného   alebo   z iných konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Nie   je   teda   potrebné,   aby   sa   obvinení   aj   dopustili   konania,   ktoré   má   znaky   uvedené v citovanom   ustanovení   Trestného   poriadku.   Takéto   konanie   je   dôvodom   na   väzbu   iba v prípade opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por. Najvyšší súd však považuje za potrebné pripomenúť, že v predmetnej trestnej veci sú všetci obvinení stíhaní za zločiny založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Tr.   zák. a vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., pričom skutky majú všetky znaky organizovaného   zločinu.   Pre   tieto   skutky,   tak   ako   sú   uvedené   v uzneseniach   o vznesení obvinenia,   je   charakteristický   prvok   hrozby   násilím   a aj   konkrétneho   násilia   (napr. ublíženie na zdraví alebo používanie zápalných fliaš) voči poškodeným. Tieto skutočnosti sú tými konkrétnymi dôvodmi, ktoré odôvodňujú obavu z kolúznej činnosti všetkých štyroch obvinených tak, ako to podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia sudca pre prípravné konanie.“

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007 na citované konkrétne   skutočnosti   týkajúce   sa   existencie   kolúzneho   dôvodu   sťažovateľovej   väzby poukázal odkazom na podrobnejšie odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa o vzatí sťažovateľa do väzby a o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby. Zároveň poukázal   na   odôvodnenie   preskúmavaného   uznesenia   sudcu   pre   prípravné   konanie z 11. júna   2007,   s obsahom   ktorého   sa   stotožnil.   V tomto   kontexte   možno   akceptovať stručnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007, keďže nie je prejavom jeho arbitrárnosti.

Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani právny názor špeciálneho súdu a najvyššieho súdu v danej veci, že existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyžaduje [na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou   pravdepodobnosťou   mohol   v prípade   ponechania   na   slobode   konania   kolúznej povahy dopustiť.

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže   byť obvinený   vzatý   do   väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob páchania trestnej činnosti, z ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúci úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom na hrozbu   vyplývajúcu   z trestného   stíhania)   pokúšal   pôsobiť   na   svedkov,   spoluobvinených prípadne   ďalších   dosiaľ   nestotožnených   spolupáchateľov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Podobnosť odôvodnenia rozhodnutí špeciálneho súdu a najvyššieho súdu ohľadne ďalšieho   trvania   sťažovateľovej   väzby   a väzby   jeho   spoluobvineného   P.   H.,   ktorú sťažovateľ pred ústavným súdom namietal ako jeden z dôvodov tvrdenej protiústavnosti napádaných   rozhodnutí,   možno   rozumne   odôvodniť   obdobným   postavením   oboch obvinených   v hierarchii   a štruktúre   zločineckej   skupiny,   ktorej   členmi   mali   byť   podľa pretrvávajúceho dôvodného podozrenia s tým, že sťažovateľ mal „...mať vedúce postavenie v zločineckej skupine spolu s P. H., ktorý mal upresňovať jeho pokyny pre ostatných členov skupiny...“. V tomto smere možno podporne poukázať aj na zhodnosť, resp. podobnosť dôvodov   uvedených   spoločným   obhajcom   oboch   obvinených   (vo   vzťahu   ku   každému z nich) v žiadosti o prepustenie z väzby a v sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu z 11. júna 2007. Jediným významnejším rozdielom v tomto smere bola námietka o podozrení zo zneužívania väzby orgánmi činnými v trestnom konaní na vynútenie priznania obvinených, ktorá bola založená na tvrdení o návšteve obvineného P. H.   príslušníkmi   Policajného   zboru   vo   väzbe   v neprítomnosti   jeho   obhajcu.   Vo   vzťahu k osobe sťažovateľa však v tomto smere nebola zo strany obhajcu ani zo strany sťažovateľa (pri vypočutí na verejnom zasadnutí pred sudcom pre prípravné konanie) uvedená žiadna konkrétna   okolnosť   ani   skutočnosť,   na   ktorú   by   bolo   možné   v odôvodnení   súdneho rozhodnutia reagovať.  

