znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 68/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Ľ.   T.,   bytom   Z., zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   Ž.   n.   H.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 635/99 na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   635/99 p o r u š i l   základné právo Ľ. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ľ. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Spišská Nová Ves   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ľ. T. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. S., Advokátska kancelária, Ž. n. H., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ľ. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 68/04-28 z 3. marca 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ľ.   T.,   bytom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) z 22. novembra   2003   doplnenú   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   14.   januára   2004 splnomocneným právnym zástupcom sťažovateľa podaním z 28. januára 2004.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 635/99.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že v roku 1999 podal na okresnom súde návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal zníženia výživného proti svojim plnoletým deťom Z. T. (ďalej aj „odporkyňa v I. rade“), a R. T., (ďalej aj „odporca v II. rade“). Okresný súd rozhodol vo veci už dvakrát, a to rozsudkom z 13. decembra 2000 a rozsudkom z 1. júna 2001. V oboch prípadoch však na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ako súd odvolací) prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Predmetné   konanie   nie   je   preto   stále   právoplatne skončené. Okresný súd zapríčinil podľa sťažovateľa zbytočné prieťahy v uvedenom konaní v období od podania návrhu na začatie konania (júl 1999) do novembra 2000 a v období od marca 2001 (po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach a vrátení veci na ďalšie konanie) až do podania sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 96 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo 14.   januára   2004   vyjadril k sťažnosti sťažovateľa podaním sp. zn. Spr. 2052/04 z 29. januára 2004, v ktorom uviedol prehľad   priebehu   predmetného   konania,   pričom   na   základe   ním   uvedených   skutočností (poukazujúc   predovšetkým   na   nečinnosť   účastníkov   uvedeného   konania „vrátane navrhovateľa,   ktorý   sa   nedostavil   na   žiadne   z vytýčených   pojednávaní“ a   väčší   rozsah dokazovania v zmysle „pokynov v uzneseniach odvolacieho súdu“) navrhol, aby ústavný súd sťažnosť zamietol.

Okresný súd súčasne so svojím vyjadrením k sťažnosti predložil ústavnému súdu na základe   jeho   žiadosti   spis   týkajúci   sa   označeného   konania.   Následne   v   liste   sp.   zn. Spr. 2052/04 z 30. marca 2004 doplnil vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa oznámením, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

V   podaní   z 5.   apríla   2004   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   podal   28.   júna   1999   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania, v ktorom sa domáhal zníženia výživného proti svojim plnoletým deťom Z. a R. Zároveň požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo   6.   júla   1999   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 6 C 420/99 (vo veci určenia výživného na odporkyňu v I.   rade)   a vyžiadať spis Okresného súdu   Zvolen   sp.   zn. 7 C 150/98 (vo veci určenia výživného na odporcu v II. rade).

Dňa   26.   augusta   1999   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Sťažovateľ v podaní z 3. septembra 1999 namietol, že v návrhu na začatie konania požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 21. septembra 1999 termín pojednávania vo veci na   20.   október   1999.   Zároveň   uložila   súdnej   kancelárii   vyžiadať   od   zamestnávateľa sťažovateľa   oznámenie   o výške   jeho   príjmu   za   posledných   12   mesiacov,   doručiť   kópiu návrhu odporcom s výzvou, aby sa k návrhu vyjadrili a predložili doklad o návšteve školy, prípadne   o výške   nákladov   v súvislosti   so   štúdiom   a taktiež   doklad   o výške   príjmu   ich matky za posledných 12 mesiacov.

Sťažovateľ listom z 29. septembra 1999 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie a požiadal o vypočutie prostredníctvom Okresného súdu Zvolen. V liste zo 17. októbra 1999 sa k návrhu vyjadrila odporkyňa v I. rade. Zároveň požiadala o ospravedlnenie jej neúčasti na pojednávaní a predložila potvrdenie o návšteve školy. Dňa 11. októbra 1999 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie o výške príjmov sťažovateľa. Pojednávania 20. októbra 1999 sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania. Okresný súd preto pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa   27.   decembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 19. decembra   1999,   ktorým   zmenil   svoj   návrh   na   zníženie   výživného   (ohľadne navrhovanej výšky výživného) vo vzťahu k obom odporcom.

