znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 68/03-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť JUDr. K. D., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod. sp. zn. 5 Sž 146/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo JUDr. K. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 146/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia   JUDr.   K.   D.   advokátovi   JUDr.   M.   F.,   K.,   vo   výške   8   800   Sk   (slovom osemtisícosemsto slovenských korún).

3. Sťažnosti JUDr. K. D. vo zvyšnej časti nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2003 doručená sťažnosť JUDr. K. D., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. F., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 146/95.

Ústavný   súd   12.   marca   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 68/03-10.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   najvyššieho   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22.   mája   2003.   Uviedol   v ňom,   že   vo   veci   bol vytýčený termín pojednávania na 28. január 1998, na ktoré sa sťažovateľka nedostavila. Na tomto   pojednávaní   jej   právny   zástupca   uviedol   odlišné   dôvody   odôvodňujúce   podanie žaloby od dôvodov uvedených v žalobe a vo vyjadrení sťažovateľky. Pojednávanie bolo odročené o. i. za účelom porady právneho zástupcu so svojou klientkou s tým, že výsledok porady   mal   oznámiť   súdu   do   6.   februára   1998.   Výsledok   porady   právneho   zástupcu JUDr. P. so sťažovateľkou nebol najvyššiemu súdu oznámený. Ďalej uvádza, že na základe sťažnosti doručenej predsedovi najvyššieho súdu na nečinnosť súdu boli prijaté opatrenia, o ktorých   sťažovateľka   bola   informovaná.   Predseda   správneho   kolégia   opatrením   zo 17. februára   2003   rozhodol   o prikázaní   veci   senátu   v novom   zložení   za   predsedníctva JUDr. I. H. Sťažovateľka odvolala plnú moc JUDr. P. 12. februára 2003 a najvyšší súd rozsudkom   z 21.   februára   2003   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   Ústredného   daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd vyslovil nesúhlas s obsahom sťažnosti ohľadne tvrdenia, že sťažovateľke ani 25. februára 2003,   keď   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   nebola   daná   odpoveď   na   jej   sťažnosť predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konaní. Podpredseda súdu uvádza, že odpoveď najvyššieho   súdu   jej   bola zaslaná 17.   februára   2003.   Rovnako aj námietka týkajúca sa nahliadnutia   do   súdneho   spisu   nie   je pravdivá,   pretože   sťažovateľka   bola v prítomnosti pracovníčky   súdu   prijatá   predsedníčkou   senátu   a podľa   úradného   záznamu,   ktorý   je obsiahnutý   v spise   a ktorý   sťažovateľka   podpísala,   žiadala   o nahliadnutie   do   zápisnice z pojednávania a do tejto aj nahliadla. Podľa vyjadrenia podpredsedu najvyššieho súdu nič jej nebránilo, aby sa podrobne oboznámila s celým spisom. Okrem toho je poukázané na to, že   žiadne   okolnosti   sťažovateľke   nebránili   v tom,   aby   prejavila   záujem   o pokračovanie v konaní,   a to   uvedením   relevantných   a jednoznačných   tvrdení   o dôvodoch   nepriznania sumy 72 000 Sk do zdaniteľných príjmov. Najvyšší súd nemal dôvod žalujúcu stranu právne zastúpenú advokátom upozorňovať na potrebu ďalšieho pokračovania v konaní oznámením výsledkov porady advokáta s klientkou. Podľa názoru najvyššieho súdu žalujúca strana po odročení pojednávania neprejavila skutočný záujem na pokračovaní v konaní. Až zrušenie právneho   zastúpenia   viedlo   k nerealizovateľnosti   dôvodu   odročenia   pojednávania. Iniciatívne úkony súdu o pokračovanie v konaní by mohla napokon žalovaná strana vnímať aj ako jednostranné úsilie súdu o odstránenie jej právoplatného rozhodnutia.

