znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 679/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014   prerokoval   vyhlásenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 653/2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergej Kohut n i e   j e v y l ú č e n ý z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vedenom   Ústavným súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 653/2013.

2. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajos Mészáros   j e   v y l ú č e n ý z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vedenom   Ústavným súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 653/2013.

3. Konanie   o odmietnutí   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Juraja Horvátha   pre   jeho   predpojatosť   pri výkone   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 653/2013   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. apríla 2014 doručené   vyhlásenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), v mene ktorého konal predseda JUDr.   Štefan   Harabin,   o   odmietnutí   sudcov   ústavného   súdu   Juraja   Horvátha, Sergeja Kohuta   a Lajosa Mészárosa pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 653/2013.   Vo   vyhlásení   poukázal   na   rozhodovaciu   činnosť   druhého senátu ústavného súdu a podľa jeho názoru na „nepravdivé tvrdenia“ uvedené v náleze sp. zn.   II.   ÚS   452/2010,   ktoré   smerovali   proti   najvyššiemu   súdu,   a rovnako   tak   aj na podnety proti týmto sudcom na ich disciplinárne stíhanie pre odbornú nespôsobilosť.

Námietku predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Jurajovi Horváthovi odôvodnil nepriateľským   postojom   tohto   sudcu   k JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   v tom   čase štatutárnemu zástupcovi najvyššieho súdu.

Námietku predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Sergejovi Kohutovi odôvodnil navrhovateľ tým, že menovaný sudca v roku 2003 ako neúspešný kandidát na predsedu najvyššieho súdu napadol voľbu predsedu najvyššieho súdu sťažnosťou na ústavnom súde, a ďalej   tým,   že   sudca   Sergej   Kohut   vyjadril   svoju   predpojatosť   vo   viacerých   veciach vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu ako účastníka konania, kde mal tento sudca byť pôvodne   členom   senátu.   Špeciálne   poukázal   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 72/2007 z 3. apríla 2007, ktorým bol sudca ústavného súdu Sergej Koput vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   467/2006, a na „rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harabin   proti Slovenskej republike,   ktoré   okrem   iného   konštatovalo,   že   i sudcovia   Kohut   a Horváth   neboli   bez predpojatosti voči Štefanovi Harabinovi“.

K pochybnostiam   o nepredpojatosti   sudcu   ústavného   súdu   Lajosa   Mészárosa sťažovateľ   uviedol,   že   uvedený   sudca «bol poslancom   Snemovne   národov   Federálneho zhromaždenia   ČSFR   vo   volebnom   období   rokov   1990   až   1992,   keď   do   parlamentu kandidoval za Maďarsku nezávislú iniciatívu v rámci hnutia VPN, pričom ako poslanec začal pôsobiť v roku 1992, a to v poslaneckom klube ODÚ-VPN, v ktorom zastupoval Maďarskú   občiansku   stranu,   ktorá   ako   nástupkyňa   Maďarskej   nezávislej   iniciatívy zotrvávala v aliancii s ODÚ - VPN.

Podľa rovnako získaných informácií bol vo volebnom období rokov 1990 až 1992 sťažovateľ... poslancom Slovenskej Národnej rady, zvoleným na kandidačnej listine VPN ako kandidát Maďarskej nezávislej iniciatívy.

Ide teda o výkon vysokých ústavných funkcií v rámci toho istého federálneho štátu, do ktorých boli obe dotknuté osoby (sudca aj sťažovateľ) ustanovené za ten istý politický subjekt.

Situáciu   zvýrazňuje   práve   aspekt   výkonu   poslaneckého   mandátu   v   oboch zákonodarných   zboroch,   ktoré   v   súhrne   pokrývali   celý   rozsah   pôsobnosti   najvyšších inštitúcií politicky kreovanej moci na území Slovenskej republiky. Zo spoločnej straníckej príslušnosti vyplýva nevyhnutnosť osobnej spolupráce oboch nominantov dotknutej strany, a to v politicky exponovanom historickom období, predchádzajúcom rozdeleniu federálneho štátu... Podstatou námietky je teda nesplnenie (minimálne) objektívneho testu nestrannosti sudcu,   ktorého   kritériá   nastavilo   (aj)   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 24. januára 2013, spisová značka II. ÚS 44/2013. Konkrétne, vyššie uvedené skutočnosti môžu pre vonkajšieho pozorovateľa zakladať odôvodnené pochybnosti o tom, či sudca bude schopný nestranne rozhodnúť vo veci sťažovateľa.