Na   základe   pokynu   vo   veci   konajúcej   sudkyne   z 28.   januára   2000   požiadal 3. februára 2000 okresný súd o vypočutie sťažovateľa a odporkyne v I. rade Okresný súd Zvolen. Dožiadanie bolo doručené 7. februára 2000.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 19. mája 2000 termín pojednávania na 14. jún 2000.   Zároveň   uložila   súdnej   kancelárii   vyžiadať   od   zamestnávateľa   sťažovateľa,   od bývalého   zamestnávateľa   manželky   sťažovateľa,   od   Okresného   úradu   vo   Zvolene,   od Národného úradu práce - Okresného úradu práce Zvolen, od Dekanátu Drevárskej fakulty Technickej   univerzity   vo   Zvolene,   od   Okresného   úradu   v Spišskej   Novej   Vsi   a od Národného úradu práce - Okresného úradu práce Spišská Nová Ves, podklady potrebné pre ďalšie dokazovanie vo veci.

Požadované   podklady   boli   okresnému   súdu   doručené   začiatkom   júna   2000. Sťažovateľ listom   z 12. júna 2000 ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie (vyjadril sa aj k samotnému predmetu konania) a požiadal o prejednanie   veci   v jeho   neprítomnosti.   V liste   z   10.   júna   2000   sa   k veci   vyjadrila odporkyňa   v I.   rade.   Zároveň   požiadala   o ospravedlnenie   jej   neúčasti   na   pojednávaní. Pojednávania   14.   júna   2000   sa   nezúčastnil   žiaden   z účastníkov   konania.   Okresný   súd pojednávanie odročil na 26. júl 2000 za účelom predvolania účastníkov konania (odporcu v II. rade pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia).

Účastníci konania boli predvolaní na pojednávanie a vyzvaní na doplnenie podkladov pre účely dokazovania. Listom zo 17. júla 2000 reagoval sťažovateľ na výzvu okresného súdu   ohľadne   doplnenia   údajov   o zamestnaní,   resp.   príjmoch   svojej   manželky.   Listom z 21. júla 2000 odporkyňa v I. rade ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní vytýčenom na 26. júl 2000 z dôvodu liečebného pobytu v Novom Smokovci. Zároveň ospravedlnila neúčasť   odporcu   v II.   rade   z dôvodu   pobytu   v zahraničí   („brigáda“)   a vyjadrila   sa k predmetu konania.

Na pojednávaní 26. júla 2000 sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito. Okresný súd zisťoval 7. septembra 2000, kedy možno očakávať   ukončenie   liečenia   odporkyne   v I.   rade.   Po   doručení   odpovede   Odborného liečebného ústavu respiračných chorôb v Novom Smokovci nariadila 12. septembra 2000 vo veci konajúca sudkyňa pojednávanie na 4. október 2000. Termín pojednávania bol neskôr zmenený na 15. november 2000.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   13.   novembra   2000   ospravedlnila   matka odporcov   ich   neúčasť   na   pojednávaní   15.   novembra   2000   z „...   časových   dôvodov...“. Listom   z 1.   novembra   2000   sa   k predmetu   konania   a k jeho   dĺžke   vyjadril   sťažovateľ. Požiadal,   aby   bolo   pojednávané   bez   jeho   prítomnosti („z   finančných   dôvodov“).   Na pojednávaní 15. novembra 2000 sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania. Okresný súd pojednávanie   odročil   na   13.   december   2000 „za   účelom   znovupredvolania   účastníkov konania“. Odporca v II. rade mal byť predvolaný pod hrozbou predvedenia alebo uloženia poriadkovej pokuty.

Listom   z 10.   decembra   2000   doručeným   okresnému   súdu   11.   decembra   2000 ospravedlnila matka odporcov ich neúčasť na pojednávaní 13. decembra 2000. Okrem iného uviedla,   že   odporkyňa   v I.   rade   súhlasí   s pojednávaním   v jej   neprítomnosti   a odporca v II. rade sa do marca 2001 bude zdržiavať v zahraničí.