Podpredseda   najvyššieho   súdu   vyslovil   názor,   že   vzhľadom   na   vyššie   uvedené dôvody   svedčiace   o procesnej   nečinnosti   žalujúcej   strany,   nie   je   možné   za   jediný a bezprostredný   dôvod   toho,   že   o žalobe   nebolo   rozhodnuté   skôr,   považovať   nečinnosť súdu, ako to uvádza sťažovateľka v dôvodoch ústavnej sťažnosti. Taktiež poukazuje na to, že   v čase   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   vo   veci   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia už právoplatne rozhodnuté. Vo vyjadrení je poukázané aj na to, že návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke nepovažuje najvyšší súd za dôvodný.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia podpredsedu najvyššieho súdu a hlavne spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 146/95 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 5. septembra 1995 a prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Košice II z 1. marca 1995, ktorým správca dane vyrubil dodatočne daň z príjmov fyzických osôb. Žaloba bola najvyššiemu súdu podaná 5. septembra 1995, vec bola vedená pod sp. zn. 5 Sž 146/95. Konanie vo veci bolo uznesením z 29. decembra 1995 zastavené po tom, ako sťažovateľka nezaplatila na výzvu súdu súdny poplatok. Sťažovateľka listom z 12. apríla 1996 oznámila súdu, že poplatok nebol zaplatený preto, že v čase doručovania výzvy sa preukázateľne   nezdržiavala   v mieste   bydliska,   čo   aj   doložila   potvrdením   o prepustení z výkonu   väzby,   ktorá   trvala   od   11.   augusta   1995   do   11.   februára   1996.   Najvyšší   súd uznesením z 18. decembra 1997 zrušil svoje uznesenie o zastavení konania a pokračoval v konaní.   Výzvou   z 20.   mája   1996   najvyšší   súd   žiadal   Ústredné   daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   o vyjadrenie   k žalobe,   predloženie   spisov   spolu   s dokladom o doručení   druhostupňového   rozhodnutia   do   15.   júna   1996.   Dňa   17.   júna   1996   bol najvyššiemu   súdu   doručený   spisový   materiál   a vyjadrenie   k žalobe   sťažovateľky.   Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 28. januára 1998, ktoré však bolo odročené na neurčito s tým,   že   súd   vyžiada   ďalšie   údaje   o právnom   zastupovaní   Ing.   L.   sťažovateľkou,   a za účelom porady právneho zástupcu žalobkyne (na ústavnom súde „sťažovateľky“) so svojou klientkou s tým, že výsledok porady mal byť najvyššiemu súdu oznámený do 6. februára 1998.   V spise   najvyššieho   súdu   je   založený   úradný   záznam   zo   14.   januára   2003 o nahliadnutí   do   spisu   sťažovateľkou   v prítomnosti   predsedníčky   senátu   JUDr.   I.   H. a opatrenie predsedu správneho kolégia najvyššieho súdu zo 17. februára 2003 o pridelení veci sp. zn. 5 Sž 146/95 na ďalšie konanie a rozhodnutie senátu JUDr. I. H.. V poradí druhé konanie vo veci sa uskutočnilo 21. februára 2003, na ktorom sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť. Na tomto pojednávaní najvyšší súd rozhodol a zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1/A/1104/1995 zo 4. júla 1995 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 6. marca 2003.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o veci   konal   a nerozhodol   ju   s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a podala   14.   januára   2003 sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“),   čo   napomohlo   k zabezpečeniu   odstránenia   stavu   právnej   neistoty   vo   veci,   lebo   na   základe   nej   bola vec opatrením predsedu správneho kolégia najvyššieho súdu podľa rozvrhu práce na rok 2003 pridelená senátu JUDr. I. H. a 21. februára 2003 aj rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie a na základe týchto hľadísk konanie o preskúmanie rozhodnutia orgánu   štátnej   správy   nehodnotí   ako   zložitú   vec.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje   aj odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 146/95, ktorým zrušil preskúmavané rozhodnutie   Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska v Košiciach, č. 1/A/1104/1995 zo 4. júla 1995. Je potrebné uviesť, že skúmaný prípad je z hľadiska právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, žiada sa uviesť, že aj ona prispela k predĺženiu konania.   Na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 28.   januára   1998   mala   podať   súdu vysvetlenie do 6. februára 1998 týkajúce sa dôvodov prijatia daňovo nepriznaného príjmu vo výške 72 000 Sk. Túto svoju povinnosť nesplnila nielen v súdom stanovenej lehote, ale ani do ukončenia konania vo veci samej. Jednou z dôležitých zásad, ktoré sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňujú, je aj zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“) vyplývajúca z § 1, § 3, § 5 a § 6 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorej   okrem   iného   vyplýva   priama   závislosť   ochrany   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