Je zarážajúce, že menovaný sudca sám neoznámil svoje vylúčenie pre predpojatosť (§ 27 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov), a to dokonca v situácii, keď sa zúčastnil na (časovo nedávnom) rozhodovaní v naposledy označenej veci, pričom rozdielne stanovisko voči rozhodnutiu senátu neuplatnil.

Ak by ďalší dvaja členovia senátu o vzťahu sudcu JUDr. Mészárosa k sťažovateľovi vedeli a došlo by k „náhlej zmene“ právneho názoru senátu na otázku predpojatosti, než aký   je   vyjadrený   vo   vyššie   uvedenom   skoršom   rozhodnutí   toho   istého   senátu,   bolo povinnosťou   tohto   senátu   zdržať   sa   rozhodovania   uznesením   z   12.   decembra   2013 a predložiť   plénu   Ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov v zmysle § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z toho jednoznačne vyplýva, že dotknutí sudcovia o tejto okolnosti nevedeli, teda že im ju JUDr. Mészáros zatajil (alternatívne by sa totiž dopustili závažného porušenia svojich povinností aj zvyšní členovia senátu).».

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd navrhol vylúčiť sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha,   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa   pre   ich   zaujatosť   z výkonu   sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 653/2013.

II.

Namietaný sudca Sergej Kohut vo vyjadrení z 29. apríla 2014 uviedol, že sťažnosť sa týka veci a rozhodnutia najvyššieho súdu ako takého a nejde o osobnú vec predsedu tohto súdu. Poukázal na to, že v mnohých prípadoch, v ktorých bývalý predseda najvyššieho súdu namietal jeho predpojatosť vo veci, ktoré sa netýkali jeho osoby ale rozhodnutí najvyššieho súdu,   ústavný   súd   nekonštatoval   jeho   predpojatosť   a ide   len   o úmyselné   opakovanie vznášaných námietok bez racionálneho a neopodstatneného zdôvodnenia. Nadväzne na to uviedol, že sťažovateľa nepozná a nikdy s ním v žiadnom styku nebol, preto v uvedenej veci nemôže byť zaujatý.

Namietaný   sudca   Lajos   Mészáros   vo   vyjadrení   k námietke   zaujatosti z 29. septembra 2014 uviedol, že v období rokov 1990 – 1992 bol krátku dobu poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ďalej len „federálne zhromaždenie“)   za   hnutie   Maďarská   nezávislá   iniciatíva   (ďalej   len   „MNI“)   zvoleným v Západoslovenskom volebnom kraji, pričom v tom istom období bol za poslanca Slovenskej národnej rady za MNI, zastupujúceho Východoslovenský volebný kraj, zvolený aj L. P. Sudca Lajos Mészáros ďalej uviedol, že okrem príslušnosti k politickému hnutiu MNI, ktoré sa   neskôr   pretransformovalo   na   Maďarskú   občiansku   stranu, „nás   s...   vonkoncom   nič nespája“, a odmietol, že by s ním niekedy na nejakom projekte (napr. na návrhu zákona) spolupracoval. K svojej ďalšej politickej minulosti uviedol, že vo voľbách v roku 1992 už nekandidoval, z „tzv. veľkej politiky“ dočasne odišiel a vrátil sa do nej až v roku 1998 ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), avšak v tomto období   už   sťažovateľ   v národnej   rade   nepôsobil.   Sudca   Lajos   Mészáros   k subjektívnej stránke   nestrannosti   následne   konštatoval,   že   so   sťažovateľom „som   neudržiaval   a neudržiavam žiaden kontakt, a to ani po roku 2000, keď som bol prvýkrát vymenovaný za sudcu ústavného súdu, a to najmä preto, že sťažovateľ vykonáva advokáciu a bolo zrejmé, že v záujme svojich klientov môže využiť aj inštitút ústavnej sťažnosti (ktorý, ako bude ďalej uvedené, opakovane aj využil). Moju zdržanlivosť voči advokátom znásobilo aj to, že som sám pôsobil dlhé obdobie ako advokát. Poznamenávam, že so sťažovateľom som sa nielenže nikdy nestýkal, ale nepoznám ani jeho osobný ani kariérny príbeh. Nepoznám jeho osobné, rodinné ani iné pomery. Nedisponujem taktiež kontaktnými údajmi (telefonický, e-mailový či iný   kontakt)   na   sťažovateľa.   Sťažovateľ   je   vo   všetkých   ohľadoch   môjho   subjektívneho vnímania a poznania pre mňa persona incognita.“.