Uznesením   č.   k.   9   C   635/99-42   z 13.   decembra   2000   priznal   okresný   súd sťažovateľovi ako účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   12.   decembra   2000   ospravedlnil   neúčasť   na pojednávaní 13. decembra 2000 sťažovateľ („z finančných dôvodov“). Požiadal, aby bolo pojednávané bez jeho prítomnosti.

Na   pojednávaní   13.   decembra   2000   sa   nezúčastnil   žiaden   z účastníkov   konania. Okresný súd pojednával v ich neprítomnosti a vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa na zníženie výživného voči odporkyni v I. rade zamietol a v časti o zníženie výživného voči odporcovi   v II.   druhom   rade   vylúčil   vec   na   samostatné   konanie.   Písomné   vyhotovenie rozsudku (č. k. 9 C 635/99-43) bolo doručené sťažovateľovi 19. decembra 2001 a odporkyni v I. rade 27. decembra 2000.

Dňa 2. januára 2001 bolo okresnému súdu   doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku   z 13.   decembra   2000   v časti   týkajúcej   sa   návrhu   na   zníženie   výživného   voči odporkyni   v I.   rade.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   635/99-53   z 10.   januára   2001 ustanovil odporcovi v II. rade podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) opatrovníka, ktorému doručil rozsudok z 13. decembra 2000, a 31. januára 2001 zaslal kópiu odvolania na vyjadrenie odporkyni v I. rade. Tá zásielku prevzala 23. februára 2001   a k odvolaniu   sťažovateľa   sa   vyjadrila   podaním   zo   4.   marca   2001   doručeným okresnému   súdu   5.   marca   2001.   Okresný   súd   predložil   vec   na   rozhodnutie   o odvolaní Krajskému   súdu   v Košiciach   6.   marca   2001.   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k. 18 Co 108/01-58 z 26. marca 2001 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku v časti týkajúcej sa výživného pre odporkyňu v I. rade a vo vzťahu k nej aj vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo okresnému súdu doručené 29. marca 2001.

Okresný   súd   doručoval   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania v priebehu   apríla   2001.   Dňa   19.   apríla   2001   vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   súdnej kancelárii zaslať Okresnému súdu Zvolen dožiadanie o vypočutie sťažovateľa a odporkyne v I.   rade   a taktiež   požiadať   Okresný   súd   Zvolen   ako   zamestnávateľa   sťažovateľa o doplnenie   správ   o jeho zárobku   od   1.   októbra   1999   s uvedením,   či   pri   zodpovednom plnení   pracovných   úloh   môže   sťažovateľ   dosiahnuť   vyšší   zárobok   (v   zmysle   právneho názoru odvolacieho súdu).

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 21. mája 2001 pojednávanie na 1. jún 2001. Zároveň uložila súdnej kancelárii vyžiadať viacero podkladov od zamestnávateľa matky odporcov, od sťažovateľa, od Okresného úradu vo Zvolene, ako aj od Národného úradu práce - Okresného úradu práce Zvolen.

Na   pojednávaní   konanom   1.   júna   2001   sa   sťažovateľ   nezúčastnil.   Svoju neprítomnosť ospravedlnil práceneschopnosťou, pričom uviedol, že bol spolu s odporkyňou v I. rade vypočutý na základe dožiadania Okresným súdom Zvolen. Žiadal, aby okresný súd rozhodol   v jeho   neprítomnosti.   Okresný   súd   na   pojednávaní   po   výsluchu   odporkyne v I. rade   a matky   odporcov   ako   svedkyne   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku (č. k. 9 C 635/99-72) bolo doručené sťažovateľovi 8. júna 2001 a odporkyni v I. rade 12. júna 2001.

Dňa   18.   júna   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku z 1. júna 2001. Okresný súd zaslal 25. júna 2001 kópiu odvolania na vyjadrenie odporkyni   v I.   rade.   Tá   zásielku   prevzala   28.   júna   2001   a k odvolaniu   sťažovateľa   sa vyjadrila podaním zo 4. júla 2001 doručeným okresnému súdu 6. júla 2001. Okresný súd vyzval následne (10. júla 2001) odporkyňu v I. rade na predloženie lekárskeho potvrdenia o jej zdravotnom stave (vzhľadom na obsah jej vyjadrenia zo 4. júla 2001). Potvrdenie bolo okresnému   súdu   predložené   23.   júla   2001.   Okresný   súd   predložil   vec   na   rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach 30. júla 2001. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 18 Co 329/01-92 z 27. mája 2002 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo okresnému súdu doručené 22. augusta 2002.

