znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť mestskej časti Bratislava - Ružinov, Bratislava, Mierová 21, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. I. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 51/03 z 30. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   mestskej   časti   Bratislava   -   Ružinov o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2005 doručená sťažnosť mestskej časti Bratislava - Ružinov, Bratislava, Mierová 21 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ing. I. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. Sž-o-NS 51/03 z 30. septembra 2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Namietaným rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 51/03 z 30. septembra 2004 najvyšší súd ako   odvolací   súd   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   žalovanému   Úradu   pre   verejné obstarávanie v Bratislave (ďalej len „Úrad“) v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci verejného   obstarávania   potvrdil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   113/02 z 25. februára   2003,   ktorým   tento   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľa   proti   Úradu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   tohto   Úradu   č.   153-P-2002   z 13.   júna   2002. Preskúmavaným rozhodnutím Úrad zmenil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 179-900/3/2001 z 30. mája 2001 tak, že sťažovateľovi podľa § 23 ods. 1 písm. f) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   263/1993   Z.   z.   o verejnom   obstarávaní tovarov, služieb   a verejných   prác   (Zákon   o verejnom   obstarávaní)   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) uložil pokutu 104 112 Sk za uzavretie zmluvy o verejnom   obstarávaní   metódou   priameho   zadania   bez   splnenia   podmienok   na   jeho použitie.

Predmetom tohto obstarávania boli stavebné práce technickej infraštruktúry stavby Polyfunkčný bytový komplex, Papraďová ulica v Bratislave, na ktoré sťažovateľovi boli poskytnuté finančné prostriedky   zo štátneho   rozpočtu.   Úrad uplatnil voči   sťažovateľovi sankciu, pretože tento   údajne neuskutočnil   pred   uzavretím   zmluvy na dodávku   prác na vybudovanie infraštruktúry stavby, na ktorú boli použité prostriedky zo štátneho rozpočtu, verejnú súťaž, hoci mu táto povinnosť vyplývala z § 6 ods. 1 písm. b) a c), prípadne § 6 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, účinného v čase uskutočnenia výberového konania (teda   najneskôr   5.   decembra   2000   z dôvodu,   že   sťažovateľ   uzavrel   zmluvu   o verejnom obstarávaní   metódou   rokovacieho   konania   bez   zverejnenia   na   predmet   obstarávania „stavebné práce na objektoch technickej infraštruktúry“, ktorého výsledok bol oznámený 5. decembra 2000 v Obchodnom vestníku č. 29/2000).

Sťažovateľ namietal, že v procese realizácie tejto stavebnej akcie nemal postavenie obstarávateľa,   jeho   úloha   bola   len   doplnková   a obmedzená   výhradne   na   infraštruktúru, ktorej financovanie súkromnou stavebnou firmou nepovažoval za správne. Svoju činnosť opieral   o zmluvu   o spolupráci   z augusta   1998   so   spoločnosťou   MALSTAV,   s.   r.   o., Bratislava   ako   zhotoviteľom   stavby   (stavebníkom).   Podľa   sťažovateľa   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nebralo do úvahy tú skutočnosť, že aj rozpočtové pravidlá rozlišujú medzi výdavkami na štátne objednávky, na ktoré sa aplikuje zákon o verejnom obstarávaní   a dotáciami   zo   štátneho   rozpočtu,   ktoré   sa   poskytujú   prostredníctvom finančných transferov, teda nie zmluvne. V súvislosti s tým sťažovateľ uviedol, že obe časti sumy, ktorú spoločnosť MALSTAV, s. r. o. (jej právny nástupca SBD KREDIT Bratislava), dostala   na   vybudovanie   infraštruktúry,   tvorili   dotácie,   a to   jedna   štátna   (z   Ministerstva výstavby   a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky)   a druhá   z mestskej   časti   (od sťažovateľa).   Uzavretie   zmluvy   považoval   sťažovateľ   len   za   formálnu   záležitosť   kvôli kontrole   financujúcej   banky.   Týmito   a ďalšími   argumentmi   uvedenými   v sťažnosti sťažovateľ odôvodňoval absenciu verejnej súťaže v tomto procese, ktorá podľa neho ani nemohla byť vyhlásená, pretože chýbali vecné predpoklady pre takýto postup.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, argumentmi v ňom obsiahnutými, ktoré on považuje za nezákonné, sa zasiahlo do jeho základných práv podľa čl. 46 ústavy. Podľa sťažovateľa sa všeobecný súd nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, rozhodnutie najvyššieho súdu nepovažuje za súladné s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Poukázal pritom aj na nesúlad súdom prijatých právnych záverov s reálnym skutkovým stavom vo veci.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   všetky   tri   rozsudky   najvyššieho   súdu (sp. zn. Sž-o-NS 51/03 z 30. septembra 2004, sp. zn. 4 Sž 113/02 z 25. februára 2003, sp. zn. 4 Sž 116/01 z 26. februára 2002) a obe rozhodnutia Úradu (č. 153-P-2002 z 13. júna 2002   a č.   216-P/08-2001   z 2.   augusta   2001)   a zakázal   pokračovanie   v porušovaní základného práva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia súdnej ochrany sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia odvolacieho najvyššieho súdu, ktorým bolo   potvrdené   zamietnutie   žaloby   sťažovateľa   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Úradu č. 153-P-2002 z 13. júna 2002. Sťažovateľ v podstate argumentoval tým, že príslušný súd   sa   v konaní   o jeho   veci   pridržiaval   takého   výkladu   ustanovení   zákona   o verejnom obstarávaní, ktorý viedol k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   44/03).   Inými   slovami,   právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o postupe sťažovateľa ako žalobcu pri použití prostriedkov zo štátneho rozpočtu na výstavbu infraštruktúry bytového domu na Papraďovej   ulici   v Bratislave,   sankcionovaného   Úradom   ako   správnym   orgánom,   sú zlučiteľné s vyššie uvedeným článkom ústavy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré   by   mohli   spochybniť právne   závery   najvyššieho   súdu   o   existencii   a relevantnosti dôvodov,   na   základe   ktorých   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   (vo   veci   preskúmania rozhodnutia Úradu ako správneho orgánu), alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Najvyšší   súd   mal   dostatočným   spôsobom   preukázané,   že   sťažovateľ   porušil ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní tým, že ešte pred poskytnutím dotácie uzavrel zmluvu   na   dodávku   prác   na   vybudovanie   infraštruktúry   stavby,   na   ktorú   boli   použité prostriedky zo štátneho rozpočtu vo verejnom obstarávaní metódou priameho zadania bez toho, aby pre takýto postup boli splnené podmienky. Prípadné nesprávne citovanie právnych predpisov   v preskúmavanom   rozhodnutí   Úradu   najvyšší   súd   považoval   len   za   procesné pochybenie nemajúce vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto podľa jeho názoru neodôvodňovalo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, napáda   vecnú   nesprávnosť   rozhodnutia,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ ničím nepreukázal, že prípadná vecná nesprávnosť by bola v okolnostiach prípadu i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v danom prípade v tom čase platného zákona o verejnom obstarávaní – od 1. 1. 2000 zákon č. 263/1999 Z. z.) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom   najvyšším   (odvolacím)   súdom   takéto nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných v napadnutom   rozsudku   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ústavy. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Z týchto dôvodov   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005