Vo   vzťahu   k objektívnej   stránke   nestrannosti   sudca   Lajos   Mészáros   poukazuje na obsah uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013 a nadväzne na to   konštatuje,   že   okrem „holého   faktu   spoločnej   straníckej   minulosti,   konkrétne osvedčené skutočnosti, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o mojej predpojatosti v danej veci, preukázané nie sú a ani nemôžu byť.

Vo verejnom (politickom) živote sme pôsobili každý v inom zastupiteľskom zbore v rámci federácie, a to už pred viac ako 22 rokmi, každý v inom štáte federácie, v mestách od seba vzdialených stovky kilometrov (v tom,   okrem iného,   možno tiež vidieť   zásadné skutkové   odlišnosti   s   II.   ÚS   44/2013).   Uvedené   len   umocňuje   moje   presvedčenie,   že z objektívneho   náhľadu   na   nestrannosť   sudcu   neexistujú   (aj   pri   zohľadnení   záverov uvedených   v   bode   1)   skutočnosti,   ktoré   môžu   u   nestranného   pozorovateľa   vzbudzovať pochybnosti o mojej nestrannosti ako sudcu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 653/2013.“.

Sudca   ústavného   súdu   Lajos   Mészáros   ďalej   poukázal   aj   na   predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť vo veciach, v ktorých bol sťažovateľ právnym zástupcom, konkrétne na veci vedené pod sp. zn. PL. ÚS 13/03 a sp. zn. II. ÚS 425/20112, v ktorých sa konania skončili odmietnutím, resp. zamietnutím sťažnosti (návrhu), a v jednej z uvedených vecí rozhodoval   II.   senát ústavného súdu, ktorého je dotknutý sudca   členom. «Z uvedeného vyplýva, že aj z reálnych, verejne dostupných a overiteľných skutočností a výsledkov konaní pred ústavným súdom sa možno spoľahlivo presvedčiť, že z objektívneho hľadiska nemožno mať   pochybnosti   o   mojej   nestrannosti,   resp.   nepredpojatosti   na   úkor   protistrany   (t.   j. na úkor   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   je   označený   za   porušovateľa   práva,   v   prospech sťažovateľa), keďže vo veciach, kde bol doteraz... právnym zástupcom, sťažovatelia nemali zhodou okolností (možno na výnimku) úspech. Tieto skutočnosti musia aj objektívne vyvolať presvedčenie, že ústavný súd v senáte alebo v pléne, ktorého som bol členom, posudzoval veci...,   na   ktorých   má   nepochybne   záujem   minimálne   kvôli   svojim   klientom,   ústavne spravodlivo,   nezaujato.   Bolo   by   asi   malicherné   ponúkať   popis   sťažností,   kde   som rozhodoval voči exponovaným sťažovateľom, kolegom súčasným či minulým (napr. I. ÚS 22/01). Ak by spoločné členstvo v hnutí pred viac ako dvadsiatimi rokmi malo vyvolať samo osebe   objektívnu   zaujatosť   sudcov   ústavného   súdu,   potom   by   sudcovia,   ktorí   predtým pôsobili   v   politike,   nemohli   rozhodovať   o   svojich   bývalých   kolegoch;   ktorí   pôsobili v advokácii, by nemohli rozhodovať vo veciach advokátov, ktorých poznajú; a sudcovia, ktorí   pôsobili   na   všeobecných   súdoch,   by   minimálne   nemohli   rozhodovať   o   niektorých veciach   bývalých   kolegov   (napr.   zbytočné   prieťahy)   a   pod.   Na   všetky   uvedené   prípady pritom na internetovej stránke ústavného súdu možno ľahko nájsť veľa príkladov. Je to tak preto, lebo objektívnu nestrannosť nemožno vykladať s dôsledkami, ktoré by boli absurdné. Nikto nie je ostrov, profesne vyrastáme a nepôsobíme vo vákuu. Nemožno tiež zabudnúť na to,   že   sudca   ústavného   súdu   sa   vo   svojom   sľube   [čl.   134   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „ústava“)]   zaviaže   okrem   iného   aj   „rozhodovať   podľa   svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“.»