Okresný   súd   doručoval   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania 28. októbra 2002. Ďalej vyzval sťažovateľa na predloženie rodných listov detí, ku ktorým mal vyživovaciu povinnosť, a matku odporcov požiadal o správu, kde študuje, resp. pracuje odporca v II. rade. Odporkyňa v I. rade uznesenie Krajského súdu v Košiciach neprevzala, preto jej bolo uvedené rozhodnutie doručované opakovane 26. novembra 2002 a 4. februára 2003. Zásielku prevzala 25. februára 2003.

Listom doručeným okresnému súdu 20. novembra 2002 predložil sťažovateľ kópie rodných listov maloletých detí, ku ktorým mal okrem odporcov vyživovaciu povinnosť.

Listom zo 14. februára 2003 oznámila matka odporcov okresnému súdu adresu, na ktorej sa zdržiaval odporca v II. rade, a zároveň predložila okresnému súdu splnomocnenie udelené jej odporcom v II. rade na jeho zastupovanie v konaní.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   pokynom   súdnej   kancelárii   z 28.   apríla   2003   uložila vyžiadať podklady   potrebné pre ďalšie   dokazovanie   od zamestnávateľa   sťažovateľa, od zamestnávateľa   manželky   sťažovateľa,   od   zamestnávateľa   matky   odporcov,   ako   aj   od odporkyne   v I.   rade   a od   sťažovateľa.   Vyžiadané   podklady   od   zamestnávateľa   matky odporcov   boli   okresnému   súdu   doručené   6.   mája   2003,   od   zamestnávateľa   sťažovateľa 15. mája 2003.

Na   základe   dožiadania   Krajského   súdu   v Košiciach   bol   12.   mája   2003   spis predložený na nahliadnutie ku konaniu vedenému na tomto súde pod sp. zn. 16 P 109/2003.

Matka   odporcov   a odporkyňa   v I.   rade   reagovali   na   výzvu   okresného   súdu v podaniach doručených 30. mája 2003.

Zamestnávateľ manželky sťažovateľa reagoval na výzvu okresného súdu v podaní doručenom mu 2. júna 2003. Na základe jeho obsahu vo veci konajúca sudkyňa uložila súdnej   kancelárii   10.   júna   2003   vyzvať   zamestnávateľa   manželky   sťažovateľa   na oznámenie,   z akého   dôvodu   došlo   ku skončeniu   pracovného   pomeru   medzi   ním a manželkou   sťažovateľa,   a súčasne   vyzvať   sťažovateľa   na   oznámenie   adresy   nového zamestnávateľa jeho manželky.

Sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu z 28. apríla 2003 a z 10. júna 2003 v podaní doručenom okresnému súdu 4. júla 2003.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii z 26. septembra 2003 uložila vyžiadať   ďalšie   podklady   potrebné   pre   doplnenie   dokazovania   (od   splnomocnenej zástupkyne   odporcu   v II.   rade   doklad   o ukončení   štúdia,   od   nového   zamestnávateľa manželky   sťažovateľa   zaslanie   správy   o jej   príjme   a termíne   nástupu   do   práce,   od odporkyne   v I.   rade   doklad   o ukončení   štúdia   a údaje   o   zamestnávateľovi).   Žiadané podklady boli okresnému súdu doručené koncom októbra a začiatkom novembra 2003.

Dňa 3. novembra 2003 požiadal okresný súd o zaslanie spisového materiálu sp. zn. E   55/00   vo   veci   výkonu   rozhodnutia   o výživnom   v prospech   oprávnenej   –   odporkyne v I. rade voči sťažovateľovi ako povinnému Okresný súd Zvolen. Od matky odporkyne v I. rade žiadal okresný súd na základe oznámenia, že odporkyňa v I. rade sa zdržiava po skončení   školy   v zahraničí,   predloženie   plnomocenstva   na   jej   zastupovanie   v konaní. Zároveň   urgoval   bývalého   zamestnávateľa   manželky   sťažovateľa   na   splnenie   výzvy okresného súdu z 10. júna 2003. Uvedený úkon okresný súd opakoval 2. decembra 2003.