Taktiež je potrebné poukázať na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, ktorou boli namietané   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   bola   sťažovateľkou   ústavnému   súdu   podaná 26. februára 2003 t. j. 4 dni po rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci samej, ale pred tým, ako toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Od januára 1998 sťažovateľka nevyužila žiaden zákonom prípustný prostriedok na odstránenie stavu právnej neistoty a podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v januári 2003 možno vzhľadom na dátum podania sťažnosti ústavnému súdu zo strany sťažovateľky považovať skôr za formálne splnenie náležitosti týkajúcej sa návrhu podávaného ústavnému súdu ako prostriedok nápravy stavu. V danom prípade by sa však   sťažnosť   podľa   §   17   a nasl.   zákona   č.   80/1992   Zb.   o štátnej   správe   súdov   viedla k urýchleniu konania a rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd teda má dôvod predpokladať, že jej podanie dlhšiu dobu pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy by bolo taktiež viedlo k urýchleniu   rozhodnutia   veci,   a teda   by   už   ani   nebolo   bývalo   potrebné   obrátiť   sa   na ústavný súd. Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95). Preto správanie sťažovateľky nemožno hodnotiť ako primerane súčinnostné a aktívne.

Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu, ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 5 Sž 146/95 spočívajúce v jeho nečinnosti, a to bez existencie zákonných prekážok jeho   ďalšieho   konania.   Najvyšší   súd   bol   nečinný   v období   od   17.   júna   1996,   t.   j.   od doručenia vyjadrenia orgánu štátnej správy k žalobe, do 18. decembra 1997, keď zrušil svoje uznesenie o zastavení konania, a následne od 28. januára 1998 (uskutočnenie prvého pojednávania vo veci) do 21. februára 2003, keď bolo vo veci rozhodnuté.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj napriek tomu, že k porušeniu základného práva došlo nečinnosťou najvyššieho súdu,   ústavný   súd   mu   už   neprikazoval   konať,   pretože   najvyšší   súd   už   vo   veci   samej právoplatne rozhodol.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk, čo zdôvodnila psychickým stavom neistoty a očakávania, kedy voči nej bude vykonaná exekúcia na vymoženie spornej pohľadávky.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vzal do úvahy všetky skutočnosti súvisiace s konaním a dospel k názoru, že v danej veci samotné deklarovanie porušenia základného práva predstavuje dostatočný prostriedok nápravy porušenia základného práva, a preto návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel. Vychádzal aj z toho, že sťažnosť na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľka podala až po tom, keď vo veci bolo rozhodnuté, ale rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť.

IV.

Právny   zástupca   sťažovateľky   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov   právneho zastúpenia, ale v sťažnosti pri uplatňovaní trov konania chýbalo presné uvedenie úkonov právnej služby, ako aj vyčíslenie náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času, preto ho ústavný súd vyzval na doplnenie sťažnosti. Listom z 11. novembra 2003 právny zástupca sťažovateľky predložil vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo výške 14 556 Sk (prevzatie   a príprava   zastupovania   a podanie   vo   veci   samej,   t.   j.   za   2   hlavné   úkony á 7 150 Sk plus 2 x režijný paušál á 128 Sk). Pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 1 a 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania najvyšším súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práva a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   úkony   prevzatie   a príprava pojednávania a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z., t. j. dvakrát   128   Sk.   Podľa   takto   určených   kritérií   je   správny   výpočet   trov   vo   výške 8 800 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky najvyšší súd. Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003