znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 68/01-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom dňa 28. júna 2001 predbežne prerokoval podnet na začatie konania I. M., toho času v Ústave na výkon väzby v L., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, B., pre porušenie práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 25/01 z 23. februára 2001 a takto

r o z h o d o l :

Podnet I. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

I. M. (ďalej len „navrhovateľ“) sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o ústavnú ochranu podaním z 12. marca 2001. Toto podanie doplnil podaním z 11. júna 2001 jeho právny zástupca, ktorý navrhovateľa zastupuje na základe plnomocenstva z 20. apríla 2001.

Podstatou podaní (s prihliadnutím aj na ich prílohy), ktoré možno kvalifikovať ako podnet   na začatie   konania   pre   porušenie   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), sú námietky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 25/01 z 23. februára 2001.

Označeným uznesením krajský súd zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nie dôvodnú okrem iného aj sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 498/00 zo 14. decembra 2000, ktorým tento súd zamietol podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. októbra 2000.

Podľa navrhovateľa krajský súd svoje uznesenie neodôvodnil v súlade s § 134 ods. 2 Trestného poriadku, neuviedol žiadne konkrétne dôvody, o ktoré svoje rozhodnutie opiera, a preto je nepreskúmateľné a zmätočné. Keďže krajský súd vyslovil názor, že preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že obvinení (teda aj navrhovateľ) skutky, za ktoré sú stíhaní, spáchali, zároveň porušil zákonnú zásadu princípu prezumpcie neviny. Tento názor bol vyslovený ešte pred rozhodnutím o tom, či vôbec prvostupňový súd vec na konanie prijme (to znamená v merite veci). Krajský súd tak spochybnil už vopred každé iné ako odsudzujúce rozhodnutie prvostupňového orgánu v danej veci.

Navrhovateľ preto navrhol ústavnému súdu, aby začal konanie o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, pričom po konaní   vo   veci   samej   by   mal   vyniesť   rozhodnutie:   „Rozhodnutím   KS   Trenčín   sp.   zn. 2 To 25/01   z 23.   2.   2001   bolo   porušené   ústavné   právo   podnecovateľa   v čl.   46   ods.   1 a v čl. 50   ods.   2   Ústavy   SR   na   spravodlivý   proces   spočívajúce   v neodôvodnení   tohoto rozhodnutia v zmysle čl. 134 ods. 2 Tr. por. a vo vyslovení názoru, že spáchal skutky, pre ktoré je trestne stíhaný“.

II.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde,   pričom   skúma   ako   jeho   zákonné   náležitosti   (najmä podľa   §   20),   tak   aj   prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 vrátane zjavnej neopodstatnenosti.

Z uznesení okresného a krajského súdu zo 14. decembra 2000, resp. 23. februára 2001   vyplýva,   že   žiaden   z nich   sa   nestotožnil   s názorom   navrhovateľa,   že   jeho   trestné stíhanie (pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného   zákona   a iné),   ako   aj   väzobné   dôvody   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c) Trestného poriadku sú neopodstatnené, a svoj opačný názor vyjadrili vo výrokoch a najmä v odôvodnení označených rozhodnutí.

Okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni, okrem iného poukázal na bod 10 obžaloby   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   zo   17.   novembra   2000,   podľa   ktorého navrhovateľ počas trvania väzby od 10. apríla 1999 do 25. augusta 1999 si zabezpečoval z väzby vynášanie a vnášanie nekontrolovanej pošty, ktorá obsahovala rôzne pokyny pre svedkov a iné osoby, ako majú vypovedať, prípadne ktoré osoby majú kontaktovať.

Uznesenie krajského súdu (navrhovateľom pred ústavným súdom napádané), ktorý rozhodoval v druhom stupni, treba zákonite posudzovať aj v spojení s uznesením okresného súdu.

III.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   §   134   ods.   2   Trestného   poriadku   v odôvodnení   uznesenia   treba,   ak   to prichádza   podľa   povahy   veci   do   úvahy,   najmä   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Navrhovateľ tvrdí,   že krajský   súd neodôvodnením   uznesenia   z 23. februára 2001 v zmysle § 134 ods. 2 Trestného poriadku porušil jeho vyššie označené práva podľa ústavy, resp. Listiny.

Hoci   možno   všeobecne   pripustiť,   že   súd   by   mohol   neodôvodnením   svojho rozhodnutia   porušiť   navrhovateľom   namietané   práva,   v jeho   veci   však   o takýto   prípad nejde.   Konfrontujúc navrhovateľove   námietky   s odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu z 23. februára 2001 (v spojení s uznesením okresného súdu zo 14. decembra 2000) dospel ústavný súd k tomu záveru, že v podstate nejde o rozpor odôvodnenia označeného uznesenia krajského   súdu   s   §   134   ods.   2   Trestného   poriadku,   ale   o jeho   rozpor   s predstavou navrhovateľa.

Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil. Obsahom práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny nie je aj právo, aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa   predstáv   osoby,   ktorej   sa   týka.   Keďže   krajský   súd   neodôvodnením   uznesenia z 23. februára 2001 podľa predstáv navrhovateľa nemohol porušiť ním namietané práva, ústavný súd v tejto časti jeho podnet odmietol ako zjavne neopodstatnený.

IV.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa navrhovateľa mal krajský súd porušiť jeho označené právo vyslovením názoru v uznesení z 23. februára 2001, že trestne stíhané skutky spáchal.

Toto   tvrdenie   navrhovateľa   však   nezodpovedá   skutočnosti,   pretože   vyslovenie označeného názoru – či už priamo alebo nepriamo – sa nenachádza ani v uznesení krajského súdu z 23. februára 2001 a ani v uznesení okresného súdu zo 14. decembra 2000 (pozri napr. na str. 5: „... Súd po preštudovaní spisového materiálu zistil, že voči všetkým štyrom obvineným existuje dôvodné podozrenie, že sa dopustili trestnej činnosti...“).

Krajský súd napr. vo svojom uznesení v piatom odseku na str. 2 výslovne uvádza: „Krajský súd v Trenčíne po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že dôvodnosť podozrenia,   že   obvinení   spáchali   skutky,   pre   ktoré   sú   stíhaní   a pre   ktoré   bola   podaná obžaloba   Krajskou   prokurátorkou   v Trenčíne   24.   11.   2000   na   okresný   súd,   doteraz produkovanými dôkazmi nebola rozptýlená. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, jej rozsah,   závažnosť   ako   aj   spôsob   spáchania,   z ktorej   ako   je   vyššie   uvedené   sú   naďalej dôvodne podozriví...“

V ďalšom odseku je zase uvedené: „Ako už krajský súd uviedol, charakter a spôsob realizácie   trestnej   činnosti,   zo   spáchania   ktorej   sú   obvinení   dôvodne   podozriví   a zo spáchania ktorej obvinených prokurátor už obžaloval (t.   z., že miera jeho presvedčenia založená na zhromaždených dôkazoch o tom, že obvinení konkrétny skutok spáchali, je vyššia   a dosahuje úroveň   dostatočného opodstatnenia postavenia obvinených pred súd - § 176 ods. 1 Tr. por.)...“

Pretože krajský súd svojím uznesením z 23. februára 2001 nemohol porušiť právo navrhovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, aj v tejto časti bol jeho podnet odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.