Súdy sa taktiež zaoberali dôvodnosťou a primeranosťou sťažovateľovej väzby (doba jej trvania dosahovala v júni 2007 deväť mesiacov) z hľadiska plynulosti trestného konania. Rozsah   a charakter   úkonov   prípravného   konania   realizovaných   v sťažovateľovej   trestnej veci,   ako   vyplývajú   z vyšetrovacieho   spisu,   vylúčil   podľa   názoru   sudcu   pre   prípravné konanie   špeciálneho   súdu   záver,   že by orgány   činné   v   trestnom   konaní   nepostupovali v predmetnej veci s náležitou starostlivosťou a rýchlosťou, resp. že by väzba sťažovateľa sledovala odlišný cieľ ako zabezpečenie dosiahnutia účelu trestného stíhania, t. j. náležitého vyšetrenia   okolností   zakladajúcich   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov a v prípade, že to výsledky vyšetrovania budú dostatočne odôvodňovať, vznesenia obžaloby a   postavenia   obvineného   pred   súd.   V prospech   uvedeného   záveru   svedčí   okrem   iného skutočnosť,   že   od   predchádzajúceho   preskúmavania   zákonnosti   ďalšieho   trvania sťažovateľovej väzby (na základe návrhu prokurátora na jej ďalšie predĺženie v marci 2007) uplynula doba necelých troch mesiacov, počas ktorej došlo k objasneniu ďalších skutočností významných pre trestné konanie, dôsledkom čoho bolo rozšírenie obvinenia sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa zo 17. apríla 2007.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007 a jeho procesný postup   v predmetnej   veci   v spojení s procesným   postupom   sudcu   pre   prípravné   konanie špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-Pšv 24/2006 vrátane jeho uznesenia z 11.   júna   2007,   nemožno   kvalifikovať   ako   protiústavné   ani   v súvislosti   s námietkou sťažovateľa   o porušení   jeho   práva   na   obhajobu   postupom   vyšetrovateľa   v prípravnom konaní. Sťažovateľ   poukazoval na skutočnosť,   že   vyšetrovateľ   do   dňa   podania   žiadosti o prepustenie   z väzby   nerealizoval   jeho   výsluch   k časti   skutkov   kladených   mu   za   vinu a uvedených   v uznesení   o vznesení   obvinenia   zo   6.   decembra   2006.   O tento   výsluch sťažovateľ požiadal   pri podaní sťažnosti   proti označenému rozhodnutiu. V situácii, keď vyšetrovanie v sťažovateľovej veci nebolo ukončené, vykonávalo sa rozsiahle dokazovanie, prokurátor predložil dôkazy, že orgány činné v trestnom konaní plánujú uskutočniť uvedený výsluch sťažovateľa, pričom ten mal možnosť vyjadriť sa k veci priamo pred sudcom pre prípravné   konanie   (na   verejných   zasadnutiach   16.   marca   2007   a 11.   júna   2007),   ktorú nevyužil a obhajoba neuviedla žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti svedčiace o tom, že by jej   bolo   v rámci   prípravného   konania   bránené,   resp.   znemožňované   podávať   písomné vyjadrenia,   robiť   návrhy   či   navrhovať,   predkladať   a obstarávať   dôkazy   v sťažovateľov prospech,   nemožno   považovať   za   arbitrárny   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého argumenty   uvádzané sťažovateľom   nie sú   takého charakteru, aby „boli   podkladom   pre zmenu názoru súdu“ o opodstatnenosti a zákonnosti ďalšieho trvania väzby.

V súvislosti s procesným postupom sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu v konaní   o sťažovateľovej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   a nadväzujúcim   procesným postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tošs   31/2007   namietal sťažovateľ porušenie svojich práv zaručených v ústave a v dohovore doručením stanoviska prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby (podanej 25. mája 2007) až na verejnom zasadnutí špeciálneho súdu (11. júna 2007) a rozhodovaním najvyššieho súdu v druhom stupni v neprítomnosti sťažovateľa bez jeho osobného vypočutia.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   rešpektovanie   základných   práv   fyzickej   osoby podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   v prípadoch,   ak   je   pozbavená   osobnej   slobody   väzbou, nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby.

Osoba   vo   väzbe   musí   mať   v každom   prípade   možnosť   predložiť   súdu   argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa   jej   dôvodnosti   a zákonnosti.   Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa   k tvrdeniam protistrany (prokurátora) ohľadne odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Za týmto účelom jej musí byť poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu (pokiaľ o to požiada), pričom jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania).

Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie   kontradiktórnej   povahy   konania   a rešpektovanie   princípu   „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c)   dohovoru,   je   aj   osobná   prítomnosť   obvineného   v   konaní   pred   súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06)   a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   na rešpektovanie   základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   nemusí   v každom   jednotlivom   prípade   predstavovať ústavné nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a princípu   „rovnosti   zbraní“   (napr.   III.   ÚS   34/07,   III.   ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť   osobnej   prítomnosti   obvineného   pred   súdom   v takomto   konaní   je potrebné   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06).

V posudzovanom   prípade   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   uznesením   sudcu   pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu podľa v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Senica rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby za účasti sťažovateľa po jeho vypočutí.

Lehota   trvania   sťažovateľovej   väzby   bola   neskôr   predĺžená   do   3.   októbra   2007 uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006 zo   16.   marca   2007   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tošs   5/2007 z 28. marca 2007. Sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení sťažovateľovej väzby na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa a po jeho vypočutí.

Sťažovateľ   podal   po   dvoch   mesiacoch   (25.   mája   2007)   žiadosť   o prepustenie z väzby. Prokurátor žiadosti nevyhovel a predložil ju so svojím stanoviskom sudcovi pre prípravné konanie. Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu na verejnom zasadnutí konanom 11. júna 2007 za prítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora uznesením sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006   žiadosť   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   ani   jeho   obhajca oneskorenosť doručenia písomného stanoviska prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby v priebehu verejného zasadnutia nenamietali. Nepožiadali ani o odročenie zasadnutia na čas nevyhnutne potrebný na oboznámenie sa s jeho obsahom.

Vzhľadom   na   svoju   osobnú   účasť   na   verejnom   zasadnutí   11.   júna   2007   mohli sťažovateľ   a jeho   obhajca   významným   spôsobom   zasiahnuť   do   jeho   priebehu.   Mali možnosť   predložiť   súdu   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   zákonnosti   a opodstatnenosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby a v prípade aktívneho využitia svojich procesných práv uplatniť vplyv aj na procesnú stránku konania (čo neurobili).

Sťažovateľ   napadol   prvostupňové   rozhodnutie   sťažnosťou,   ktorú   odôvodnil prostredníctvom   obhajcu   v písomnom   podaní   z 12.   júna   2007.   V rámci   odôvodnenia označenej   sťažnosti   však   oneskorenosť   doručenia   písomného   stanoviska   prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby v priebehu verejného zasadnutia nenamietal. Najvyšší súd na   neverejnom   zasadnutí   konanom   22.   júna   2007   bez   účasti   strán   uznesením   sp.   zn. 1 Tošs 31/2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Vychádzajúc z uvedených zistení dospel ústavný súd k názoru, že v priebehu väzby sťažovateľa   bola   procesná   záruka   spočívajúca   v jeho   možnosti   byť   osobne   prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby v primeraných časových intervaloch.

Sťažovateľ o vypočutie v konaní pred najvyšším súdom nežiadal a zostal pasívny aj vo vzťahu k údajne oneskorenému doručeniu písomného stanoviska prokurátora k žiadosti o prepustenie   z väzby,   na   ktoré   mal   možnosť   reagovať   tak   na   verejnom   zasadnutí špeciálneho   súdu,   ako   aj   v sťažnosti   podanej   proti   jeho   uzneseniu   z   11.   júna   2007. Sťažovateľ však svoje námietky v tomto smere uplatnil až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade preto   neposudzuje   správnosť   procesného   postupu   či   skutkových   a   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej moci s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).

V kontexte   uvedených   skutočností,   prihliadajúc   na   obsah   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 25. mája 2007, na obsah odôvodnenia sťažnosti v písomnom podaní z 12. júna 2007, ako aj na dôvody, o ktoré sa opiera uznesenie špeciálneho súdu z 11. júna 2007 a uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna 2007 v posudzovanej veci, dospel ústavný súd k záveru, že procesný postup sudcu pre prípravné konanie a najvyššieho súdu v rámci   konania   o väzbe   neodňali   sťažovateľovi možnosť   predložiť   súdu   argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa   ku všetkým   okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti a z hľadiska celkového posúdenia ho ani neuviedli do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s prokurátorom.

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti k záveru,   že   jej   obsah   neumožňuje   po   prípadnom   prijatí   na   ďalšie   konanie   dôvodne očakávať záver o porušení práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy alebo v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu v konaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a nadväzujúcim procesným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 31/2007 vrátane jeho uznesenia z 22. júna 2007. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008