Zamestnávateľ   manželky   sťažovateľa   vyhovel   výzve   okresného   súdu   podaním doručeným okresnému súdu 22. decembra 2003.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (I.   ÚS   10/98, III. ÚS 28/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľa na úpravu (zníženie) výživného voči plnoletým deťom. Predmetnú vec nemožno považovať za právne zložitú (mutatis mutandis IV. ÚS 63/02, III. ÚS 9/04). Právnu zložitosť veci ako príčinu celkovej dĺžky posudzovaného konania nenamieta napokon ani okresný súd, proti ktorému   sťažnosť   smeruje.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   namietal,   že v zmysle záverov odvolacieho súdu musel vykonať vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie, čo   ovplyvnilo   celkovú   dĺžku   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   z predloženého spisového   materiálu   týkajúceho   sa   posudzovaného   konania   nevyplýva   taký   rozsah vykonaného dokazovania, prípadne náročnosť   zisťovania   skutkového stavu,   ktoré by sa podstatne vymykali obdobným konaniam tohto druhu a odôvodňovali tak záver o osobitnej skutkovej zložitosti predmetnej veci.

B) Sťažovateľ sa (ako to vyplýva zo spisového materiálu) nezúčastnil na žiadnom zo šiestich pojednávaní nariadených okresným súdom v predmetnej veci (na 20. október 1999, 14. jún 2000, 26. júl 2000, 15. november 2000, 13. december 2000 a 1. jún 2001). Svoju neúčasť   ospravedlnil   nepriaznivou   finančnou   situáciou   (v   jednom   prípade   chorobou a práceneschopnosťou) a požiadal o vypočutie prostredníctvom Okresného súdu Zvolen. Vo veci   konajúci   okresný   súd   jeho   žiadosti   vyhovel.   Posúdenie   dôvodnosti   sťažovateľovej neúčasti na nariadených pojednávaniach je vecou okresného súdu, ktorý skúmal zárobkové a majetkové pomery sťažovateľa aj v súvislosti s jeho žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   však   objektívne   prispelo k predĺženiu   celkovej   doby   posudzovaného   konania,   k   čomu   ústavný   súd   pri   posúdení namietanej existencie zbytočných prieťahov prihliadol. Nemožno ho však považovať za jedinú alebo dominantnú príčinu stavu, v akom sa posudzované konanie v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzalo.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval namietanú existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd nezistil žiadne významnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by boli samy   osebe   ústavne   významné,   a tak   spôsobilé   odôvodniť   záver   o porušení   základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu však organizácia procesného postupu okresného súdu ohľadne   zabezpečovania   dôkazných   prostriedkov,   resp.   vytyčovania   termínov   a vedenia samotných pojednávaní nezodpovedala jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň   obrátil   účastník   konania   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Takáto   povinnosť   je konkretizovaná jednak v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,   aby ochrana ich   práv   bola rýchla a účinná, ako   aj v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V prvej   fáze   posudzovaného   konania   (od   podania   návrhu   28.   júna   1999   do vyhlásenia v poradí prvého rozsudku okresného súdu 13. decembra 2000) nariadil okresný súd celkom päť pojednávaní. Účastníci konania sa však nezúčastnili ani na jednom z nich, a tak prvé štyri pojednávania boli po vyvolaní veci a konštatovaní neúčasti predvolaných osôb   odročené   bez   akéhokoľvek   efektu   pre   ďalší   postup   smerom   ku   konečnému rozhodnutiu   vo   veci.   Tento   procesný   postup   okresného   súdu   nemožno   považovať   za efektívny. Pokiaľ okresný súd akceptoval dôvody, ktoré sťažovateľ a odporkyňa v I. rade uvádzali   na   ospravedlnenie   vlastnej   neúčasti   na   nariadených   pojednávaniach,   a zároveň dospel   k záveru,   že   výsledky   ich   výsluchu   pred   dožiadaným   Okresným   súdom   Zvolen neposkytujú dostatočný podklad pre rozhodnutie, mohol sa opätovne obrátiť na Okresný súd Zvolen   so   žiadosťou   o opätovné   vypočutie   (doplnenie   výsluchu)   uvedených   účastníkov alebo mal po zvážení vierohodnosti, relevantnosti a závažnosti dôvodov, ktorými sťažovateľ a odporkyňa   v I.   rade   ospravedlňovali   svoju   neúčasť   na   jednotlivých   pojednávaniach, razantnejšie využiť svoje oprávnenia (vrátane možnosti uplatnenia poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP) na zabezpečenie ich súčinnosti v konaní. Okresný súd v uvedenom období taktiež nevykonal žiadne opatrenia na zabezpečenie účasti odporcu v II. rade na pojednávaniach, prípadne na zistenie jeho pobytu (po oznámení jeho pobytu „v zahraničí“ 25. júla 2000) a ani nevyužil postup v zmysle § 29 ods. 2 OSP (ustanovenie opatrovníka účastníkovi konania).