Pokiaľ   ide   napokon   o námietky   o   možnej   predpojatosti   vo   vzťahu   k bývalému predsedovi   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   sudca   ústavného   súdu   Lajos Mészáros   uvádza,   že   nie   sú   v osobnom   kontakte   a ním   uvádzané   okolnosti   považuje za nerelevantné, pretože v čase rozhodovania o týchto námietkach už menovaný nie je ani predsedom   najvyššieho   súdu.   Pripomína,   že   pri   rozhodovaní   o týchto   námietkach   je potrebné rozlišovať „medzi osobou, ktorá koná za orgán verejnej moci a orgánom verejnej moci   samotným...   Konaním   za   orgán   verejnej   moci   sa   realizuje   kompetencia   daného orgánu, nejde teda o autonómne konanie jednotlivca. Z tejto perspektívy je nutné vykladať možnú zaujatosť vo vzťahu k orgánu verejnej moci reštriktívne. Ilustratívne povedané, niečo iné je vzťah sudcu ústavného súdu k predsedovi najvyššieho súdu ako sťažovateľovi a niečo iné   k   predsedovi   najvyššieho   súdu   ako   funkcionárovi,   ktorý   koná   za   súd.“. Aj   sudca ústavného súdu Lajos Mészáros pritom poukazuje na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu v obdobných veciach, s ktorou sa stotožňuje.

III.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 až do 28. februára 2014 v znení Dodatku č. 1, ktorým a mení a dopĺňa Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. 3. 2014 do   28. 2. 2015 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Z judikatúry ústavného súdu, ktorá reflektuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   vyplýva,   že   nestrannosť   znamená   absenciu   zaujatosti   či predsudku, ako aj absenciu osobného záujmu na výsledku konania. Rozhodovať nestranne je   základnou   povinnosťou   sudcov,   štrukturálnym   prvkom   súdneho   systému.   Existenciu nestrannosti sudcu treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného   presvedčenia   a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010). V prípade subjektívneho hľadiska   sa   pritom   nestrannosť   sudcu   predpokladá   až   do   predloženia   dôkazu   opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982).

1.   Posúdenie   námietky   predpojatosti   vznesenej   voči   sudcovi   ústavného   súdu Sergejovi Kohutovi  

Pri rozhodovaní o námietke predpojatosti voči sudcovi Sergejovi Kohutovi vychádzal ústavný   súd   z obsahu   oznámenia,   podľa   ktorého   mala   táto   predpojatosť   spočívať v antagonistickom   vzťahu   uvedeného   sudcu   ústavného   súdu   k bývalému   predsedovi najvyššieho súdu.

Ústavný súd stabilne vychádza zo skutočnosti, že účastníkom konania pred ústavným súdom je najvyšší súd, a nie JUDr. Štefan Harabin. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie   „zástupcu   účastníka“   podať   námietky   predpojatosti   proti   sudcom   ústavného súdu   prerokúvajúcim   sťažnosť   vedenú   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   653/2013,   najmä   pokiaľ ide o dôvody   uvádzané   v   týchto   námietkach.   Postavenie   predsedu   najvyššieho súdu JUDr. Štefana   Harabina   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vedenom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013, ktorého osoby sa námietky predpojatosti v skutočnosti týkajú, je prima facie iné (rozumej slabšie), ako je postavenie vec prerokúvajúceho odvolacieho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide), alebo tiež menej významné, ako je postavenie priamych účastníkov konania pred všeobecným súdom (v danom prípade obžalovaných). Za takejto situácie spravidla námietky predpojatosti vznesené predsedom najvyššieho súdu, ktoré   sa   týkajú   výlučne   vzťahu   namietaného   sudcu   ústavného   súdu   k   osobe   predsedu najvyššieho súdu, obstáť nemôžu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného konania, nebol ani členom odvolacieho senátu vo vzťahu, k rozhodnutiu ktorého bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potenciálne mohli   nejakým   spôsobom   súvisieť   s   predpojatosťou   sudcu   Sergeja   Kohuta   vo   veci ústavného   prieskumu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   To   9/2011 zo 4. apríla 2012.

Pokiaľ   ide   o   námietku   predpojatosti   vyplývajúcu   z nesúhlasu   najvyššieho   súdu s výsledkami rozhodovacej činnosti ústavného súdu (ide najmä o výhrady najvyššieho súdu k obsahu nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 452/2010 z 8. decembra 2011), ústavný súd pripomína,   že   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu/-ov   nemôže   byť   jeho/ich   postup (a rozhodovanie) v inej veci, v ktorej bol najvyšší súd účastníkom konania. Pri posúdení tohto   dôvodu   je   potrebné   vychádzať   z právnej úpravy   obsiahnutej   v §   14   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   dôvodom   na vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci   alebo   v jeho rozhodovaní v iných veciach. Preto tento prezentovaný dôvod, o ktorý niekdajší predseda najvyššieho súdu opiera spochybnenie nezaujatosti sudcu ústavného súdu Sergeja Kohuta, jednoznačne   spadá   do   rámca   negatívne   vymedzených   okolností,   na   ktoré   konajúci   súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu prihliadať nemôže.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že pri svojom rozhodovaní o tejto námietke zohľadnil aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť v podobných prípadoch, v ktorých rovnako nepripustil   námietky   navrhovateľa   podobného   charakteru,   a rozhodol   o nevylúčení namietaných sudcov (pozri napr. I. ÚS 223/2012, III. ÚS 501/2011, I. ÚS 36/2013) alebo ich   odmietol   ako   podané   zjavne   neoprávnenou   osobou   (m.   m.   III.   ÚS   30/2012, III. ÚS 560/2011,   III. ÚS   567/2012,   III.   ÚS   78/2013,   III.   ÚS   564/2013).   Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd výrokom svojho rozhodnutia vyslovil, že sudca ústavného súdu   Sergej   Kohut   nie   je   vylúčený   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 653/2013.

2.   Posúdenie   námietky   predpojatosti   vznesenej   voči   sudcovi   ústavného   súdu Lajosovi Mészárosovi  

Skutočnosti   uvedené   v oznámení   o predpojatosti   sudcu   ústavného   súdu   Lajosa Mészárosa   spochybňujú   jeho   nestrannosť   z hľadiska   pomeru   k   účastníkovi   konania, konkrétne k sťažovateľovi. Tento pomer mal byť založený výkonom poslaneckého mandátu sťažovateľa, ako aj sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa v období rokov 1990 – 1992 za jednu politickú stranu – Maďarskú nezávislú iniciatívu. Obsah námietky voči sudcovi Lajosovi Mészárosovi sa teda podstatne líši od charakteru námietok voči ostatným dvom sudcom tvoriacim v čase prijatia sťažnosti senát ústavného súdu II. ÚS, ktoré už vo svojej podstate boli predmetom predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, pričom, ako už bolo uvedené, námietky tohto charakteru ústavný súd nepripustil.  

Predchádzajúca   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   nastavila   prísnejšie   kritériá posudzovania objektívnej stránky nestrannosti sudcu ústavného súdu majúceho „spoločnú politickú minulosť“ s niektorým z účastníkov konania v uznesení č. k. II. ÚS 44/2013-19 z 24. januára 2013, podľa ktorého síce sama nie je dôvodom predpojatosti sudcu ústavného súdu,   avšak   súčasne   je   potrebné   brať   zreteľ   na   objektívna   stránka   nezaujatosti (resp. nestrannosti)   sudcu   zdôrazňujúcu,   že   to,   o koho   dôveru   ide,   nie   sú   len   účastníci konania, ale aj verejnosť, resp. spoločnosť ako taká. Dôvera v súdnu moc sa transformuje aj do dôvery, autority a rešpektu k jednotlivým súdnym rozhodnutiam.