Po   vyhlásení v poradí   druhého rozsudku   okresného súdu   v uvedenej   veci   1. júna 2001   a sťažovateľovom   odvolaní   proti   nemu   uložil   Krajský   súd   v Košiciach   (ako   súd odvolací)   vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   č.   k.   18   Co   329/01-92   z 27.   mája   2002 okresnému   súdu   doplniť   dokazovanie   zistením   aktuálnych   zárobkových   schopností a možností   sťažovateľa,   jeho   manželky   a odporkyne   v I.   rade   (vzhľadom   na   uplynutie dlhšieho času od vyhlásenia napadnutého rozsudku), preveriť počet a výšku vyživovacích povinností sťažovateľa, zistiť   jeho majetkové pomery, ako aj majetkové pomery   matky odporkyne   v I.   rade.   Okresný   súd   realizoval   procesné   úkony   týkajúce   sa   doplnenia dokazovania v uvedenom smere spočívajúce prevažne v zabezpečovaní príslušných listín od vrátenia veci odvolacím súdom 22. augusta 2002 až do predloženia spisu ústavnému súdu 2. februára   2004,   t.   j.   počas   obdobia   jedného   roka   a piatich   mesiacov,   bez   vytýčenia pojednávania a meritórneho rozhodnutia vo veci. Uvedená doba nezodpovedá podľa názoru ústavného   súdu   rozsahu,   povahe   a obťažnosti   jednotlivých   procesných   úkonov realizovaných okresným súdom v rámci zabezpečovania dôkazných prostriedkov v tomto období a svedčí o tom, že postup okresného súdu od 22. augusta 2002 do 2. februára 2004 opäť   nesmeroval   plynulo   a efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov posudzovaného konania.

Ústavný   súd   posúdil   preto   uvedené   obdobia   ako   obdobia,   v ktorých   bolo posudzované   konanie   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   zavinenými   okresným súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   96   000   Sk   z dôvodu   ujmy, ktorú   utrpel   v dôsledku   neprimeranej   dĺžky   konania, namietajúc taktiež, že „rozhodnutie o mojom návrhu na zníženie výživného sa uplynutím času   stalo   bezpredmetným,   pretože   moja   povinnosť   zo   zákona   č.   94/1963   Zb.   o rodine v znení neskorších predpisov zanikla v dôsledku tej skutočnosti, že dieťa sa stalo schopné samo sa živiť“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20   000   Sk   (bod   2   výroku   tohto   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, o náhrade ktorej   rozhodujú   podľa   osobitných   predpisov   všeobecné   súdy   (II.   ÚS   58/02,   III.   ÚS 111/02).   Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   prihliadal   ústavný   súd okrem dĺžky posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov na jednej strane aj na skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   svojím   správaním   aj   sám   prispel k predĺženiu doby prerokovania predmetnej veci.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   za   dva   úkony   právnych   služieb   (prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie vo veci samej, t. j. 2 x 4 540 Sk a paušálna náhrada výdavkov 2 x 130 Sk) vo výške 9 340 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný súd však prihliadol na skutočnosť, že oba úkony právnych služieb uplatnené právnym   zástupcom   sťažovateľa   boli   realizované   v roku   2003   (prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 17. júna 2003, ako to vyplýva z predloženého plnomocenstva, a písomné podanie vo veci samej 22. novembra 2003). Základná sadzba tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2003   v konaní   pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 8 796 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov konania nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004