Posúdením   námietky   predpojatosti   vznesenej   voči   dotknutému   sudcovi   dospel ústavný súd dospel k záveru, že aj spoločná politická minulosť sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa a sťažovateľa, ktorí boli v určitom období poslancami zákonodarných zborov jedného   federálneho   štátu   za   jednu   politickú   stranu   združujúcu   istú   skupinu   občanov, vyvoláva   pre   vonkajšieho   pozorovateľa   zdanie   ich   bližšej   spolupráce,   a tak   aj   vznik pochybností o nestrannosti sudcu z objektívneho hľadiska.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   námietku   takéhoto   prepojenia   musí   posudzovať špecificky citlivo a dôvera v nestrannosť rozhodovania súdov si vyžaduje striktnejší prístup. Hoci   podľa   názoru   III.   senátu   ústavného   súdu   niet   dôvodov   na   spochybňovanie profesionality   sudcu   Lajosa   Mészárosa,   v kontexte   závažnosti   predmetu   rozhodovania vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   653/2013   (t.   j.   ústavného   prieskumu   meritórneho rozhodnutia vydaného v trestnej veci sťažovateľa), považuje ústavný súd najvyšším súdom uvádzané skutočnosti za natoľko závažné, že z hľadiska vnímania nestrannosti v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 653/2013 vyžadujú vylúčenie sudcu Lajosa Mészárosa z výkonu sudcovskej funkcie. Preto bolo rozhodnuté tak, ako to vyplýva z druhého bodu výrokovej časti uznesenia.

3.   K zastaveniu   konania   o   námietke   predpojatosti   vznesenej   voči   sudcovi ústavného súdu Jurajovi Horváthovi  

Pri rozhodovaní o námietke predpojatosti sudcu Juraja Horvátha bol ústavný súd nútený prihliadnuť na zánik funkcie sudcu ústavného súdu dňom 4. júla 2014. V priebehu konania   o vznesenej   námietke   predpojatosti   totiž   došlo   u   sudcu   Juraja   Horvátha   nielen k zániku   možnosti podieľať sa na ďalšom rozhodovaní o prijatej časti sťažnosti, ale aj k vzniku   špecifickej   procesnej   situácie,   keď   spôsobom   predpokladaným   zákonom   boli vznesené   pochybnosti   o predpojatosti   osoby   sudcu   ústavného   súdu,   ktorého   funkcia následne zanikla.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   konanie   o zaujatosti   je   špecifickým konaním, ktoré je vo vzťahu k základnému konaniu paralelné. Vyznačuje sa aj tým, že je v podstate   „jednoinštančné“   (m.   m.   II.   ÚS   30/2010).   Procesnou   podmienkou   vedenia takéhoto konania je oznámenie sudcu ústavného súdu o dôvode jeho vylúčenia (§ 27 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde)   alebo   doručenie   vyhlásenia   účastníka   konania   o tom,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť (m. m. III. ÚS 618/2014).

Zo znenia § 27 a § 28 zákona o ústavnom súde ďalej ústavný súd vyvodzuje, že medzi   podmienky   rozhodovania   o vylúčení   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   resp.   medzi podmienky   konania   o námietke   zaujatosti   patrí   nepochybne   aj   to,   že   osoba,   o vylúčení ktorej   sa   má   rozhodovať,   samotnú   funkciu   sudcu   ústavného   súdu   vykonáva.   V danom prípade však už táto podmienka splnená nie je, preto ústavný súd v zmysle § 31a zákona o ústavnom   súde   analogickým   použitím   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku o zastavení   konania v prípade   nedostatku   podmienok konania, ktoré   nemožno odstrániť, dospel k záveru, že pokiaľ ide o námietku predpojatosti vznesenej voči bývalému sudcovi ústavnému   súdu   Jurajovi   Horváthovi,   je   namieste   toto   konanie   zastaviť.   Na   základe uvedeného bolo rozhodnuté tak, ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014